login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Čosi vo vrecúšku

@ :: Poviedky ::     Dec 01 2019, 15:47 (UTC+0)

Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       S Marčou sa nedá o ničom poriadne porozprávať. A možno je to šťastie. Odkedy vzala miesto krčmárky, zdá sa, akoby stratila rešpekt voči všetkým chlapom. Aj voči mne – a to som jej muž! Pravdu povediac, máličko, ale ozaj len veľmi máličko ju chápem, lebo aj dnes, keď som za ňou zašiel do krčmy, bol tam hluk. Taký hluk, až som musel kričať, aby ma vôbec počula. A dym! Toľko dymu, tak nafajčené, že už sa nedržal len pri povale, ale štípal oči. Človek, chtiac-nechtiac, musel byť podráždený. A aké honosné sídlo to kedysi bývalo... Keby ešte žila Araňoška, tá sedliacka aristokratka, na ktorú nikto nespomína v zlom, asi by ju roztrhlo od jedu. Empírový nábytok zmizol nevedno kam a nahradil ho výčapný pult. Nádherné obrazy starých majstrov vystriedali plagáty, ktoré hlásali, že komsomolci sú našim vzorom, komunistická strana spasí svet a Sovietsky zväz je i bude našim spojencom naveky. Steny, prechádzajúce pri strope v elegantné klenby, zosiveli, omietkou presiakol nikotín a lepkavá podlaha páchla porozlievaným pivom. A keby len to! Vonku pri vchode, kde sa kedysi tiahol nádherný pás kvetov, páchol moč. Nečudo, že je Marča taká zlostná. Napríklad doteraz, keď vyšla ráno na dvor, zvolala „Na.. pipipi, naa pipipi, nááá“ a sliepky sa k nej zbehli, vediac, že im nasype zrno. Priam sa na ňu tlačili, pobehovali jej medzi nohami a ak sa to tak dá povedať, teda ak je sliepka schopná dôvery či lásky, tak Marči dôverovali a mali ju radi. Aj dnes ráno vyšla na dvor a zavolala „Na.. pipipi, naa pipipi, nááá,“ ale jej hlas znel inak. Zlostne. Sliepky sa rozutekali každá svojim smerom a div nepreleteli cez plot k susedom. Mohli. Pokojne. Lebo aj susedov pes, keď začul Marču, vliezol do búdy a nečudoval by som sa, keby náhle ošedivel. No, ale nestalo sa. Susedov Rexo je silný, srsť má stále čiernu. Ale čo som to chcel? Aha... Teda s Marčou sa už nedá hovoriť o ničom, lebo ak začnem s hocakou témou, ona má presne opačný názor. Nedokáže v pokoji uvažovať o tom, čo tvrdím, ale s červenou hmlou pred očami spustí zraňujúce slová ako guľomet namierený kosiť nepriateľov v celých zástupoch.
       „Družstvo sa rozpadlo, ale do dediny zasa prišli agitátori. Boli aj u nás. Takí dvaja páni v sivých oblekoch a vraj, ak nedáme zem, ak nevstúpime do nového družstva, tak sme nepriatelia socialistickej spoločnosti! Ani sa nepýtali, koľko poľa máme, ani mi neťahali medové motúzy popod nos ako voľakedy. Žiadne sľuby, že sa nám bude v družstve lepšie hospodáriť, že sovietske kolchozy jasne dokazujú, kadiaľ vedie cesta k šťastnej budúcnosti. Marča, veď oni sa mi vyhrážali!“ zvestoval som jej, keď som za ňou dobehol do krčmy celý nabrúsený.
       „Štyri pivá a dve borovičky,“ len toľko povedala nahlas, aby si to udržala v hlave a keď načapovala i naliala do pohárov, vyprskla, že na tie moje somariny nemá čas. Vraj dakedy ženy museli kopať motykami, ale družstvo kúpi traktory a ženy tam môžu tiež pracovať a priniesť do domu ďalší zárobok. Potom ešte na mňa zamračene pozrela a skôr, než odniesla poháre k stolom, dodala: „Pokrok nezastavíš. Tak čo?! Ešte niečo? Lebo ak si si nevšimol, tak teraz mám robotu!“
       Keď som vyšiel k krčmy, cítil som sa - no, ako to povedať - akoby ma niekto poriadne zmlátil palicou. Nie telo, ale duša ma bolela. Kráčal som dole na stred dediny, nevšímajúc si, že neskorý večer už prerástol v tmu. Domy sa zmenili, stratili farby a z každej strany na mňa civeli slabo osvietenými oblokmi. Čierne siluety stavieb tvorili hradby zo všetkých strán a ostával len priestor cesty, tiahnucej sa ku kostolu, odkiaľ to mám domov už len pár krokov. Ostávalo iba prejsť cez drevenú závoru, čo sme dali naprieč celou cestou, aby sa nám kravy vracajúce sa z paše netlačili pred domy a nešpinili. Keď som obchádzal chrám, ktorého steny za vyše tridsať rokov nasiakli úprimnými modlitbami a vierou v to najlepšie, čo dáva ľudskému životu zmysel, pocítil som, že tu nie som sám. Isto to poznáte. Nech to znie akokoľvek čudne, pochytil ma taký ten pocit, že niekto na mňa pozerá, akoby mi vstúpil do hlavy a prinútil ma ohliadnuť sa tým smerom, kde stojí a volá na mňa rečou bez slov. Snažil som sa zrakom preniknúť cez tmu a vlastne sa mi to i podarilo. Jediné, čo som však zbadal, bola žena v širokých sukniach, trochu zhrbená a opierajúca sa o bakuľu. Jasne, bola to Krivuľa. Ju by som v tento čas a práve tu nečakal. Kiež by sa mi radšej zjavil svätý Michal, patrón chrámu! To by bol aspoň zázrak. Ale ona? Každý normálny človek, keď už nevládze, tak si vystrúha či kúpi peknú rovnú palicu, iba táto starena sa ako jediná podopiera o takú pokrivenú, akoby sa mala pod jej ťarchou v každej chvíli zlomiť. Preto tetke prischla prezývka Krivuľa, hoc to znie škaredo, ale ja nikomu nič zlé neprajem.
       Zdvihol som ruku a zamával jej akože na pozdrav, i keď nás vlastne nič nespájalo. No keď som sa chcel pohnúť a prejsť konečne domov, niečo sa stalo. Neviem to pomenovať. Neviem to opísať, nepoznám príčinu, ale akoby som zdrevenel a nebol schopný najmenšieho pohybu. Hľadel som na nohy a zdali sa mi ťažké ako z kameňa, akoby ani nie moje. Pokúšal som sa urobiť krok, ale chýbala mi sila, čo odlepí baganču od zeme, či ju aspoň šuchotavo posunie o kúsok vpred. I na ruky som hľadel a skúšal som zovrieť prsty v päste, no nedalo sa. Telo ma prestalo poslúchať, a to vám poviem, to je sprostý pocit. Ale veď vlastne všetko je sprostosť! Sprostá sprostosť nad sprostosti! Lebo ak sa mi o chvíľu urobí tak zle, že sa nebudem môcť ani nadýchnuť a spadnem tu len tak do prachu cesty, aby som vypustil svoju dušu, nič sprostejšie by sa mi nemohlo stať!
       Vraví sa, že topiaci sa chytá i slamky a mojou jedinou záchranou sa zdala byť tá žena, s ktorou som si nikdy nemal čo povedať. V tom ľaku som sa k nej rozbehol. Aha ho! Veď sa už hýbem! Hneď som si všetko rozmyslel a zase som sa otočil, že musím ísť domov. Ale opäť tie kamenné nohy! Je vôbec možné, aby som sa dokázal hýbať iba jedným smerom? Rozbehol som sa teda zasa ku Krivuli, no keď som došiel na miesto, kde stála, nebolo jej. V hlave nastal zmätok, ale nie bezradnosť. Krivuľa predsa nevie lietať, nezatrepotala rukami a nevzniesla sa nad kostolnú vežu, odkiaľ ma teraz nevidená pozoruje! Prvé, čo mi napadlo, bola možnosť, že ráno začujem, ako na celé Kendice zvoní umieračik. Že stará Krivuľa poručila dušu Bohu a ja som ju uvidel, ako sa jej duch poslednýkrát prechádza Kendicami. Tak. Na rozlúčku. Skôr než odíde na druhý svet. Ľudia hovoria, že sa to stáva. Ale napadlo mi tiež, že všetko je iba vidina, čo zasiahne človeka, keď mu tesne pred smrťou zviera srdce a hlava neposlúcha. Vtedy vraj každý vidí bludy. Ale prečo Krivuľu? A prečo práve teraz? Naozaj je so mnou zle? Znova som sa rozbehol, ale už domov. A čuduj sa svete, bežal som dobre. Telo odrazu poslúchalo a nebyť toho, že som od vyplašenia cítil tep až v spánkoch a ťažko lapal po dychu, bolo by asi všetko v poriadku. Ľahnem si, vyspím sa z toho a všetko bude dobre. Presne tak som si myslel. No za kostolom mi napadlo, že ho obídem z druhej strany. Krivuľa ma už predsa nemôže vidieť a ak tam ešte je, ak sa iba niekam schovala, vynorím sa pri nej a tak mi neujde. Nepremýšľal som nad tým, čo jej vlastne chcem povedať. Bola to skôr zvedavosť, nič iné.
       „A vy čo tu!“ skríkol som azda hlasnejšie, než som chcel, keď som ju prekvapil, ale Krivuľa len sklopila hlavu a šmatlavým krokom sa ticho sunula kamsi preč. Na chvíľku sa mi zazdalo, že ju cítim. Nebola to taká tá vôňa, čo okolo seba šíria starí ľudia, nič páchnuce potom či starobou, ale neviem ako, no naraz som si uvedomil, že takto páchne strach. Že Krivuľa sa ma teraz bojí, a ja som sa vlastne ani nevedel rozhodnúť, či je to dobre alebo zle. Nechal som ju ísť. Aj ja som šiel. Konečne tam, kam som chcel.
       Doma na stole som si ešte pozrel letáky, čo tu zanechali agitátori spolu s nevyplnenou prihláškou do jednotného roľníckeho družstva. Jedno z hesiel hlásalo, že prichádza nová doba a kolektivizácia nás zbaví driny a utrpenia. Zdalo sa mi skoro nemožné, v akých dvoch svetoch to žijeme súčasne. Marča má asi pravdu. Pokrok nezastavíš. A to, čo sa mi stalo pred chvíľou, bol azda posledný dotyk so starými časmi plnými strachu a povier. I keď som si nahrial vodu do lavóra, britvu som nakoniec nechal ležať v puzdre na polici a vlastne som sa ani neoholil, ani neumyl, nechal vodu podaromnici vychladnúť a šiel som spať taký, aký som bol. Nové ráno prinesie nový deň...

       „Mama, kravy nám prestali dojiť,“ povedal som len tak na pol úst, ale vyznelo to ako výkrik zúfalstva, pretože kravky máme štyri a keď sa to stalo všetkým naraz, isto to bude dačo nákazlivé a možno i koniec môjho malého gazdovstva. „Mlieka mali iba trochu, tak na dno a bolo ružové. Od krvi bolo ružové!“
       Moja mama, čo bývala s nami, sedela so susedou, kamarátkou Zuzou, na priedomí a pili kávu cigóriu.
       „Všetky štyri naraz? A nemal si ty v maštali dajakú návštevu? Myslím niekoho, koho si tam našiel bez toho, že by si ho tam volal,“ opýtala sa miesto mamy tetka Zuza, čo vždy rada do všetkého kibicuje a ja som si nespomínal, že by som sa jej bol čokoľvek pýtal. Mama mlčala. Len si stiahla šatku hlboko do čela, akoby nechcela, aby som videl, ako zvraštila obočie. Lenže ja som to videl a opýtal sa jej, čo sa deje.
       „Krivuľa?“ Len toľko riekla trochu zachrípnutým hlasom a mňa akoby seklo.
       „Čo Krivuľa?“ Tváril som sa nechápavo, ale v hlave mi naraz vírilo tisíc myšlienok, sťaby každá bola ako zrnko prachu, poletujúce pod metlou divoko zametajúcej šialenej ženy.
       „Ak by to bola Krivuľa, to by ešte bolo dobre,“ kývla plecom tetka Zuza a potom na mňa pozrela tak priamo, akoby ma chcela povzbudiť, nech porozprávam hocičo, nech sa nebojím i keby to znelo akokoľvek šialene. Lenže to sa mi zdalo proti zdravému rozumu. Isto, to čo sa stalo, som si nevymyslel, ale rozprávať o tom tak prirodzene, akoby som vravel, čo som mal na raňajky, na to som nebol pripravený.
       „Starú Krivuľu som videla neraz. Ako pred rokmi, tak i nedávno. Chodí na pasienky za svitania, nosí si zajdu a do nej zbiera rosu. A vieš, čo sa hovorí?“ obrátila sa tetka Zuza na moju mamu. Tá len ticho prikývla, ale tetka Zuza pokračovala: „Ak bosorka dlaňou hladí trávu a ak si ju potom vytiera do zajdy, kravy sa tam môžu pásť koľko chcú, ale mlieka nedajú. Zato bosorka si večer zavesí zajdu tak, že jej visí spod stropu nad vedro a nadojí toľko, že sa v tom lieku môže kúpať.“
       Čo by na tie reči povedala Marča? Toto mi napadlo a ešte som skúmavo hľadel na mamu, ako sa zatvári.
       „Bosorka vezme vajce čiernej sliepky, prekľaje ho a odnesie ho zakopať na pole. Buďte si istí, že v takom roku z úrody veľa nebude. A hovorí sa aj kadečo iné. Že ak vajce čiernej sliepky nosí pod pazuchou tak dlho, až sa z neho vyliahne malé kura, je síce škaredé, ale je to džmin! S takým džminom dokáže veľké čary a...“
       „Hej, Krivuľa,“ skočil som mame do reči, lebo poslúchajúc to, o čom obe ženy hovorili, sa mi zdalo také podivné, že nejaká príhoda o tom, ako som sa nemohol ani pohnúť, bola iba slabým odvarom ich blúznenia či nepoznanej pravdy. Tak som im všetko vyrozprával. Slovo po slovo. Šťavnato. Veď dar reči mám dobrý. A keď som skončil, tetka Zuza si iba vydýchla a dokonca sa milo usmiala.
       „Takže Krivuľa, hej? To bude ľahké. Zajtra ti dačo donesiem, ty ju len k sebe zavolaj na návštevu,“ povedala mojej mame a tým celá debata o mojich kravách s krvavým mliekom načas skončila.

       Marča všetko zvalila na mňa. Vraj keby sme pole i kravy dali do družstva, nemuseli sme toto riešiť. A keď nám tie naše kravky skapú, že to bude len moja vina, a nech sa pripravím, že budem stavať cesty alebo nakladať vagóny na železnici, lebo to naše malé políčko nás neuživí ani náhodou. Ešteže ona je krčmárkou. Musí si síce dávať kadejaké záväzky, ako splní plány predaja, ako ich prekročí a ako sa to, čo je dnes rekordom, stane zajtra normou. Znelo mi to dosť čudne, keďže predáva alkohol, ale ona sa hneď ohradila, že v každom dome si ľudia pália pálenku načierno a v krčme má viac pocestných, čo idú z Košíc do Prešova alebo naopak. Tunajší chlapi si vraj kupujú len pivo, a tomu treba urobiť rázny koniec. Neveriacky som krútil hlavou. Najmä keď vravela, že páliť domácu pálenku sa nesmie, ale keď esenbáci dvoch-troch mužov šmaria do väznice, ostatní si to rozmyslia. Na záver, aby ešte zdôraznila význam svojich slov, dodala: „Iba poctivá práca v prospech spoločnosti má svoj význam pri zrodení nového sveta. Všetko ostatné musí skapať!“
       Tak už ju teda majú. Majú moju Marču a to má z toho, že každý deň číta noviny, čo by žena ozaj nemusela, a keď majú komunisti schôdzu v krčme, tak od rozkoše div nelieta, ako ich obsluhuje a visí na každom ich slove. Vedel som ja vôbec, koho si to beriem? Kravy bučia od bolesti a vyzerajú na zdochnutie, ale žena kibicuje o politike. Čo ma ešte čaká? V takejto nálade som sa večer vracal domov k mame, kde už mala byť stará Krivuľa.
       Keď som otvoril dvere a vstúpil do kuchyne, stará Krivuľa s mojou mamou sedeli za jedným stolom a dojedali zemiaky na kyslo. Mama milo vstala od stola. Netušil som, prečo si ma pri privítaní pritiahla, aby mi dala bozk na líce. Pochopil som, keď zároveň šepla: „Všetko je nachystané.“ Zato stará Krivuľa sa nepokojne zahniezdila na rozheganej stoličke, až zavŕzgala. Svoju krivú bakuľu mala opretú o stenu a skúšala sa za ňou natiahnuť, no nedočiahla. Keď sme si k nej sadli z oboch strán, skúsila milým hlasom: „Dobre, pomôžem vám, však ja vždy rada pomôžem, lebo tak to má medzi ľuďmi byť, no nie?“
       Nechápal som, o čo ide, ale mama sa dala do vysvetľovania: „Vieš, tuto tetka má to šťastie, že má mlieka dosť. A povedala som jej, čo sa nám stalo s kravami,“ hľadela na mňa a pokračovala: „Kontingenty musíš odvádzať, či chceš alebo nechceš. Čo už, keď každý, kto má sliepky, kravy či svine, musí odovzdávať štátu vajcia, mlieko alebo bravčovú masť a krupón kože. My sme si to nevymysleli, ale nič nenarobíme. A nejakého súdruha na registrácii kontingentov isto nebude zaujímať, čo sa ti stalo s kravami. Takže tetka nám každý deň dá mlieko za dobrú cenu.“
       „To mám dakomu platiť za to, aby som štátu dával mlieko zadarmo i keď mi kravy nič nenadoja?“
       „Pokojne, synku, pokojne. My sme si to nevymysleli, ty do väznice nechceš a tetka je milá stvora, rada pomôže,“ usmiala sa mama, potom otvorila zásuvku na stole a vytiahla z nej niečo, nevedno čo, lebo to bolo uložené v plátennom vrecúšku. Vrecúško dala na stôl pred tetku Krivuľu a milo sa usmiala. Mama sa milo usmiala, nie Krivuľa. Tá sa zamračila, trhlo ňou, akoby do nej niekto pichol vidlami a potom s nimi len tak pre úchylnú radosť ešte otáčal, aby čo najviac trpela. Krivuľa otvorila ústa a lapala po dychu, ruky sa jej roztriasli, akoby presýpala múku na neviditeľnom sitku a hlavu stiahla medzi ramená ako dieťa, keď mu niekto hrozí bitkou.
       „Vieš,“ mamin hlas znel naďalej vľúdne, „ono to je tak, že vlastne nikto presne nevie, čo je tým našim kravám. Bolo by dobre, keby vyzdraveli. To by bolo ozaj veľmi dobré, ale my nevieme, čo robiť. Keby ty si tak trošku popremýšľala a vedela dajako pomôcť, boli by sme ozaj radi.“
       „Dobre,“ precedila tetka Krivuľa cez stiahnuté pery a potom sa pokúsila postaviť, ale akosi jej to nešlo. Zdalo sa mi, že je na tom celkom rovnako ako ja, keď som sa pri kostole nevedel pohnúť.
       „Tak to som rada, veľmi rada. Však ľudia si majú pomáhať. Sama si to povedala, no nie?“ pokračovala mama.
       „No, hej,“ prikývla tetka Krivuľa hnevlivo.
       „Tak to je veľmi dobré. To sa ozaj teším. Tak sme sa pekne porozprávali, aj zemiačiky boli chutné, že? Tak mi, prosím, zajtra dones to mlieko i dajakú dobrú radu. Veď čo by sme si bez teba počali? Ďakujem za návštevu a spánombohom.“
       Tetka Krivuľa počúvala, chcela sa zdvihnúť, napínala všetky svaly, akoby jej odchod bol otázkou života a smrti, ale nešlo jej to.
       „Alebo, ak sa s nami cítiš dobre a je ti tu príjemne, ešte s nami poseď. Vidím, že sa ti nikam nechce. Alebo nemôžeš?“ Mamin hlas bol stále podivne sladký, akoby hrala dáke divadlo plné láskavého humoru.
       Tetka Krivuľa, ak sa to vôbec dá tak povedať, mala v danej chvíli oči vystrašenej myši, ktorá sa ocitla v pazúroch hrajúcej sa mačky. Nikdy som svoju mamu ešte tak nevidel. Tá teraz zdanlivo bezstarostne rozkladala rukami a hovorila o tom, že pokrok nezastavíš, a ľudia, čo rozmýšľajú po starom, sú odsúdení na zánik. Nerozumel som tomu, nechápal som súvislosť. To už aj moja mama bude rozprávať ako Marča? Lenže potom sa rozhovorila, že aký vraj môže byť svet nevľúdny pre človeka, čo príde o svoj domov. „Lebo ono je to vlastne takto,“ pokračovala mama, „že každý musí niekde bývať. A i keď tu už máme rádio, čo sa tvári múdrejšie než farár, noviny, v ktorých si môžeš prečítať, čo sa stalo včera na opačnom konci zemegule a telefóny, cez ktoré sa môžeš porozprávať s ľuďmi, čo sú hoci aj v ďalekej Prahe, ešte vždy tu žije niekoľko takých, čo si pamätajú na staré časy. Poznajú kadejaké triky, čo by iní nazvali kúzlami a čarami a vedia ich použiť. No ľudia radšej pozerajú k novému svetu, ale i tak... Ak by sa o niekom roznieslo, že je bosorák, či bosorka, našlo by sa dosť takých, čo by mu svätenou vodou polievali prah domu alebo mu ju liali do izieb cez porozbíjané okná, ale to by bol ten lepší prípad. Oveľa ťažšie, oveľa horšie by bolo, ak by takého muža či ženu, o ktorom by uverili, že je bosorák či bosorka, vyhnali z dediny. Ver mi, že nikoho by nezaujímal postoj úradov, esenbákov či nebodaj sudcov. Viera je silnejšia zákonov, či už ide o vieru v dobro alebo v zlo. A predstav si, že by takto vyhnali z dediny nejakú chuderu, k tomu ešte starú, čo už chodí iba o bakuľke. Strašné, nie? Nuž, okrem nás dvoch vie o všetkom aj niekto tretí. Nie je to nik z rodiny. A ak by sa náhodou niečo mne alebo môjmu synovi, či komukoľvek inému z našich blízkych stalo, buď si istá, že ten tretí by tu zburcoval všetkých, ktorí na starý svet nezabudli.“
       „A to mi prečo hovoríš?“ hlas tetky Krivuli znel celkom zlomene, až by mi jej za iných okolností prišlo ľúto.
       „No ja to len tak. Žeby reč nestála. Ale keď prídeš domov, rozmýšľaj nad tým, čo som vravela,“ mama sa usmiala ešte raz, potom vzala plátenné vrecko s tým čímsi záhadným, ukrytým v jeho vnútri a vložila ho nazad do zásuvky stola.
       Nikdy by som neveril, že je stará Krivuľa schopná takých rýchlych pohybov. To, ako v okamihu zahrmotala stolička, keď ju odsúvala zadkom. Ako rázne sa zaprela o okraj stola, zdvihla a nahla sa po bakuľu. Ako svižne odkráčala k dverám, ako hlboko sa pri rozlúčke uklonila, akoby stála pred dákymi pánmi či súdruhmi, a ako zbehla tie dva schodíky, čo vedú vonku od dverí na dvor.
       „Uvidíme,“ kývla mama oboma ramenami naraz a potom naložila plný tanier zemiakov na kyslo aj mne. Chutilo mi. Veľmi. No najchutnejší na celej večeri bol pokoj, ktorý z mamy vyžaroval. Žiaden človek nie je celkom dospelý, kým ešte žijú jeho rodičia. Teraz som to cítil omnoho viac, ako kedykoľvek predtým.

       Pri svitaní Marča zazívala, otvorila okná, schmatla žochtar a vybrala sa do maštale, skôr už len tak zo zvyku. Pri rannom dojení sa striedame a dnes bola na rade ona. Ešte som chvíľku ležal, hľadiac tupo do stropu, keď odrazu pribehla a smiala sa. Smiala sa tak, ako som ju už dlho nevidel. Ako keď bola mladá, milá, nezahundraná a ukazovala mi, koľko toho nadojila. Dosť i na kontingenty pre komunistov, dosť i pre nás. Aj ja som sa smial. Veď bolo prečo, i keď o tom, čo sa stalo predtým, som radšej nikdy nikomu nepovedal.
čitateľov: 213