login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zabudnite na Jánošíka!

@ :: Poviedky ::     Oct 19 2019, 13:42 (UTC+0)

Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca
Čas: koniec štyridsiatych a päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Vonku zatrúbil pastier. Konečne! Bál som sa, že ho nebudem počuť, lebo mama nechcela otvoriť okno, že je ešte stále chladno. V zime bola zima, teraz nastala jar, veď už som videl aj hrdličku s konárikom v zobáku, ale mame to povedať nemôžem. Dala by mi po hlave, že som akýsi premúdrený. Ale veď ak by bola ozaj zima, prečo by odložila moje gumáky a vytiahla tie staré baganče bez jednej päty? Pravda, kým bol sneh a mrzlo, chladilo ma aj v gumákoch. V čižmách by to vraj bolo iné, ale to ja neviem naisto, lebo rodičia mi čižmy nekúpili. Ani nové, ani staré, ani nijaké. Tak som až doteraz behal po vonku v gumákoch od Andera; to je môj starší brat. Jeho už tlačili, aj keď skrivil prsty na nohách. Mama mu ich vzala, nech si ich teda obujem ja a spokojne riekla: „Janko, dobré sú ti. Nejdú ti až nad kolená, budeš v nich vedieť ohýbať nohy.“ A bolo vybavené. Pravda, bol som im rád, ale musel som v nich chodiť tak, že som nohami šúchal po zemi, aby sa mi nevyzuli samé. Aj to mama vyriešila. Do špičiek napchala noviny s obrázkami Gottwalda a Stalina. Bol som hrdý na to, že tých dvoch ujkov poznám. Pravda, nie tak, že by som im sedával na kolenách a oni mi rozprávali rozprávky, ale poznal som ich podľa toho, že ich fotky viseli všade a ja sa vždy veľa pýtam. Dosť dlho mi trvalo, kým som si ich nemá zapamätal, ale pýtal som sa často a nakoniec som vedel, kto je kto.
       Raz sme išli popred úrad, čo všetci volajú národný výbor a ja som ukázal otcovi na veľké obrázky na stene: „Aha, Gottwald a Stalin!“
       Oproti nám kráčali akýsi páni v dlhých kabátoch, čiernych klobúkoch a spod šálov im žiarili kravaty. Zastavili sa pri nás a vraveli otcovi: „Pekne, súdruh, pekne, že už od detstva učíš svojho syna, kto stojí na čele našej novej spoločnosti.“
       Uznanlivo pokývali hlavami, potriasli otcovi rukou, potľapkali ho po ramene a aj mne čosi urobili; niečo také, akoby mi chceli postrapatiť vlasy, ale mal som čiapku a tá spadla do brečky špinavého snehu a vody. Otec potom so mnou poriadne zatriasol, či si tú čiapku neviem poriadne natiahnuť a ja som ukázal na jedného z tých ujov prstom: „On mi ju zhodil!“
       Otec sa začal prenáramne ospravedlňovať, ale páni mávli rukou: „To nič, súdruh. Mládež musí vedieť presne pomenovať tých, čo robia problémy a ukázať na nich prstom. Pravda, toto sme nechceli, ospravedlňujeme sa, ale ten chlapec sa nám páči.“ Potom sa pozreli na mňa a jeden, taký vysoký, čo vyzeral, akoby prehltol tyč na fazuľu, sa ma opýtal: „Čím chceš byť, až vyrastieš?“
       „Budem Jánošík! Bohatým brať a chudobným dávať!“ vystrel som hrdo hruď a páni sa usmievali, že potom vraj budem jedným z nich.
       „Aj vy ste zbojníci?“
       Moja otázka mala nečakaný účinok. Dostal som znova po hlave, tentoraz silnú a od otca. Páni si vymenili významné pohľady, jeden si zahryzol do pery a bez slova odišli. Otec za nimi hľadel ustarostene, akoby nevedel, čo robiť. Mňa zaujalo hlavne to, že ma pochválili, pretože poznám Gottwalda, Stalina aj Jánošíka.
       Hneď na druhý deň sa stalo, že sme išli znova popred národný výbor a práve odtiaľ vychádzal namosúrený ujo Imro, čo je azda jeden z najväčších gazdov. Mračil sa na celý svet, päste mal zaťaté a oči trochu prižmúrené. Asi som chcel urobiť radosť aj jemu, že stretol takého múdreho chlapca, a tak som znova povedal: „Aha otec, Gottwald a Stalin!“
       Ujo Imro zastal, pozrel na národný výbor, potom na otca a odpľul si. „Takto si vychovávaš decko? Keby sa toho dožil tvoj dedo, zlomil by na tebe palicu!“
       Otec na mňa nazlostene civel a teraz mi dal po hlave takú, že mi čiapka zasa spadla a znova do tej špinavej brečky. Nevedel som, prečo ma bije, keď ma na tom istom mieste včera za tú istú vec chválili, ale radšej som sa nepýtal. Celú cestu domov otec mlčal a ťahal ma za ruku. Dospelí niekedy asi nevedia, kedy chváliť a kedy trestať. Aspoň tak som si to myslel, keď som vedľa neho bežal, aby mi neodtrhol rameno.

       Aha... Lenže nie o tom som začal... Hovoril som, že mama ráno nechcela otvoriť okno, hoc už bola jar, ale tvrdila, že vonku je zima. Trúba i cez sklá znela dosť hlasito a to bol pre mňa jasný povel. Vzal som nachystaný hrniec, varechu a vybehol som na ulicu. Bol Zelený štvrtok, čas vyháňania kráv na prvú pastvu. Od kostola šiel hlavnou ulicou obecný pastier Katona, starý klobúk mal na hlave narazený až po oči a trúbil na plechovej trúbke. Z každého dvora vychádzali gazdovia a gazdiné a hnali k nemu kravy. Okrem kráv vybehovali vonku aj deti, v rukách hrnce a varešky. Zoraďovali sa za ujka Katonu a mlátili do hrncov ako malá armáda bubeníkov. Pri pastierovi kráčala jeho žena a držala mech z jemnej látky. Gazdovia jej doň kládli koláče. Všetko kysnuté, niektoré lekvárové, iné orechové, makové alebo tvarohové. Pastier od každého prijal kravu či viac kráv do stáda a tie kravy neboli ako v každý iný deň, ale pekne vyzdobené. Ak nič iné, mali aspoň stužky okolo krkov. Naše nie. My máme tri kravy, Malinu, Róžiku a Hajnalu, ale môj otec ich vyparádil inak. Na konci chvostov im uplietol maličké vrkoče a dlhé farebné stužky priviazal tam. Kým sme s Katonom prešli celou dedinou, stádo sa rozrástlo tak, že by popri ňom neprebehol ulicou ani pes. Potom si to zamierili na pasienky. My, bubeníci, nie. Šli sme domov a rozmýšľali, čo Katona a jeho žena s tými koláčmi urobia a prečo nepozvú na hostinu všetkých. Mama ma však zahriakla, že závisť je hriech a Katona je chudák, odkiaľsi z Göncu, čo je až v Maďarsku, ale ostal tu a on, jeho žena i dcéra sú veľmi chudobní, ani vlastný dom nemajú, ale bývajú v obecnom, keďže nám pasú. Rozmýšľal som teda, prečo sa koláče nedávajú aj cigánovi Tutnókimu, čo je náš šačiansky kondáš, čiže pastier svíň. Na Zelený štvrtok sa oslava prvej pastvy konala, aj keď sa rok voľajako nevydaril a všade bolo ešte dosť snehu. Vtedy kravy prešli len hore-dole dedinou, Katonova žena zozbierala koláče a všetci išli domov. Svine svoj slávnostný pochod stredom Šace nemali nikdy. To je nespravodlivé! Keď raz budem Jánošíkom, zmením to!

       Palimu poslal strýko z Ameriky loptu. Pali je môj druhý najlepší kamarát, takže si isto zahráme futbal. Dohodli sme sa, že sa stretneme všetci, príde aj Mižo. Hoc je starší, s ním si rozumiem najlepšie. On už loptu má, ale nie ozajstnú. Urobil mu ju frajer jeho sestry Pišta a je z kravskej srsti. Lopta je z kravskej srsti, nie Pišta. Vždy, keď čistil kravy, odkladal chlpy nabok. Potom z nich urobil takú maličkú guľku a po každom čistení ju namočil a pridal ďalšie chlpy. Po čase lopta bola tak akurát, ale vždy, keď sa do nej poriadne koplo, pár chlpov odletelo. Aj to vyriešil. Vopchal loptu do starej pančuchy, pančuchu odstrihol, zašil a všetko bolo tak, ako má byť. Keď sme do tej lopty kopali, ďaleko nedoletela. Pišta povedal, že skutočné futbalové lopty prekopneš aj od jednej bránky k druhej a ja si dnes vyskúšam, či neklamal. I tak má Mižo šťastie, že má aspoň tú kravskú. Pišta má futbal rád a vravel, že by sme tu mali mať poriadne futbalové mužstvo, ale Mižov otec sa z toho iba smeje. Vraj futbal a dedina nejdú dohromady a nikdy tak nebude, že by voľajakí gazdovia či paholkovia strácali čas tým, že sa pôjdu naháňať za loptou ako malí chlapci.
       „Voľajaká je šišatá, či čo,“ prezeral si Mižo Paliho loptu, keď sme sa stretli na pastvisku pri studni za Dúbravou.
       „Americká,“ Pali hrdo vztýčil hlavu, akoby čakal, že z toho padneme všetci na zadok.
       „Ale lopta má byť guľatá, nie šišatá. To bude asi tak, ako nám hovoril súdruh učiteľ. Že v Amerike nevedia nič poriadne vyrobiť, tak nám len závidia a ohovárajú nás. Keby tá lopta bola sovietska, určite by sa krásne gúľala. Počkaj, skúsim kopnúť,“ už sa aj Mižo naťahoval, ale Pali sa mu naraz postavil do cesty.
       „Keď chceš kopať, zaplať!“
       „Čože?“
       „Dvadsať halierov za kopnutie. To nie je veľa a budeš ako frajer hovoriť, že si kopal do americkej lopty!“
       Myslel som, že Mižo na Paliho skočí, aby poriadne skontroloval, či má ešte nejaké mliečne zuby. Tie vypadnú raz-dva. Mižo ma však sklamal. Siahol do vrecka, chvíľku tam šmátral a potom vytiahol dvadsaťhaliernik, čo strčil Palimu do dlane. Ten sa víťazoslávne usmial a Mižo vykopol loptu z celej sily. I keď bola šišatá, letela rovno a ďaleko. Lepšie ako tá z kravskej srsti.
       „A teraz mi ju prines naspäť,“ prikázal Pali.
       „Sám si ju prines! Peniaze si dostal a stačilo! Ideme sa hrať na zbojníkov!“ zakričal Mižo a hneď sme sa rozbehli ku stromom, na ktorých sme mali svoje skrýše. Teda, žiaden stromový domček ani búdku, ale každý dobre poznal svoj obľúbený konár, na ktorý sa vyštveral, usadil a kde sme čakali, až pôjde naokolo niekto, koho ozbíjame. Lenže ako vždy nikto nešiel. Napadlo mi, že by sme mohli ozbíjať Paliho. Má dvadsať halierov. Lenže než som to povedal, urazený Pali odišiel aj s americkou loptou domov, a to bez toho, že by som si mohol kopnúť. Tak sme zliezli na zem a museli sme sa rozdeliť na zbojníkov a na boháčov. Potom sme začali zápasiť. Párkrát so mnou poriadne tresli o zem, ale na modriny, čo som získal ako zbojník, som bol vždy patrične hrdý.

       O pár krátkych rokov to už v Šaci na Zelený štvrtok vyzeralo inak. Katona neprišiel a možno už ani nebol pastierom. Ženy mu koláče nenapiekli, nebolo prečo. Ulica, kedysi plná kráv, osirela. Kto nedal zvieratá do družstva dobrovoľne, stal sa nepriateľom štátu a nepriateľom treba všetko zobrať. Aj dobytok. Dedina sa navyše napĺňala neznámymi ľuďmi, zvyčajne chlapmi. Otec hovoril, že sú to šepezetkári a mne trvalo dosť dlho, kým som si to slovo zapamätal. Potom povedal, čo to znamená. Šepezetka je štátna pracovná rezerva a títo chlapi tu stavali fabriku. Bývali v nových barakoch za dedinou a otec sa sťažoval, lebo vraj krčma je teraz vždy taká plná, že on sa tam už nevmestí. Mama sa tomu tešila, hoc otec tam i tak často nechodil a nikdy sa neopil. Napriek tomu ho to hnevalo. Nadával a klial, že krčmár by tu mal byť najmä pre domácich. Ale tomu je to vraj jedno. Vtedy povedal čosi, čo si pamätám celkom presne: „Krčmár zbíja najviac. Kedysi okrádali bohatých, teraz hlúpych. Muži celý mesiac robia a potom tam za pár večerov prídu o výplatu. A odchádzajú odtiaľ motajúc sa, ani poriadne nevedia hovoriť, akoby ich niekto mučil.“
       Takto je to teda! Priznávam, napriek tomu, že mi na spočítanie mojich rokov ešte stačili prsty na rukách, tušil som, že nie je všetko tak ako v dobách, keď ešte Jánošík žil. A to mohlo zničiť moje plány. Už sme tu nemali pánov, všetci sa stali súdruhmi. V kaštieli, kde kedysi bývali možno baróni, možno grófi a naposledy aspoň pán doktor Nemessányi, teraz bola liaheň pre družstevné sliepky a opravovňa strojov. Kaštieľ v Buzinke patril zasa nám -deťom. Bola tam škola. Isto, aj škola by sa dala podpáliť, ale Jánošík zapaľoval kaštiele pánov. Kam sa podeli všetci boháči, ktorých by sme mohli ozbíjať? Keď som sa na to opýtal otca na ulici, len si priložil prst na ústa, aby som bol ticho. Ale ja som nebol. Potom som už bol, lebo keď som sa opýtal druhýkrát to isté, dal mi po hlave. Až doma z neho vypadlo: „Už sú všetci ozbíjaní.“
       „Kto ich ozbíjal?“ túžil som vedieť čo najviac, lebo zbojníkov som tu nikde nevidel.
       „Komunisti!“ zafučala mama, čo sa práve teperila z dvora do kuchyne s plným vedrom mlieka.
       „Pst!“ otec si zasa priložil prst na ústa.
       „Pst!“ urobil som tak isto i ja, lebo som sa bál, že ak to mama povie ešte raz, dá otec po hlave aj jej.
       To, že mama priniesla plné vedro mlieka, ma neprekvapilo. Ono to vlastne vyzeralo ako taká veľmi zábavná hra. Kravy z družstva každé ráno vyhnal družstevný pastier na pašu. Keď sa s nimi na obed vracal nazad cez dedinu, kravy už do veľkého kravína nešli, ale každá po pamäti zamierila do toho dvora, kde žila predtým. Družstevný pastier behal hore dole po ulici ako bez duše, kričal a nadával, volal na ľudí, nech mu kravy prinesú ihneď naspäť, ale nepočúval ho nikto. Tak utekal po posily a o chvíľu sa to všade hmýrilo družstevníkmi, čo liezli do všetkých maštalí, aby si ich opäť odviedli. Lenže kým tak urobili, gazdiné kravky rýchlo podojili. Na družstve im potom z vemien vyťahali len posledné kvapky.
       „Komunisti sú zbojníci?“ od prekvapenia som takmer zhíkol.
       „Vidíš, čo robíš? Ešte nech to povie v škole alebo na ulici a budeme mať problém!“ osočil sa na mamu otec, ale potom ma chytil za ramená a ja som mu musel pod hrozbou bitky sľúbiť, že sa o komunistoch nebudem nikde s nikým rozprávať. Lenže skutoční kamaráti medzi sebou tajomstvá nemajú! Radšej vyfasovať remeňom po zadku, ako im klamať! To som mu však nepovedal.

       Keď som podvečer išiel von, čakali ma tam Mižo a Pali, ktorý sa už dávno prestal naparovať, akú má loptu, ba ani ju už nikam nenosil.
       „Ideme sa hrať na zbojníkov?“ pýtal sa Pali a bolo jasné, akú čakal odpoveď.
       „Nie,“ prekvapil som ho. „Otec povedal, že už niet koho zbíjať. Komunisti ozbíjali všetkých.“
       „Mýliš sa!“ začal sa nadrapovať Mižo a azda chcel ešte niečo dodať, ale cestou k nám si to práve mierili páni v poltopánkach a bielych rozhalenkách. Mižo zmĺkol. Hovoril som, že je trochu starší, tak asi už vedel prečo. Keď sa páni vzdialili tak, že nás nemohli počuť, šeptom sa ozval Pali.
       „Poďme na Gebuzku!“
       To bol nápad! Oči nám zažiarili. Hrať sa len na zbojníkov, čo beztak nemajú koho ozbíjať, začalo byť nudné. Ale Gebuzka? Aby ste mi rozumeli, v Šaci sa kadečo menilo zo dňa na deň. Kvôli fabrike tu začali dolovať kameň, a tak sme mali aj kameňolom. Ba mali sme tu aj takú malú železničku, čo postavili šepezetkári. Železnička nešla rovno, ale chvíľami klesala a my sme nedávno videli, ako sa občas vo vagónikoch prevážajú robotníci. No väčšinou sa tam vozil len náklad. Rušeň, čo to všetko ťahal, sa volal Gebuzka. V taký čas bol už odstavený na jednej strane trate, kde stála i strážna búdka a v nej gazda Imro, ktorý vlastne už gazdom nebol, lebo prišiel o polia, o statok i o hrdosť. Vagóniky stáli na presne opačnom konci, a to tak, že ich stačilo potlačiť a mohli sme sa viezť dolu miernym svahom.
       „Ideme!“ začal som jasať.
       „Ideme, ideme, ideme, ideme!“ padalo z Miža ako dážď z oblakov.
       A tak sme šli. Behom, veď škoda strácať čas. A keď sme už roztlačili jeden vagónik, do ktorého sme len tak tak stihli vliezť, začala jazda, čo ma ohúrila. Nefúkalo, ale cítil som vietor v tvári. Prstami som sa pevne držal železného okraja a len sledoval, ako sa všetko okolo hýbe. Stromy, vrchy, podvaly pod koľajnicami, tie sa nám asi pred očami mihotali najviac. I keď sme neklesali prudko, vagónik strašne zrýchľoval. Poriadne hrmotal, všetko sa triaslo a naraz sme dostali strach. Nepriznal to však nik.
       „Ujo Imro!“ zakričal zrazu Mižo. Naozaj. Niekdajší gazda kráčal popri koľajniciach, asi bol na obchôdzke, či je všetko v poriadku.
       „Pozor!“ odtlačil ma Pali a liezol von. Vagónik stále frčal dosť rýchlo, keď vyskočil vedľa trate a kotúľal sa ako tá jeho šišatá americká lopta. Mižo skočil za ním a ako padol, ani sa nepohol. Nasledoval som ich. Za kamarátmi skočím aj do studne. No, teda, skok do studne by bol asi ľahší, či aspoň mäkší. Z rozodratého kolena i lakťov sa mi rinula krv, na nohu som nemohol poriadne stúpiť, ale i tak som utekal. Aj Mižo sa konečne zdvihol a viac skákal než bežal, akoby nemohol ohnúť nohy. Napodiv, Pali, o ktorom som si myslel, že sa z toho vykotúľal dobre, dopadol najhoršie.
       „Haua ehe ahaa ava,“ skúšal voľačo povedať, keď sme zastali na kraji dediny, ale nerozumeli sme mu ani pol slova. Hryzol si do jazyka a pľul krv. Tá mu tiekla aj z rozodratých hánok a držal sa za rebrá. Mižo nevravel nič, ale podľa toho, ako sa triasol a ako krčil bradou, nechýbalo veľa, aby sa rozplakal. Občas sa stane, že vycítite silu chvíle. Vtedy je vám nad slnko jasnejšie, že to, čo poviete, bude mať oveľa väčší význam a zmysel, než ako keby ste to tisíckrát omieľali dookola za iných okolností. A ja som uveril, že táto chvíľa práve nastala. Hľadal som tie správne slová, hlbokú myšlienku, význam, čo by obom kamarátom utkvel v pamäti natrvalo, ale to koleno ma tak bolelo, že som sa odrazu rozplakal.
       Obaja na mňa pozreli a azda zo strachu, aby neutŕžili rovnakú hanbu, sa rozbehli domov. I ja som šiel. Krvavý a sám. Prechádzal som známymi uličkami a cestičkami, až som sa dostal pred krčmu. Bolo tam veľa chlapov, ale nepoznal som nikoho. Pili pivo, pálenku, fajčili, hľadeli na svet mútnymi očami. Pozrel som nad krčmové dvere a srdce sa mi rozbúšilo. Visela nad nimi nová ceduľa s nápisom Pohostinstvo Jánošík. Bolo to ako blesk z jasného neba, ako osvietenie v čase najhlbšieho rozjímania, ale odrazu som dostal nápad. Čože to hovoril otec? Že krčmár je najväčším zbojníkom a časy sa zmenili, lebo už sa nezbíjajú bohatí ale hlúpi? Hej, dobre si to pamätám. Krčmu nepremenovali len tak pre nič za nič. Zabudnite na Jánošíka! Zbojníčiť budem, to hej, ale nie tak, ako sa to robilo kedysi. Už viem, čím chcem byť, až vyrastiem. Krčmárom!

čitateľov: 896