Vojna meštianok
@ :: Poviedky ::
Nov 13 2009, 19:38 (UTC+0) | 
Kamenný most nad riekou Hnilec v Gelnici |
Miesto: Gelnica, Kojšov – okres Gelnica
Čas: 1943
Autor: Slavomír Szabó
Aj dnes kráčam do školy svojou obvyklou cestou, no zamyslený viac ako inokedy. Nerozmýšľam o dievčatách, ani o detských dobrodružstvách, ktoré by som inak zažíval s kamarátmi každý deň. Dobre si uvedomujem, že za iných okolností by sa moje myšlienky uberali inam. Lenže vojna človeka zmení. Aj ostatní v pätnástich rokoch svojho života si kladú dospelé otázky. Ako sa raz bude o nás hovoriť? Ako o mladých, ktorí nemali mladosť? A ako sa bude hovoriť o našich otcoch? Ako o mužoch, ktorí sa nechali pokoriť, sklonili hlavy a prijali miesto druhoradých obyvateľov vlastného štátu? Ozaj vlastného? Na Slovensku má Slovák miesto, len keď slúži Nemcom. Z Kojšova do Gelnice je to jedenásť kilometrov. Jedenásť kilometrov, ktoré prechádzam denne a sám. Nečudo, že potom o niektorých veciach rozmýšľam donekonečna. Za tie necelé štyri roky som si vytvoril vlastný obraz o všetkom, čo nás obklopuje. Najviac ma zaujíma, ako sa to vlastne skončí. V tomto som neistý. Záleží, ako dobre vedia vojaci mieriť a strieľať, ale záleží aj na ľuďoch, ktorí nebojujú. Vlastne - ani to nie je presné. Bojovať sa totiž nemusí len guľometmi, delami a lietadlami. Dá sa to aj spôsobom, ktorý je menej viditeľný. Napríklad už aj tým, že človek odoprie poslušnosť oficiálnej moci. Zamotávam sa? To nič. Prejdem ešte tuto kúsok hore lesom, ďalej je rovná cesta, tam sa dokážem sústrediť na myšlienky viac. Viete, strašne ma bolí noha. Dostal som presný a silný úder dreveným obuškom rovno do bedrového kåbu. Keby len tam. Včera večer ma mama ostrihala, aby mohla poriadne pozrieť ranu na hlave. Tú mám tiež od žandárskeho obušku. Obväz som si zložil len pred chvíľou. Rana už nekrváca, lepšie uschne na vzduchu. Kto a prečo ma tak zmlátil? Poďme pekne poporiadku, nech všetky drobnosti v spojení vytvoria kompletný obraz...
Keď vypukla vojna, Nemci v Gelnici oslavovali. Naši Nemci. Tí, čo sem prišli otvárať bane niekedy v stredoveku a ostali tu. Možno nie všetci z nich vojnu velebili úprimne, ale rýchlo pochopili, že ak by dali najavo svoj nesúhlas, ich životy by sa zmenili k horšiemu. Stali by sa vydedencami svojej spoločnosti. Nemecký národ je predurčený vládnuť Európe aj svetu. Takto sa to dopočuli, takto už aj sami hovoria a zacítili príležitosť. Rýchlo založili svoje Deutsche Partei, to nielen v Gelnici, ale na celom Spiši i všade, kde žijú. Držia spolu, stretávajú sa. Spočiatku síce častejšie ako teraz, lebo vtedy prinášali samé novinky o víťazstvách nemeckej armády. Keď v štyridsiatom prvom prišiel na dva dni do Gelnice nemecký pancierový vlak, predbiehali sa, kto môže ubytovať vojakov. Viedli si ich do svojich domov, kàmili ich, stlali im postele. Lenže už hneď začiatkom ďalšieho roka prišla tichá správa o prvej veľkej prehre. V bitke o Moskvu Rusi Nemcov rozprášili, lenže o tom sa už mlčalo. Verejne mlčalo. ¼udia si to rozprávali iba potichu a len medzi svojimi blízkymi. Kto by riskoval? Nemci vedeli, ako umlčať nepohodlných.
Každoročne sa v Gelnici na jar konajú slávnostné prehliadky. Nie vojenské, teda aspoň v tom zmysle, že by tu prišli pochodovať vojaci. Nemeckí chlapci i dievčatá stavajú z dosák a trámov makety tankov a diel. Tie potom naložia na vozy, ozdobia kvetmi, rozkvitnutými vetvičkami a spievajúc prechádzajú celou hlavnou ulicou. Dobre si pamätám, ako sme sa vlani stretli. My, chlapci zo slovenskej meštianky, sme stáli na kamennom moste ponad Hnilec a počúvali, ako po nás pokrikujú. Myslím, že práve v ten večer sa prvýkrát stalo, že Nemci z Hitlerjungendu prepadli a dokopali môjho spolužiaka. Pištu. Ani on sám nevie prečo. Skôr len tuší. V Turzových kúpeľoch totiž vzniklo stredisko pre rekreáciu nemeckých vojakov. Chodia tam priamo z frontu. A Pištov otec tam nosí uhlie. Vraj to tam teraz vyzerá viac ako v nemocnici než v kúpeľoch. Pišta iba toto povedal kdesi pred školou, ale nikto na to necekol ani slovíčko. Strach prenikol už aj medzi nás. Stačilo však, že to počuli nejaké nepovolané uši a Nemci si vzali Pištu na paškál.
Vidíte, toto som ešte nevysvetlil. Chlapci a dievčatá z nemeckých rodín sa stali členmi zväzku Hitlerjungend. Každý od desiatich do osemnástich rokov. Chlapci sa pripravujú na boj za vytvorenie Tretej ríše a dievčatá na úlohu matiek budúcich vojakov. Učia sa o čistej rase. My Slováci sme zasa všetci vstúpili do Hlinkovej mládeže, teda patríme k Hlinkovej garde. Ale nie sme na tom tak dobre ako Nemci. Oni dostali dýky. Pekné, naozaj pekné, každý chlapec by takú chcel. Vraj ich majú na obranu. Nosia ich všade so sebou. Stačí na nich krivo pozrieť a už majú rukoväť v dlani. Pištove šťastie bolo, že ho nepobodali. Teraz, keď sme sa vo februári dozvedeli o tom, že na nemeckej strane pri bitke o Stalingrad zomrelo vyše osemstotisíc vojakov, sa všetko ešte zhoršilo. Nemci sú neistí a preto zlostnejší.
Nemecká a slovenská meštianka v Gelnici stoja oproti sebe. Teda slovenská meštianka nemá vlastnú budovu, jej triedy sú rozdelené na troch miestach. Pri fare, na Buziši a na Slovenskej ulici. Ale vchody nemeckej a niekoľkých tried slovenskej meštianky stoja takmer oproti sebe. Časti tam chodia žandári. Vedia prečo. Napätie medzi Hutlerjungend a Hlinkovou gardou by sa tu krájať. Povedané inak – napätie medzi Nemcami a Slovákmi.
A takto to vyvrcholilo...
„Jožo, počkaj!“ včera, keď som rovnako ako dnes kráčal do školy, mi zaznel za pätami hlas. Na rameno mi padla niečia ruka. Obzrel som sa a za mnou stál Pišta.
„Čo je?“ prekvapil som sa.
„Však som kričal a ty nič,“ dychčiac vychrlil Pišta, isto za mnou bežal. To som už bol v Gelnici a on mi len pokynul rukou. „Poď k elektrárni. Na naše miesto dole k mostu. Tam sa máme všetci stretnúť.“
„Kto všetci?“
„Spolužiaci. Ty ešte nič nevieš? Vlastne, akoby si mohol... Tak počuj, včera večer prepadli Miža. Bodli ho. Do ramena a aj nohu má porezanú. Zbili ho, keď padol na zem, ešte doň kopali. Ani do školy nepríde.“
„Šiel k lekárovi?“
„Šalieš? Čo by tam povedal? Že sa pobil s Nemcami? To by bola jeho samovražda.“
„A čo urobíme?“
„Dohodneme sa.“
Pod kamenným mostom sme sa nakoniec stretli len traja. Okrem Pištu a mňa aj Janko. Hovorili sme, ako im to vrátime. Pištu hnala pomsta za to, že ho zbili už predtým. Janko zasa nenávidel Nemcov, odkedy niekto udal jeho otca, že nadával na Hitlera. Udania boli časté. Vlastne stále častejšie. Bolo celkom jedno, či bol udaný vinný alebo nie. Zatkli ho, odviedli na žandársku stanicu na mestskom úrade a zbili ho. To aby nezdržoval priznanie nejakým vykrúcaním. Keď to nepomohlo, zbili ho ešte raz. Ak i tak nepriznal vinu, vyhodili ho, že si ho ešte zavolajú. Pustili ho na ulicu, ale taký človek nebol voľný. Nesmel odísť z mesta, ak mal prácu, ešte v ten istý deň ju stratil. Živitelia rodín týmto zlyhali vo svojom základnom poslaní. A ak mal niekto polia, ak predával, čo vypestoval, ľudia sa od neho báli kupovať. Takto to Deutsche Partei so žandármi zariadili, čo bol vlastne už i rozsudok bez súdu. Ako som to hovoril? Človek môže bojovať aj tým, ak odoprie poslušnosť oficiálnej moci. Lenže nato ešte asi nedozrel čas.
„Kde sú ostatní?“ čudoval sa Janko. Nevedel pochopiť, že sa boja. Hútali sme čo ďalej, ale bolo nás málo, cítili sme sa bezbranní. Možno by nezaškodilo robiť Nemcom aspoň malé škody. Napríklad porozbíjať im večer okná alebo niečo podobné. No na ničom sme sa zatiaľ nedohodli. Nemali sme hodinky, čas sme určovali len odhadom a tak sme radšej šli do školy. Keď sme stáli na hornom rohu ulice, pochopili sme, že aj ten krátky rozhovor nás zdržal viac, než mal. Brány na slovenskej i nemeckej meštianke boli zatvorené, nikto nevchádzal ani nevychádzal. Vyučovanie sa už isto začalo.
„Prídeme neskoro tak či tak. Využime to aspoň trochu. Aha – dosky!“ ukázal Pišta pred pekárov dom. Dosky ležali na zemi. Nie celé, skôr prasknuté a polámané. Také, čo si nechal pekár nosiť z píly. Celá kopa. Boli to nepodarky vhodné iba na spálenie. Používal ich ako kurivo.
„Čo chceš s nimi?“ nechápal som.
„Prenesme všetko pred nemeckú meštianku. Zabarikádujeme im bránu,“ navrhol Pišta a už aj zopár dosák schmatol do náručia.
Nerozmýšľali sme, že nás môže niekto z okna vidieť. Nerozmýšľali sme ani nad tým, že i keby nikto nikdy neprišiel na to, kto tie dosky pred nemeckú meštianku nahádzal, na veci by to nič nezmenilo. Vedeli sme len, že máme konečne nápad, ako vyjadriť svoju nevôľu a tak sme sa do toho pustili.
Práve sme sa otočili tretí krát, voľačo sme už nahádzali rovno pred dvere, keď ktosi na nemeckej meštianke otvoril okno. Kričal. Po nemecky a Janko v tej chvíli stvrdol ako socha. Ja som pustil svoje dosky na zem a začal som utekať. Pišta za mnou. A za Pištom aspoň dvadsať mladých Nemcov.
V tej bitke, keď som rany rozdával i prijímal, som si nestihol všimnúť, kedy sa na ulicu vyrútili obe školy. Bolo to ako blesk, keď už človek dlho tuší, že sa schyľuje k búrke. Len naraz krik, vreskot a učitelia sa márne snažili rozdeliť Obozretnosť a strach sa kamsi vyparili a ostala mi len túžba namlátiť každému Nemcovi čo najviac. Ten prvý, ktorý sa mi pritrafil do rany, to schytal poriadne. Ak som mu nevybil zuby, tak gamby mal rozbité určite. Držal si v predklone tvár, spomedzi prstov mu tiekol pramienok krvi. S radosťou by som mu ešte pridal, ale musel som sa brániť hneď proti dvom, čo mu prišli na pomoc. Roztrhali mi košeľu a jeden z nich mi zovrel krk. Škrtil ma mocne a možno by sa mu to aj podarilo, keby som ho nezdrapil za tú jeho blonďavú škicu. Trhol som z plnej sily a v hrsti mi ostal poriadny chumáč jeho vlasov. Kvičal ako sviňa, keď ju na zakáľačke pichnú nožom. Lenže ten druhý bol odo mňa vyšší skoro o hlavu a vedel dobre boxovať. Nebyť mojich spolužiakov, čo naň v tú chvíľu skočili, ktovie, ako by som dopadol. Potom som schmatol jednu dosku a to sa ukázalo ako dobrý ťah. Mlátil som Nemcov po hlavách, padali ako hrušky.
Nemá význam opisovať ďalší priebeh bitky. Tým, že slovenská meštianka je rozhádzaná v triedach po celom meste a nemecká pekne spolu v jednej budove, Nemcov tu bolo viac. Na konci som mal krvavé hánky na pästiach, ale aj nos. Od vzrušenia i zlosti som sa celý triasol, keď pribehli žandári a začali nás biť. Možno bolo i načase. V rukách niektorých Nemcov sa už objavili dýky.
Keď poviem, že žandári bili len Slovákov, asi mi neuveríte. Poviete si, že správny žandár najskôr hľadá vinníka, ak ho nenájde, potrestá každého. Ale možno vás presvedčí fakt, že na žandárskej stanici si vypočuli najskôr Nemcov a potom ich prepustili. Len tak. Nás držali ešte chvíľu zatvorených a potom povedali, že okrem Pištu, Janka a mňa môžu ostatní odísť. Dvaja žandári sa postavili k dverám a nimi prechádzali moji spolužiaci. Mlátili ich drevenými obuškami hlava – nehlava. Prechádzali tadiaľ ako dobytok z ohrady na porážku. Keď odišli, po zemi bola rozfàkaná krv. Nato schmatli Janka a odvliekli ho do druhej miestnosti. Viete, ako som sa s Pištom cítil, keď sme počuli tie údery a Jankove bolestivé jačanie? Akoby tie zvuky ani nevychádzali z ľudského hrdla. Triasol som sa, mal som chuť vyskočiť z okna, prepadnúť sa pod zem, nejestvovať. Potom vzali Pištu a všetko sa zopakovalo. Nakoniec som prišiel na rad ja. Nič sa ma nepýtali. Nechceli vedieť, čo a prečo som urobil. Už som vám hovoril – žiadna zápisnica, žiaden výsluch, nič. Len obušky. Prvý úder, čo zasvišťal vzduchom a dopadol mi presne na hlavu, bolel najviac. Pred očami sa mi zahmlilo, žalúdok sa roztriasol a chcelo sa mi močiť. Zvalil som sa na zem. Dopadali ďalšie rany a kopance. Napriek tomu, že mi od bolesti na chvíľu vypadol i zrak a videl som len čiernu tmu, kdesi v håbke duše som si uvedomoval, že sa nesmiem brániť, lebo to bude ešte horšie.
„Už má dosť,“ povedal ktorýsi zo žandárov. Aspoň si to myslím, lebo mi v ušiach strašne hučalo, ale údery už prestali. Položil som si ruku na hlavu. Nevedel som, že krv vytekajúca z rany je taká teplá. Trochu trvalo, kým sa mi podarilo zodvihnúť a vyjsť von. Na schodoch pred mestským úradom sedel Pišta. Janko už vraj šiel domov.
„Poď k nám, mama ťa ošetrí,“ volal ma, ale ja som odmietol. Mal som len jedinú túžbu. Odísť z tohto mesta a dostať sa rýchlo domov, do Kojšova. Šiel som ako v horúčke. Vôbec si nemôžem spomenúť na niektoré úseky cesty. Doma som vošiel do kuchyne a padol na zem. Prebral som sa až v noci. S obväzom na hlave a plný modrín.
Takže už to viete. Je ráno a zasa idem do školy. Vlastne ani neviem, či robím dobre. ¼udia z Kojšova, ktorí pracujú v Perlovej doline i v Gelnici, vraj včera po návrate domov rozprávali, čo sa hovorí. Že gelnická Deutsche Partei bude mimoriadne zasadať a prijme opatrenia voči ohrozovaniu Slovákmi. A hlavných vinníkov vylúčia z meštianky. Tak načo tam ešte idem? Uvidíme...
Joža nakoniec zo školy nevyhodili. Neznášanlivosť medzi slovenskou a nemeckou meštiankou v Gelnici však pretrvávala aj naďalej. V roku 1944 začala Červená armáda vysádzať výsadkárov na Kojšovej holi. Zhadzovali tam aj zbrane pre partizánov. Nemci v Gelnici sa začali rozdeľovať na dve skupiny. Na tých, ktorí stále verili v ideály nacizmu a tých, ktorí sa pridávali k ilegálnemu odboju.
Výsadkári z Červenej armády najskôr naviazali spojenie s obyvateľmi Kojšova. To pretože ho v značnej časti obývali Rusíni, ku ktorým mali blízko, ale tiež Slováci. Výsadkové jednotky a partizánske skupiny sa spojili a boli natoľko silné, že v septembri 1944 zaútočili na Gelnicu. Ich útok bol však odrazený, pretože v tom čase tu už Nemci presídlili svoje vojská. Na druhý deň prišiel do Gelnice nemecký pancierový vlak s trestným komandom. Nemci zaútočili na Kojšov, no partizánov nenašli. Boli v horách.
Koncom novembra nemecké vojsko vtrhlo do Kojšova ešte raz a všetkých mužov od pätnásť rokov zavreli do kostola s tým, že keď sa preukáže ich spojenectvo s partizánmi, kostol i celý Kojšovom podpália. Len v jednom dome našli ležiaceho zraneného partizána. Preto nemecký veliteľ rozhodol, že sa nepotvrdila vina celej dediny a zapálili len ten jeden dom. Mužov z kostola pustili, ale dedinu strážili v obkľúčení. Dňa 21. januára 1945 okolo trinástej hodiny však zaútočili Rusi, Kojšov oslobodili a spoločne s mužmi z Kojšova zaútočili na Gelnicu. Ako sa ukázalo, Nemci tam už zanechali iba malú skupinu vojakov a stiahli sa ďalej. Spolu s nemeckým vojskom z mesta utiekli aj všetky gelnické rodiny, ktoré boli mimoriadne aktívne v Deutsche Partei alebo viedli miestny Hitlerjungend. Tieto rodiny, ktoré sa počas vojnovej Slovenskej republiky snažili vytvoriť v Gelnici malé Nemecko, sa už naspäť nikdy nevrátili.
* * *
Poznámky autora:
Kamenný most a elektráreň – v príbehu sa spomína kamenný most a elektráreň. Oba objekty stoja dodnes a patria k národným kultúrnym pamiatkam. Kamenný most nad riekou Hnilec bol postavený v rokoch 1837 až 1945. Elektráreň (dnes už nefunkčná) bola uvedená do prevádzky už v roku 1894. Išlo o vôbec prvú elektráreň na území súčasného Slovenska, ktorá dodávala elektrický prúd do verejnej siete.
Mestský úrad a žandárska stanica – žandárska stanica sídlila v priestoroch architektonickej dominanty Gelnice, t.j. v budove niekdajšieho mestského úradu. Budovu postavili v roku 1802, pričom ako stavebný materiál používali aj kameň z hradných ruín, čím hrad de facto rozobrali. V objekte dnes sídli Banícke múzeum.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
