login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Mamičkin najkrajší

@ :: Poviedky ::     May 06 2019, 09:47 (UTC+0)

Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Niet nad krčmu U Rajmanky! To preto, že tu žiadna iná krčma nie je. A keď to na chlapa príde, tá čo je najbližšie, je najlepšia. Ale i tak, na tú Rajmankinu by nedal dopustiť žiaden z chlapov, čo pozná ten pokojný úkryt medzi štyrmi stenami s malými oknami do rušného sveta páchnuceho robotou. Lebo tak či tak, každá krčma je miesto, kde muž hľadá únik pred nekonečnými starosťami, povinnosťami a ustavičným frflaním starnúcej ženy. Rajmanka je Židovka, nemrzí ju, ak sa niekto opije, nekričí na takého, netlčie ho päsťami a nebedáka, ako sa zle vydala, len s úsmevom ponúkne ďalší pohárik a pýta svoj groš za pálenku, čo sa tak nádherne rozlieva celým vnútrom a hreje na duši. A steny krčmy, ak by tie vedeli rozprávať, boli by to nekonečné hodiny a dni tých najpodivnejších príbehov plných hrdinstiev i zloby, lebo už je to tak, že ak chlapi pijú, tak sa alebo chvastajú, alebo nadávajú. Iných historiek zvyčajne niet. Až na výnimky a takou je i Gustyho príbeh.

       Gusty do krčmy nechodil. Mamičke by sa to nepáčilo. Vlastne ani nemal kedy. A ani prečo. Mládenec už nebol, mal cez päťdesiat. Ani ženáči ho medzi seba nebrali, lebo nikdy nenašli spoločnú reč. Nebolo o čom. Gusty, najmladší z troch Žužiných detí, ostal pri matke. Keď si už brat i sestra založili vlastné rodiny, ba aj otec poručil dušu Bohu, musel sa o ňu starať. Slúžku už robiť nemohla, nikto z gazdov by ju nevzal, keď ťažko krívajúc prešla sotva cez ulicu a ak sa jej chytil kašeľ, skrúcalo ju, až kým pľula krv a vysilením padla, kde bola. Z celého sveta jej ostal len on. Gusty. Bol jej všetkým. Navaril polievku? Bezzubé ústa zašepkali: „Môj najkrajší, takú dobrotu by nevedela zrobiť ani najlepšia panská kuchárka.“ Nahrial jej vodu do kade a ak nevládala, sám ju poumýval? Oči jej priam svietili, keď ho hladila a spokojne riekla: „Takto sa starajú dobré deti o tých, ktorých ľúbia.“ Dopestoval voňavú cibuľu? Tešila sa a chválila: „Ty si ten najlepší gazda, od teba by sa mali všetci učiť!“ A Gusty, ktorého matkine pochvaly vynášali do nebies, sa spokojne usmieval, veriac, že je každým dňom lepší a dokonalejší. Až do chvíle, keď umieračik zazvonil aj starej Žuži a Gusty náhle osamel. Prešiel takmer rok, kým zabuchol dvere na dome s tým, že jeho kroky viedli ku Rajmanke do krčmy.

       „Počúvajte, chlapi, teda nikdy som nemyslel, že popijem dajakú pálenku tuto s Gustym, lebo však ty si tu doteraz ani nikdy nebol. Alebo bol?“ šúchal si svoju hustú bradu Imre a znova potiahol z fajky, vypustiac oblak dymu rovno nad stôl. Bol už raz taký. Dymil, kade chodil, fúzy i zuby mal žlté, akoby si ich farbil.
       Gustyho nezvyčajne okrúhla tvár sa najskôr skrivila, rozkašľal sa a nerobilo mu to dobre ani na hlas, lebo hovoril trochu pridusene: „Bol som tu. Kým otec žil, posielal ma po pivo. Občas. Pálenku nechcel, drahá je, za tie peniaze je piva viac.“
       „Pivo sú prešikané peniaze! Vypiješ, vyšikáš a nič z toho. Ale pálenka odplaví všetok bôľ, utuží priateľstvo, dodá odvahu, rozjasní svet a ešte… Teda, keď si ľahneš k žene… Vlastne, ty si k nikomu neľahneš. Ale veď aj to príde,“ Imreho oči ešte celkom nezmútneli, lebo si všimol, ako do Gustyho líc vstúpila červeň. Imre sa usmial, žlté fúzy sa mu roztiahli ako vejáre slečiniek z mesta a bol si istý, že Gusty je tu, aby sa prezvedel niečo o ženách. Nie, on niečo také ani len nenaznačil, Imreho presvedčenie vyvieralo iba z toho, že on na ženy myslel neustále. Teda, až na tú svoju.
       „Prišiel som poprosiť o radu,“ po chvíľke váhania hlesol Gusty, teraz však radšej hľadiac na sivovlasého Pištu, ktorý doposiaľ mlčal, akoby bol mĺkvym starcom. Iba vyzeral staro, ošedivel priskoro, no inak vravel, že vždy lepšie, ako by mu mali vlasy vypadať. Štvrtým pri stole bol krpatý Šani, len ten zaspal skôr, než vôbec Gusty vstúpil dovnútra a nezobudil ho ani Imreho bujarý hlas.
       „Čo chceš?“ Pišta pozrel na Gustyho s väčším porozumením.
       „Radu.“
       „To si už povedal.“
       „Ja viem.“
       „Ale akú radu?“
       „No, ak sa dá, tak dobrú.“
       „Ale čo ťa trápi?“
       Gusty sa rozhliadol naokolo. Cítil sa nesvoj. Mama mu stále prízvukovala, že krčma berie čas i peniaze, chlapi tam len rozdávajú plytké rozumy a beztak ich nikto nepočúva. Lenže on teraz počúvať chcel. Netúžil však, aby načúvali všetci. Pri vedľajšom stole hrali chlapi mariáš, o krčmársky pult sa opieral akýsi Seňan, ktorý sa tu zastavil po ceste domov a Rajmanka práve usádzala furmanov, čo prišli ktovie odkiaľ a svoje vozy i s koňmi nechali vonku pod oknami. Nik z nich sa o Gustyho nestaral, nezaujímal, a to bolo dobre.
       „Mama ku mne chodí po vodu,“ hlesol nakoniec a bol rád, že to z neho vypadlo.
       „Moja mama?“ prekvapil sa Pišta, ktorý hoc tichší, nebol od Imreho omnoho chytrejší.
       „Nie tvoja! Moja!“
       „Aha! Ale, teda… Tvoja mama je mŕtva. Stará Žuža, nie?“
       „Hej, mamička je v zemi, ale i tak prichádza. Vieš, ako sa hovorí, keď človek zomrie, jeho duša prebýva až do pohrebu v dome. Treba dávať na stôl pohár vody, nech sa má z čoho napiť. Lenže ja dávam pohár i teraz a vždy je z neho do rána odpité.“
       „Počúvajte, chlapi,“ vmiesil sa do hovoru žltofúzy Imre. „Veď pomoc je ľahká. Gustyčku, ty len pekne nalej do toho pohára namiesto vody pálenku a tvoja mamka, ako sme ju poznali, viac nazad nepríde. Už síce nebudeš jej najkrajší, ale získaš pokoj aj ty, aj ona, lebo sa poberie tam, kam patrí.“
       „Alebo sa Gusty zobudí a pohár bude prázdny! A na ďalšiu noc tam na pálenku prikvitnú všetci mŕtvi z cintorína, aby sa konečne nejako zabavili. Nájde si toľko kamarátov, že mu budeme závidieť,“ rozrehotal sa Pišta, až mu vyprskli sliny. „Ale nešetri koruny! Pivo im nelej, lebo ako hovorí Imre, to sú prešikané peniaze a ak by to na nich prišlo...“
       Gustyho nesmelá červeň sa premenila na bordovú, zaliala ho zlosť a ak by mu mama stále neprízvukovala, že iba hlúpi chlapi riešia veci krikom, zvrieskol by na oboch. Nevedia čo sa patrí, robia si posmech z pamiatky ženy, čo mu dala život a on ju v starobe opatroval ako dobrý syn! Čo je na tom smiešne? Snažil sa ovládnuť, nájsť slová, čo poučia, no nezrania, ale nedarilo sa mu. Ruky zvoľna privrel v päste a oči sa mu zúžili na dve prísne úzke čiary.
       „Gustyčku, Gusty… Čakaj! To my nie tak! Neser sa, veď všetko sa vysvetlí,“ začal ho Imre upokojovať, zatiaľ čo sa ešte Pišta zadúšal smiechom. „Pozri, smejeme sa, aby sme neplakali. Lebo my prídeme domov a čo nás čaká? Vieš, ako mi žena zoschla? Ako bosorka! Ešte aj oči má také! Celkom iné, než keď som ju viedol k oltáru. A o tom ďalšom ti ani nehovorím, lebo však taký Pišta, alebo aj ja, sme vlastne hrdinovia! Ľahnúť do jednej postele so ženou, ktorá už nemá vôbec nič spoločné s tou, čo si si bral, je ako presedlať z koňa na somára. Kôň je plný sily, je to krásne zviera, čo poslúcha a somár sprostý, zaťatý a keď híka, počuť ho na pol dediny.
       Gusty si priložil k perám pohár piva, ten mu priniesla Rajmanka a ani nečakal, kým klesne pena. Nech si chlapi chvália pálenku koľko chcú, dobre vie, čo mu hovoril otec. Piva je viac a je lacnejšie. Mysľou sa však neupínal na horkastú chuť, lebo tušil, že dnes sa azda naozaj dozvie čosi, čo ho dlho trápi, i keď tu prišiel pre iné.
       „Gustyčku, ty vlastne ani nevieš, ako ti závidíme,“ potiahol zasa Imre z fajky a prstami si pretrel pery. „Ty si ako taký statný jeleň!“
       „Čože?“
       „Myslíš si, že príroda je sprostá?“
       „Prečo?“ Gusty sa v Imreho dumkách nejako strácal.
       „Matka príroda sprostá nie je! Keď to príde na jeleňa, na takého staršieho a statného, nebojí sa aj pobiť. Mladých zasranov rozoženie, ak treba dopichá parohmi a potom si vyberie mladučkú krásnučkú laň. Len na ňu pozrie a ona sama za ním prikluše do húštiny. Mladým jeleňom ostanú len staré lane, ale však sa na nich aspoň pocvičia a až neskôr, keď zosilnejú, budú vyberať ako prví. Ale my? My ľudia? Čo nás robí silnými? Svaly? Nie, statky a peniaze! Tým sa od jeleňov líšime a my sme teraz v plnej sile! Ale inak sme od nich sprostejší, lebo aj starým ženám by sa mladí chlapci páčili, aj my by sme si nedali od dievok rukávy odtrhnúť! Ale my len sedíme, pijeme a šomreme.“
       „Imre, ty si toto… No… Vieš, taký, čo aj knihy píše,“ užasnutý Pišta hltal každé slovo a Gusty už na pivo zabudol.
       „Filozof?“
       „Odkiaľ vieš? Odkiaľ vieš, Imre, na čo som myslel?“
       Gusty sa nepokojne zamrvil. Okrúhla tvár mu zvlhla, priam sa leskla a na spánkoch sa objavili malé kvapky potu. Začínal tušiť, že tento zdanlivo banálny rozhovor môže otvoriť bránu do sveta, ktorý mu unikal a zároveň tak veľmi lákal.
       „Už si niekedy pocítil, aké to je, keď ťa žena objíme stehnami?“ obrátil sa naň Imre priamo.
       „Čo-čože?“ Gusty zajachtal.
       „Gustyčku, máš statky? Máš. Pravda, neveľké, ale dačo si zdedil, tak máš! Potrebuješ sa ženiť, aby sa majetky spojili? Nepotrebuješ! Môžeš sa pokojne vysrať na to, aké veľké veno dostane nevesta, či má pole a či je na tom poli úrodná zem. A koľko matiek, takých, čo drú chudobu, by sa len tešilo, keby si si vzal ich dcéru. Napríklad Eva. Vieš, tá plavá a vysoká, čo býva pri kostole. Slúžku robí u pánov až v Ždani a naraz by bola gazdiná. Jej rodičia by ti ju sami tlačili do domu, keby si ju chcel! Taká ti navarí, uprace, obriadi a večer sa ešte aj privinie, aby ťa urobila šťastným. No povedz, kto by ti nezávidel?“
       „Alebo Eržika!“ vmiesil sa do hovoru nadšený Pišta. „Minule som ju viezol rebrinákom na trh do Košíc a musím povedať, že sa mi o nej stále sníva. Pozrel si si ju dakedy zblízka? Tvár má ako dievčatko. Keď na mňa hľadela tými svojimi očami, až som sa musel držať, aby som ju neobjal. Hej, tvár ako bábika, ale nadutý lajblik a kolená, čo jej trčali spod sukne, dali znať, že je hotová žena. Doma je ich osem detí, chudoba a nič viac, keby si ju chcel, stalo by sa jej to najlepšie, čo ju môže stretnúť! Už vieš, Gusty, prečo ti závidíme?“
       „Ja som taký, no, neistý,“ zdalo sa, akoby to povedal bez pohybu pier, teraz Gusty hľadel kamsi do prázdna, prstami pravice si šúchal lalok na uchu a občas sa pomrvil. Potom zdvihol pohár a vypil pivo naraz.
       „Klára! Kláru si zober! Urobíš bohumilý skutok!“ zdvihol strapatú hlavu krpatý Šani, čo sa pred chvíľou zobudil a načúval, no teraz vyštekol tak nahlas, až sa zopár mužov obrátilo k ich stolu. Gustymu bolo trápne.
       „Klára je prespanka. Gustymu sa budú smiať, že si decko nevie spraviť,“ oponoval Imre.
       „Sprostí tak budú hovoriť, ale tí ho budú špiniť, že starý kohút lezie na mladú sliepku, nech by si vzal ktorúkoľvek. Ale viac bude tých, čo ho budú mať v úcte. Zachráni dievku od hanby a hlavne decko. Nebudú sa smiať, že je pankhart. Inak si veľa vytrpia obaja. A Klára? Veď je krásna a robiť vie, aj ku nám chodí na žatvu!“
       Gusty sa zasníval. Pravda, Kláru si dlho nevšímal, však preň bola deckom. Až v posledné dni, keď už jeho mamka nevedela skoro ani chodiť, chytil ju, podopieral, a tak došli do kostola na kázeň. Ako vždy, mladé dievky stáli vpredu pred oltárom. Až na Kláru. Tá sa skoro skrývala pod chórom, kam prespanky patria a až vtedy si prvýkrát všimol, aké má veľké brucho. Čo pre vydatú požehnaním, to pre slobodnú prekliatím. V kostole bolo dosť tesno, ale okolo Kláry miesto, akoby aj dotknúť sa jej bolo hriechom. Koľko môže mať rokov? Osemnásť? Devätnásť? A aký život ju čaká? Zachytil niečo z tých pohŕdavých pohľadov gazdov a gazdín, čo sa tvárili cnostne ako svetci a svetice, ale pritom z nich sršalo len pohŕdanie. No zdalo sa mu, akoby v tom ponížení a vystavení sa verejnej hanbe Klára vyžarovala čosi nadpozemsky krásne. Hľadela na kríž pri oltári a v jej očiach videl bázeň a zbožnosť. Už nebola dieťa, čo pred pár rokmi ťahalo otca za rukáv, nech mu kúpi cukríky na odpuste. Teraz z nej vyžarovala sladkosť mladosti. Jej isto nemôže ublížiť ani slabosť, v ktorej podľahla túžbe tela.
       „Aj tomu, čo jej to zrobil, hanba! Ale svet nie je spravodlivý, všetku porobu nesie ona. Ľúto mi jej, ale i tak ešte väčšia hanba tým, čo ju ešte aj tu špinia!“ pošepkala mu vtedy do ucha mamička a Gusty bol rád, že pozerá na svet takto.
       Gusty sa nechal unášať predstavami. Videl Kláru vchádzať do svojho domu, spoločne kúpali maličké, milo sa naň smiala, potom mu ho podala do náručia a uložili ho do kolísky. Maličké zaspalo a ona ovinula ruky okolo jeho krku. Dosť, dosť, dosť! Teda… Naozaj dosť? Čo ak by sa jeho sny zmenili na skutočnosť? Kdesi v hĺbke svojej duše cítil, že za toto by ho pochválila i jeho mama. Staral by sa o Kláru i o decko tak, že by mu v Kechneci nebol nikto roveň. Vždy sa o niekoho staral, on to predsa vie…

       Židovka Rajmanka sa zvrtla a pozrela ku dverám, keď sa prudko otvorili a dnu vstúpili mladí, čo sa vrátili z vojenčiny. Kričali, mávali, jeden spod košele vytiahol vojenskú čiapku, čo isto ukradol v kasárni a chlapi vstávali, vítali ich, že z domu odchádzali ako deti, ale vrátili sa z nich muži.
       „Opustil som Znojmo a chcem dnes vidieť dvojmo!“ vykrikoval svetlovlasý Béla a div nepľasol židovku po zadku, ale akoby sa na poslednú chvíľu spamätal, že už nie je medzi Čechmi, ale doma.
       „Pivo! Pivo!“ kričali jeden cez druhého.
       „Prešikané peniaze,“ utrúsil ticho Imre, ale potom tiež pobavene sledoval, ako chlapci s pohármi v rukách nastúpili do radu, Béla zavelil „Pozor!“ a potom „Páľ!“
       Žltkastý mok sa prelial ich rozhorúčenými hrdlami a hneď na to začali akúsi českú pesničku o mazákoch a slečnách z mesta, čo isto vyspevovali už aj vo vagónoch, ba predtým i v košických krčmách, kým im prišiel vlak do Kechneca.
       „Béla, povedz ešte raz, ako si stratil lopatku na zákopy a aby ti nechýbala, ukradol si veliteľovu,“ rehotal sa akýsi zle oholený chlapčisko s vojenskými gombíkmi našitými na konopnej košeli, ktorého Gusty nespoznával.
       „Však neskôr! Raz nám aj vyhlásili cvičný poplach, ale strážny bol taký spitý, že nevedel nájsť kľúče od zbrojnice. Veď si to aj chudáčisko odsedel a teraz nadsluhuje!“ Béla šermoval rukou, aby upútal pozornosť, ale ostatní sa len prekrikovali a potom začali spoločne kričať: „Civil! Civil! Civil!“
       Gusty na nich pozeral, ale nechytalo sa ho nič z tej ich radosti či bujarosti, boli mu ľahostajní, až smiešni. Ba spomenul si aj, čo hovoril Imre o jeleňoch a laniach. O pár dní i týchto zhltne rutina každodenného života a budú orať, siať, žať, pomáhať remeselníkom, kým sa z nich stanú majstri, a tak ako sa teraz tešia z civilu, budú so smiechom spomínať na vojenčinu. Čert ich tu bol dlžen! Práve teraz, keď mu Imre, Pišta, aj krpatý Šani dávali nádej, že môže zmeniť svoj život, a to tak, že by mu aj oni závideli. A Klára? Čo asi teraz robí Klára? Ako by sa pozerala na to, že tu sedí, zabíja čas pitím piva a počúvaním táranín týchto holobriadkov? Nie, ak by sa mu stala ženou, do krčmy by už nevkročil, len sa o ňu staral, tiež o maličké a azda… Tu sa mu pred oči navalila hmla, či aspoň jemné slzičky rozostreli pohľad, keď mu prvýkrát napadlo, že vlastne potom by mohli mať i vlastné dieťa. Dokonca viac detí, ale tomu najstaršiemu by nikdy nedal najavo, že nie je od neho.
       „A Laci? Ten slúžil až v Plzni. Kdeže je Laci, prečo s nami nepije?“ zle oholený chlapčisko sa rozhliadal, ale zbytočne.
       „Laci sa bude ženiť,“ nevedno či Bélov úsmev bol prejavom radosti, či škodoradosti. „Kláru si zoberie. Keď bol doma na dovolenke, zrobil jej decko,“ dodal a táto správa, čo pobavila ostatných, sa zapichla kamsi do Gustyho hrude ako ostrý nôž. „A čo! Majú sa radi, len čudné, že mu to nenapísala. Ale už to vie, vo vlaku mu to povedali tetky, čo prichádzali z mesta, a len na to myslel, ako za ňou pobeží. I tak by si ju zobral, rodičia isto nebudú proti, len mu otec asi poriadnu vylepí namiesto požehnania, keď si ju povedie k oltáru s bruchom. Tak na ich zdravie!“ zdvihol Béla ďalší orosený pohár.

       Zotmelo sa. Tma sa rozprestrela celým Kechnecom, schovala cesty, lúky, polia, celé okolie a vtlačila sa aj do domov a očí tých, čo už uľahli a nechali sa unášať slastným nevedomím spánku. Gusty tiež ležal na svojej posteli, ale hľadel do stropu a nevedel usnúť. Hrýzol si pery, do periny utieral spotené dlane, všetko sa s ním krútilo. Z toho piva to nebolo. Ten jeden pohár mu skôr ostal ležať v žalúdku, akoby tam mal močiar, do hlavy mu nevstúpil. A predsa sa v nej miesili všelijaké protichodné myšlienky, čo spôsobila čerstvo uhasená nádej, ktorá zažiarila v jeho vedomí iba na chvíľku ako plameň sviece. Lenže tú potom ktosi sfúkol. Isto, mohol by zažať novú, zaujímať sa o vysokú Evu alebo Eržiku s vydutým lajblikom. Ale nebolo by to ako nevera? A ak by aj nie, osloviť by ich nedokázal, na to nemal dosť odvahy. A ani nikdy mať nebude. Cítil sa hlúpo, mal chuť kričať, biť vôkol seba rukami, vstať a bežať, až kým nepadne od vysilenia, ale čosi ho tlačilo k zemi, sotva sa pohol. Len pomaly a opatrne sa pozviechal z postele, pohľad mu padol na stôl. V striebristom svite mesiaca, čo sa tlačil dovnútra cez sklenú tabuľu, zahliadol na obruse prázdny pohár. Vzal ho a šiel s ním do kuchyne. Nabral doň z vedra vodu a vrátil sa do izby.
       „Aby si nebola smädná, mamička,“ postavil ho na stôl a zasa si ľahol na perinu. Zavzlykal ako dieťa.
       Gusty ostal až do staroby starým mládencom. Zomrel sám, bez rodiny.



čitateľov: 1415