login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Môj brat levente

@ :: Poviedky ::     Dec 02 2018, 06:33 (UTC+0)

Kostol v Košickej Novej Vsi

Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: prvá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Vnúčikovia, deti moje, verte, nie je ľahké spomínať človeka, ktorého som zažil len ako veľmi malý, po toľkých rokoch a tak, aby som vám ho dokonale popísal. Navyše, ak to bol môj brat a spomienky, čo mi po ňom zostali, sa neskôr stali pre mňa bolestnými. Ale chcete to, pýtate sa, a tak sa musím pokúsiť. Dlžím to nielen vám, ale najmä jemu. Tak počúvajte...
       Ondreja som odjakživa vnímal ako autoritu, ako akéhosi druhého otca. Nie že by nám ten náš chýbal, boli sme kompletná rodina, to predsa viete, na pradeda si určite pamätáte – nie, Ondrej ho iba doplňoval, zastupoval, určite nenapodobňoval, veď mal svoju hlavu. Išla z neho taká otcovská vážnosť, múdrosť, nevyvádzal ako ostatní chlapci, nejašil sa, nehneval starších – naopak, bol vždy akoby jedným z nich, z dospelých, hoci bol iba o päť rokov starší odo mňa a iba o dva od sestry. Začal som si ho vážiť, ba ho priam zbožňovať, najmä po dvoch udalostiach, ktoré sa mi hlboko vryli do pamäti.
       Raz, keď som bol ešte malý, skočil som cez dieru v plote odtrhnúť si zopár pekných jabĺk, tam na dolnom konci dediny, takpovediac nie na našom území. A čo čert nechcel, odrazu sa odkiaľsi zjavili miestni chlapci, medzi inými aj synáčik pravého majiteľa tých jabĺk. Mňa na strome obkľúčili, začali na mňa kričať, nadávať a dokonca aj pľuť a hádzať kamene. Strašne som sa vtedy naľakal, bol som úplne stratený a bezmocný. Akýmsi zázrakom sa však zjavil Ondrej! O dosť starší a mocnejší od tých chlapcov, zahnal ich na útek, pomohol mi zliezť a ukázal mi najkratšiu bezpečnú cestu odtiaľ, lebo som sa bál ukázať sa znovu na ulici. Vlastným telom ma kryl, keď si jeden zo šarvancov zavolal svojho staršieho brata, čo by vyrovnal súboj. S tým bratom si môj brat ešte poľahky poradil, ale viete, ako to býva – zavolali si ešte bratranca, potom ďalšieho veľkého brata, zrazu ich bolo veľa, pridali sa aj dospelí, teta, babka, začal krik, škandál, odrazu sa tam okolo tých jabĺk zhŕklo celkom dosť ľudí, také menšie zhromaždenie, kričalo sa, každý bránil svojich a ja mám doteraz pred očami Ondreja, ako statočne tam vtedy stál, pregĺgal slzy, keď naňho hulákali a sácali ho, ale neprezradil ma, nezavolal ako pravého vinníka, vzal všetko na seba, pomaly ustupoval k nášmu koncu a nejako to napokon aj šťastne dopadlo.
       A inokedy, neskôr, sa niečo stalo Márii, našej sestre. To bolo u nás na dvore, že skúšala kŕmiť hus tak, ako to videla u mamy. Chytila ju za krk, vrazila jej rukou do hrdla za hrsť čerstvo olúpanej kukurice, potom opačným koncom varechy jej ju posunula dolu gágorom a prstami sa zvonku pokúšala posúvať tú hrču až do žalúdka. Lenže ako malá, nemala sestra ešte takú zručnosť, nahrádzala šikovnosť silou, a ako sa tak urputne snažila hus nakŕmiť, nešťastnou náhodou ju udusila. Keď zistila, čo spravila, zľakla sa, rozplakala, ušla a skryla sa na pôjd. Bála sa, že ju rodičia potrestajú, veď viete, ako krehké dievča... Vtedy však prišiel Ondrej. Potešil ju, upokojil, a aby sa už vôbec nebála, vzal tú galibu na seba. Zobral hus a išiel povedať, že to spravil on. A tak ho nakoniec ani nevybili, odpustili mu, keďže sa priznal. Mária sa naňho vďačne usmievala, veď sa nakoniec nič nestalo – odvtedy sa naučila kŕmiť husi zručnejšie, takže to vždy prežili, ale ja som si Ondreja vážil o to viac.

       Potom prišla vojna. Sprvoti len nenápadne – u nás sa zmenilo len to, že sme sa oficiálne stali súčasťou Maďarského kráľovstva, zabrali nás spolu s Košicami, hoci sme boli slovenská dedina. My, deti, sme tú novú hranicu ani tak nevnímali, žili sme si svoje hravé životy, mali sme svoje detské starosti, dokonca ani v škole sa spočiatku veľa nezmenilo, pretože náš učiteľ po maďarsky nevedel, my sme tiež nerozumeli, tak pokračoval vo vyučovaní po slovensky a nič sa nedialo. To až neskôr sa začali zmeny. Najprv vymenili učiteľa, potom financov, čo strážili hranicu, do kostola na omšu začali chodiť maďarskí vojaci z Košíc, zvykli sme si už hovoriť o Maďarsku ako o našom štáte, dokonca o našej vlasti, no a až nakoniec, o rok či dva neskôr, zobrali všetkých chlapcov za levente, a tým už bola vojna priamo tu.
       Levente, to bol názov spolku a zároveň označenie chlapca, pripraveného bojovať. Ešte nie vojaka, ale budúceho, dalo by sa povedať branca, alebo možno dobrovoľníka. Branecký dobrovoľný spolok. Úplne povinný. Povinne tam chodili všetci chlapci od dvanástich rokov. Mňa to tesne minulo, ale Ondrej tam, samozrejme, musel. V čom to spočívalo? Nuž, malo to dve zložky. Prvá bola telovýchovná. Pod dozorom maďarského inštruktora sa chlapci dvakrát týždenne schádzali na našom ihrisku, čo sme pyšne nazývali štadión, alebo niekde blízko v prírode, v lome alebo na Mochu, kde behali, skákali, cvičili, robili kotrmelce, učili sa pochodovať, rozumieť povelom. Robili skrátka všetko to, čo budú ako vojaci potrebovať a zároveň si zvyšovali kondíciu. My deti sme to však vnímali tak, že skúšali samé zaujímavé a zábavné veci, a tak sme chodili s nimi a snažili sa všetko opakovať. Niekedy nás nechali robiť to spolu s nimi, niekedy sme šaškovali opodiaľ, mali sme však silný pocit spolupatričnosti, rátali sme sa medzi nich ako jedna partia; zároveň sme však mali aj silný pocit nespravodlivosti, že nás za rovnocenných nebrali, najmä nie na školenia. Druhá zložka prípravy totiž spočívala v tom, že chlapcov nahnali do triedy, kde im pod prísnym dohľadom vysvetľovali veľkú históriu Maďarov, Uhorska, kráľov, vojvodcov. Pravda, tú históriu niekedy vynechávali a učili najmä čo bude, čo všetko ešte Maďarov čaká, ako vyhráme vojnu, obnovíme ríšu a ako sa kamarátime s Nemeckom. Na tieto prednášky malé deti nebrali. Úprimne povedané, Ondrejovi sa na ne ani veľmi nechcelo. Že nie je nadšený, to sa mu dalo vyčítať z tváre. Ale o čo menej sme vedeli, tým viac pracovala naša fantázia, a fakt, že sme na školenia nemohli, sme brali ako nezaslúženú krivdu. No čo sa škeríte, to bol vtedy náš detský pohľad. Vari vy dnes nie ste smutní, keď nemôžete do školy?
       S mojimi kamarátmi sme sa potom aj sami hrali na levente. Mali sme z prútikov porobené meče, šable, do vlasov sme si dali pierka z kohúta, presne také, aké nosili aj skutoční spolkoví hodnostári, a po humnách sme trénovali boj, nájazdy, vojny, tak, ako sme to videli na cvičeniach. Raz, a to som bol iba sám, som sa hrou nechal uniesť, keď som si predstavoval, ako vyhrávam dáku bitku, už si nepamätám, či s Turkami, alebo s Rusmi, tak hlboko som sa do toho ponoril, že som si nevšimol ani otca, ani Ondreja, ako ma obďaleč pozorujú, čo to v záhrade vyvádzam. S krivým konárom v ruke som sa hral na dávneho hrdinu, ktorý bojuje za svoju krajinu, za svoju rodinu, úplne ma premkol pocit vznešenej hrdosti, nadľudskej sily, zamieril som šabľou na nepriateľa a s výkrikom „Do útoku, Maďari!“, vyrazil som osekávať krovie a tvoriť tak dejiny. V tej chvíli ma prekvapil otec, ktorý sa z ničoho nič vynoril za mnou – schytil ma drsnou rukou za košeľu, prelomil mi šabľu a videl som, že vo vzduchu visí aj poriadna facka.
       „Čo to tu robíš? Ako to, že ešte nemáš úlohy? Vody si nanosil? Dreva si doplnil? Čo to tu hulákaš po dvore, mám ti ručne - stručne vysvetliť, že najprv povinnosti, potom zábava?“ začal na mňa kričať, čím ma úplne vydesil. Popravde som nechápal, čo som vlastne spravil zlé, ale bolo vidno, že je veľmi rozčúlený. Našťastie len trochu mnou potriasol a potom ma pustil, takže som sa rýchlo dostal do bezpečnej vzdialenosti a stratil som sa radšej v drevárni. Tam za mnou prišiel Ondrej.
„Vieš, otec je dnes trochu prchký,“ povedal mi upokojujúcim hlasom, keď videl, že mi tečú slzy. „Nemá rád, keď mu osekávaš ríbezle. Nabudúce radšej sekaj v lese, nie u nás na dvore, a hlavne toľko nekrič. Nepáči sa mu, keď kričíš,“ usmial sa. „Poď, pomôžem ti s tým drevom.“
       Upokojil som sa. A bol som Ondrejovi vďačný.

       Vojna sa však nakoniec predsa len začala približovať. Spolu s frontom. My, deti, sme správy až tak nesledovali, ale všimli sme si, že dospelí sú čoraz ustaranejší. V dedine prebehlo tretie kolo odvodov, povolávací rozkaz dostali zase ďalšie ročníky mladých mužov. Dokonca aj jedno dievča! Predstavte si to! Asi sedemnásťročná, možno trochu viac, Verona sa volala. Zrazu jej prišiel rozkaz nastúpiť do kráľovskej armády, Királyi honvédségu, nedajbože rovno k tankistom či ku guľometnej rote – vraj ju tam dal zavolať jej maďarský bratranec, príslušník Nyilašov, fanatik, skoro až blázon. Podarilo sa mu presvedčiť nejakého ďalšieho blázna u nich v administrácii. Našťastie sa toho chytil náš farár, rozkaz si schoval do vrecka, potom sa kdesi sťažoval, a asi si naňho netrúfli, lebo sme o tom rozkaze už nepočuli, nikto neprišiel, nič nevravel a dievča zostalo doma. No, to je vedľajšie, hovorme o Ondrejovi. Spolu so svojimi rovesníkmi ako najstarší z Levente dostali koncom roka nové uniformy, začali trénovať streľbu z ozajstných pušiek, s ozajstnými nábojmi, už sme všetci začali tušiť, že onedlho ich naozaj zoberú na vojnu, ktorá sa pre Maďarsko nevyvíjala dobre. Bol vážny, akoby sústredený, no dôstojný, nesnažil sa ničomu vyhýbať, ani neušiel na Slovensko, ako niektorí, ale začal si pripravovať plán, čo bude robiť, až to konečne príde.
       Necelý rok pred koncom vojny sa u nás začali kopať zákopy. Presnejšie, kopali sme ich my pre Nemcov, zadarmo, ako pracovnú povinnosť. Každé ráno zabubnovali pri kostole, my, mládež aj deti, sme pobrali lopaty, rýle, čakany, potom sme pod dozorom odpochodovali smerom k Olčváru, a tam, pod lesom, asi dva kilometre na dĺžku, sme kopali. Či to šlo niekomu cez jeho pozemky, to sa nikto nepýtal, kopať sme museli, kým to nebolo hotové. Len cestu neprekopali, tú nechali zatiaľ voľnú, potom tam asi chceli dať zátarasy alebo míny zakopať. Narobili sme sa ako muly – a čo je najzábavnejšie, tie pripravené zákopy sa ani nikdy nevyužili. Bitka o Košice sa odohrala inde, na Dargove a pri Skároši, nakoniec sa Nemci z našej dediny bez boja v poslednej chvíli stiahli, chcelo by sa dodať, že chvalabohu. Čo je však pre mňa dôležité, a vlastne aj pre vás – pri tom kopaní mi do dvojice pridelili istú Ilonu. Ja som čakanoval, ona odhadzovala, a ako sme sa tam tak potili a jeden druhému pomáhali, dali sme sa do reči, porozumeli si, a po čase sme sa do seba aj zamilovali. Bola to taká detská láska s veľkými očami a rozochvenými dušami, no dnes je to vaša babka Ilonka. A Ondrej – Ondrej sa so svojimi vrstovníkmi už vtedy zrejme definitívne rozhodli, že do vojny, do boja za kráľovstvo, ich nikto nedostane.

       Keď potom v poslednej vojnovej zime, to už u nás boli Nemci a bojovalo sa na Dargove, že už bolo počuť delostreľbu a občas nejaké to lietadlo zaletelo aj nad nás, prišiel ten okamih – v obci sa jedného skorého studeného rána objavili štyri nákladiaky. Nyilaši a nejakí nemeckí poľní žandári chodili od dverí k dverám, všetko mali podchytené, kto kde býva, a nahnali odrastených levente na korby tých áut. Ondreja v novej uniforme zobrali tiež. Stalo sa to tak rýchlo, že ani nebol čas rozlúčiť sa, plakať. Autá ich bleskovo zaviezli do Košíc na stanicu, rovnako ako chlapcov z okolitých dedín, tam ich natlačili do vagónov, a už ich viezli do Ríše. Tam mali pomôcť zastaviť ruský nápor a zvrátiť vojnu. Zbrane im mali dať až na mieste, zatiaľ ich strážili fanatickí fašisti, Maďari, karpatskí Nemci, ale niekedy aj rodáci. Tak sa aj stalo, že jeden z našej dediny, na ktorého meno si už radšej nespomínam, bol aj osobne dozorcom pri Ondrejovi a ostatných, keď ich viezli krížom cez Slovensko.
       Možno práve to, že pri nich bol rodák, ich posmelilo urobiť to, na čom sa dohodli. Počas cesty, pri akejsi zastávke mu dvaja najodvážnejší, Ondrej a ešte jeden, ujo Paľo, nenápadne navrhli, nech sa chvíľu díva inam, nech chvíľu nevidí, oni že si odskočia na potrebu do kríkov a potom ich tam zabudnú. Ba vlastne, nech sa k im aj pridá, veď je náš, pôvodom Slovák, tak nech sa ako Slovák aj zachová. Namiesto pomoci a porozumenia však začal nahlas kričať, obviňovať ich zo zrady, namieril na nich pušku a keď mu ju vytrhli, pokúšal sa streliť po nich pištoľou. Strhla sa mela, ozval sa výstrel a on padol mŕtvy. To bol akoby signál – všetci naši novoveskí levente sa okamžite rozutekali do lesov, kde dúfali nájsť partizánov. Dozorcovia po nich strieľali, našťastie väčšinou netrafili, vlak sa musel pohnúť ďalej, oni zmizli v húštinách a obrana Ríše sa tak nekonala. Nakoniec, ako sa ukázalo, zachránili sa ešte pred iným zlým osudom – práve týchto maďarských brancov, levente, väčšinou zajali Rusi ešte na ceste do Nemecka a odvliekli ich do pracovných táborov, kde nikoho nezaujímalo, či sú to Slováci, Maďari, Rumuni, Srbi. Kto mal uniformu, bol nepriateľ a musel pomáhať obnovovať zničenú krajinu, ktorou sa prehnali fronty. To by asi čakalo aj našich. Bohvie, kedy by prišli, a či by sa vôbec vrátili živí. Vďaka tomu, že poutekali, prišli domov hneď po oslobodení, a ešte si aj stihli zabojovať v československej armáde.
       Kto však šťastie nemal, bol môj brat Ondrej. Pri úteku bol jedným z mála, ktorých zasiahla dobre mierená guľka. Trafilo ho dokonca dvakrát, do chrbta i do nohy. Spadol, zdvihol sa, utekal, ale nakoniec ho predsa len opustili sily. Pomohli mu kamaráti, schytili ho z oboch strán, a podarilo sa im skryť, kým vlak neodišiel. Potom ho ošetrili, doviedli k akejsi samote, kde ho nechali v opatere dákych pastierov – sami sa pridali k partizánom a bojovali proti Nemcom. Netrvalo už dlho, kým ich front dobehol a predbehol. No Ondrej už zostal ležať. A hoci ho hneď ako sa dalo, previezli do nemocnice, myslím, že v Spišskej Novej Vsi, tam už, napriek všemožnej opatere, iba chradol a chradol, zranenia sa zapálili, dostal horúčku a otravu krvi a napokon niekoľko týždňov po konci vojny zomrel. A tam je aj pochovaný. Medzi partizánmi.
       To všetko sme sa my tu doma dozvedeli až dlho potom. Nemohli sme mu už nijako pomôcť, nevedeli sme, kde je, nenapísal, vraj ležal v polovedomí, a tak sme tŕpli v nedobrej predtuche, ktorá sa, bohužiaľ, nakoniec vyplnila. Čo sa s Ondrejom stalo, to nám prišiel povedať len ujo Paľo, s ktorým vtedy spolu ušli. On ho dlho hľadal, pátral po ňom, až napokon našiel iba jeho hrob. Nezostalo nám teda po Ondrejovi veľa. Iba tieto spomienky.

       Nuž, veru tak, deti moje, moji vnúčikovia. Strýko Ondrej bol obeťou vojny. Jeden z mnohých. Nikto to nahlas presne nepočítal, oficiálne sa to nevie, predsa len, bola to smutná záležitosť a akosi sa nepatrilo o mŕtvych rozprávať ako o čísle, ale matrikár vedel svoje – bolo ich viac než dvadsať. Viem, či skôr cítim a verím, že keby dnes žil, boli by sme na neho všetci pyšní. Bol by významnou osobnosťou, otcom rodiny, dobrým gazdom, možno predsedom národného výboru. Kto to však môže tvrdiť s istotou? Možných budúcností je nekonečne veľa a my nevieme spomedzi nich vybrať tú najpravdepodobnejšiu, hoci srdce nám ustavične nahovára, ktorá je najkrajšia. Ale srdce nie je rozum. A tak môžeme urobiť iba jedno – žiť namiesto neho, žiť tak, aby sme zaplnili medzeru po ňom svojou vlastnou dobrotou, vlastnou šikovnosťou, a naučiť tak žiť aj svojich potomkov. Čiže vás, deti moje...







čitateľov: 269