login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 15, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(245)

vložiť obrázok do galérie

Smarkatý parobok

@ :: Poviedky ::     Dec 16 2018, 14:05 (UTC+0)

Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: 11946
Autori: Zuzana Kratyinová, Slavomír Szabó

       Terča je krásna! Terča je zvodná! Tie je zúbky a tie jej pery! Keď sa zahryzne do plánky hrušky a kvapka šťavy jej odfrkne na bradu, mám chuť dotknúť sa toho nektáru, vziať ho končekom prsta a vložiť si ho do úst, pretože tá kvapka spočinula na jej dokonalej tváričke. Ba čo viac, viem si aj predstaviť, že by som tú šťavičku z nej aj oblizol. Lenže, akoby mi ruky zdreveneli, akoby bola Terča čímsi posvätným, čoho sa netrúfam dotknúť, lebo mi chýba odvaha. A pritom, keď privriem oči, predstavujem si ako sa nad ňou nakláňam, ako ju objímam, ako ona ku mne natŕča pery, túli sa, plná lásky a radosti, že sme spolu. Nič iné si na tomto svete neželám.
       „Dobré hrušky, ne? Janči, však jedz!“ zabodla do mňa svoje nezábudkovo modré oči a potiahla plným nosom.
       „Chceš vreckovku?“ siahol som do vrecka, dúfajúc, že ju tam mám.
       „Netreba!“ odtrhla list lopúcha a vysmrkala sa doň. Boli sme nad dedinou v Panskom lese. Sadla si pod divú hrušku ku kôpke zozbieraných plánok a sukňa sa jej vyhrnula až nad kolená. Boli krásne, okrúhle, biele, s jednou malou jazvou.
       „To máš z toho, ako si spadla pri husiach?“ nabral som odvahu a napriameným ukazovákom som sa dotkol jazvy.
       Nepovedala nič, lebo mala plné ústa, iba prikývla. Ruku mi však neodtiahla, ani na ňu nepozrela, pohľad zdvihla do koruny stromu.
       „Tie hrušky nie sú ani také zlé. Však si daj! Daktoré sú i sladké. A aha, koľko ich ešte ostalo na koncoch konárov. Keď toto dojeme, tak ma zdvihneš, sadnem ti na krk a pozbieram ich, hej?“
       Naozaj myslí iba na jedlo? Vari necíti, že sa jej dotýkam? Dobre teda, keď chce hovoriť iba o hruškách, môžeme.
       „Pamätáš sa na hodiny náboženstva?“ začal som prstom krúžiť okolo tej jazvy.
       „Čo, mala som sa pomodliť, než som začala jesť?“
       Jej hlas znel vyčítavo i posmešne zároveň.
       „Myslím na to, čo nám hovorili velebný pán farár, ako pán Ježiš povedal, že všetko má svoj význam. A ľudia sa ho pýtali, že načo je ovocie navrchu stromov a koncoch konárov, keď ho nedokážu pozbierať. Ježiš Kristus vtedy vysvetlil, že to prislúcha vtáctvu nebeskému, lebo i to patrí medzi božie tvory a musí ho nakŕmiť.“
       „Ta čo? Necháme tie plánky tam? Príde starý Krivoš, aj konáre oláme, aby všetko pozbieral. Zober vtákom hrušky, zachrániš strom!“ rozosmiala sa a potom sa ku mne nahla, až som zacítil jej dych. „Mám ešte jednu jazvu, keď som ako decko spadla zo schodov. Nechceš ju pohľadať?“ zašepkala a dodala, že sem neprišla na kázeň.
       Ťažko mi je opísať, čo sa dialo v mojom vnútri, ba ťažko je opísať aj to, čo sa potom dialo s nami oboma. Ak by som vyjavil celú pravdu, aj vy by ste sa červenali. Svet sa odrazu zmenil. Všetko, čo ma doposiaľ dokázalo potešiť, rozveseliť, zabaviť, zdalo sa mi už nezmyselné, malicherné, detské, také úplné malé, mizivé v porovnaní s čoby len jediným dotykom z lásky. A tých dotykov bolo veľa. Najskôr nesmelé, po chvíľke trúfalé, spočiatku rozpačité, potom vášnivé, no predovšetkým úžasné, otvárajúce bránu do sveta tých najkrajších snov. Ba viac, lebo som nesníval. Predstavy sú len predstavy, ale toto bola skutočnosť. Jazvu som nehľadal. Krajina jej pevného tela mala mnoho nádherných zákutí, pahorkov, kriviek a cestičiek, ktorými blúdili moje prsty, i údolie, čo ešte pre mňa ostalo zakázaným územím. Chveli sme sa, vzdychali vo vášni spoločného objatia a túžili sme splynúť v jednu bytosť.
       „Nie si ty až také drevo, ako som si myslela. Takto ma ešte nikto nehladil.“
       „Ak by to dakto skúsil, dobil by som ho ako psa!“
       „Ty?!“ povedala obdivne a zároveň posmešne. „Však si ešte smarkatý.“

       Ja som smarkatý a Terča je už dievka. Kto toto vymyslel? Komu kedy napadlo, že pätnásťročné dievčatá už môžu mať frajerov, zabávať sa s nimi na tancovačkách, chodiť spoločne na špacírky, na priadky, na páranie peria, šúpanie kukurice, kamkoľvek, kde sa parobci bijú do hrude, predbiehajú v žartoch a zaliečajú dievkam, aby ich mali za frajerky? A pätnásťročný chlapec? Ten je na tom rovnako ako sedemročné decko. Pre všetkých ostáva iba smarkatý. Parobkovia sú pánmi v dedine! Keby našli smarkatých s pálenkou v ruke, môžu im naložiť na zadok, dotiahnuť domov za uši, nech ich zmastia aj rodičia a ešte si tú pálenku aj nechať. Ani sedemnásťroční chlapci nemôžu na tancovačky, kde sa zvŕtajú ich rovesníčky, s ktorými sa kedysi hrávali a chodili do školy. Kým nie si parobok, a na to treba aspoň osemnásť rokov a povýšenie do parobkovského stavu, nesmieš mať ani frajerku. Inak ťa stlčú a také dievča ostane na posmech. Ale keď ja tú moju Terču tak ľúbim, mal by som sa jej kvôli tomu vyhýbať? Hoc by ma aj otec zbil, lebo nie som parobok, budem sa jej držať. I keby ma aj mama strepala, pretože ani parobok nesmie mať frajerku bez toho, aby to nepovedal rodičom, Terču neopustím. Budeme sa stretávať tajne! Ale ako na to všetko myslím, ak by nás odhalili, najhoršie by nám urobila Kata. Aj Terči aj mne. Ju by vysmiala pred celou Malou Idou a na mňa by poslala mocného Andera aj s ostatnými mládencami, nech mi spočítajú zuby, lebo im leziem do kapusty. Kata je moja sestra. Keď sme boli malí, stále som ju bil. Je staršia, ale dievčatá sú slabšie. Teraz mi to tá hnusoba všetko vracia aj s úrokmi. Ona je dievka. A ja smarkatý, smarkatý, smarkatý! Otec ma tiež berie ako decko, čo musí len poslúchať. Kata je na tancovačke do polnoci, ja po zotmení musím ísť spať. V taký čas si predstavujem, ako tam tancuje i Terča. Ako sa jej pri tom dotýkajú smradľavé paprče iných, zatiaľ čo ja bezmocne ležím, hryziem si pery a kypí vo mne žlč.

       „Kde si nechal celú zimu pluh?!“
       „Čo... Čo?“ skoro som sa zakoktal, keď som zazrel otcovu nazlostenú tvár a najmä tie oči, ako mu vyliezajú spod obruby klobúka. Akoby ma chcel nimi prebodnúť. To už prešli ďalšie tri roky, nastala jar a blížil sa čas prvej orby.
       „Aké čo, čo? Kam si mal odniesť ten pluh?! Do stodoly, nie?!“ kričal, až mu sliny odfŕkali od úst.
       „Vraveli ste ku stodole,“ skúšal som sa brániť.
       „Ja?! Si hluchý, sprostý, alebo oboje? Nevieš, čo sa stane s pluhom na snehu? Zhrdzavie! Na, tu máš,“ strčil mi do ruky drôtenú kefu. „Vyčisti ho, až sa bude blyšťať! A pamätaj, že ak sa s ním niečo stalo, napchám ti tú kefu do gágora.“
       „Nad záhradou máme kamenistú pôdu, zapriahnime kravu, skúsme tým zhrdzaveným pluhom poorať, azda sa tak vyčistí.“
       „Ta sám od seba, ne? To môžeme ísť s hrdzavým pluhom rovno na Žemičky a poorať tam!“
       „Na Žemičkách je hlina, tu je to samý kamienok. Tie pluh vyčistia,“ skúšal som vysvetliť, v čom je fígeľ. A na naše pole v časti Žemičky, čo je pri ceste až pred Šacou, sa mi teraz trepať nechcelo.
       „Myslíš, že by sme to mali skúsiť?“ otec sa zamyslel a jeho hlas predsa len zmäkol. Možno sa mu zdalo, že na tom niečo bude. On bol na svoje veci veľmi citlivý, ale že sa práve na pluh zabudol opýtať, či už je v stodole, či som ho vyutieral dosucha a natrel vazelínou... No, čo už? Ale, ak to s tou orbou nevyjde, bitka ma isto neminie. Aspoň to skúsime.

       „Nalož Jančimu poriadne,“ riekol otec hlbokým hlasom, hladkajúc si strnisko na brade, keď sme sadli večer za stôl. Kata práve plnila taniere zemiakmi na kyslo. „Zaslúži si. Ešte je smarkatý, ale občas mu to myslí. Ten pluh sa nám blyští ako nový.“
       „Ešte pridaj,“ pozrel som na Katu, keď priložila len polovicu naberačky a už mi chcela šupnúť jedlo na stôl. Mama na mňa hľadela s úsmevom. Bolo to azda prvý raz, čo ma otec doma takto pochválil.
       „Ale veď Janíčko je šikovný a už bude i parobok. Keby sa narodil skôr, povýšia ho na fašiangy. Lenže je jarný, tak to bude až po Veľkej noci. Len či ho ozaj povýšia... Vieš, ako to je – parobok by už mal mať vlastné čižmy,“ skúšala mama vľúdnym hlasom, hľadiac na otcove obočie, či sa nezvraští a pochvalu o mojej šikovnosti nevystrieda krik o vyhodených peniazoch.
       „Môžem ja za to, že mu noha vyrástla viac ako moja?! Vlani sme mu kúpili baganče, pôjde v tých. Alebo sa skúsi nasúkať do mojich čižiem a hodinku v nich hádam vydrží.“
       „Smarkatému to môže byť jedno. Ale ja nechcem, aby o mne po dedine hovorili, že som sestra parobka, ktorý sa nevie poriadne obuť. To aby som sa hanbila vyjsť na ulicu,“ trochu podlízavo riekla Kata a ja som po dlhých rokoch cítil, že ju mám na svojej strane. Ona dobre vedela, ako ísť na otca. Aj tentoraz jej to vyšlo.
       „O pár dní by sa možno i dalo,“ riekol otec hneď potom, ako zasŕkal z lyžice a utrel si ústa. „Jančo, pôjdeš so mnou do Košíc na trhovisko ku malej stanici. Roky sme šetrili, teraz tam kúpim koňa. Lepšie sa bude orať ako s kravami. Ak zjednáme lacno, ujde sa ti aj na nové čižmy. Ak nie, vezmeme od priekupníka dajaké obnosené, ale také, aby sa Katka nemusela hanbiť.“
       Furt len Kata! Pre otca bola vždy viac, ako ja. Aj na učňovku ju poslal, bude šička. No mňa si nechal doma, vraj lepšieho učiteľa na gazdovstvo, ako je on sám, by mi nenašiel. Ale teraz to bolo jedno. Šlo o iné. Parobok bez čižiem je ako nedokončený.

       Bola tma. A dosť chladno. Jarné slnko hreje len za dňa a noc ešte poriadne oziaba. Lenže kde inde sme sa mali utiahnuť, aby sme neboli nikomu na očiach, ako na pôjd? Ležali sme v sene. Terča a ja. Mali sme len deky, čo cez vojnu vraj ukradla jej babka Rusom, alebo Nemcom, to nevedno. Vlastne to nevedela ani babka, lebo tá vždy domov čosi doniesla a potom si nedokázala spomenúť, komu to vzala.
       „Krásne hreješ,“ zašeptala Terča.
       „Ale nohy mi oziaba,“ usmial som sa.
       „Tak si obuj tie nové čižmy. Škoda, že nie je svetlo. Prišiel si za tmy, ešte som si ich ani nepozrela. A ja by som ťa rada videla v tých čižmách. Ale iba v čižmách,“ zasmiala sa zvonivým hlasom a jemne ma uhryzla do ucha.
       „I tak sa čudujem, že si to riskla. Čo ak sa rodičia zobudia a teba doma nebude?“
       „Mama by sa možno i potešila. Ona sa vydávala v šestnástich. Ja budem mať v lete osemnásť a bojí sa, či neskysnem na ocot. Nemôžem jej predsa povedať, že môj frajer je smarkatý.“
       „Už len do zajtra, Terča. Len do zajtra,“ privinul som si ju a cítil, ako sa jej paže ovinuli okolo môjho krku, zatiaľ čo som ju hladil po jej hebkom stehne. „Ozaj a kde máš tú jazvu, čo si voľakedy spadla zo schodov?“ napadlo mi, pretože za tie roky som ju nenašiel, a to som už preskúmal každý kúsok jej tela veľakrát.
       „Žiadnu takú nemám,“ zachichotala sa a potom už nevravela nič. Nemohla, lebo naše ústa splynuli. A keď sme napriek chladu ležali rozhorúčení a zhlboka dýchajúci, plní okúzlenia po slastnom milovaní, šepla: „Ale ani zajtra po povýšení nehovor, že som tvoja frajerka. Nech nevedia, že sa už dlho stretávame. Všetko začne akože neskôr.“
       „Doma to poviem. Zajtra už môžem, ako parobok určite. Už na mňa bude aj otec pozerať inak. Musí!“
       „Radšej s tým počkaj,“ navrhla, vstala a začala sa rýchlo obliekať.

       V krčme bolo veselo. Mládenci si sadli na svoje miesta ešte pred zotmením, zatiaľ celkom triezvi, lebo predsa nebudú piť za svoje, keď im majú naliať zasrani. V krčme sa pálenka kupuje, ale deň povyšovania je výnimkou. Aj krčmár to uznával, veď tiež bol kedysi mladý, a tak sme mohli priniesť kúpenú slivovičku z obchodu. Vyhadzovanie novoparobkov do vzduchu? Alebo líhanie na stôl a bitie po zadku? Tak na to zabudnite. Vojna zmenila mnohé. Niektoré zvyky zanikli, iné sa zmenili na jednoduché. Teraz stačilo, ak si zasran našiel jediného parobka, čo ho priviedol medzi ostatných. Stal sa mu mládeneckým krstným otcom. Aj môj bratranec Mižo, s ktorým som sa už predtým dohodol, tak urobil. Stál som po jeho boku rovno pred mocným Anderom, zatiaľ čo Mižo hovoril: „Tuto Jančo už mal osemnásť. Nikdy s ním ako so zasranom problémy neboli. Po žiadnom parobkovi kamene nehádzal, do kostola chodí, nikdy nič nikomu neukradol a ani inak ľuďom neuškodil. Narodil sa tuto v Malej Ide, aj tu žije, aj tu by si mal užívať. Navrhujem teda, aby sme ho povýšili do stavu parobského.“
       „A vie Jančo, čo tento stav obnáša?“ opýtal sa Ander Miža, akoby som tam ani nebol.
       „Nebolo by zlé mu to zopakovať,“ navrhol Mižo.
       „Tak ma počuj, Jančo,“ otočil sa mocný Ander ku mne. „A aj vy,“ dodal, hľadiac aj k ostatným chlapcom, čo mali byť povýšení ako ja. „Len parobkovia, ženáči a vdovci môžu vstúpiť do krčmy. Ak tu nájdete nejakého zasrana, zdrapíte ho za vlasy a odtiahnete domov, aby si s ním urobili poriadok jeho rodičia. To isté urobíte s každým zasranom, ak ho nájdete samého, alebo aj s ostatnými zasranmi na ulici po zotmení, ak sa nám tlačia na tancovačku, alebo ak uvidíte, že niekomu kradnú ovocie zo záhrad, úrodu z polí, alebo čokoľvek z odkiaľkoľvek, čo im nepatrí. Ale nestačí len dozerať na zasranov. Parobkovia si pomáhajú a chránia sa navzájom. Ak zbadáte, že nám voľajakí cudzí odkundesi daktorého parobka bijú, pribehnete mu na pomoc, aj keby tam bola akákoľvek presila. Keď nájdete opitého parobka, čo si nevie rady, všetko necháte tak a odvediete ho domov. Tiež, ak by nám dievky niekto obťažoval, budete ich chrániť za každú cenu, lebo sú naše! Rozumel si Jančo?“ pozrel mi do očí a ja som bez zaváhania prikývol.
       „A pálenku máš?“
       „Mám!“ vytiahol som fľašku spod kabáta.
       „Tak nalej!“ zvolali všetci parobkovia takmer jednohlasne a každý predo mňa otrčil svoj poldecák.
       Keď som ich naplnil, ba aj sebe, pripili sme si. Priznávam, doposiaľ som pálenku ešte neochutnal. V ústach ma strašne pálilo, cítil som, že od hrdla až do žalúdka čosi vyžiera moje vnútornosti, oči sa mi zaplnili slzami a stratil som dych. Rozkašľal som sa. Pohárik z ruky mi zletel na zem a v hlbokom predklone som sa dusil, cítiac, ako ma voľakto trepe po chrbte.
       „Nič sa neboj. Zvykneš si,“ rehotal sa mocný Ander a Mižo mi podával môj poldecák, zdvihnutý zo zeme. „Si parobok! Tak sa drž!“
       Smola. Držať ma museli iní. I keď som na tento deň čakal celé roky, aj keď som si túto chvíľu mnohokrát predstavoval, s niečím som nepočítal. Bol som povýšený ako prvý, a tak som mal už i parobkovské povinnosti. Musel som si pripiť so všetkými ďalšími, ktorých rad radom prijímali do nového stavu . Tak sa stalo, že som prelial hrdlom osem pohárikov. Svet sa krútil, podlaha sa vlnila a mne sa chcelo smiať i čurať zároveň. Mal som pocit, že ak udriem päsťou do steny, krčma sa rozpadne, ak by som vyskočil do výšky, prebúram strop a strhnem mesiac z oblohy, ak by som sa rozbehol, dôjdem do Bukovca skôr ako na tri nádychy.
       Z rohu sa ozvala harmonika. To Mižo rozťahoval mech a stláčal gombíky, hral krásnu melódiu, až som mal chuť krepčiť, ale odrazu sa mi zamotala hlava, tak som sa posadil. Hej, posadil, len stoličky tam nebolo. Ako som padol na zem, vypukol rehot a voľakto mi podal horiacu cigaretu.
       „Na! Už môžeš,“ povedal a ja som si poriadne potiahol. Moja veselosť i bujarosť zmizli. Cítil som sa ako v hlbokej jame, do ktorej voľakto hádže horiace polená, alebo leje žeravé železo. Zadúšal ma dym, horúčava a navôkol sa všetko hmýrilo, ako by mi pred očami poskakovali plamene zo samotného pekla. Až sa ma na chvíľu zmocnil pocit, že umieram. A potom prišla tma. Tma a ticho. Zmizli parobkovia. Zmizla krčma. Zmizla Malá Ida. Zmizol celý svet.
       „Jančo, vstávaj. Musíme ísť domov!“ tľapkal ma voľakto po líci a keď som otvoril oči, hľadel som na Miža. Sedel som na stoličke, ani som nevedel, ako som sa na ňu dostal a Mižo sa smial a hovoril, že to nič, že aj on sa pri povyšovaní ožral ako sviňa. Má však harmoniku, tú musí odniesť, no mňa odprevadí mocný Ander, lebo parobkovia si pomáhajú.
       „Poď kamarát,“ mocný Ander bol ozaj mocný a vyložil si ma na chrbát, vynášajúc ma z krčmy. Vonku bola zima. Dnes viac ako včera. Chlad mi zaliezol pod košeľu, vietor ofúkol rozhorúčenú tvár a ja som Andera prosil, nech ma zloží dole, že už môžem po vlastných. A tak sme šli, nie však po ceste, lebo vraj skratkou je to kratšie, stačí len málo, preskočiť Idu. A Ida, naša riečka, čo v lete občas skoro vyschýna, v tento čas prúdila bujaro, ako už dlho nie. Iba som sledoval, ako sa Ander odrazil, uprostred koryta doskočil na veľký kameň a ďalším skokom sa dostal na druhý breh.
       „Tak čo kamarát, zvládneš to?“ zvolal na mňa.
       „Jasne,“ riekol som v presvedčení, že toto predsa nemôže byť žiaden problém. Smola. Ani som sa poriadne neodrazil, len ledabolo vykročil a už som mal hlavu pod hladinou, cítiac ako ma prúd otáča z boka na bok a vzduch voľakam zmizol. Nebyť pevného stisku Anderových rúk, čo skočil hneď za mnou, možno by bolo aj po mne.

       Mocný Ander ma nechal na našom dvore a šiel domov. Ja, hrdý na svoj parobkovský stav, som smelo vstúpil do kuchyne. Z kabáta mi tieklo, mláčka rástla na podlahe, až v tej chvíli som si uvedomil, že som prišiel o klobúk a začínalo ma i trochu napínať. Akoby chladná voda s pálenkou začali v mojom vnútri neľútostne bojovať a popritom sa snažili vyvrátiť môj žalúdok futrom von. V prekvapených očiach rodičov i sestry boli otázky, ktoré ani nemuseli vysloviť.
       „Už som parobok! Aj na tancovačky môžem. Aj do krčmy môžem. Aj piť a fajčiť môžem. A oznamujem vám, že už mám aj frajerku!“
       „A tie čižmy, čo máš na nohách, ti kto kúpil?“ spýtal sa otec tichým hlasom.
       „No vy!“ nechápal som.
       „Povedz mi, ty parobok, prečo sú mokré?!“
       „Lebo sme prebrodili Idu. Čižmy i ja.“
       „A ty si myslíš, že som ti nové čižmy na to kúpil, aby si sa v nich vykúpal?!“ skríkol otec a začal si rozopínať opasok na nohaviciach.
       Stŕpol som. Vedel som, čo bude nasledovať. Ale veď parobci sa predsa nebijú! Aj som mu to chcel povedať, lenže som to nestihol. Vzduchom čosi zasvišťalo a prvá rana dopadla rovno na moje stehno. Zakričal som, padol na kolená a otec ma zozadu zdrapil za krk a stisol na podlahu tak, že som vytrčil zadok. Rany remeňom som už ani nepočítal.
       „Parobok?! Hej, parobok?! Zasran jeden, ty si myslíš, že nemáme za čo vyhadzovať peniaze?!“ otec neprestával a ja som ryčal ako tur.
       Keď skončil, šiel von, aby sa upokojil. Mama na mňa sústrastne hľadela a Kata zašepkala: „O tom nesmieme nikde hovoriť. Bola by to hanba pre teba i pre mňa. A tá frajerka, to je Eržika?“
       „Nie, to je Terča,“ odpovedal som prekvapený, netušiac, prečo spomína práve zubatú Eržu.
       „Terča?“ Kata si od prekvapenia dala ruku pred ústa, ale jej škodoradostný úsmev to celkom nezakrylo. „Ale veď za tou už dva roky chodí Mižo. Na každej zábave spolu tancujú. Ba aj ostatným parobkom sa chváli, že k nej chodieva po nociach na pôjd. Ba dokonca i teraz, hoci je chladno. Stačí im vraj seno a voľajaké staré vojenské deky.“
       Sadol som si na stoličku a necítil som bolesť, pálenku, zimu, teplo, nič. To, čo som cítil, bol žiaľ a poníženie. Aký som len býval šťastný, keď som bol nevedomý smarkatý...

čitateľov: 515