login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Po nás už nikdy viac potopa

@ :: Poviedky ::     Oct 01 2019, 04:18 (UTC+0)

Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: 1960
Autor: Juraj Korpa

       Ján pomaly prenášal ťažisko z nohy na nohu, udržiavajúc rovnováhu a slimačím tempom sa presúval pomedzi mláky. Nemohol by ísť rýchlejšie, ani keby tam neboli, pretože všadeprítomné lepkavé blato sa mu lepilo na čižmy a sťahovalo mu ich z nôh. Pri každom kroku si ich musel pridržiavať. Vzdychol.
       Naokolo sa mu ponúkal bezútešný pohľad. Sotva čo sa roztopil sneh a pôda trochu obschla, začalo poriadne pršať a polia zase podmokli. Už aj tak plný Laborec dostal ďalšiu porciu vody a vylial sa až po šínky, úzkokoľajku, ktorá vozila robotníkov z okolia až do Remetských Hámrov. Nádejne klíčiaca ozimina sa tak ocitla vo vode, kde sa pomaly udusila. Úroda bude opäť neveľká, lebo zberať sa bude len na južných poliach, tieto severné možno zas odpísať. Ján zastal. Poobzeral si pozorne ostrovčeky ešte nezaplavenej zeminy, porovnal jej rozmery s plochami lesknúcich sa mlák a v duchu počítal výnosy z hektára. Výsledné číslo ho nepotešilo. Rozhodol sa neísť už ďalej, ale vrátiť sa do dediny, domov. A strihol si to rovno cez najväčšiu mláku, aby si aspoň umyl čižmy od bahna.
       Keď sa otvorili dvere, Marta sa prekvapene zadívala na svojho manžela. Pretože stál nehnute na prahu, v ruke držal gumáky a sám bol zablatený až vysoko nad kolená.
       „Čo sa ti, preboha, stalo?“
       „Bahno ma vyzulo. Zober vedro, namiešaj teplej vody a pooblievaj ma, nemôžem takýto ísť dnu...“ povedal rezignovaným hlasom. Už sa ani nehneval. Ba naopak. Kým šliapal bosý domov, na voľačo prišiel, a to niečo ho naplnilo spokojnosťou.
       „Napíšem list,“ zveroval sa žene pri umývaní. „Rovno na ministerstvo, priamo do Prahy. Veď aj zo Zalužíc sa dá napísať do Prahy, či nie? Aj dôjsť sa tam dá. Náš rodák Michal Dorič to dokázal. Prišiel zo Zalužíc až do Prahy, rovno do Národného zhromaždenia. Za Agrárnu stranu. Musia sa tam o tom dozvedieť. A možno už aj vedia, ale nezdá sa im to také naliehavé, ako tu nám. Majú čas. A nám medzitým mokne obilie. Ani dobytok niet kde pásť. A pritom sa s tým dá určite niečo robiť. Aj v Rusku to dokázali. Koľko pôdy vytrhli močiarom... Priehrady, kanály, hrádze postavili...“
       „O čom to tu táraš?“ vystrela sa žena s handrou v ruke. „Nevieš súvislého slova povedať?“
       „Napíšem im,“ prikyvoval presvedčivo Marte do očí. „Nech sa tým zaoberajú a poštuchnú aj okres. Veď to takto nemôže zostať, odjakživa len odovzdane čakať, ako sa príroda rozhodne, a nečinne sa pozerať, ak sa rozhodla proti nám. Veď človek je silnejší ako príroda! A keď sa k niečomu rozhodne, všetko dokáže! Aj pesnička je o tom.“
       „Ty si z tých nôh prechladol na hlavu,“ zhodnotila Jánove úvahy žena a odišla priniesť mu suché nohavice. No Ján, nečakajúc ani na ponožky, takto naboso, len v trenkách, zasadol za stôl a začal ceruzou písať. Písal list do Prahy, na ministerstvo. So žiadosťou o riešenie záplavovej situácie pod Vihorlatom. Podrobne opíše, ako to tu na poliach každú jar vyzerá. Koľko škody sa narobí. Nech vedia! Určite treba niečo robiť!

       Schôdza sa začala s oneskorením, lebo Ján požiadal o strpenie, kým prinesie list. Našťastie, netrvalo to dlho, lebo býval blízko a vedel dobre utekať aj v gumákoch. Priniesol ho slávnostne, vo vztýčenej ruke nad hlavou a predral sa až k predsedníckemu stolu.
       „Napísal som im list, do Prahy,“ vysvetľoval, „asi pred mesiacom. Opísal som im, že sú Blatá opäť zaplavené a že treba postaviť odvodňovací kanál alebo hrádzu pozdĺž Laborca. A teraz mi odpísali! Vedia o tom. A myslia na to. Ale vraj majú iný nápad. Lepší. Počúvajte!“
       Z obálky vybral a roztvoril zložené papiere, založil si okuliare a čítal.
       „Vážený súdruh družstevník... blablabla... Ďakujeme za podanie... blablabla... O situácii vieme roky, okresný národný výbor sleduje... blabla... Tu: Váš návrh postaviť odvodňovací kanál a močiare vysušiť, by mal iba obmedzený prínos. Podľa odborného rozboru nie sú Blatá ani priľahlé pozemky výnosnou poľnohospodárskou pôdou a nehodili by sa ani na pastvu. Odvodnenie samospádom neprichádza do úvahy, pretože hladina rieky pri priemernom prietoku je vyššie a ďaleko a hladina spodných vôd naopak blízko, vystupuje dokonca nad povrch. Po preskúmaní a prehodnotení navrhovaných riešení sa miestne orgány rozhodli tieto skutočnosti využiť a celé územie vodohospodársky využiť vybudovaním priehrady a vodnej nádrže, ktorá bude povodniam zabraňovať a zároveň slúžiť ako spoľahlivý rezervoár vody pre plánovanú elektráreň i pre zavlažovanie polí v obdobiach sucha,“ čítal Ján a zdôrazňoval slová ako priehrada, nádrž, zabraňovať, spoľahlivý a podobne. „Projektovaný priemerný objem je viac než 330 miliónov kubíkov, rezerva 100 miliónov, rozmery približne 11 krát 3 a pol kilometra, priemerná hĺbka 9 metrov, najväčšia 14. Plocha 33 kilometrov štvorcových. Využitie tohto územia má okrem iného tú výhodu, že na ňom priamo neleží žiadna celá obec a nebude teda nutné ich vysťahovať. Potrebné sú len čiastočné úpravy a posuny, a to najmä v okolí Kaluže, Klokočova a Kusína, iných obcí sa plánované zavodnenie nedotkne... a tak ďalej a tak ďalej. Tak čo na to poviete? Bude sa tu stavať priehrada. A budeme mať jazero. More!“
       Ľudia mlčali. Vyzerali zaskočene. Pravda, niečo také nebola úplná novota. Úvahy o trvalom zaplavení sa premieľali už pred vojnou, a dokonca niektorí starší obyvatelia spomínali, že už aj za Rakúska-Uhorska. Ale doposiaľ išlo vždy len o reči. Toto bolo prvýkrát, keď všeobecné predstavy nadobúdali konkrétne tvary.
       „Ja som proti!“ ozvalo sa znenazdajky spomedzi mlčiacich chlapov. Všetky hlavy sa obrátili na Antona, gazdu z Viňanskej ulice, úplne najnižšie položenej, a on sa postavil.
       „Som proti takýmto nápadom,“ zopakoval. „Je vám všetkým jasné, čo by sa stalo, keby tu bola vysoká voda. Zaplavilo by mi nielen humno, ale aj dom. Viete, že bývam v takej priehlbine, že mám najnižšie položený dvor v obci, a že ma najviackrát vytopilo, keď sa vylial Laborec. A Laborec je pritom dosť ďaleko, ale priehradu by som mal rovno pod nosom! Voda – to znamená moju skazu. Stratil by som dom, dvor, na ktorom som vyrastal, pôdu, na ktorej sa lopotili moji starí rodičia, stromy, ktoré vysadil môj pradedo. Čo by som to bol za syna, za vnuka, pokračovateľa rodu, ktorý o všetko príde?“
       „Ťažko sa budeš stavať proti takému projektu,“ zadumal sa Jozef, sediaci vedľa.
       „Nebudú brať ohľad na jedného gazdu. Veď koľko dedín už zaplavili na iných priehradách, a nič im to nepomohlo, že nesúhlasili...“ pritakal ďalší, Peter.
       „Čože, ani sa nás pýtať nebudú?“ obrátil sa k nim Anton.
       „Vyzerá, že nebudú,“ odpovedal Peter. „Pýtať sa môžme my – že kedy začnú.“
       „Kedy s tým začnú, nepísali?“ obrátil sa Jozef na Jána. Ten nazrel do papiera.
       „Do roka alebo do dvoch. Pôjdu na etapy. U nás by mali až o tri roky...“ vyčítal z nich. „Teda niekedy v roku 1960 alebo 61 začnú stavať. Hotovo bude za päť alebo šesť rokov.“
       „Na svoj dvor a do svojho humna ja žiadnych bagristov nepustím! Ani vodu!“ zastrájal sa nahlas Anton. Jozef vedľa neho sa uchechtol.
       „Nie, ty budeš sám ostrov. Alebo polostrov – pol domu budeš mať nad a polku pod vodou.“
       „Veď sa ešte uvidí!“ zahrmel Anton a začal sa predierať k východu. „Nielen ty vieš písať listy. Napíšem aj ja, to uvidia! A hneď dnes! Pre mňa sa táto schôdza skončila.“
       Keď sa za ním zabuchli dvere, rozprúdila sa na chvíľu všeobecná vrava. Našli sa i ďalší gazdovia, ktorým sa štátny zámer nepozdával. Ale všetci dobre vedeli, aká je doba, že sa odvážne plánuje i odvážne stavia všade a že nie je v moci malých ľudí stavať sa proti takému pokroku. Bola druhá polovica dvadsiateho storočia a človek sa rozhodol pretvárať planétu podľa seba.
       „Kedy teda začnú? Predseda, nevieš niečo?“
       „Zememerači prídu vymeriavať pozemky v lete,“ povedal predseda. „To je všetko, čo zatiaľ viem ja. Myslel som si, že to kvôli družstvu, spájaniu rolí, ale teraz vidím, čo je za tým naozaj.“
       „Predseda,“ ozvala sa nečakane Mária, Jozefova žena. „To naozaj budeme mať namiesto Blát jazero?“
       „A čo keby sme aj mali?“ opáčil predseda. „Z Blát nič nie je. Len komáre. A z jazera môže byť aj rybník. Budeme v ňom ryby lapať.“
       „A do Klokočova bude chodiť parník,“ doplnil Peter a všetci sa zasmiali. Schôdza mohla pokračovať.

       Zememerači sa naozaj objavili v lete. Blatá v tom čase boli čiastočne uschnuté, rástli tam rôzne náletové kríky a vysoká tráva, ale chodiť tadiaľ nebolo bezpečné, pretože medzi ostrovčekmi pevnej pôdy číhali zákerné prepadliská. Obecný výbor tak inžinierom vždy pridelil miestneho sprievodcu, ktorý dobre vedel, kam sa dá ako dostať a kde sa naopak nesmie šliapnuť. Vo Veľkých Zalužiciach sa za sprievodcu ponúkol Ján.
       „Potiaľto niekde až bude siahať voda,“ ukazoval rukou starší, nižší a tlstejší inžinier Jánovi neďaleko jeho humna. „Je tu strmší svah, takže sa breh nebude meniť, ani keď stúpne alebo klesne hladina.“
       „Tamto, smerom k Michalovciam, zase bude výpustný kanál,“ rozťahoval ruky jeho mladší, vyšší a štíhlejší parťák a dlaňami akoby hladil obzor. Ján prikyvoval.
       „Ako dlho sa bude napúšťať?“ spýtal sa potom.
       „Takmer rok,“ pokýval hlavou mladý. „Bude záležať od zrážok. Ale tu o ne nie je nikdy núdza.“
       „Koľko sa presunie domov?“
       „Tu u vás asi nič. Maximálne jeden - dva. tie najkrajnejšie. V Lúčkach tiež nič. Tu na južnej strane všeobecne nijak nezasiahneme. To tam hore, pod kopcami, sa budú musieť posúvať viac. Ale zase budú mať väčšiu pláž, s lepšími miestami na opaľovanie.“
       „Ráta sa s turistami?“
       „Ani veľmi nie. Iba s miestnymi. Nádrž má mať najmä hospodársky charakter.“
       „Ide o využitie inak nevyužívanej plochy,“ doplnil starší. „Pravdepodobne sa tu nasadia ryby.“
       „Ryby? Také do sietí, či na háčik?“
       „Aké budete chcieť,“ zasmiali sa inžinieri. „Kapry na Vianoce pre celé východné Slovensko! Budete mať Vianoce, kedy sa vám zachce.“
       Zasmial sa aj Ján. Potom zvážnel.
       „Bude treba vysťahovať tamten dom?“ ukázal rukou na Antonov dvor. Anton bol ešte stále presvedčeným odporcom plánovanej nádrže a nijak sa tým v obci netajil. Veril, že v prípade jej realizácie zaručene príde o svoj pozemok.
       „Nie, ten je tiež mimo vody,“ pozrel sa tlstý inžinier do svojich papierov a vymeraných dát. „Na tomto konci dediny nič.“
       „To Antona poteší,“ povedal Ján. „Aspoň vám prestane posielať listy.“
       „Aha! Tak to je ten súdruh, Anton, čo nám pravidelne píše?“ zatiahol štíhly. „Veru, listov chodí všeobecne ešte veľa. Ale ľudia si zvyknú. Zvykli si aj iné dediny, z ktorých naozaj nezostalo nič – možno iba kostol na ostrovčeku. Alebo ani to nie.“
       „Môžete mu to rovno ísť povedať,“ navrhol Ján, ale vtom mu niečo napadlo. „Urobili by ste mi malú službičku? Mám na mysli taký žart, viete?“
        „O čo ide?“
       Ján pristúpil bližšie k inžinierom a čosi im tlmeným hlasom vysvetľoval. Obaja sa pritom usmievali tým viac, čím dlhšie hovoril. Nakoniec prikývli.

       Anton, ktorý stál práve pri okne, už hodnú chvíľu spoza záclony zamračene pozoroval oboch inžinierov, ako sa mu tmolia za humnom – aj spolu s tým zradcom Jánom – a vôbec sa mu nepáčilo, že sa čoraz viac a viac približujú k jeho plotu. No úplne sa rozhneval, keď si bez pýtania otvorili bránku, vošli dnu a začali si svoje prístroje a papiere rozkladať u neho na tráve. Vybehol z domu.
       „Čo tu chcete?“ zakričal.
       „Meriame,“ odpovedal mladší nedbalo, pričom ten starší si Antona ani nevšimol. Iba Ján úctivo zodvihol klobúk, potuteľne sa usmievajúc.
       „Čo meriate? Čo meriate na mojom dvore?“ opakoval Anton a radšej ani nepomýšľal na to, ako bude znieť odpoveď. Tak už je to tu – dnes vymerajú a zajtra zbúrajú. Do čerta aj s priehradou!
       „Chcete vedieť presne?“
       „Presne!“
       „Povieme mu?“ spýtal sa mladší staršieho. Ten sa vážne obrátil k Antonovi.
       „Povieme. Nuž, milý súdruh, vec sa má takto. Voda bude siahať takmer až k vášmu pozemku. A zo všetkých pozemkov tým pádom bude ten váš v najvhodnejšej vzdialenosti. Z toho vyplýva, že – poďte so mnou.“
       Prešiel pár krokov a postavil sa priamo pred zadnú stenu domu. Zarazeného Antona postrčil Ján, takže omámene podišiel k domu tiež.
       „Tuto,“ roztiahol ruky inžinier a obtiahol nimi vo vzduchu kontúry stien aj strechy, „bude stáť hlavná budova. Dom sa, samozrejme, zbúra. Hneď vedľa bude prekladisko, parkovisko a sklad paliva. Tamto stožiar s vlajkou,“ vykladal komisným hlasom.
       „Tento strom musí preč,“ plynulo sa pripojil druhý. „Miesto neho pôjde násyp a na ňom sa bude stavať. Musí tam byť pevný podklad, lebo sa plánuje výška až štyridsať metrov. To viete, má sa dosvietiť až na druhú stranu, a zem je guľatá a teda aj hladina vody zaoblená...“
       „A tuto tie dve humná sa spoja,“ obrátil sa prvý inžinier zase od domu,“ a potom sa vykopú. Jama bude siahať až do hĺbky 10 metrov, aby mohla poňať aj tie najväčšie lode. Možno sa aj zastreší a bude vykurovať, aby v zime nepozamŕzali. Nech nám vydržia čo najdlhšie, však?“
       „A za to všetko, ak si ešte doplatíte, dostanete dvojizbový byt v Trebišove. Alebo v Stropkove, to sa ešte nevie. Ste rád, súdruh občan?“
       Anton len s námahou zavrel ústa. Nijako si nevedel spojiť, čo práve počul, dohromady.
       „Aké lode? Čo má svietiť? Čo to tu chcete stavať?“ vyrazil naostatok zo seba.
       „No to je jednoduché,“ usmial sa inžinier a rozopäl ruky. „Tuto bude prístav, tuto bude stáť maják a namiesto vášho domu admiralita. Ešte vám to úradne neoznámili?“
       Trvalo len niekoľko sekúnd, kým rozosmiati inžinieri aj s Jánom vybehli zase bránkou do polí, nasledovaní letiacimi opadanými jablkami, ktoré po nich rozčúlený Anton hádzal. Keď už boli bezpečne z dostrelu, zakričal ešte za ním Ján: „Neboj sa nič, Anton, o dom neprídeš. Voda až ku nám nedorazí!“
       „Bodaj vás porantalo!“ kričal Anton – ale v duchu mu odľahlo.

       Nakoniec skutočnosť prekonala všetky očakávania. V roku 1961 začali stavať prvú, východnú hrádzu, v roku 1963 druhú, západnú, paralelne s tým prívodný kanál, potom Zalužický kanál a bezpečnostný prepad, rôzne podporné stavby a inštalácie, a napriek problémom s prísunom cementu sa celé dielo podarilo dokončiť v roku 1965. Trvalo takmer rok, kým sa naplnilo – najprv vodou, ale hneď potom aj návštevníkmi, domácimi i zo zahraničia, s ktorými sa pôvodne nerátalo. Objavili sa prvé stánky, ubytovne, pláže, potom člnky a nakoniec aj lode – síce len ľahké, výletné, ale ozajstné. A nakoniec sa objavilo aj nové meno – po Podvihorlatskej sĺňave, ako znelo pôvodne, a po neoficiálnom Slovenskom mori, sa nakoniec najviac uchytil názov Zemplínska šírava. Taký nesie dodnes.
       A Anton i Ján si veru spomenuli na prístav a maják, keď jedného dňa naozaj videli loď plnú turistov plávať len sto metrov od svojich záhrad. Spolu sa na tej spomienke veselo zasmiali.

       Nuž ale nakoniec, po mnohých rokoch, mali Zalužice predsa len kopu vytopených presťahovalcov. Že ako sa to stalo? Nuž tak, že nejakých 35 kilometrov severnejšie, v najvzdialenejšom kúte Zemplína, začali v roku 1981 stavať vodnú nádrž Starina, ktorá mala pitnou vodou zásobovať veľké mestá ako Košice alebo Prešov a aj celý východ. Za obeť jej koncom sedemdesiatych rokov padlo sedem rusínskych obcí, ktoré sa museli komplet vysťahovať. A kam? Nuž práve do Zalužíc! Niekoľko desiatok ich našlo nový domov práve tu. Zapadli bez problémov.
       Istým spôsobom sa tak osudy dvoch najväčších vodných nádrží na východnom Slovensku spojili.
       Dôležité však je, že pod Vihorlatom už nikdy nebýva potopa...




čitateľov: 312