login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Veštby a osud

@ :: Poviedky ::     Dec 08 2018, 15:01 (UTC+0)

Kaštieľ v Brzotíne, do ktorého sa po II. svetovej vojne nasťahovali najchudobnejšie rodiny z obce

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: rok 1946
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       „Tak ti poviem Barborka, že chlapci sú ako oheň. Zahrejú, ale pozor, lebo ak sa dostanú priamo na telo, spália ťa a už nikdy nič nebude také ako predtým.“
       „Pred čím?“ položila som si ruku pred ústa, nech Katka nevidí, že sa usmievam.
       „No pred tým, však isto vieš, určite si počula a nakoniec skončíš ako Agnesa. Slúžila u mlynára v Plešivci a robila všetko, čo jej prikázal, až z toho oťarchavela. A komu treba za slúžku prespanku? Však tá musí dojčiť, o decko sa starať, nemá čas nosiť vrecia s múkou. Tak ju vyhodil. Ale po čase mu asi za ňou bolo ľúto, tak ju o rok vzal znova do služby a tak oťarchavela druhý raz,“ Katka sa tvárila nesmierne vážne, takmer pri každom slove dvíhala obočie, pokyvovala hlavou a ja som mala chuť jej poťukať po čele, nech sa spamätá. Veď chlapci dnes prídu na halušky a nie na to, aby - teda, ani neviem ako to povedať, no určite sa nám nezačnú pchať pod sukne. Navyše, Katka nevie všetko.
       „Vieš, ale ja som tak počula,“ vstúpila som jej do rozprávania, „že mlynár nie je otcom tých pankhartov. To vraj sluha, čo tam robil, chodil za Agnesou a...“
       „A čo?“
       „No, ako si povedala, až sa plameň rozhorel. Keď si sluha nechcel Agnesu vziať, mlynár ho hneď vyhodil a Agneši dal peniaze, nech má z čoho rok žiť, lebo nemôže ostať v mlyne. Keby decko vdychovalo múku, vyrástol by z neho kripel na pľúca. No po roku, keď už decko bolo väčšie, prijal ju nazad. Mal už iného sluhu a Agnesa, možno neprešlo ani šesť mesiacov, už opäť chodila s veľkým bruchom. Mlynár však teraz prepustil ju a sluhu si nechal. Už si asi o nej myslí svoje.“
       „Čo asi?“ pri tejto otázke vyletelo Katkine obočie tak vysoko, že keby nemala šatku, bolo by už na oblohe.

       Krátky rozhovor pred príchodom k Margite nebol náhodný. Aby ste mi rozumeli, na halušky s makom sme išli prvýkrát. Teda niežeby sme také ešte nikdy nejedli, ale v Brzotíne na Ondreja vždy slobodní mládenci a dievčatá večerali spolu. Ešte vlani sme pre nich boli deti, ale už nám minulo pätnásť, a tak nás zavolali. K Margite. Ale to som už povedala. Priznávam, včera večer som kvôli tomu ani nevedela zaspať. Myslela som na kadekoho a kadečo. Napríklad na Alberta. Keď sme v lete hrabali seno na lúkach, tak si ma prezeral, očami po mne behal zhora dole a zdola hore a zas a znova, až som si myslela, že ku mne príde, aby sa mi ponúkol, že ma odprevadí domov. Ale potom sa ukázala Margita a začal krúžiť okolo nej ako mucha okolo hnojiska. Šepkal jej čosi do ucha a ona sa smiala a červenala. Ja som sa ešte nikdy tak nečervenala. Iba keď som mala horúčku, ale vtedy som sa nesmiala, lebo mi vybehli aj dajaké vyrážky na lícach a bála som sa, že ostanem do konca života rapavá. Ale Albert, hoc som mu bola pri Margite už ľahostajná, je i tak fešák. Alebo môj sused Gabi! Keď sme raz išli na maliny, strčila som ruku do kríkov a veľmi ma popichalo. Gabi sa zľakol, že tam mohol byť had. Aj mi ukázal dve dierky na mojom predlaktí a hneď povedal, že to musí vysať. Prilepil mi na ruku svoje gamby a cucal a cucal a cucal, a teda musím priznať, že som chcela, aby neprestával. Bola som si istá, že v malinčí had nebol a Gabi ma večer odprevadí domov. No on zrazu cucať prestal a začal pľuť na všetky strany, vraj jed musí von. Keď už bolo všetko na okolí opľuvané, spokojne kývol hlavou, že už je dobre a ideme robiť ďalej. Strčil ruku do malinčia a zreval. Hneď ju odtiaľ vytiahol a mal na nej dve červené bodky. Niečo sa mihlo na zemi. To sa spod kríkov vyplazil had. A tak Gabi začal cucať sám seba a cucal a cucal a cucal a potom zasa pľuval a pľuval a ešte mu i prišlo nedobre. Ešteže išli okolo Margita s Albertom. Albert podoprel Gabiho a pomohol mu domov. Tak som ostala len s Margitou, keď sa tu zrazu ukázal Laco. Bože môj, Laco! Hádam najvyšší mládenec v dedine, každá dievka na ňom ide oči nechať. Prišiel k nám a začal sa nám líškať. Vraj také krásne maliny, ako som mala v džbáne, ešte nevidel. A že aké krásne rúčky ich nazbierali. A normálne sa ma dotkol! Dokonca vzal moje dlane do svojich a pozrel mi do očí. Vtedy som ucítila čosi, čo som doposiaľ nepoznala. V jednu a tú istú chvíľu mi prebehol mráz po chrbte a rozlialo sa teplo okolo búšiaceho srdca. Ale potom kukol na Margitu a tá sa nejako tak čudne zatriasla, až sa jej rozvlnila sukňa a zošpúlila pery ako decko, keď ide cicať mlieko. Laco ma hneď pustil a už sa líškal iba jej. Prečo? O čo je ona lepšia ako ja? O tie tri roky, čo má viac? Neviem. Ale dnes som si doma pred zrkadlom vyskúšala jej trik. Vrtela som zadkom a špúlila pery. Išlo mi to tak dobre, že som si ani nevšimla, kedy do izby prišiel otec a pýtal sa, čo to tu stváram, keď som ešte spod kravy nevykydala hnoj.
       No, a teraz ideme k Margite, budú tam aj mládenci a ja čakám, čo bude. Tak veľmi by som chcela, aby bol medzi nimi aspoň jeden, ktorému by som sa páčila. Aby pochválil môj vrkoč, tešil sa z toho, ako sa naň smejem a pošepkal mi, že pre mňa nemôže spávať. To mi zatiaľ nepovedal nikto. Teda až na Gabiho. Toho som šla pozrieť na druhý deň po tom, ako sa stalo to s tým hadom a vravel mi, že mu bolo strašne zle, celú noc nespal a to vraj len kvôli mne, že sme išli spolu na maliny.

       „Viete, ktoré mesto je najkrajšie na svete?“ tváril sa Albert dôležito, zatiaľ čo si kládol do úst lyžicu plnú halušiek s makom. To sme už sedeli za jedným stolom v kuchyni domu Margitiných rodičov. Tí s pochopením išli na večer k dákej rodine a nebolo tu nikoho, čo by na nás zízal, či nebodaj dával dáke hlúpe rady. Margita uložila na obrus misu s jedlom. Albert mal hlboký hlas, ktorý akoby ma hladil priamo na duši. Ako rozprával, vypadla mu z úst jedna haluška na košeľu a ja som mala chuť vziať ju, nech si všimne, že som nielen pekná, ale i starostlivá. Na to som však nemala dosť odvahy.
       „Albert, aha!“ vzala mu naraz Margita halušku z košele a dokonca si ju vložila do úst a ešte sa i olízala.
       Bosorka! Číta mi myšlienky? - pomyslela som si a už som len hľadela, ako sa Albert nádherne smeje. Samozrejme na ňu, nie na mňa. Jeho oči priam žiarili, ba potom na ňu i žmurkol, a tak som sa radšej zahľadela na Laca. Ten si zlostne hrýzol peru a tiež pokukoval po Margite.
       „Tak viete, ktoré mesto je najkrajšie na svete, alebo nie?“ Albert sa pýtal znova.
       „Najkrajšie mesto je isto to, v ktorom je práve Margita!“ vychrstol Laco a Albert naň pozrel tak, ako sa díva na tŕň v päte.
       „O tom niet pochýb!“ povedal akosi prísne, ale potom sa usmial. „Najkrajšie mesto na svete je inak Budapešť!“
       Nebolo toho, kto by mu odporoval. Nikto z nás totiž v Budapešti ešte nebol, ja som sa dostala tak nanajvýš do Rožňavy. Albert navštívil aj Plešivec, Revúcu a Dobšinú, mal teda lepší prehľad, lenže do Budapešti je odtiaľ i tak ďaleko. Konečne sa niekto opýtal, že prečo a Albert sa rozhovoril. Vraj Budapešť musí mať veľké čaro, čo si podmaní každého. Príkladom je Helena, mladá svätuškárka, o ktorej sa hovorilo, že keď ju niektorý mládenec čo by len osloví, cnostne sklopí oči a odháňa ho, akoby i rozhovor bol hriech. Helena robila slúžku veľkomožnému pánovi, ktorého meno vraj nespomenie, aby sa nedostal do problémov - však my vieme o koho ide, kvôli vojne z dediny odišiel, ale možno sa vráti a neradno si o neho obtierať jazyk. No a Helena ešte predtým sprevádzala pána na jeho ceste do Budapešti a onedlho po návrate napuchla v páse a porodila. Teda! Ako to vravel, škodoradostne sa škeril, ale to nemal robiť, lebo Helena mi je sesternica z druhého kolena. Ostala sama s deckom a takú si už nikto nevezme. Najistejšie, ako sa nestať prespankou, je nerobiť slúžku nikomu - napadlo mi a azda som sa i na chvíľu zadumala. Keď som precitla, všimla som si, že každý z parobkov sa už venuje niektorému dievčaťu. Albert Margite, Laco, ktorý azda pochopil, že u Margity neuspeje, sa zasa líškal Katke a aj iní sa krútili okolo ostatných dievčat. Iba ja som tam sedela ako dačo navyše. Margita neskôr začala ponúkať orechy pražené v karameli a hoc ich mám rada a všetci sa išli za nimi potrhať, nevedela som si ich vychutnať. I keď sa začalo spievať a špásovať, nik na mňa zamilovane nehľadel, nepovedal mi pekné slovo a cítila som sa strašne. Možno, keby prišiel Gabi. Azda už na toho hada zabudol. Lenže Gabi neprišiel. Vraj ho včera v dedine pohrýzol dáky pes až do krvi. Keď chcel pred psom utiecť, ešte i zle stúpil a spadol, kričal od bolesti, a že mu členok spuchol tak, akoby mal pod kožou veľké jablko. Teraz leží ofačovaný a ešte stále jačí od bolesti.
       Zbytočne som sa na tento večer tešila, domov pôjdem sama a keď si ľahnem do perín, budem mať čo robiť, aby som sa nerozplakala. Až sa mi uľavilo, keď sa Margitini rodičia vrátili a spoločný večer skončil.

       „Barborka, hneď mi povedz, kto každý bol u Margity!“ spustila na mňa mama, sotva som došla domov.
       „Prečo? Stalo sa dačo?“ pozerala som na ňu i na otca. Na iných nie, lebo v kuchyni nikto iný nebol, moje sestry už išli spať.
       „Hej, stalo! Zasa nám ukradli maslo! A to som ho chcela ísť ráno predávať do Rožňavy na trh!“ z mamy šiel priam strach, vyzerala poriadne rozrušená, až sa chvela. Niet sa čo čudovať. Maslo nám už ukradli štvrtý raz.
       „No, skoro všetci sme tam boli. Až na Gabiho, ale ten teraz nevie chodiť. Ale prečo si myslíš, že to musel kradnúť niekto z mladých?“ skúšala som odviesť jej pozornosť inam. Však v opustenom kaštieli býva dosť chudobných, čo by za krajec chleba preskočili i plot. Ako skončila vojna, Brzotín nepatrí Maďarsku, ale opäť Československu a jeho pán je preč, kaštieľ ostal voľný. Najchudobnejší sa div nepobili, kto sa do ktorej izby nasťahuje.
       „Vidíš? Kaštieľ! Tam žije Božena. Za ňou pôjdeš. Ešte teraz večer. Na, zober tieto peniaze a daj jej vyveštiť, kto je zlodejom!“ strčila mi mama do dlane pár drobných mincí. Videla som otca, ako si plieska po čele, ale to bolo asi tak všetko. Otec nemal Boženu rád. Nemal rád vlastne žiadne veštice, či už vykladali karty, čítali z ruky, alebo len pozerali do očí a vymýšľali si, čo im slina priniesla na jazyk. No dobre vedel, že keď je mama nazlostená, nemá význam jej odporovať. Bola by z toho iba zvada a ona z každej hádky vyjde víťazne. To nie, preto, že má vždy pravdu, len dokáže dlhšie kričať. Tak som šla, nech to mám za sebou.

       Božena je asi tá najpodivnejšia žena, s akou som sa kedy stretla. A že ma mama poslala práve za ňou! Napriek tomu, že som ju nikdy nikde nevidela robiť, ani pomáhať gazdom na poli či murárom s maltou, i tak je tučná. A tučných žien by sa dalo v Brzotíne spočítať i na prstoch jednej ruky veľmi nešikovného drevorubača. Bol už dosť neskorý večer, keď som vošla do kaštieľa a Božena sedela rozvalená na starom gauči, na ktorý si asi kedysi ukladali zadky najbohatší páni. Hľadela na mňa tými svojimi vodovými očami, počúvala ma a potom vytiahla karty. Rozkladala ich po stolíku, na ktorom si ešte našiel miesto špinavý tanier so zaschnutými zvyškami jedla a prázdna fľaša. S kartami sa priam maznala, hladila ich, privoniavala si k nim, neisto pokyvovala hlavou, hrýzla si pery a potom na mňa významne pozrela, akoby mi išla zvestovať správu o konci či záchrane sveta.
       „Barborka, kadečo tu vidím. Karty neklamú, vieš? Ale ani ty by si nemala, keď mi hovoríš, že chceš vedieť, kto vám ukradol maslo a pritom ťa viac zaujíma, či sa do teba niekto zamiluje a bude tvojim frajerom.“
       „Čo-čože?“ zajachtala som. „Mama ma poslala. Už štyrikrát nám niekto ukradol maslo!“ trvala som na svojom.
       „Viem, viem,“ usmiala sa blahosklonne, „ale ja ti nemôžem povedať, kto to bol. Vedz len toľko, že tak urobili ľudia, ktorým vzal osud skoro všetko. Tí najbiednejší z najbiednejších, čo majú hlad i hladné deti a to maslo pre nich znamená oveľa viac, než pre vás. Nemôžem a ani im nechcem ešte viac ublížiť. Ale pre teba mám dobrú správu. Čoskoro spoznáš svojho milého. Bude to láska na prvý pohľad. Jediná láska, čo ti vydrží na celý život a len sa toho fešáka drž. Spoznáš ho podľa holého čela, lebo sa bude česať dozadu ako páni z mesta. A bývať bude v rovnakej časti dediny ako ty. V Rákosi Tanya.“
       „Teta, kto nám ukradol maslo?“ držala som sa toho, čo mi nakázala mama a tvárila som sa, že ma iné nezaujíma. Ak prezradí, kto je zlodejom a bude to pravda, potom uverím aj veštbe o frajerovi. Ale dovtedy?
       „Vravela som ti, že to nemôžem povedať, lebo nechcem ubližovať!“ povedala Božena rozhodne a potom hlavu otočila bokom, akoby som tam už nebola.
       „Nevyveštili ste mi, peniaze vám nedám,“ snažila som sa ju napodobniť a otočila som hlavu nabok a zdvihla sa. No Božena nič. Akoby ma ani nepočula. Tak som ešte pridala: „Nie ste tu sama, kto narába s kartami. Keď poviem mame, nakáže otcovi, nech ma zavezie na voze do Gemerskej Hôrky za vešticou Martou. Hoc i teraz, za tmy!“ spurne som sa zdvihla a odišla.

       Bola to poriadne tmavá noc. Temná, bez hviezd, bez mesiaca a pre mňa i bez snov. Po návrate domov som všetko vyklopila mame a tá zlostne chodila po kuchyni hore a dolu, lebo otec povedal, že on už teraz do Gemerskej Hôrky nejde. Potrebuje sa vyspať a i keby nepotreboval, bolo by nanajvýš hlúpe klopať v noci na dvere akejsi podivnej ženy, nech vyveští, kto je zlodej. Aký je vraj rozdiel, či tak urobí hneď alebo zajtra. Nakoniec, najradšej by tam nešiel vôbec, lenže iba čo to povedal, mame začalo trhať okom a rozzlostila sa tak nahlas, až zobudila moje sestry. Otec iba mávol rukou a šiel spať. Ráno ma vraj zobudí. Potom sa uvidí. A zatiaľ čo mama mojim sestrám hlasito vysvetľovala, čo sa stalo, zaliezla som do postele i ja a skúšala usnúť. No nech som robila čokoľvek, pred očami sa mi stále vynáral obraz tučnej Boženy, ako mi hovorí o mojom budúcom frajerovi. Že by sa mal česať dozadu? Tú panskú módu u nás nikto nepestuje. To aby taký účes vydržal, treba sa česať i tri razy do dňa. Žiaden normálny mládenec predsa nebude toľko pozerať do zrkadla. Iba páni z mesta, čo nemajú inej roboty a takí do Brzotína bývať neprídu!

       Ráno sme nešli nikam. Otec ma nezobudil, kamsi zmizol a mama bola ešte zlostnejšia ako včera. Až popoludní sa ukázal, vraj ak treba, že pôjdeme hneď, lebo potom opäť nebude mať čas. Tak sme šli. Chladný vietor nám fúkal priamo do tvárí, keď sme sa s vozom terigali cestou popri prúde Slanej a ja som konečne videla i Plešivec s jeho vysokými domami. Chcela som, nech sa na chvíľku zastavíme, no otec krútil hlavou, že tam už niet veľmi na čo pozerať, lebo odkedy odtiaľ vysťahovali všetkých Židov do nemeckých koncentrákov, mesto upadá a už sa z toho asi nikdy nespamätá. Tak sme postupovali ďalej a myslela som už skôr na to, ako to bude v Gemerskej Hôrke. Či otec pôjde so mnou, aby si sadol ku peci, alebo ostane vonku a skúsi sa zahriať svojou spupnou pýchou, že on do domu veštice nevkročí. To by som sa jej mohla opýtať i na frajera. Našťastie, otec sa do jej domu netlačil.

       Veštica Marta rozkladala karty po stolíku, na ktorom si ešte našla miesto kožka z dojedenej slaniny, omrvinky chleba a prázdny hrnček. S kartami sa priam maznala, hladila ich, privoniavala si k nim, neisto pokyvovala hlavou, hrýzla si pery a potom na mňa významne pozrela, akoby mi išla zvestovať správu o konci či záchrane sveta. Bože, to všetky veštice robia všetko presne tak isto? Určite aj táto Marta, keďže nebude mať z kariet ani zdania, kto nás mohol vykradnúť, začne sa vykrúcať, že mi z nejakého dôvodu nemôže povedať, kto kradne. Ale potom takým kartárkam nehodno veriť! V ničom! Ani to s tým krásavcom, čo sa češe dozadu ako pán.
       „Nemôžem ti povedať, kto vám ukradol maslo, lebo...“ začala veštica Marta, ale skočila som jej do reči.
       „Lebo sú to takí chudobní ľudia, ktorým osud vzal oveľa viac, ako oni ukradli nám. Sú to tí najbiednejší z najbiednejších, čo majú hlad i hladné deti a to maslo pre nich znamená oveľa viac, než pre nás. Nemôžete a ani im nechcete ešte viac ublížiť. Tak?“ zdvihla som bradu a pozrela na ňu trochu zvrchu.
       „To si ako uhádla? Aj ty vieš veštiť?“ hľadela na mňa neisto, azda začala tušiť, že som nespokojná.
       Poriadne som sa na ňu uškrnula.
       „Karty neklamú! Ja ti ozaj zlodejov neprezradím, ale ty budeš vedieť všetko. Dokonca ešte dnes ich chytia žandári, a tak sa dozvieš, kto kradol,“ zakončila víťazoslávnym tónom svoju reč a nastrčila dlaň.
       Držala som mince a váhala.
       „A niečo o láske nechceš vedieť, dievča?“ opýtala sa ma, azda v nádeji, že jej horlivo prikývnem a keď mi bude opisovať môjho budúceho frajera, až mi potečú sliny a hneď jej tie mince nechám.
       Mlčala som, držala som ju v napätí. Opäť pozrela na karty, začala sa usmievať, či aspoň sa o to pokúšala a potom spustila: „Veru, dobre že si prišla. Dnes ti osud praje a stretneš svoju lásku. Celoživotnú lásku, o ktorej si nevedela! Býva blízko teba. Vysoký, čierny a volá sa Tibor.“
       „Hlúposť! Pri nás žiaden Tibor nebýva,“ zvrtla som sa a bez zaplatenia vyšla von. Ovial ma chladný vietor, otec sedel na voze, drkotal zubami a ani sa ma nepýtal, čo mi veštica povedala. Popohnal koňa a šli sme domov.

       „Tak ti poviem Barborka, že sotva ste odišli, riadna bitka sa strhla na ulici! Gabi, hoc krívajúc na nohu, bežal za dajakými dvoma chudákmi z Jovíc, čo kradli u nich v humne. Práve cez dedinu prechádzali žandári. Gabi akurát jedného chytil okolo krku a dusil ho, teda jedného zlodeja chytil a dusil, nie žandára. Žandári potom chytili toho druhého a mlátili ho a ja som stála a pozerala na to, akú majú silu. Vieš, taký silný chlap a uniforma...“ prekrútila očami Katka a zavrtela sa. Práve sme prichádzali k Brzotínu, ale boli sme ešte len pri majeri, keď šla po ceste a zavolala som na ňu nech si vylezie na voz. Otec zastavil, ja som prešla z kozlíka k nej dozadu a zhovárali sme sa. „A Gabi, to ti poviem, však nedávno ho uhryzol had, potom pes a ešte má i dačo s nohou, ale silu má tiež poriadnu,“ Katka neprestávala a ani jej nenapadlo opýtať sa ma, kde som bola a prečo.
       „Takže keď sme boli u Margity, páčil sa ti Laco, že? Isto ťa odprevadil aj domov, všakže? Teraz sa ti páčia žandári aj Gabi. Nie je to trochu veľa?“ skúsila som sa pýtať sladkým hlasom a dúfala som, že ju tak trochu nazlostím.
       „Hm? Myslíš? No, keby som si mohla vyberať, tak by som si vybrala Gabiho!“ riekla, ale to už otec zastavil voz pred našim domom. Zo susedného dvora práve vyšiel Gabi a Katka si povzdychla, že to musí byť osud. A hneď za ním vysoký čierny chlapec a... vlasy nemal ako všetci ostatní. Česal si ich dozadu.
       „Barborka, Margitka, toto je môj bratranec Tibi. Robí v bani v Rožňave, ale domov má ďaleko, takže teraz bude bývať u nás,“ predstavil nám ho Gabi.
       To musí byť osud - teraz som si vzdychla ja a nemýlila som sa.

       (Tibi sa neskôr stal mojim manželom a celoživotnou láskou.)

čitateľov: 1588