Broky pre Joža
@ :: Poviedky ::
Aug 19 2005, 20:40 (UTC+0) | 
Súèasná fotografia, skôr atmosferický detail brány vedúcej ku nováèanskému kostolu, kde sa pod¾a príbehu odohral prvý konflikt. |
Miesto: Hodkovce a Nováčany
Čas: Koniec 40-tych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
"Cigáni budú z Jasova, alebo z Bukovca?" vyzvedal Ondrej, zatiaľ čo mu pod čižmami vàzgal sneh. Pri holení sa trochu porezal, šmykla sa mu ruka a britva zanechala malú, maličkú ranku, ktorú by si inak ani nevšímal. Lenže teraz, keď za chôdze zafúkal mrazivý vietor, ho vždy zaštípala.
"Nemáš to jedno? Aj odtiaľ, aj odtiaľ sú dobrí. Hlavne nech prídu dievčatá. Keď sú pekné, je mi jedno kto hrá, veď s cigánmi netancujem," pokúsil sa ho zosmiešniť Jožo; azda mu tak dal i najavo, že môže byť vôbec rád, že ide s nimi. Veď Ondrejove fúziky ešte len sotva začali rašiť. Nakoniec, potvrdila to aj jeho nešikovnosť pri holení. Len nedávno ho otec učil ako nabrúsiť britvu na remeni. Ale Ondrejova ruka sa triasla, keď ostrím čepele sťahoval mydlo z tváre a krku, nečudo, že sa porezal. A teraz on, práve on sa k nim prikmotril, že pôjdu spolu na tancovačku do Nováčan.
Fero, posledný no najstarší z trojice, hodil po Jožovi významný pohľad, ktorým nevedno, čo chcel povedať. Možno dával Jožovi za pravdu, že Ondreja so sebou nemali brať. Ale sľúbili mu to, keď ich nalieval pálenkou a takmer prosil, aby sa k nim mohol pridať. Alebo ho chcel Fero tým pohľadom pokarhať? Že keď už s nimi Ondrej ide, nemal by doň tak rýpať? Veď každý kedysi išiel prvý krát na tancovačku a niekedy prvý raz zakúsil, ako chutí vzrušenie pri objímaní ženského drieku v tanci, či bitka, ktorá nesmela chýbať takmer na žiadnej zábave.
"Príde Berty a Lajoš z Jasova. Isto ich príde viac, nikdy nezvyknú hrať menej ako traja, ale o tých dvoch som počul. A som rád, lebo dobre hrajú, rezko a lepšie sa pri nich tancuje," prehodil zrazu Fero, čo si Jožo ihneď vysvetlil tak, že tým pohľadom ho predsa len káral a mal by byť na Ondreja vľúdnejší.
Trojica mladých Hodkovčanov kráčala cez polia. Cestičku už voľakto pred nimi vyšľapal, takže sa nemuseli brodiť v snehu po kolená, stôp tu bolo neúrekom. Raz ročne, vždy na Štefana, sa schádzali Šemšania, Hodkovčania i Nováčania v nováčanskom kostole, aby sa spoločne pomodlili a porozprávali ako ľudia z troch blízkych dedín, čo majú veľa spoločného. Spoločného mali najmä grófa Semseyho. Ten, kedysi bývajúc v kaštieli na hornom konci Šemše, dával prácu ľuďom najmä z týchto dedín. Lenže potom ako prišla vojna, Nemci a neskôr i Rusi, gróf sa i s celou rodinou odsťahoval. Nevedelo sa presne kam, ale vraj do Budapešti. Zvyk spoločného stretávania medzi dedinčanmi však pretrval. Po omši Nováčania pozývali hostí do svojich domov, núkali ich jedlom, pitím a večer nasledovala tancovačka. Ale také idylické to vždy nebolo. Zvyčajne sa každá zábava končila rovnako. Hromadnou bitkou mladých mužov.
"Myslíte, že sa aj dnes pobijú?" vyzvedal Ondrej.
"Pobijú? Hádam pobijeme, nie?" prehodil Jožo. "Ale tebe dajú pokoj. S takým chlapom, samá jazva, si určite nezačnú," zarehotal sa.
"To keď som sa holil..."
"Nemusíš ich šetriť, ak na to príde. Nováčania sú smiešni. Už len tie ich povery. Vraj majú okolo dediny železné hory. Keď ide lejak, zvonia na kostole, varujú sa, aby sa ukryli pred bleskami," pokračoval Jožo.
"Bol si niekedy v Nováčanoch, keď je búrka?" zamiešal sa zasa do rozhovoru Fero a opäť si ho významne premeral. "Ja hej, " pokračoval, "a musel som sa ukryť. Poviem ti, keď tam začne šľahať z neba, neradno pokúšať Boha. Ale už dosť, teraz sa nevaďme, o chvíľu sme tam a začne omša."
Naozaj, pred nimi sa už ukázali prvé nováčanské domy, známa ulička i veža kostola, pred ktorým postávali fajčiaci chlapi. Ženy s deťmi už sedeli vo vnútri.
Padali slová o láske. Slová o porozumení, potrebe milovať blížneho svojho viac ako seba samého. Padali z úst kňaza, v kostole, z kazateľnice rovno na hlavy hriešnikov, lebo bez hriechu niet nikoho. Tiež vety pripomínajúce Kristovo narodenie, keď tam v Betlehéme pod žiarivou hviezdou, v jasličkách na slame prvý krát zaplakalo dieťa, čo prišlo na svet ako Syn Boží , aby dalo ľuďom vieru a ukázalo im cestu.
"Kto v neho verí, večne žiť bude," pripomínal farár, čítal z evanjelií, zatiaľ čo obyvatelia troch dedín zvierali v rukách modlitebné knižky, oddane pozerali na oltár a nasávali kázeň ako smädné pole dážď. Aspoň sa tak zdalo. Aj Fero, Jožo a Ondrej tam pokojne stáli a načúvajúci dav pripomínal ten najpokornejší ľud sveta. Lenže potom čo slová dozneli, keď dospievali poslednú pieseň a vykročili von, ich z pohrúženia vytrhol čerstvý vietor. A nielen to. Ondreja z rozjímania prebral aj lakeť, ktorým dostal ranu do krížov hneď za dverami.
"Pohni sa, nech tety môžu prejsť!" zasyčal naň ktosi, akýsi mladík, možno len o pár rokov starší od Ondreja, ale väčší takmer o hlavu.
"Ja, len..." takmer sa Ondrej ospravedlnil a hneď sa uhol, aby nezavadzal. Fero ani Jožo to nevideli, ani im to nevravel, lebo by sa mu možno vysmiali, že takto zbabelo cúvol. Ale čo mal robiť? Nakoniec, aspoň niečím si bol istý. Bolo mu jasné, že ľudia nepreháňajú, keď hovoria, že nováčanskí chlapci si vždy nájdu dôvod, prečo Hodkovčana udrieť. Ale aj naopak. V Hodkovciach parobkov z Nováčan neraz vybili, až museli utekať cez pole!
Dav, čo mlčky a pokorne načúval kňazovým slovám, sa odrazu stal hlučným, ozýval sa smiech. ¼udia sa rozchádzali, škrípali bránky na plotoch, každá rodina si viedla domov hostí. Len Ondrej, Jožo a Fero ostali stáť uprostred cesty.
"Pôjdeme ku niekomu?" spýtal sa Ondrej, ale sotva dopovedal, Jožo vyprskol.
"Ku komu? Kto si nás vezme a nakàmi? Ujkovia a tetky sa stretávajú, ale my?"
"Vždy, keď som tu bol s rodičmi..." začal zasa Ondrej, ale Jožo ho zastavil.
"Tak si mal ísť s mamkou! Kto a prečo by nás k sebe volal?"
"Jožo, si taký ako osa. Čo ti Ondrej urobil? Pamätáš sa, keď som ťa zobral prvý raz? Ako ti ten Paľo tresol až si sa skoro rozplakal?" vstúpil medzi nich Fero a Jožo sa zahanbil. "Pôjdeme do krčmy. Dáme si pálenku, posedíme, vyčkáme. Možno ťa aj prestanú mrle žrať," ukončil Fero a nikto nič nenamietal.
Bertyho tmavé prsty pritlačili struny o hmatník a pri zatiahnutí slákom husle vydali taký jasný, no zároveň kvílivý tón, akoby zaplakala čiasi duša. Možno i zaplakala. Jeho, cigánska. Berty bol hudobník na pohľadanie, čo zo štyroch strún dokázal vykresať tóny všetkých odtieňov, vyjadriť pocity, na ktoré chýbajú slová, takže sa o nich ani nemožno rozprávať, ale husľami, áno, husľami a hudbou celkovo je ich možné vyjadriť naplno, nechať znieť, prelievať ušami a vyplniť nimi celú miestnosť. V tom bolo jeho čaro. Ovládal umenie hudby vyjadriť nevysloviteľné. Ešte len skúšal, dolaďoval, prišiel aj s huslistom Lajošom i s dákym hráčom na basu výrazne skôr, ako mala začať tancovačka. Hovoril, Ondrej to dobre počul, že nemôžu prísť na poslednú chvíľu, lebo husle musia privyknúť na nové miesto. Že nástroje sa tu majú zohriať, lebo keby došli zo zimy hneď do tepla a začali vyhrávať, struny by sa im rýchlo rozlaďovali a z muziky by nebolo nič.
Joža to nezaujímalo. Ani nevedno, či vôbec vnímal, že ktosi začal hrať. Len nedávno, nemohlo to byť viac ako polhodina, sa tu zastavilo akési dievča. Videl ju už aj niekedy predtým, ale zatiaľ sa jej nikdy neprizrel tak zblízka. Išla za krčmárom, za Jánom Pastorom, ten jej čosi dal a potom odchádzala. Tu sa jej špiritusom posmelený Jožo postavil do cesty a opýtal, či príde na zábavu. Neodstrčila ho, nemračila sa, práve naopak. Len trochu sklopila oči a povedala, že áno, že určite tu bude. A keď sa jej spýtal ako sa volá, iba sa usmiala, že mu to povie až po tanci. Teda je to jasné! Bude s ňou tancovať, neodmietne ho, možno sa jej aj zapáčil! Najradšej by ju hneď chytil okolo drieku a vyzvàtal sa s ňou aj bez hudby. Veď vyzerala taká milá, krásna. A tie plamienky v jej očiach čo, ako sa mu zdalo, žiarili pod klenbou obočia! Pretancuje s ňou celú noc! Tak si to nahováral, občas sa posmelil ďalším štamperlíkom a nechal sa unášať predstavami. Ani už nevyrýval do Ondreja.
Hodina striedala hodinu a krčma sa začala zapåňať. Aj jasu za oknami ubudlo, nahradilo tmavnúce šero a miestnosť osvietila petrolejka postavená pred zrkadlom. Okolo stien stáli lavice, kde sa usádzali staršie tetky. Bolo to ich miesto, nikto im ho nezaberal. Zatiaľ, čo sa parobci vyberali na tancovačku bez doprovodu, s dievčatami to bolo inak. Máloktorá prišla sama, s každou došla mater alebo stryná, aby dávali pozor.
Jožo jastril zrakom, prehľadával hustnúci dav, ale to pekné dievča, čo mu tak učarovalo, zatiaľ neprišlo. Aj Ondrej si prezeral, kto došiel a pohľadom zavadil o chlapca, čo ho tak silno štuchol lakťom, keď vychádzali z kostola.
"Neviete, kto je to?"
"Čo? Chceš s ním tancovať?" utiahol si z neho teraz Fero.
"Nie, len... akoby som ho už odniekiaľ poznal," zaklamal Ondrej.
"To je nejaký Paľo. Jeho otec je lesníkom, robia spolu v hore, možno boli aj Hodkovciach. Pozor, je to vraj silák! Aj on, aj jeho otec. S ním si radšej nezačínaj, Jožo by ti o ňom vedel rozprávať," varoval Fero.
"A keď sú tu tak často bitky, ako hovoríte, žandári neprídu?"
"Načo? Tí si sedia v Šemši na zadku a sú radi, že tancovačka nie je tam. Za Maďarov to bolo iné. Stalo sa to práve tu, v Nováčanoch, ale vie to každý. Vtedy boli takí prísni, že za každú maličkosť si išiel do väzenia. Raz štyria chlapci neprišli do školy. Išli radšej do lesa, neviem kde, ale na druhý deň zavolali ich otcov na žandársku stanicu až do Moldavy. A vieš ako to skončilo? Išli na do väzenia! Vraj pretože nevedia naučiť deti dobrým móresom! Normálne ich strčili za mreže a pustili až na druhý deň! Ale teraz ti tu už nikto nič neurobí," rozdumoval Fero, zatiaľ čo jeho prsty nacvičenými pohybmi šúľali papier s tabakom do úzkej cigarety.
Jožo mlčal. Jeho oči však vyzerali nepokojne, to pekné dievča, no, kde je? Muzikanti už spustili prvú melódiu, rýchle tóny sa prepletali, melódia zurčala ako voda v potoku a drevená podlaha zaprašťala pod rezkými krokmi prvých tancujúcich.
"Dáme si ešte jeden a pôjdeme tancovať, nie?" zodvihol Ondrej prázdny štamperlík pýtajúc sa, akoby čakal na povolenie kamarátov.
"Pokojne si daj aj dva, lebo to je ešte pálenka. Ale keď sa všetci pripijú, krčmár bude nalievať špiritus samá voda," zasmial sa Fero.
"Volovina!" skočil mu do reči Jožo, akoby sa prebral z horúčkovitého snorenia po neznámej krásavici. "Také nevieš, že keď naleješ do špiritusu vodu, tak sa zmúti?"
"Lenže ty nevieš, kto je tu krčmár," nedal sa Fero. "To je Ján Pástor. Rozumieš? Syn toho Pástora, liečiteľa, čo za ním chodia chorí aj z mesta. A ten pozná kadejakú fintu, nielen s liečivými bylinkami."
"No akú?"
"Tu nad dedinou je prameň. Volajú ho Kadlubka. A že voda z toho prameňa je taká zvláštna, že špiritus nezamúti," zahučal Fero, lebo vycítil, že Jožo by už najradšej zadrapoval aj doňho, ale to v okamihu skončilo.
Do miestnosti vstúpila ona. Vlasy vo vrkoči, od čela stiahnuté, čím, ako bol Jožo v okamihu presvedčený, len ešte viac vynikla krása jej tváre. Malý noštek, trochu dohora, mrazom ofarbené líčka a pery ako malina plná sladkej šťavy. Ako vošla dnu aj s voľajakou tetkou, čo bola azda jej matka, išli rovno za krčmárom a čosi rozprávali. Jožo za nimi odvážne vykročil, zachytil aj kúsok rozhovoru, vraj o nejakých bylinách, pre ktoré tu už bola Alžbetka popoludní. Že ďakujú krčmárovmu otcovi.
Teda Albžetka! To je jej meno! Jožo sa usmial a zahral na zdvorilého chlapca, čo pozná dobré mravy. Predstúpil pred tetku a slušne sa opýtal, či si môže s jej dcérou zatancovať.
"No, to musí chcieť aj ona!" zasmiala sa pani, ale potešilo ju, že sa najskôr opýtal jej.
"Alžbetka, chceš?" opýtal sa dievčaťa a pocítil, že sa začervenal. Do frasa! Teraz vyzerá ako decko! Také niečo sa mu už dlho nestalo! Lenže keď ona privolila, všimol si jej rozpaky, a to bolo azda i dobre. Veď to možno znamená, že aj ona naňho toľko popoludní myslela. Hádam sú si už obaja na istom, prebleslo mu mysľou, ale to sa už vrteli v tempe hlbokých tónov basy, čo udávala muzike rytmus.
"Aha, Jožo už tancuje," prehodil sa stolom Ondrej zvierajúc ešte vždy prázdny štamperlík.
"A čo? Nevidel si, že celý čas dával pozor, kedy to dievča príde? To je tá, čo s ňou predtým hovoril," odvrkol Fero, ale viac sa už o mladšieho kamaráta nezaujímal. Odtiahol stoličku, postavil sa, schytil akési dievča za ruku a bez slov, bez pozvania s ňou začal krepčiť, vykrúcať ju medzi ostatnými.
Ondrej ostal za stolom sám. Zneistel. Pozeral na dievčatá ako sa tam zabávajú, ale nenašiel odvahu, aby niektorú popýtal o tanec. Prešla hádam hodina, aspoň tak si to navrával, i keď pokojne mohli prejsť aj hodiny dve, zožieral sa vlastnou neschopnosťou, v duchu zazlieval kamarátom, že mu nepovedali čo a ako, nijako v tom smere nepoučili, nepomohli. Nakoniec sa rozhodol, že sa jednej krásavici prihovorí. Keď vstal a vykročil, ucítil odrazu bolesť. Poriadnu. Opäť lakťom do krížov, teraz však viac ako po omši. Bola to rana, po ktorej letel rovno na vyhliadnuté dievča, čo sa aj s ním rozvalilo na podlahe. Nestačil ani nič povedať, ba ani sa začudovať, čo sa to stalo. Keď sa pozrel, uvidel len známu tvár. To sa už Paľo skláňal nad ním vrieskajúc: "Ožratý Hodkovčan, ty nám budeš skákať na dievčatá?" A dostal päsťou do tváre.
"Ty si ho zhodil, videl som!" ozval sa odrazu Jožov hlas. I keď mal doposiaľ oči len pre Alžbetku, všimol si čo sa stalo a oboma rukami sotil do Paľa tak, že preletel až na najbližší stôl a poprevracal poháriky.
V tej chvíli zhaslo svetlo. Azda ktosi sfúkol petrolejku, taký bol zvyk, lebo potme nevidieť, čo kto v krčme rozbije. Ondrej, čo sa ešte nestihol zodvihnúť, bol dokonalou prekážkou, o ktorú zakopávali všetci. Strhla sa trma-vrma, dievčatá výskali, tetky na lavičkách pri stene len vyvolávali svoje dcéry po mene, nech idú ihneď von. Muzikanti prestali hrať.
Keď sa Ondrej konečne postavil a s rukami pred sebou kráčal k východu, ucítil, ako mu z ranky po holení opäť vyteká krv. To ho nazlostilo. Teraz, alebo nikdy! Je už takmer dospelý, chce patriť k parobkom, musí sa zapojiť! Len tak naslepo udrel päsťou pred seba a kohosi aj zasiahol. Bolo mu jedno koho, veď tu sa bil každý. Chcel si to skúsiť, uspel, teraz by sa zišlo tresnúť nejakého Nováčana. Oči už začali privykať na tmu, keď miestnosťou zavial čerstvý vzduch. Ktosi otvoril dvere dokorán a ľudia sa rinuli von prúdom.
Ešte aspoň raz si udrieť! Alebo aspoň dva razy! Zapáčilo sa mu to, zakázané ovocie najviac chutí víťazom a jeho zlosť z krivdy napadnutého ho utvrdzovala v tom, že pravda je na jeho strane. Musí teda aj zvíťaziť! V tej chvíli zbadal, ako sa na zemi mecú Jožo s Paľom. Priskočil a zasa si poriadne udrel. Do Paľa. Potom mu schytil hlavu, dlane skåzli na krk a začal ho škrtiť. Poriadne, len aby pustil Joža.
Miestnosť sa pomaly vypratala, väčšina ľudí už vybehla von, keď sa k bijúcej trojici pridal štvrtý. Fero. Nemlátil však do Paľa, naopak, odťahoval Ondreja i Joža.
"Padáme, padáme. Rýchlo von, ide sa domov!" kričal, lebo nechápali.
Keď ho konečne poslúchli a vyšli pred krčmu, rozbehlo sa na nich hádam zo desať chlapcov z Nováčan. Dali sa do behu, rýchlo, len preč za dedinu, lebo traja desiatich neprebijú. A to ešte netušili, čo sa stalo.
Akýsi mladý muž, či podľa detského konania skôr chlapčisko, dostal šialený nápad. Keď videl, ako skočil Jožo na Paľa, utekal za poľovníkom, Paľovým otcom a kričal: "Ujo, syna vám Hodkovčania zabili. Paľka zabili!"
Tušil vôbec, čo to s Paľovým otcom urobí? Keď Fero, Jožo i Ondrej utekali cez dedinu, Paľov otec práve prichádzal s nabitou puškou.
"Tamten uprostred! Tamten to bol!" vykrikoval mladý hlupák ukazujúc na Joža. Paľov otec si pritlačil pažbu o rameno, zacieli a strelil. Tak, do tmy, ale predsa len tam, kde sa strácal jeho cieľ. Ani netušil, ako dobre mieril.
Bola noc. Jasná, plná žiarivých hviezd. Mesiac vydával toľko svetla, až tri postavy blížiace sa poľnou cestou k Hodkovciam, vrhali tieň. Uprostred trojice kráčal, či skôr visel oblapený na ramenách kamarátov Jožo. Z jednej strany ho podopieral Ondrej, z druhej Fero. Jožo nadával, hrešil, šťavnaté slová, aké by mu za iných okolností nikdy nenapadli, z neho tryskali ako vodopád. Bolelo ho to, štípalo na zadku. Presne tam ho zasiahla spàška brokov, dotrhala gate a zahniezdila v desiatkach raniek, čo pálili pri každom kroku. Už nespomínal na Alžbetku, tá sa teraz z jeho spomienok vytratila. Nahradila ju zlosť voči všetkým parobkom z Nováčan. Áno, veď im to vrátia! Čoskoro! Už na jar, keď začnú tancovačky v Hodkovciach. Určite prídu, ale už si nezavolajú otecka s puškou! Tam im poriadne naložia! Sľúbili si to, keď už Jožo ležal doma na lavici, Fero ho mocne držal, aby sa necukal a Ondrej mu vyberal jeden brok po druhom z holého krvavého zadku.
|
|
