Trubačove marhule
@ :: Poviedky ::
Jan 14 2009, 08:08 (UTC+0) | 
Šemša v lete 2008 |
Miesto: Šemša, okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia
Autor: ¼ubica Andrásiová, Slavomír Szabó
„Na, pripime si! Na môjho malého Anderka!“ nahol sa Martin k Jóžimu, držiac vo vystretej a trochu sa trasúcej ruke pohárik, z ktorého sa šírila omamná vôňa.
„Daj!“ chňapol po ňom Jóži, vlastne čakal len na to.
„Na Anderka!“ zodvihol Marin druhý pohár oproti slnku pred oči, držiac ho medzi dvoma dlaňami, akoby sa chcel modliť.
„Mňam! Dobrá.“
„Ha! Dobrá? Najlepšia! Čo myslíš, že budem synkovi šanovať? Nech je Anderko zdravý, rúči! Chlap ako ja, to znamená, chlap ako sa patrí! Na zdravie!“ vyprázdnil Martin pohárik presne nacvičeným svižným ťahom, až mu z pálenky ostala len kvapka na hornej pere. „A že nevyzerám na jedenásť detí? Čo povieš?“ uškàňal sa pritom a potľapkal sa veľkou svalnatou rukou po bruchu. Bol to chlapina ako buk, fešák a vtipkár na pohľadanie.
„A nevyzeráš!“ zarehnil sa Jóži ako kôň. Poutieral si vykrútené bajúzy a tresol sa od smiechu po kolene.
Chlapi boli v záhrade. Stretli sa opäť po dlhom čase a boli si vzácni. Joži, čoby krstný otec všetkých Martinových detí, prišiel za ním do Šemše až od Bardejova. Posadali si len tak do trávy, lebo ako Martin podotkol, aspoň nebudú mať ďaleko na zem, keď skončia s oslavou. Z čerstvo pokosených a trochu pichľavých stebiel vyžarovala vôňa, čo sa s pribúdajúcim večerom začala rozvíjať ako letný kvet. V zmesi s pachom pálenky omamovala, s ubúdajúcim svetlom nastupujúceho večera viac a viac.
Martin sa chystal oslavovať až do bieleho rána. Veď mal syna; ďalšieho syna, pokračovateľa rodu! Nie prvého ani druhého, lebo s Hančou sa už dávno zhodli na tom, že kým Pánboh dá, privedú mu ma svet čo najviac duší. Doposiaľ šesť chlapcov a päť dievčat. Pekne rad-radom, až sa zdalo mnohým Šemšanom čudné, keď na krátky čas videli Hanču bez veľkého brucha, čoby znamenia požehnaného stavu. A ako sa to striedalo! Chlapec, dievča, chlapec, dievča... Tento jedenásty prišiel po dcérke Marienke. Presne do roka a do dňa!
„Jóži, a vieš, na čo som prišiel? Teraz, keď budem chcieť spočítať deti, mi ani ruky nestačia. Veď mám len desať prstov! Ale počuješ ten hurhaj? Krik? To sú všetko moje malé, plný dom,“ usmial sa pyšne. „Ten orech, čo sa už pomaly košatí v strede záhrady, som zasadil, keď sa narodil prvý syn. Hľa! Už mi je z Martinka veľký chlapec! Čoskoro ho začnem učiť hrať na trúbu!“ zvolal nečakane hlasno a prudko sa postavil. Priložil si ruky k ústam a spustil: „Tutu rutu tram tata rata! Tram tarara tram!“ napodobňoval trúbenie a jeho veľké telo sa opito knísalo z boka nabok ako vàba vo vetre.
„Sadaj nazad, ty trubač!“ stiahol ho kamarát na zem. „Veď ohluchnem. Dajme si radšej ešte jeden, nech je Anderko, veľmi, veľmi zdravý!“
„Na Anderka!“ vykríkli obaja naraz a už mali v sebe po ďalšom. Otriasli sa a s neskrývanými úsmevmi si hľadeli zblízka do tvárí.
„Martin, keď sme už pri to vytrubovaní, čo keby si mi porozprával, ako to vlastne bolo, keď si trúbil na vojenskom cvičení? Ha? Každý hovorí všeličo, ale pravdu vieš len ty.“
Martin sa tajomne usmial, robilo mu dobre, keď mohol rozprávať príbehy, kde bol hlavným hrdinom. Chvíľku však ešte čakal, tváril sa, že premýšľa, aby vystupňoval Jožiho zvedavosť.
„Vieš, čosi sa mi už donieslo, no viac by som chcel vedieť. Poznáš to, čo ľudia narozprávajú, čosi popridávajú... Nech žene doma mám čo večer porozprávať.“
„A ty nevieš čo so ženou večer?“ zarechtal sa Martin. „Veď ti poradím! Viem dobre čo po večeroch robiť!“
Jóži urazene stíchol. Ale Martin si ho nevšímal, už sa rozhodol, že nadišla chvíľa začať. „Bolo to už dávno, ešte za Rakúsko-Uhorska, asi takých desať rokov dozadu. Bol som holobriadok, keď mali košickí a miškoveckí vojaci cvičenie na paňovských lúkach. Ja som bol hornista, vojenský trubač, však vieš! To ti bola veľmi vážená funkcia pri vojsku! Nosil som uniformu s lesklými gombíkmi. Bola takmer taká krásna, ako mali dôstojníci. Len pištoľ mi nedali. Škoda. Lenže oni nemali to čo ja. Moju skvelú trúbku. A ozaj som bol veľmi dôležitá osoba, lebo všetci robili tak, ako som ja trúbil! To bola paráda! V ten deň, keď sa malo urobiť posledné cvičenie, akože skutočný boj, bolo tak príšerne horúco, že sa mi trúba takmer priškvarila na pery. Vojaci mali po sebe strieľať so slepými nábojmi. Zákopy vykopali presne oproti sebe. Na jednej strane Košičania, na druhej strane z Miškovca. A po streľbe mal nasledovať útok na bodáky, muž proti mužovi. Sám generál mi to povedal! Chlapi sa na to chystali už od rána. Dôstojníci ich preháňali ako psy ovce a sami popritom popíjali. Teda ja a dôstojníci sme statočne popíjali, aby bolo jasné. A mne sa ti tých vojakov voľajako uľútostilo. Bol už obed a všetci sme boli zničení. Niektorí od pálenky, vojaci od toho behania v pekelnej páľave. Odrazu jednému z veliteľov, ktovie či z tepla či z pálenky, asi preskočilo. Na pravé poludnie vydal rozkaz, aby sa začal hlavný boj. Toto som nemohol nechať len tak, nie? Moja nacenganá hlava mi poradila len jedinú správnu vec. Zobral som svoju milú trúbu a odtrúbil som koniec cvičenia.“
Martin sa nečakane prudko rozrehotal a vzápätí na okamih stíchol, aby si mohol utrieť slzy čo sa mu od smiechu vytlačili z očí.
„Si mal vidieť, aký nastal zmätok. Vojaci povyskakovali zo zákopov. Hádzali čiapky do vzduchu a kašľali na všetko. Výskali ako zjašené dievčiská na tancovačke. Namiesto na bodáky roztvorili náruče a tak behali oproti sebe, že hurá, už je koniec. Objímali sa a vykrikovali. Ani mi nenapadlo, koľko radosti im prinesiem. Keby si však vidiel dôstojníkov. Zúrili! Generál bol fialový od zlosti, nevedel nájsť svoju pištoľ. A to bolo moje veľké šťastie, lebo som mohol dopadnúť všelijako. Poznáš toto porekadlo: Opitým šťastie praje! Kým on hľadal zbraň, ja som mohol nepozorovane ufrngnúť. Samozrejme, že ma okamžite dali hľadať. Mal som výhodu, že to tu poznám, nuž som utekal na lúky, kde som vedel, že sa určite dobre ukryjem. Chvála Pánubohu, že bolo akurát po kosbe. Vteperil som sa do prvého stohu, čo sa mi postavil do cesty. Ležal som tam bez pohybu ako màtvola. Bál som, že keď sa pohnem celý stoh zašuchoce a oni ma nájdu. A aj ma našli, no nie vojaci, ale bača s ovcami! Neprezradil ma. Len ma vystríhal, že ak nechcem, aby mi jeho ovce ohrýzli nohy, či ma vykutrali vojaci, mám sa schovať hlbšie do stohu! Predstav si, bagandže mi trčali von! Hneď som sa stiahol do klbka ako jež. Tri dni som tam takto trčal! Neobjavili ma. Len raz som si v noci odbehol domov po kus slaniny a pár fliaš vody, žeby som naozaj neumrel. Nakoniec hľadanie vzdali a po čase som dostal písmo, že ma vylučujú z vojska. Pravda je ale taká, že som mohol obstáť aj horšie,“ zamyslene skončil.
Ak sa človek pridlho zamýšľa a spomienky v ňom vyvolávajú krásny smútok za tým, čo sa už nevráti, niet nič lepšieho, ako si znova vypiť. Zhodli sa na tom obaja, lenže teraz si už žalúdky žiadali viac ako pálenku. I keď im v hlavách brnelo a oči sa leskli ako svätojánske vatry, škvàkanie v prázdnych bruchách všetko prehlušilo. A zhodli sa aj na tom, že hladný chlap je nebezpečný. Len s plným žalúdkom sa ho zmocní spokojnosť, v ktorej ho nič nedokáže rozrušiť.
„Vieš, neprišiel som naprázdno,“ vytušil Jóži, že teraz bude jeho príspevok k oslave prijatý ako hotový dar z nebies. „Zohnal som brusliky! Už ich aj ich donesiem,“ odbehol do domu skôr, než Martin zaplesal a vzápätí sa terigal späť neistým, no na svoj stav rýchlym krokom.
„Brusliky? Ryby v kyslej kapuste? Celá debnička!“ plesal Martin ako dieťa pri vianočných darčekoch. „Sem s nimi! Všetky ich pojem! Do poslednej maličkej rybičky! Do poslednej kapustičky!“
„Ešte som také nepočul, že by niekto zjedol celú debničku kyslých rýb,“ zachechtal sa Jóži, ale Martinovi to znelo ako výzva do boja.
„A počul si niekom, kto proti vôli generála ukončil vojenské cvičenie? Tiež, nebyť mňa, by si nepočul. A teraz nielenže počuješ, ale aj uvidíš!“ Martin schmatol do pravej ruky prvú rybku, na žiadnu odpoveď nečakal, pravidlá videl jasne. Všetko je jeho! S pôžitkom hltal, Jóži už len sledoval, ako z úst vyťahuje malú útlu kostričku. V ľavej ruke už držal ďalšieho bruslika, a už i ten sa ocitol v hladnom krku. Nerozprával, len jedol. O chvíľu k nim pribudla tretia, štvrtá, piata, šiesta rybka.... Jóži ich už ani nepočítal, len s úžasom hľadel, ako kamarát kladie kosti z rybacích chrbtíc na zem. Napchával sa s chuťou, čo nepoľavovala, až sa prežral do polovice debny. Potom viditeľne spomalil tempo. Spod košele sa mu vychádzali strašidelné zvuky.
„Čo je? Stačilo? Keď nechceš, nemusíš?“
„Čerta starého stačilo!“ odgrgol si nahlas Martin, „To si len robím miesto na ďalšie!“
Všetko si krásne naplánovali. Už vopred to znelo nádherne. Sami dvaja chlapi, čo si majú vždy čo povedať, sa usadia v záhrade za domom do trávy a budú popíjať až do svitania. Lenže s bruslikmi nikto nepočítal. Aspoň nie tak, ako sa to všetko zbehlo. Martin, sotva dojedol poslednú rybu, akoby ho vystrelilo. S rýchlosťou delovej gule bežal na koniec záhrady, rovno tam, kde sa v hustnúcej tme črtala čierna silueta drevenej latríny. A nebyť toho prítmia, Joži by si isto všimol, že už v polovici cesty mal gate na pol žrdi.
„No čo je? Ani na zdravie si už nepripijeme?“ rehotal sa, vykrikoval po Martinovi, ale odpoveďou mu boli len čudesné zvuky. Veľmi čudesné. Znelo to ako skutočné vojenské cvičenie. Martinov rev mal blízko k srdcervúcemu jačaniu guľometom zasiahnutého vojaka, čo sa ešte i zamotal za ostnatých drôtov. To všetko prerývali hotové výbuchy, detonácie, ale pôvod týchto zvukov si radšej ani nehodno predstaviť.
„No poď, poď, poď!“ ziapal Martin ako generál na vojakov, lenže to čo prichádzalo von, nebolo vojsko lezúce zo zákopov. Výbuch, hotový výbuch v latríne a ďalší a ďalší... Martinova osobná vojna s telom vypchaným kyslými rybami trvala až do rána. Joži mal strach, aby sa mu náhodou predsa len niečo nestalo. Taký dobrý človek a tak trpí... A naviac, ak by došlo na najhoršie, Joži ako krstný otec všetkých jedenástich detí by ich mal zaopatriť až do dospelosti.
„Martin, neumieraj! Bojuj Martin, bojuj...“ šepkal si sám pre seba ako modlitbu, dopíjajúc pálenku sám. Ba šepkal tak i na druhý deň, keď Martin ležal už len na posteli s tvárou farby vyhasnutého popola a Marča mu prikladala obklady z teplých kapustných listov na brucho.
„Všetci normálni chlapi sa opijú, ale ty? Ty musíš stále čosi vymyslieť! Otráviť sa rybami! Takto osláviť Anderkove narodenie!“ horekovala a hanbili sa obaja chlapi.
Prešlo zo desať rokov. Martina už brucho dávno prebolelo, no viac detí sa mu už nenarodilo. Možno pretože, ako Jožimu spomínal, on vie čo robiť so ženou po večeroch. Ale možnože iba po večeroch a jeho večery sa zmenili. Vzal robotu dedinského nočného strážnika, čo ho i trochu tešilo, lebo opäť sa stala jeho pracovným nástrojom trúbka.
Nočná Šemša mu učarovala. Poznal ju odmalička ale teraz predsa len inak. Namiesto hurhaju bol všade pokoj, hory, domy, kláštor i kaštieľ vyzerali potme inak a strieborný mesiac mal rovnako svoje čaro ako zlaté slnko. Na pochôdzkach vedel presne, ktorý pes kedy začne brechať, či ktorý mládenec lezie do ktorého domu k dievčaťu cez okno. Chodieval od bránky k bránke, posvietil do každého dvora, či je všetko v poriadku. Dával najmä pozor, či niekde nezazrie svetlo plameňov, lebo niet väčšej galiby ako požiar. Nič mu neušlo. V Šemši mali noční strážnici nové a špeciálne zariadenie. Volali ho štikacie hodiny. Dokonca ich bolo niekoľko, každé na inom konci dediny a on mal určené o akom čase kde štiknúť svoj kontrolný pracovný lístok. Večer od desiatej vždy zatrúbil, že nastal čas pokoja a nikto už nesmie hlučne vyvádzať.
Dnes si ale Martin nevychutnával nočnú prechádzku, skôr sa tešil na koniec šichty. Ráno mal zasa do Šemše dôjsť na návštevu Jóži. Zasa? Dávno sa nevideli, od Anderkovho krstu, lebo Jóži sa odsťahoval od Bardejova do Maďarska a tam, akoby sa po ňom zľahla zem. Ale teraz poslal list, že príde, dačo popijú, posedia, podebatujú. Potešilo ho to, nakázal Marči upiecť marhuľový koláč. Nevedel sa dočkať, kedy si posledný raz štikne lístok a zatrúbi na dobré ráno pre celú dedinu.
Po obede sa od Martinovho domu vinula stuha úžasnej vône marhuľového koláča. Celá rodina aj s Jóžim sedela na gánku za dlhým stolom. V jednej izbe by sa tak nepomestili. Užívali si už takmer letné počasie a nahlas sa prekrikovali. Najstaršie deti už boli vlastne dospelé a iba ticho jedli, tie stredné sadali krstnému otcovi na nohy, strapatili mu vlasy, ale najmladšie sa ho najskôr ostýchali. Nečudo, veď čo čakal, keď sa tak dlho neozval? Slnko im statočne svietilo na nosy, až si ktorýsi chlapec nahlas kýchol.
„Na zdravie!“ ozvalo sa spoza plota. To sa pristavil sused Mižo. „Vidím, že sa hostíte!“
„Máme návštevu, tak čoby nie. Nejdeš ďalej?“ dobrosrdečne pozýval Martin.
„No, vieš... som ti vlastne prišiel niečo povedať...“
„Tak to som samé ucho.“
Mižo prešiel bránkou, aby ho nepočula celá ulica a začal vážne: „Počul si, že dnes v noci ktosi pooberal mníškam v záhrade všetky marhule? A ty si strážil! Sú veľmi nahnevané.“
„O ničom neviem. Ticho, detiská!“ pokúsil sa Martin prekričať potomkov. „Chceš mi hádam naznačiť, že si tie sväté ženské myslia, že s tým mám voľačo spoločné?“
„Sestry Svätého kríža tvrdia, že ich nemohol nikto iný ukradnúť iba nočný vartáš. A ešte keď vidím ten váš koláč...“
„Ja a kradnúť? Počuješ Jóži?“
Jóži len neveriacky zavrtel hlavou, zato Hanča si dala ruku na ústa a zhrozene hľadela na svojho muža.
„Ja mám svoje marhule! Nepotrebujem kradnúť!“ rozkričal sa Martin na celý dvor. Všetci stíchli. I starý orech prestal ševeliť, a ten si veru už nejaké Martinove výčiny pamätal. „Navystrájal som sa kadejakých volovín, no okradnúť mníšky?“ sršal hnevom ako medveď zobudený v zime. Jóži ho chcel trochu upokojiť, no nedostal sa k slovu. „Ja tie mníšky vskutku nemám rád. Povedz Mižu, aké sú. Učia v dedine ľudí písať, čítať. Ba aj počítať. Vieš takých, čo zamlada nemohli chodiť do školy len na polia. Ale studené sú ako cencúle. Vtåkajú im rozum do gebulí bez štipky lásky, bez akéhokoľvek porozumenia, či citu. A tá Frida! Obyčajná ženská to bola predtým. Teraz je z nej matka predstavená, čo sa nad všetkými vyvyšuje. Čo to o mne rozpráva? Vari nevie, že ohováranie či krivé svedectvo sú smrteľné hriechy!? Ja im ukážem, za tieto klebety mi zaplatia!“
„Martin, nerúhaj sa!“ preľakla sa Hanča. „Veď sú to sväté ženy. To sa vysvetlí. Všetci vedia, že ty si nikdy v živote nič neukradol.“
„Anciáša! Nič sa nevysvetlí! Pred dedinou ma ohovárajú, nič im neostanem dlžný! Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Chlapi, na zdravie! Do dna! Parom nech ich vezme! Nezabudnú veru, kto je trubač Martin!“ zahrešil si od srdca a hneď sa mu uľavilo.
¼udia v dedine poznali Marina ako hromotåka, čo si nenechá brnkať po nose od nikoho. Vedeli, že je to len otázka krátkeho času, ako všetko mníškam vráti. Celé dva dni sa však neudialo nič. Na Martina nedošlo udanie, ale ani on sa im nepomstil. No na tretí deň mal už Martin jasnú predstavu, ako všetko zvráti tak, žeby hanba padla na mníšky a nie na neho. Po nočnej pochôdzke, keď mu trúbku pozlátilo svitanie, šiel domov akoby nič. Teraz sa však nechystal oddýchnuť, ako to mal vo zvyku. Rýchlo sa trochu opláchol a už ho nebolo. ¼udia čosi šípili, keď ho videli špacírovať sa pred kostolom, veď o takom čase vždy spal. Martin čakal, kým nezahlaholia zvony a nezačnú zvolávať veriacich na rannú omšu. Dedina sa postupne schádzala, Martin každého hlasito no slušne zdravil. Aspoň do chvíle, až od kláštora prichádzali mníšky. Dôstojne kráčali v rade za sebou, zahalené v habitoch a s očami sklopenými k zemi. Zo zavretých dlaní im viseli ružence a mysľou sa už ponárali do rozjímania hodného prípravy na rannú modlitbu. Nevšímali si prvé lúče, ktorými chcelo oddýchnuté slnko všetkých potešiť. Ale zato si všimli, že sa im odrazu ktosi postavil do cesty. Martin. Mníšky prekvapene zastali.
„Kto vám to pokradol marhule?!“ zakričal nahlas až zaliehalo v ušiach. „Ja, moje milé, mám len svoje marhule. Mám dosť pre seba a celú moju rodinu!“
Mníšky ustúpili o krok vzad a ľudia takmer zabudli dýchať, keď sa stalo čosi nevídané, niečo hodné rečí na dlhé, dlhočižné roky. Martin si stiahol nohavice a pod nimi nemal nič. Teda nič oblečené, lebo to čo tam mal, mníšky vyľakalo na smrť. Trikrát si poskočil, aby sa mu to i poriadne hompáľalo, nech si pozrú, čo snáď ani Hanča nevidela za denného svetla. Martin však ešte neskončil. Priblížil sa im hrozivo, zastal až celkom blízko, vystrčil brucho, palcami ukázal dole a skríkol: „Ak sa vám nebridí ohovárať poctivého človeka a naozaj vám chýbajú marhule, berte tieto! To sú jediné, ktoré mi ostali a sú rovnako ako všetky, čo som kedy mal, len moje, moje, moje!“
Prekvapenie dedinčanov vystriedala salva smiechu. Ktosi až padol na kolená, ako sa chytal za brucho, ženy si zakrývali oči, niektoré celkom, iné len tak, aby videli medzi prstami. Smiech ako obdiv odvážneho činu dodal Martinovi ešte viac odvahy. Ako malé dieťa začal skákať s holým zadkom pred zmäteným zástupom mníšok.
Keď žehnajúce sa sestry Svätého kríža zahanbené utiekli do kostola, Martin pocítil na chvíľu veľké uspokojenie. Vytiahol gate tam, kam patria a spokojne si zamrmlal: „Tu máte trubačove marhule!“
***
Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie
|
|
