login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 24, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(249)

vložiť obrázok do galérie

Traja kamaráti

@ :: Poviedky ::     Jul 28 2019, 23:52 (UTC+0)

Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: december 1938
Autor: Juraj Korpa

       Bola to divoká jeseň. Taká, akú si ani najstarší ľudia v Medzeve nepamätali. Ani za Kossútha, ani za Veľkej vojny, ani za rozpadu Uhorska neboli nálady také vyostrené, atmosféra vybičovaná, no hlavne ešte nikdy predtým nebežali udalosti tak rýchlo, až skoro nebol čas zmeny vnímať, zapracovať a reagovať. Každý deň niečo nové. A v celoeurópskom, ba celosvetovom meradle. Všetci žili politikou, vrátane žien a dokonca aj odrastenejších detí; až sa zdalo, že bez politiky a bez „boja“, čo bolo také obľúbené slovo v tie dni, už nikto nevie ani dýchať. No čo bolo najviac znepokojujúce – hoci sa tak veľa udialo a všetko sa od základu zmenilo, vládol všeobecný pocit, že je to iba začiatok – začiatok čohosi väčšieho, čo nastaví pravidlá na desiatky rokov. Ale čo to bude? Kto to nastaví? A kto to zastaví?
       Prišli však Vianoce, začala sa zima a vášne sa aspoň dočasne trochu upokojili. Nasnežilo, v domoch rozvoniavali koláče, politika ustúpila sviatočnej atmosfére a ľudia sa obrazne i skutočne vrátili k rodinnému stolu. Medzi inými aj Frantz S., študent štvrtého ročníka na Karlovej univerzite v Prahe, budúci inžinier, ktorý sa deň pred Štedrým večerom vrátil zo školy v Čechách do rodného Medzeva.
       Po zvítaní s rodinou, vypočutí si noviniek, pri ktorých otváral ústa i oči, krátkej prechádzke po záhrade, poli aj po obci, však nedočkavo zamieril do krčmy na Grunte, kde sa v malom salóniku konečne mal stretnúť aj so svojimi dvomi kamarátmi, kedysi nerozlučnými priateľmi, aby pri pive a pri partičke prebrali všetky najnovšie udalosti z prvej ruky. Už ho čakali s orosenými pohármi, rozdanými kartami a nefalšovanými priateľskými objatiami. Hoci sa v názoroch nie vždy zhodli, spájala ich minulosť divokých pubertiakov, ktorých nedospelé kúsky sa v Medzeve už stali legendami.
       „Peti! Hanes! Frantzi!“ padli si do náručí. „Tak ako sa darí, chlapci?“ A zasadli ku kartám, pri ktorých si vyrozprávali osobné novinky a pospomínali na staré kúsky. Peti a Hanes, ktorí zostali v Medzeve a nešli študovať, si veľmi radi vypočuli novinky z Prahy. Hlavne však netrvalo dlho a reč sa zvrtla na politiku – a najmä na posledné udalosti z Medzeva.
        „A teraz mi ešte raz presne povedzte, čo sa to tu stalo 11. decembra,“ spýtal sa vážne Frantz. Kamaráti naňho pozreli rovnako vážne.
        „To nie je také ľahké povedať jednou vetou,“ začal Peti.
        „Mnohé tomu predchádzalo a toto bolo len vyústenie,“ dodal Hanes.
        „Skúsime ti to povedať tak, ako tomu sami rozumieme, a úplne úprimne, bez najmenšej urážky. Ale ty nám zasa sľúb, že o tom, čo tu padne, nikde inde hovoriť nebudeš. A najmä nie v spojitosti s našimi menami...“
        „To je predsa samozrejmé, chlapi,“ naklonil sa nad stôl Frantz, aby mohli všetci stíšiť hlas.
        „Ide o to, že my, Medzevčania, sme ošemetná hádanka,“ začal teda Peti. „Keď sa to tak narýchlo vezme, sme nemeckého pôvodu, ale vždy sme sa cítili Uhrami, s Maďarmi nás spája nielen geografická, ale aj kultúrna blízkosť. Najnovšie však patríme do Československa, presnejšie Slovenska, od ktorého nás oddeľuje pohorie a diaľava Hlavne sme však väčšinou povahovo robotníci a remeselníci, racionálni ľudia pri zemi, a sú nám cudzie a vzdialené najnovšie teórie o rase, vyvolenosti, tisícročnej ríši a podobne. Nechceme križiacke ťaženia proti Francúzsku, Anglicku, Versaillskej dohode, nechceme kolónie v Afrike ani nikde inde, na druhej strane, nechceme ani návrat Habsburgovcov, zrušenie Trianonu a už vôbec nie znova grófov a barónov. Všetko, čo chceme, je, aby sa tu dalo žiť, dobre žiť, aby bol Medzev naším domovom, ale aby patril všetkým, čo pracujú, čo vedia, nie voľajakým špekulantom v banke alebo v Berlíne.“
        „Lenže doba je taká, že to málokoho zaujíma,“ pokračoval Hansi. „Karmasinova Deutsche Partei si nás privlastňuje ako Nemcov, čo patria do Ríše, nadradenú rasu, čo len náhodou zablúdila kamsi do dolín a kopcov v barbarskej zemi, musí sa teda aspoň duchovne vrátiť k svojej pravlasti – a začať sa správať nadradene, ako sa na vyvolencov osudu patrí, podľa princípov nacionálneho socializmu. Lenže DP nemá u nás veľkú podporu. Spišskonemecká strana, ktorá má u nás oveľa silnejšie pozície, nás zase bráni ako súčasť Spiša – naša vlasť je už Spiš, mali by sme sa snažiť presadzovať tu. Pravda, nejakým výhodám, ktoré by sa dali domôcť na súčasnej vláde, by sa nebránili. No a nakoniec sú tu maďarské nacionalistické strany, ktoré Mantákov považujú - mimochodom, podľa mnohých našincov správne - za nemecky hovoriacich Maďarov a otvorene agitujú za pripojenie k Maďarsku, s ktorým nás spája, a to nie je vôbec bez dôležitosti, oveľa lepšia cesta, oveľa lepšie obchodné a dodávateľské kontrakty a vlastne aj tradičná blízkosť.“
        „Čo sa ukazuje obzvlášť jasne teraz, keď nasnežilo, a ledva sa dá prejsť cez Štóssky vrch,“ doplnil Frantz svoje cestovateľské postrehy.
        „Problém však je, že pravdu nemá ani jeden, ale kúsok pravdy všetci. No každý si ju chce uzurpovať pre seba celú. Vzplanuli vášne, aké tieto vrchy nepamätajú. Žiadna dohoda, žiadne uznanie. Národ – heslo dňa. Všetko pre národ! Všetko pre štát! Každý sa musel postaviť do nejakého zástupu. Zaradiť sa. Inak riskuje, že ho prúd zmetie. Ale ako rozlíšiť národ v Medzeve? Tu sú národ Medzevčania... a už nikde inde na svete.“
        „Maďarsky zmýšľajúci píšu petície za pripojenie k Maďarsku. Slovenská vláda je tomu v podstate naklonená, pretože chce výmenou akési zeme pri Senci, ale proti sú naplno Nemci od Karmasina – tí o Maďaroch nechcú ani počuť a spisujú, a vraj i falšujú, vlastné petície, ktoré posielajú do Berlína, že ako odmietame Maďarsko, ako chceme patriť k Ríši a k spojencom a ako sme tu utlačovaní. Nahnevali tým dosť ľudí, pretože prakticky idú proti prianiam miestnych – nuž, pekní to obhajcovia nemectva!“
        „Už sa tu vystriedali aj mnohé delegácie – na jeseň prišli z Bratislavy, poobzerali, ale keď útlak nenašli, odišli.“
        „A čo chcú teda miestni?“ spýtal sa Frantz.
        „Ako kto,“ povedal zamyslene Peti. „Napríklad ja by som aj súhlasil, aby sme patrili k Maďarsku. Všetky nitky stále vedú tam, a nová hranica by ich zakrátko popretŕhala. Stále to cítim tak, že bola škoda rozpadu Uhorska. Tie nové štáty sú umelé, neživotaschopné... Veď čo je to – Československo? Taká klobása. Úplne iná na západe a úplne iná na východe. Samé národy a národnosti, a všetky sú tam doma. Ešte do minulého roku to malo aký-taký zmysel – priemysel, zásobovanie, suroviny, zdroje, doprava, to všetko bolo aspoň kompaktné, naladené a fungovalo. Ale teraz, po novembri, po Viedenskej arbitráži? Z klobásy zostala len klobáska, taká scvrknutá, vyschnutá, ktorej nezostali ani cesty, ani železnice v jednej línii. Zatiaľ čo Maďarsko je naopak plnokrvné, s Budapešťou v strede, a bude sa iba rozrastať...“
        „Pravdou je, že Maďarsko je dostupnejšie,“ súhlasil aj Hanes. „A bohvie, kde bude hranica o rok... a kde o desať.“
        „Lenže ja nie som až taký zástanca Budapešti, aby som kvôli tomu zobral zbraň do rúk,“ pokračoval Peti. „A takí sa u nás veru nájdu. Vlastne našli. Miestni dobrovoľníci, podporovaní morálne, finančne aj zbraňami zdola, vytvárajú záškodnícke bandy, a keď sa dá, presadzujú svoje predstavy silou. Hovoria si Szabad csapatok, Oddiely slobody...“
        „Nie je ich, našťastie, veľa. Oveľa viac ľudí stále podporuje mierové riešenie, dohodu medzi štátmi. A čaká na výmenu. Lenže Medzev a Medzevčanov si chcú prisvojiť Nemci z Deutsche Partei a počínajú si pritom najdrzejšie, lebo za nimi stojí Berlín.“
        „Takže asi nakoniec vyhrajú...“
        „No dobre,“ vystrel sa Frantz. „Tak mi teraz presne povedzte, čo sa to teda tu u nás a v Nižnom Medzeve teraz stalo...“
        „Skrátka a dobre,“ ujal sa slova Peti, „nepokoje vrcholili začiatkom decembra a vláda musela niečo robiť. Lenže, aby nestratili iniciatívu ani tvár, chceli niečo robiť aj Nemci. Rozhodli sa usporiadať zhromaždenie priaznivcov DP za účasti samotného Karmasina, a to aj napriek varovaniam a odporu ako komunistov, tak i Maďarov. A dokonca aj úradov! Tie totiž nemali dostatok síl, aby zhromaždenie zabezpečili a zabránili incidentom. Karmasin sa spoliehal na svoje polovojenské oddiely, Freiwillige Schutzen, FS, no situáciu silne podcenil. A takisto aj četníctvo. Prišlo asi tridsať policajtov a s nimi desať vojakov – a títo mali zabezpečiť, podľa pokynov dokonca uzavrieť všetky ulice, ktorými sa Karmasinov sprievod bude uberať. No smiešne!“
        „Keď nespokojenci videli, že majú asi päťnásobnú prevahu nad Karmasinovými sympatizantmi, vrátane jeho sprievodu, odvažovali sa čoraz viac,“ pokračoval Hanes. „Najprv deti, no potom aj dospelí a dokonca ženy, ktoré sa vôbec nebáli prísť, začali kričať. Samé Nieder mit Karmasin! (Dole s Karmasinom!), Nieder mit Hitler! (Dole s Hitlerom!), Fuj, Verräter! (Fuj, zradcovia!), no čoskoro dokonca aj Éljen Horthy! (Nech žije Horthy!), Mindent vissza! (Všetko späť!). Vzduchom vzápätí lietali kamene, len to tak bubnovalo na tých majestátnych autách. A četníci s vojakmi to nijak nedokázali potlačiť, dokonca ani obuškami a slzným plynom. Len horko-ťažko sa Karmasin predral k telocvični, kde sa zhromaždenie malo konať – a predstav si, že nakoniec vystúpil – pravda, skrátil svoj prejav na minimum. No len čo dopovedal tých pár viet, že musíme byť svorní a žiť v duchu nacionálneho socializmu, a keď sa už zdalo, že dav začína pomaly ustupovať, ozval sa výstrel...“
        „To je už za hranicou, ktorú som ochotný akceptovať,“ povedal, hľadiac do pohára, Peti. „Názor je jedna vec, ale násilie a streľba vec úplne iná.“
        „Našťastie, netrafil. Namiesto Karmasina guľka zasiahla osemnásťročné dievča, čo stálo za ním. Bohužiaľ, rovno do tváre. Preletela jej nosom a vyletela pod ľavým uchom. Všade krv. Zranenie ťažké, ale nie smrteľné, a dievča rýchlo odviezli autom do Levoče. Dostane sa z toho; ale nemecká tlač, samozrejme, píše o mladej mučeníčke.“
        „Kto strieľal, sa nevie. A kto aj vie, nepovie...“ žmurkol Peti. „Ale novinárom je hneď všetko jasné – za streľbou sú podľa rôznych novín Maďari, Židia, komunisti, slobodomurári, ba aj Cigáni.“
        „Zranenie dievčaťa rozvášnený dav trochu upokojilo, ale nie nadlho. Pri odjazde zase začali lietať nadávky a potom aj kamene. A dokonca vybili okná aj slovenským učiteľom z miestnych škôl, proti ktorým až doteraz nikto nič nemal. Až potom sa zhromaždení rozišli, už bez ďalších incidentov.“
       Všetci traja sa na chvíľu odmlčali, hľadiac do piva.
        „Nuž, také sú časy,“ ozval sa naostatok Hanes. „Sused bije suseda. A je to tak všade – kto sa nebije, nie je chlap.“
        „Veď ono sa to upokojí,“ namietol Frantz. “Ľudia sa spamätajú – ešte predsa hádam nezabudli, čo je to vojna... Ubehlo od nej len dvadsať rokov a nikto to nechce zažívať znovu.“
        „Len aby naozaj nikto...“ zamrmlal Peti.
        „Žiť treba. A žiť čo najlepšie. Nemci sa teraz búria, hľadajú si miesto na slnku. Lenže ich tlak vyvolá aj protitlak a nakoniec ich spoločne umravnia. Až sa vybúria, vráti sa všetko do starých koľají – a nám tu bude jedno, kadiaľ pôjde hranica, obchodovať budeme s každým, kto poctivo zaplatí. Nie je tak, chlapi?“ mávol nakoniec rukou Frantz a aj sa trochu pousmial.
        „Len či bude práca a či bude pláca – to od hranice trochu aj záležať bude,“ nadhodil Peti. „A či sa Nemcom bude dariť lepšie ako Maďarom – alebo naopak? Možno sa bude lepšie rozhodnúť teraz, kým sme a kým chceme byť.“
        „Ale my nie sme Nemci. My sme Mantáci! Nie sme ani Maďari, ani Slováci, ale rozumieme po nemecky, po maďarsky, po slovensky aj po česky. Nechceme žiť ani v Ríši, ani v Amerike, ani v Rusku – chceme žiť tu, kde naši predkovia žili po stáročia, a najmä chceme, aby sa tu dalo rovnako dobre žiť po ďalšie stáročia. To je našou politikou! Či nie?“ rozhovoril sa napokon Frantz. Jeho kamaráti mlčali. Až sa ozval Hanes:
        „Ty študuješ v Prahe za inžiniera. A my klepeme železo tu. Ty to máš blízko do Európy i do budúcnosti, k veľkému svetu, kde aj zostaneš, a sem sa budeš vracať len raz za pár rokov. A my sa musíme starať o živobytie. Nemôžme si dovoliť neplatený optimizmus. Ja by som sa návratu starých čias nebránil. Ale ani príchodu nových. Veď som aj podpísal tie petície. A keď sa Slovákom tak bude páčiť byť s nami v jednom štáte bez hraníc... nech sa k Maďarsku pripoja aj oni. Budeme zase všetci Uhri!“
        „Nedá sa žiť bez národnosti,“ povedal Peti.
        „Nedá sa žiť bez obchodu,“ doplnil Hanes.
        „No hlavne sa nedá žiť bez spravodlivosti!“ zavŕšil rozhodne Frantz. „Nakoniec doženie každého. Aj tých najbohatších a najsilnejších!“
        „Ktovie, ako to všetko skončí. A ako dlho to potom potrvá, kým...“ nedokončil Peti.
       Frantz zachmúrene mlčal.

       Za inžiniera ďalší rok Frantz nakoniec nedoštudoval. Keď Nemci zavreli české vysoké školy, musel sa uspokojiť s nádenníckou prácou. Chvíľu sa potuloval po Protektoráte, kde videl, ako sa správajú noví páni Európy, a po troch rokoch sa rozhodol skúsiť šťastie v Medzeve. Ten sa napriek všetkému maďarským mestom nestal. Vrátil sa zasa na Vianoce, tešiac sa na pivo – a na debatu o súčasných udalostiach, ktoré napokon totálne prekonali všetky očakávania – so svojimi kamarátmi, na zvítanie, na spomínanie, i na prípadný život a spoluprácu s nimi. Ale...
       Nestretli sa.
       Peti ako maďarský vojak nedostal dovolenku od Stalingradu. Hanes ako nemecký vojak bojoval v tom čase v Taliansku. Medzev ako priemyselné slovenské mesto prosperoval – a aj tí najväčší maďaróni boli vtedy radi, že sa nepridali k Maďarsku. Po krátkom zamestnaní v dielni sa však Frantz nakoniec rozhodol nezostať nečinne čakať, kým sa to v Európe nejako vyvrbí a... pridal sa k partizánom. S nimi sa potom presúval s frontom a pri Ostrave sa dočkal aj konca vojny.
       Keď o dva roky neskôr prišiel Frantz zase do rodného Medzeva, s nádejou dúfal, že sa s kamarátmi tentoraz stretne. Ako čerstvo doštudovaný inžinier, bývalý partizán a nádejný politický káder však nemal veľa času čakať a zisťovať, čo sa s nimi stalo. Len narýchlo sa pýtal príbuzných, známych a úradov, kde by asi mohli byť... Nikto nič nevedel. Azda neskôr, keď sa pomery ustália, vravel si Frantz. Kopa ľudí je dočasne stratených. Hoci niektorí sa už nikdy nenájdu. No, nemyslieť na to. Medzevu sa nič vážne nestalo, pracovať a budovať treba, a hranica je teraz už zase ďaleko.
       Nasadol na vlak do Prahy.
       A do Medzeva sa už nikdy nevrátil.

čitateľov: 381