login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Turecký dar

@ :: Poviedky ::     Oct 14 2019, 02:55 (UTC+0)

Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: tradovaný príbeh zasadený do 18. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Bodaj to pes osral! Tak, presne tak by som najradšej zvolal na celý Medzev. Ale vedel som, že hoci by som si aj dušu vykričal, nik by ma nepočul. Od brehov Bodvy sa po celom mestečku rozliehal neúnavný rámus bucharov z hámrov a jediný človek, na ktorého som to túžil vyfľusnúť, sa mi práve otočil chrbtom a rýchlymi krokmi sa vzďaľoval.
       Tri roky! Tri dlhé roky sme s Johannom putovali krížom cez horné Uhorsko! On tovariš kováčskeho a ja kožušníckeho cechu. Čo sme sa putík nachodili, paničkám modré z neba nasľubovali a keď po slastnej noci uspokojené oddychovali v páperových perinách, či na slame, zdupkali sme kade ľahšie. Však, kto by chcel riskovať poriadnu nakladačku, či nebodaj vidly v zadku? Ej, či nám len bolo sveta žiť! Spolu sme prechádzali dediny, mestečká, mestá, obchádzali dielne. A podpisov v našich vandrovníckych knižkách pribúdalo práve tak, ako skúseností. V Brne bolo dobre, i v Olomouci, ale Praha, tá stovežatá krásavica, tá ma očarila na prvý pohľad. Hneď som vedel, že tam chcem ostať. Čo sa budem trepať späť do horného Uhorska, do tej chudoby, tvrdej roboty, keď tu sa vrecká aj náruče ochotnejšie otvárali, víno tieklo prúdom, život bol veselší, radosť nespútaná a potešenie skoro na každom rohu. Už som si pomaly spriadal plány, že si vyhliadnem dáku dcérenku nejakého staršieho kožušníckeho majstra, čo mu osud syna nedoprial. A prečo by nie? Remeslo som ovládol dokonale, neraz mi majster dal dokončiť celý kožuch, nielen rozpárať zlý kus, či došiť rukáv, svaly mi zmocneli a nejedna mladica sa za mnou s iskrou v oku otočila.
       Lenže Johann si postavil hlavu. „Chcem sa vrátiť domov. Do Medzeva! Tu budeme vždy len cudzincami, darmo sme sa naučili latinsky, aj tou ich českou hatlaninou. A otec ma už očakávajú, možno mi už vyhliadli aj nevestu. Poď naspäť so mnou, kamarát. Vždy sa nám nejako podarilo ostať spolu. Bude nám veselo. Cesta rýchlejšie ubiehať. Veď priateliť sa môžeme aj tam u nás.“

       Tak tu teraz stojím na hradskej v Medzeve, opustený a nahnevaný a premýšľam, čo ďalej. Lebo v tomto mestečku majú hámrov a kováčskych dielní, že ich neobchodím ani za jeden deň. Hádam aj do celého Uhorska a možno i ďalej vozia medzevské lopaty, rýle, motyky, sekery, pluhové ostria, rohačky aj klince, ale o kožuchoch, o tých nevedia ani prd. Namrzene som sa obzeral po zelených horách vôkol, v duši sa mi ako búrka rozťahovala bolestná krivda a zlosť, keď som začul vŕzgajúce kolesá prichádzajúceho voza. Furman, čo pri mne zastavil, mal s plným vozom namierené do Košíc. V mihu som sa rozhodol, pocítil som, že to je to pravé mesto pre mňa. Čert ber takého kamaráta, čo ma zlanári z veľkomesta, odtrhne od dobrého žitia, zábavy, vína a radodajných žien a potom nechá v štichu kvôli prísnemu otcovi. Ach, načo som sa len vracal do tohto zapadákova?!
       Furman si ma premeral spod hrubého obočia a z červenkastej zarastenej tváre si odhrnul povievajúci chuchvalec sivých vlasov a povedal: „Tak hybaj hore!“ A to bolo všetko, čo som z jeho úst počul na dlhý čas. Ale čo sa dalo čakať od nejakého nevzdelanca!? V týchto bohom zabudnutých končinách nie sú veľkí páni ako z Prahy – moderného veľkomesta. Čo ten neokrôchanec môže vedieť o dobrých spôsoboch? Zaiste nie veľa, veď aj to jeho oblečenie je len také obyčajné, prostoduché, vôbec nie panské a ozdobné ako nosia v mestách, o ktorých sa jemu môže len snívať.
       Počkaj sme už mali dávno za sebou, blížili sme sa k Jasovu a už mi to ticho liezlo na nervy.
       „A kam nesiete tie lopaty?“ opýtal som sa, hoci som sa čerta staral, čo má poukladané na voze, či lopaty, či sekerky, či iné náradie.
       Ani ku mne neotočil hlavu, len cmukol na kone, akoby stáli za viac pozornosti ako ja. „Šak do Kaschau!“
       „A tam, kam?“
       „Na trh.“
       V duchu som zaochkal a zagúľal očami. „To ja som bol až v českých zemiach. Až do Prahy som sa dostal. To by ste museli na vlastné oči vidieť aké je to obrovské mesto, krásne plné života a tých tisíc veží, kostolov, zámkov, hradov, čo tam čnejú do výšav. Ľudia nebývajú v takých učupených slamených domoch ako tu, ale v poschodových. A krčiem? Tak tých je tam neúrekom, možno ani sami Pražania ich nemajú spočítané. Hádam ani v celom Uhorsku nie je toľko, ako v samotnej Prahe,“ stíchol som a po očku zazeral, aký to urobilo na neho dojem.
       „Hm.“
       Hm?! Len hm? Veď kdekoľvek som porozprával, čo som vo svete pochodil a skúsil, všade ma pozorne počúvali a nezriedka ani od seba nechceli pustiť. Poväčšine ženy. Usmial som sa pri tej spomienke.
       „Nechcete vedieť, čo som tam skúsil? Viete, som kožušnícky tovariš. Viem spracovať rôzne kože, z hocijakej ušijem kvalitný kožuch, dlhý, či krátky, jednoduchý a hoci aj vyšívaný. Už by som mohol aj majstrovskú skúšku urobiť, ale načo sa ponáhľať? Musel by som sa vrátiť k prísnemu otcovi a zadlžiť sa, lebo taká skúška stojí veľa a potom by ma nečakalo nič inšie, len tvrdá robota, jediná žena, otravné deti a žiadna zábava. Ale viete, tej som si v tom cudzom svete užil. Pravda, to vy nemôžete vedieť, keď sa motkáte len tu a neboli ste v poriadnom svete.“
       „Hm.“
       V Medzeve sa veru nič veľké nedeje. Máte tu len tie lopaty a rýle a všetko to kovové náradie, čo kujete v tých vašich hámroch a dielňach. A načo by takí urodzení páni potrebovali náradie? Veď oni sa chcú zabávať a nie robiť. A parádiť sa a prežiť zimu v teple a pohodlí. Taký kožuch potrebuje každý...“
       „Hm.“
       „No a čo vy? Boli ste už ďalej ako v Košiciach?“ opýtal som sa a pousmial. Odpoveď som poznal dopredu. Kde by už ten len mohol zájsť?!
       „Hej. Bol,“ prekvapil ma svojou odpoveďou.
       „Hej? A kde?“
       „Všelikde. Aj vo Viedni,“ vypustil z úst ľahostajne, akoby o nič nešlo.
       „Určite ste boli s náradím na trhu. Iste sa lepšie predáva vo Viedni ako v Jasove, Bardejove či okolitých mestečkách tu nablízku,“ poznamenal som.
       „Nemali sme namierené na trh,“ povedal a prvýkrát otočil ku mne hlavu. V očiach mu zasvietilo, akoby si pripomenul niečo milé, či zábavné: „Boli sme vo Viedni na audiencii u samotnej cisárovnej Márie Terézie.“
       Rozkašľal som sa. Skoro mi zaskočila slina, tak ma prekvapil. „Vy?“
       „Hej. Ja. A nebol som tam raz, ale trikrát!“
       Zmohol som sa len na veľavravné a zároveň bezduché: „Hm!“
       Minuli sme práve Rudník, keď furman začal rozprávať: „Bolo to pred pár rokmi, keď Medzevčanom naša cisárovná Mária Terézia, nech je na veky Božou múdrosťou požehnaná, urobila veľkú službu a priznala nám právo v spore s premonštrátmi z Jasova. Oslobodila nás od povinnosti zadarmo robotovať na ich pôdach. Bola to veľká vec, a tak sa naši páni rozhodli ísť jej poďakovať. Dlho sa mešťania hádali, kto tam pôjde, no napokon sa rozhodlo, že sa na cestu vydá Erwin Schmiedl - náčelník mesta, Pavol Tänzer - poľný sudca, ctihodný mešťanosta - Adam Bröstl a ja ako furman, lebo pravda, takí páni nemôžu sami cestovať. Kováči ukuli malé motyky pre jej sedem detí ako poďakovanie a zároveň pripomienku. Vtedy cisárovná mala len štyri deti, ale to naši páni vtedy nevedeli. Šli sme dolu, naprieč Uhorskom a trvalo to dlho, no napokon sme sa dostali do Viedne, do Schönbrunnu, sídla našej cisárovnej. Ale dostať sa k nej nebolo také jednoduché. Tri dni sa páni pred bránami zámku doprosovali nadutých úradníkov, aby ich len vpustili dnu za cisárovnou. Nie sú predsa cudzí, sú vernými poddanými jej veličenstva a majú právo vidieť jej osvietené veľavážené veličenstvo, úctivo si pred ňou pokľaknúť, poďakovať za jej priazeň a odovzdať dary, čo nesú. Napriek prosbám to však vyzeralo, že naši páni zbytočne merali tú dlhočiznú cestu a odídu s dlhým nosom, keď predsa len dostali povolenie vstúpiť dnu, do zámku.“
       Nevedomky som sa primkol bližšie k furmanovi, až som mu mohol na tvári spočítať jeho vypálené jazvičky, aké mávajú kováči od odskakujúcich iskier. Spúšťali sme sa po kľukatej hradskej dolu popri Nováčanoch, ale skoro som okolie ani rozhárajúce sa slnko nevnímal. „Tak, dostali ste sa ku nej?“ Pýtal som sa ho nedočkavo.
       Furman sa usmial, cmukol na kone, prehodil si liace do druhej ruky a povedal: „No ja vlastne nie. Nebol som dosť nóbl pre našich pánov, musel som na nich čakať pri koňoch. Prišli späť skoro, ani nie za hodinku, ale boli vysmiati a spokojní, že dobre pochodili. Že ich milo prijala, s ďakovaním prevzala od nich dary, že tam pili cudzokrajný nápoj nazývaný káva a jedli také koláčiky, že sa im o ich chuti bude snívať do konca života. A že naspäť ponesú drahocenný dar od samej cisárovnej.
       Na druhý deň nám vrátnik prikotúľal obrovský sud, hádam aj päťdesiat funtový, čosi v ňom ločkalo a sladko vyvoniavalo. Nechceli mi nič povedať, vraj sa dozviem doma. Vtedy som si pomyslel, že čo sa budem pýtať, ja som tam nebol od toho. Šľahol som bičom nad hlavami koní a vyrazili sme.
       „A čo v tom sude bolo? To bol ten dar od Márie Terézie?“ vyzvedal som.
       „Šak dočkaj. Si taký zvedavý ako ja vtedy. Ale ja som musel čakať niekoľko dní, kým som sa to dozvedel. Slnko nám svietilo na hlavy, práve tak ako dnes a po čase nás začal sprevádzať nejaký puch, ktorý silnel každým dňom. Už som sa bál, že mi kone chytá nejaký zrádnik. A bol som veľmi rád, keď sme konečne dorazili domov a mohol som sa postarať o tých neborákov. Našťastie to prežili.
       Keď páni s veľkou slávou pred nahromadeným obecenstvom z celého mestečka otvorili ten sud, hneď som vedel, že som sa zbytočne bál o moje koníky. Taký hrozný smrad z neho tiahol, práve taký obrovský ako výsmech a hanba, čo odvtedy sprevádzala tých troch. Nechápali to, vraveli, že si od cisárovnej vypýtali presne takú bielu kávu, ktorou ich pohostila. Vraj tá vo Viedni im mimoriadne chutila a chceli, aby z nej ochutnali aj ich ženy a tiež ostatní občania.“
       „Veď to bolo od nich pekné, že mysleli aj na druhých, nie?“ opýtal som sa. Pred očami sa mi objavili slamené strechy domcov v Hodkovciach, ... alebo to už bola Šemša?
       „No čo ja viem? Schyľovalo sa k voľbám. A v taký čas páni dokážu robiť inakšie vývrtky. Možno sa len chceli ukázať, akí sú oni diplomati, že až z Viedne od samotnej cisárovnej nesú dary. Pamätaj chlapče, pravda nie je olej, čo na hladine ľahučko pláva. Pravdu treba dolovať v hĺbkach rovnako ako uhlie. Nikdy nedaj na prvé, čo ti do mysle, či do očí zablysne.“
       Pokrčil som plecami. Jeho rozumy ma až tak nezaujímali, ale iné. „A to im tú kávu s mliekom naliali do suda? Veď museli vedieť, že im to skysne a že to bude leda tak pre prasce.“
       „Tak presne. Skysnutý, pokazený dar sme si od osvietenej panovníčky doviezli domov a osoh z neho mali len štyri mešťanostove prasiatka. Vtedy nevedeli, či si z nich chcela panovníčka len vystreliť, alebo im len na ich naliehanie do suda dala naliať to, čo si sami vypýtali. Od hanby sa nemohli ani v krčme ukázať, nieto na ulici a doma ich ženy častovali hnevlivým jazykom. Kdeže ešte myslieť na nejaké kortešačky. Takže sa milí páni rozhodli, že pôjdu do tej Viedne za Máriou Teréziou ešte raz, aby im vysvetlila, akú chybu spravili.
       Druhýkrát ich prijala ešte v ten deň ako dorazili do zámku. Vraj bola zvedavá ako pochodili doma. Vysvitlo, že naozaj si z nich, prostoduchých, vystrelila. Lenže čo mali robiť? Bola to ich panovníčka a keby sa jej chcelo, nechá ich odviesť do armády, alebo zavrieť do žalára, umučiť, či rovno zmárniť. Ale pretože mala dobrú náladu, a tak trocha je ich bolo ľúto, dala im nasypať do piatich menších vriec svetlé zelené zrnká. Boli podlhovasté a zelené ako hrach, aj sa čudovali, načo im to dáva, veď také si aj posledný chudák u nich doma vypestuje. Ale cisárovná sa usmiala nad ich nevedomosťou a povedala, že tento turecký dar sú kávové zrnká a z nich sa pripravuje lahodná káva, ktorú u nej ochutnali...“
       „Čože?!“ zvolal som nechápavo. Odkedy Turci rozdávajú dary? Veď všetci dobre vieme, akú katastrofu našim zemiam spôsobovali turecké vojská. Kdeže by oni...
       „No vidíš, ešte pred hodinou si mi kázal o stovežatej Prahe a teraz si dokázal, že nie si až taký svetaznalý. Mladý si, prchký. Dobré je, keď ťa počúvajú, ale niekedy lepšie urobíš, keď stíchneš a necháš hovoriť iných. Pravda, je to ťažšie, lebo každý človek má najradšej zvuk svojho hlasu. Ale keď necháš svoje ústa zavreté, dozvieš sa oveľa viac,“ káral ma s úsmevom.
       „Ale...“
       „Za chvíľu budeme v Kišide. A to je už len kúsoček od Kaschau. Ak ma budeš prerušovať, nedorozprávam ti to. Tento príbeh ti môže povedať len zopár ľudí, ale všetci sú z Medzeva a ktovie, či ešte stretneš takého, ktorý bude ochotný. Tak čuš a počúvaj!
       Cisárovná im vysvetľovala celý postup varenia kávy, ale mešťanostovia boli z nej osprostení. Lichotilo im ako sa k nim cisárovná milo správa, aké má vyberané spôsoby a aká je krásna a popravde, sprosto ju hltali hladnými očami! A tak rady, čo im ochotne dávala, našli len ich hluché uši. Došli domov v úplne povznesenej nálade, ako dobre pochodili, vysypali manželkám zrná z tých vreciek a nakázali si uvariť kávu. Vytiahli ženy u mešťanostu Bröstla kotlík, naliali vody a vysypali doň obsah z jedného vrecka. Varili to hádam aj tri dni, no zrná nie a nie zmäknúť. Ochutnali vodu, ale chutila horšie ako handra vypláchaná v blate. Tak sa šli opýtať mužov a tí zbledli a priznali, že cisárovná im aj hovorila čosi o príprave tej kávy, ale že už zabudli. Ani sa neodvážili svojim ženám priznať, že boli krásou cisárovnej takí omámení, že mysleli a počúvali niečím iným ako ušami. Našťastie si spomenuli aspoň na to, že im prízvukovala, že keď si s tým zase nebudú vedieť poradiť, nech radšej k nej pošlú svoje ženy.
       Tak som sa aj tretíkrát pobral na cestu do Viedne. Tentoraz som mal vo voze tri krásne Medzevčanky a bola to príjemnejšia i veselšia cesta, ako tie prvé dve. Lebo naše ženy sú nielen krásne, ale i múdre a hlavne im netrčí raťafák dohora ako ich manželom. Cisárovná ich prijala okamžite a dokonca ich hneď nepustila domov, ale dovolila bývať na jej zámku v Schönbrunne. Tri dni sa učili variť kávu. A tam spoznali, že pripraviť dobrú lahodnú kávu je umenie. Zrná treba pražiť v železnej panvici a opatrne miešať. Upražená káva sa tlčie ťažkými železnými mažiarmi na prášok a ten sa potom povarí v malom obsahu vody. Bol som pri tom a musím povedať, že nepoznám krajšiu vôňu, ako vôňu praženej kávy. Keď som ju zacítil, skoro mi od tej slasti rozhodilo v nose. Hneď som vedel, že tentoraz boli naše ženy na správnej ceste.
       A naozaj tak bolo. Keď sme sa vrátili domov, meštianky uvarili v Medzeve prvú kávu a bol to nesmierny úspech. Mešťanosta Bröstl to mal síce naďalej nahnuté, lebo zlé jazyky sa mu smiali, že mu žena zachraňovala reputáciu a že taký mešťanosta nebude nikdy dobre radiť a viesť naše mesto. Ale jedného rána sa pristavil pred ich bránou nádherne zdobený koč a z neho vystúpili mešťanosta kráľovského mesta Kaschau spolu s ctihodnou manželkou a ich kuchárkou. Chýr o chuti medzevskej kávy dorazil až k nim a chceli sa naučiť pripravovať kávu, aby ju mohli podávať aj v ich dome v Kaschau. Samozrejme, takým urodzeným pánom sa muselo vyhovieť. Tak si pani meštianka Bröstlová vyhrnula rukávy a hosťom všetko nielen ochotne ukázala, ale ich aj pohostila. Napiekla osie hniezda a beluše a uvarila polievku s bryndzovými knedľami. A hoci na koláčiky nebolo panstvo až také zvedavé, všade ju chválili a za príkladnú pohostinnosť a ochotu držalo košické panstvo ochrannú ruku nad Bröstlom. Takže napokon voľby predsa len vyhral,“ dokončil furman príbeh a odmlčal sa.
       Už nepovedal ani slova, s rozhodnosťou človeka, ktorý vie, že povedal všetko, čo povedať mal sa utiahol do svojich myšlienok. Kone nenáhlil, ani len necmukol. Ja som tiež čušal. Zrazu sa mi nechcelo otvárať ústa a vypúšťať prázdne slová, čo mi prídu na jazyk. Praha aj z jej vežičkami mi vyfučala z hlavy a myslel som na ten záhadný kráľovský nápoj. Ktovie ako káva chutí, keď mala takú moc, že vyhrala medzevskému mešťanostovi voľby. Keby som tak mohol ochutnať, aspoň omočiť pery. Keď to pije cisárovná, musí to mať nebeskú chuť. Všetko čo položí do úst naša cisárovná musí mať znamenitú chuť. Veď ona by si nevložila hocičo na jazyk...

       „Pŕrr,“ zaznelo mi pri uchu. Voz sa zastavil. Pred Hnilnou bránou sa kľukatil dlhý rad vozov, kočov a peších, čo mali namierené do Košíc.
       „Chytaj liace!“ Rozkázal a šikovne skočil z kozlíka aj s nejakým balíkom v rukách.
       Rad sa skoro ani nepohol, keď sa vrátil. Nemohol som veriť vlastným očiam. Chlap bol ako vymenený. Pyšne zastal vedľa voza, vo vysokých kožených čižmách, brucho mu obopínal široký vybíjaný opasok, cez plecia ledabolo prevesený nádherný čierny kabát obrúbený hnedou kožušinkou a oči mu priam svietili pod panským čiernym kalapom s červenou ozdobou.
       „Tak a teraz môžeme vkročiť do mesta,“ zvolal veselo furman. „No čo tak pozeráš? Hádam si si nemyslel, že my - Medzevčania - nevieme čo sa patrí? Veď nepôjdem do kráľovského mesta ako dáky žobrák.“
       Ani nečakal na odpoveď, vyhupol sa na kozlík a v dobrej nálade dodal. „Keď zložím náradie v sklade, môžeme zájsť na kávu do Čierneho orla. Aby si nielen v ušiach, ale aj na jazyku a v nose pocítil tú slasť. Kto raz ochutná, ten neodolá.“
       Tak som ten tajomný nápoj, pre ktorý sa mešťanostovia trikrát obrátili do Viedne, napokon ochutnal. Furman mal pravdu. Stačila vôňa a celého ma opantala. Voňala korenisto a omamne ako... ako príjemný horúci deň tam v Bardejove, odkiaľ pochádzam, ako horúci bochník chleba, ktorý mamka práve vyberie z pece, ako domov, kam patrím a kam sa musím vrátiť. Vo chvíli, keď mi na jazyk vkĺzli prvé kvapky sladkej kávy, som sa rozhodol. Dnes, či zajtra, či o pár dní, keď mi majster buchne poslednú pečiatku do vandrovníckej knižky, sa vrátim domov. Našetrím, urobím majstrovskú skúšku, ožením sa a stanem sa otcom. A nik mi v tom nezabráni. Nik, ani keby samí Turkovia zastali pred hradbami...
       „Hej, ešte ste mi nepovedali, prečo je káva turecký dar?“ zahľadel som sa zvedavo na furmana.
       „Nepovedal,“ vyhlásil a v očiach mu šibalsky zaiskrilo. Zobral kalap zo stola a zdvihol sa na odchod. „Možno nabudúce.“
čitateľov: 454