login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Nájomníci

@ :: Poviedky ::     Apr 28 2019, 04:13 (UTC+0)

Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca
Čas: zima 1944 - 1945
Autor: Juraj Korpa

       Čosi bolo inak. Justína to zbadala už pred bránou. Nielenže boli pošliapané kvietky pred plotom - no, kvety to boli v lete, teraz už len zhnednuté pozostatky margarét; petlica nakrivo, v blate akési koľaje, ale ani psa Bobiho nebolo nikde vidieť. Z kuchynského komína sa mohutne dymilo a dokonca aj odkiaľsi zozadu z dvora. Záclony na okne prednej izby boli čímsi priložené či založené, takže ich pritlačilo na sklo a nepekne svietili. Premkol ju neistý pocit, a tak opatrne prešla k pitvoru a otvorila dvere do domu.
       V kuchyni stála mama pri sporáku a miešala v štyroch hrncoch naraz, v peci hučalo, vo vzduchu bola para. Pri stole sedela chorľavá babka, sestra Verona, aj otec, ktorý by v tomto čase ešte nemal byť doma. V rohu stála stará posteľ, čo sa už roky nepoužívala a doteraz bola na povale, založená perinou a šatami, pri nej rozkladačka a veľký lodný kufor z malej izby. Miestnosť bola skrátka plná, až stiesnená, a taká vyzerala byť i nálada. Pes Bobi zúrivo vyskočil a zabrechal na novo prichodiacu Justínu, akoby ju nikdy predtým nevidel. Upokojil sa len vtedy, keď sa bezpečne aj čuchom presvedčil, že je to stará známa. Vyzeral čímsi rozdráždený, nesvoj.
       „Čo sa stalo?“ spýtala sa, keď sa všetky tváre ustarostene obrátili k nej, ale žiadna nezačala nič vysvetľovať.
       „Máme nájomníkov,“ povedal kyslo otec a hodil hlavou k dverám do veľkej izby. Za zrnitým sklom sa tam svietilo a mihali sa akési siluety, bolo počuť i tlmené mužské hlasy.
       „Akých nájomníkov?“ zdvihla prekvapene obočie. Nemali predsa až tak veľký dom, aby v ňom boli nevyužívané priestory, ba teraz, keď boli bratia na vojne, sa konečne a radi zase všetci povystierali. Nezačala ani sezóna pre cezpoľných robotníkov a ani si nevedela predstaviť, že by sa nejaký človek, ba čo, ľudia, drali práve k nim. Veď tu boli iné domy, väčšie, krajšie a prázdnejšie, všade naokolo. Jednoduché vysvetlenie sa naozaj samo neponúkalo.
       Skôr než otec stihol odpovedať, otvorili sa dvere a na prahu zastal vojak! A nie len taký hocijaký – mal už postriebrené vlasy, sýto šedivú uniformu, na pleciach hrubé výložky, všelijak poprepletané, v ruke širokú čiapku s čiernym šiltom a nad lesklými čižmami červené lampasy. Vyzeral úplne, ale úplne inak než v dedine už teraz bežní maďarskí branci, čo sa tu už pol roka potulovali a bývali v Buzinke, takže Justína tak nejako podvedome uhádla, že to musí byť Nemec. Dôstojník!
       „Ah!“ povedal, keď ju zbadal, dodal čosi vo svojej reči a potom natiahol ruku. Justína nerozumela nič okrem „Ah!“, ale pochopila, že ju práve priradil k domácim a podáva jej na zoznámenie ruku. Potriasla ňou. Usmial sa a ona na oplátku uhla pohľadom. Pes Bobi začal zase vrčať, ale otec ho silnou rukou prinútil stíchnuť.
       Za Nemcom vyšiel z izby ďalší taký podobný, trochu mladší, menej šedivý, bez lampasov, ale s rovnakou dôstojníckou čiapkou, a aj on sa zoznámil. Čosi potom dlhšie hovorili otcovi, ukazovali kamsi dozadu, tam kde bola záhrada, a nakoniec si navzájom prikyvovali, že teda rozumejú. Ten mladší otvoril dvere aj do malej izby a čosi tam dovnútra zavelil, z izby následne vyšlo šesť ďalších mužov, to už boli len nízkopostavení vojaci, mali na hlavách len také malé lodičky bez šiltov, a na sebe kadejaké opasky a torny a patróntašky, nič vyleštené. Na ramenách pušky a samopaly, a všetci sa predupotali čo najrýchlejšie von na dvor, lebo už aj tak sa v kuchyni nedalo pohnúť. S rozlúčením zavreli za sebou dvere a Justína sa pozrela na otca.
       „Tak, myslím, že už nemusím nič vysvetľovať,“ povedal. „Dnes k nám do dediny prišli nemeckí vojaci. Budú vraj brániť mesto. Starosta ich chodil rozdeľovať po dvoroch. Všade je plno, ale my sme dostali extra prídel. Asi si mysleli, že sme zvyknutí tiesniť sa. No čo už môžeme robiť... Taká je situácia. Nejak sa hádam pomestíme. My teraz budeme bývať tu. V kuchyni.“
       Vzdychol. A obrátil list: „Tak, čo bolo v škole?“
       Tak preto dnes ten ruch, autá hore-dolu, nákladné i osobné, pod školskými oknami, a všade brechot psov! Justíne už bolo všetko jasné. Nuž, nepríjemné to bude. To je jasné. Hádam však neostanú nadlho.
       „Ále nič,“ odpovedala ako vždy, tak ako odpovedajú všetci žiaci na tieto otázky rodičov a kým bude škola školou, aj odpovedať budú.
       „Nič? Tak načo tam potom chodíš?“ spýtal by sa v hocktorý iný deň, lebo tak na to „nič“ vždy reagujú rodičia a vždy reagovať aj budú. Potom by sa domáhal podrobností – ale dnes nie. Teraz nemal náladu, len bezmyšlienkovite prikývol a bolo vybavené. Pozrel sa na sporák, do hrnca. Čoskoro bude večera.

       Spolužitie s novými nájomníkmi sa naozaj ukázalo zložité. Ale, nad očakávanie, aj zaujímavé. Na jednej strane bolo tiesnenie sa v kuchyni. O stôl sa neustále museli biť mama s jedlom, a to už ani nehovoriac, keď sa piekol chlieb, desať kusov naraz, čo malo vystačiť na týždeň, nie štyri ako doteraz, odkedy išli bratia na vojnu. Nemcom, hlavne dôstojníkom, veľmi chutil a domáhali sa ho pri každej príležitosti, takže niekedy tých desať ani nevystačilo. A to v deľbe o stôl nebolo všetko. Otec ho potreboval s drobnými opravami a remeselníckymi prácami a dievčatá s úlohami. O posteľ sa museli deliť mama s otcom i babkou, čo bolo riadne na hrane; a o kerekešku - vyťahovaciu posteľ, zase obe dievky, čo však vždy skončilo bitkou a sácaním uprostred noci o to, kto komu kradne prikrývku. Na druhej strane však Nemci neboli celý čas v dome, občas odišli aj na dva-tri dni, vraj kdesi ku Perínu alebo k Láncu. No keď boli v dome, chovali sa slušne, usmievali, občas ich naučili aj nemecké slovíčko či zopakovali čosi po slovensky. Dokonca aj naučili recept na nové jedlo – vzadu na dvore, pod šopou, si spravili malú kuchyňu, kde varili pre niekoľko desiatok svojich vojakov. Mali tam taký kotol na kolesách, miesili tam aj chlieb, čo potom piekli v domácej peci, ale často tam kuchtili aj polievky s trhaným cestom, čo teda v Šaci ešte do tých čias nevideli. Mama sa to od nich rýchlo naučila a zachutilo to veru všetkým. Po mesiaci, pred Vianocami, si už na stiesnené spolužitie všetci zvykli a zdalo sa im to normálne, akoby si ani nevedeli spomenúť, že to kedysi bývalo inak.
       Nakoniec sa do domu zmestili až dva vianočné stromčeky. Jeden v kuchyni pre domácich, druhý v izbe pre Nemcov. Tí si ozdobili ten svoj obrázkami povystrihovanými z pohľadníc. Potom sedeli okolo pri sviečkach, spievali O tannenbaum, pripíjali troškou vína, a na záver aj všetkých obdarovali: deťom cukríky a čokoládu, mamke šatku na hlavu, otcovi nové štikacie kliešte a babke termofor. Na oplátku dostali miestne vianočné jedlá – bobaľky, oblátky s medom, kapustnicu a, samozrejme, domáce salónky, ktoré vlastnoručne varili, odlievali, rezali a do lesklých papierikov balili Justína s Veronkou. Na prvý pohľad akoby boli členmi jednej rodiny. V skutočnosti však Nemci mysleli na svojich doma, veď ich už ktovie ako dlho nevideli. A na to, či ich ešte vôbec uvidia.

       Zakrátko po Novom roku odišli vojaci zase na pár dní preč, kamsi ďaleko, možno ku Skárošu, a vrátili sa iba siedmi – bez najstaršieho dôstojníka. Spočiatku to Justíne ani ostatným neprišlo čudné, pretože občas takto dôstojníci chýbali. Keď sa však neukázal ďalšie tri dni, a ako si Justína všimla, jeho veci v kufri prebalenom poštovým papierom odviezol jeho spolubývajúci preč, skúšala sa pýtať. Pochopili. Jeden z vojakov jej po chvíľke všeobecného ticha ukázal spojené dlane pod hlavou – znak spánku vo všetkých rečiach. Spí. Nadlho. Navždy. Padol.
       Lebo medzitým šla vojna.

       Od jesene sa všade kopali zákopy, pripravovala sa veľkolepá obrana Košíc. Zapojené bolo aj obyvateľstvo okolitých dedín. Miestni chlapci, čo od štrnástich rokov chodili povinne do maďarského spolku Levente, kde cvičili všetko potrebné pre budúcich vojakov, pomáhali so zákopmi najviac. No nezriedka museli ísť aj ženy, aj dievčatá, aj Justína s Veronou. Ešte dobre, že Justína mala medzi mladými levente svojho obľúbeného kamaráta, aspoň tak o ňom hovorila, lebo ani sama pred sebou nechcela priznať, že sa jej páči. Volal sa Laci a jej sa vždy podarilo pri kopaní dostať do toho istého zákopu, takže jej čas nielen rýchlo ubiehal, ale sa aj mala na čo vyhovoriť, prečo je taká červená v tvári vždy, keď jej čosi vysvetľoval, žartoval, alebo sa nevdojak dotkli bokmi, keď sa zohýnal po lopatu.
       Zákopy dokončili, keď sa už bojovalo pod Dargovom. Nemci chodili stále ustaranejší, zachmúrenejší, a deti čoraz častejšie strašili, že „príde Ivan, pu-pu-pu!“ I domáci však chodili ustarane, príprava na tvrdú obranu neveštila pre obec nič dobrého. Moderná vojna, to boli lietadlá, tanky, diaľkové delostrelectvo, všetko vysoko efektívne zbrane, ktoré však nevedeli rozlišovať medzi vojakmi a civilmi a zabíjali i jedných i druhých naozaj masovo. Ak sa front uchytí tak, ako sa plánuje, bude to znamenať zničenie Šace. Rusi už boli za rohom. A keď uprostred januára museli na rozkaz všetci levente, teda aj Laci, nasadnúť na nákladiaky a odviezli ich do Moldavy, bolo jasné, že pohroma je tu. Za vojakov berú aj deti...

       Len zásluhou šťastného osudu, ako sa dnes už vie, sa veľkolepá obrana Košíc nekonala. Bola to bitka o dôležité mesto Košice, a to i symbolicky – prvé väčšie československé oslobodené, prvé väčšie maďarské dobyté! Odohrala sa však v Dargovskom priesmyku, v údolí za ním už potom nebolo kde sa zachytiť, hlavne však nemecké armády ustupovali na severe i na juhu všeobecne rýchlejšie, než sa predpokladalo. Len tak sa vyhli obkľúčeniu a Nemci sa vzdali Košíc dobrovoľne. Až na miestne šarvátky sa nebojovalo, a tak nielen starobylé mesto, ale aj okolité obce unikli zničeniu. Nemeckí nájomníci v Šaci a Buzinke sa tak jednoducho jedného januárového večera zdvihli, pobrali batohy, kabáty, čižmy a ručnice, stručne sa rozlúčili, naskočili na korbu pristaveného nákladiaku a pridali sa k prúdom áut, vozov, diel a tankov, ktoré sa v kolónach sťahovali z Košíc kamsi na západ. Dom bol odrazu tichý a prázdny.
       Ale nikomu, ani Justíne, a možno ani Veronke nenapadlo hneď sa rozťahovať po izbách. To najhoršie ešte stále neprehrmelo. Obec ostala zrazu bez vojakov – ale front bol stále pred ňou. A či budú Rusi vedieť, že domy už nik nebráni?
       Otec sa chopil iniciatívy. Musel sa okamžite postarať o dve hlavné veci: o rodinu a o dedinu. To prvé bolo už nachystané – vzadu na dvore, pri stodole, čakala vykopaná jama, presnejšie kryt, do ktorého sa pohodlne zmestila celá rodina. Mali tam pripravené veci na prenocovanie, prikrývky, deky, šaty, dokonca aj malú piecku. Našťastie, nebolo tam veľmi zima, hoci museli najprv prekopať zmrznutý vrch pôdy, pod ním už bolo celkom znesiteľne a vietor tam nefúkal. Otec tam nanosil aj dostatok chleba, slaniny a vody, no minimálne na týždeň. Pobrali všetky cennosti, niektoré veci skryli, niektoré naopak vystavili, odhalili, aby im prípadní rabujúci vojaci zbytočne neroztrieskali skrine a kredenc, a presunuli sa všetci, okrem babky, do toho krytu, ktorý otec ešte zvonku zavrel a zamaskoval tŕnistým kríkom. Babku, ktorá práve ochorela, radšej nechali doma pri peci, aby im tam nekašľala. Naostatok, bolo aj dobré, aby Rusi nenašli dom úplne prázdny, nech majú aspoň dojem domáceho dozoru a v neposlednom rade babka bola najviac zo všetkých žien a dievčat chránená pred prípadnými neprístojnosťami, ktoré hrozia v každej vojne pri prechode vojsk. Psa Bobiho zavreli do drevárne, nech ich nevyňuchá pod kríkom.
       Druhú vec, ktorú si otec predsavzal, bol kontakt s postupujúcou Červenou armádou, ktorej chceli dať vedieť, že v Šaci už nie sú Nemci. Otec spolu s niektorými susedmi sa rozhodli vyslať trojčlennú skupinu oproti frontu, na čo bolo treba vybrať tých najodvážnejších. Pretože, ako sa aj vzápätí ukázalo, rozhodne išlo o riskantný krok!
       Zobrali najväčšiu červenú látku, akú našli, aby ňou mávali ako sovietskou vlajkou, a vydali sa na dôverne známu cestu do Košíc. Ruské vojská tam už boli, občas nad mestom vystrelili svetlice a krúžili tam lietadlá, ale nebombardovali. Vyslanci sa dostali až na úroveň Kivagova, keď sa zrazu z neďalekého hája ozvala pukavá streľba. Zrejme nejaká oneskorená nemecká jednotka alebo zadný zadržiavací voj sa rozhodol zahnať predčasných vítačov späť do reality a pripomenúť im, že vojna ešte zďaleka nie je vyhratá. Len zázrakom sa nikomu nič nestalo. Netrafili. Ale vrátili sa rýchlo späť a v jarku pred prvým domom s vlajkou pripravenou na mávanie čakali, kým sa objavia ruskí vojaci. A tí sa nakoniec aj objavili. Našťastie vedeli, možno z leteckého prieskumu, že Nemci sú už preč, a tak nestrieľali ani nepodpaľovali.
       Len poniektorí z nich, trošičku si... ehm... prisvojovali, ako aj ten jeden, čo prvý prehľadával Justínin dom.
       „Nemci zdes?“ spýtal sa od dverí, s pohľadom pozorne pátrajúcim po vnútrajšku izieb. Zaujali ho najmä parádne čižmy pri peci.
       „Nie, nie, Nemci preč!“ kašľala babka z postele.
       „Charašo!“ povedal teda Rus a stratil sa aj s čižmami.

       Ešte v ten večer sa však skutočná vojna pripomenula. Do záhrady susedného domu spadla mínometná strela, asi nemecká. Našťastie, bola jediná, a nikomu neublížila;. Ale zapríčinila to, že Justína s rodinou zostali radšej celú noc v kryte. A aj celý ďalší deň a ďalšiu noc. Pretože v dome bolo aj tak plno – prišli tam ďalší, tentoraz ruskí vojaci. Uzimení, utrmácaní, unavení, sa veľmi radi okamžite hodili do perín vo vyhriatom dome, aj do tých v kuchyni. Pluk v Šaci ubytovali presne v rovnakých domoch, kde predtým Nemcov, ten istý starosta ich prideľoval po dvoroch, a hoci len na dva dni, ktoré tak či tak väčšinou prespali, vystriedali starých nájomníkov noví. Pravda, títo už predznamenali nové časy. Boli to osloboditelia, nie okupanti, Slovania, nie Maďari ani Nemci; víťazi a spojenci. Šačania sa už viac necítili byť súčasťou akéhosi Veľkomaďarského kráľovstva, ale zase Československa, a s nadšením čakali, až sa vláda, ktorá sa momentálne ustanovila v Košiciach, presunie konečne zasa do Prahy.
       Dočkali sa v máji. Bol koniec vojny a nový začiatok mierového života. Okrem všeobecného šťastia sa Justínina rodina dočkala ešte svojho súkromného, keď sa domov vrátili aj obaja bratia, čo slúžili v maďarskej armáde. Ušli, skrývali sa, až sa im podarilo nejako dostať domov. A Justína sa dočkala svojho obľúbeného kamaráta, keď sa vrátil Laci s chlapcami z Levente. Vraj ich chceli hnať do Berlína, brániť Reich, ale nestihli sa tam ani dostať. Predbehli ich Sovieti, a tí ich po nejakých naťahovačkách nakoniec prepustili domov.
       No a potom už Justína, Verona aj Laci zase chodili normálne do školy. Do slovenskej školy!
       A čo tam robili?
       Ále, nič...

čitateľov: 646