Do tla
@ :: Poviedky ::
Aug 26 2005, 20:02 (UTC+0) | 
Nováèanský kostol - po osudovom roku 1909 prešiel kompletnou prestavbou. Ešte donedávna sa v jeho interiéri nachádzala freska pripomínajúca tragický požiar. Žia¾, táto freska ostala pod najnovšou vrstvou ma¾ovky... |
Miesto: Nováčany
Čas: 29. jún 1909
Autor: Eva Hajdu
Koncom júna zavládli v Abovskej župe nevídané horúčavy. Páľava kvárila rovnako mladých i starých, aj statok si vytrpel svoje. ¼udia i zvieratá na pasienkoch vyhľadávali tieň kde sa len dalo, ale aj ten v chvejúcom sa rozhorúčenom ovzduší poskytoval len slabú úľavu. Ani noci neprinášali vytúžené ochladenie, boli rovnako mučivo sparné ako dni. Slamené strechy domov v Nováčanoch na pozadí nezábudkovobelasej bezoblačnej oblohy akoby stonali pod náporom páľavy, ktorej boli vystavené po celé dni.
Vzadu pri drevenom humne, plnom slamy ešte z lanského roku, zadumane prešľapoval z nohy na nohu Juro. Tento vysoký, šľachovitý dvanásť ročný fagan sa roztržito prehrabával v strapatých pieskovoplavých vlasoch, akoby tam chcel vydolovať odpovede na svoje všetečné otázky. Tie mu už odmala ustavične vírili hlavou a nedali mu pokoja. No len čo doma s voľačím vyrukoval, otec ho hneď zahriakol, či mu musí rozum stále len po sprostostiach chodiť a či nemá nič poriadne na robote. Juro si už pomaly na to zvykol, ale v duši mu stále hlodala neukojiteľná túžba. Keby tak mohol aj on ísť do Košíc na štúdiá... Alebo aj niekde inde, to je jedno, len preč z domu. Veľmi dobre však vedel, že je to len jeho zbožné prianie, veď rodičia doma každý peniaz v ruke obracali trikrát, kým sa rozhodli, čo najnevyhnutnejšie nakúpia. Kdeže gymnázium! Jeho sen sa zakaždým rozplynul ako ranná hmla.
Juro sa pomaly pobral popri humnách k dolnému koncu dediny. Otec dnes ráno odišiel za robotou do susedných Hodkoviec, tak si vychutnával vzácnu chvíľu voľna, kedy sa mohol nerušene oddávať vlastným myšlienkam. Stávalo sa to len zriedka, preto si takéto okamihy o to viac cenil. Mohlo byť ešte len niečo pred desiatou, ale slnko už neľútostne pražilo. Chlapcovi sa na čele perlili drobučké kropaje potu, a keď si ich spakruky otrel, zostala mu na čele tmavá šmuha od zafúľaných rúk. Idúcky zavadil okrajom širokých konopných nohavíc o suchý bodliak, a keď sa zohol, aby sa zbavil pichliačov, zbadal medzi trsmi trávy nejaký svetlý predmet. Natiahol sa poň a zovrel v dlani zväzok dlhých tenkých zápaliek, previazaných červenou šnúrkou.
Asi ich cestou niekto stratil, – rozdumoval, obracajúc zápalky v štíhlych prstoch. Ich sírové konce mu pripomínali červené čiapočky. Jemne sa ich dotýkal, akoby pohládzal. Potom bezmyšlienkovite vytiahol jednu zápalku a skúmavo si ju prezeral. Spomenul si na pochmúrne zimné večery, keď sedel za pecou a počúval príjemný praskot ohňa a vnímal šíriace sa teplo z pece. Občas zvykol pozorovať otca alebo matku, keď zapaľovali oheň. Imponovalo mu, ako otec škrtol o stenu, takmer zanedbateľná chvíľka, v ktorej sa mihla iskra a po nej sa zažal malý plamienok. Hm, také malé nič a čo dokáže, – prihováral sa v duchu tenkému drievku s červenou čiapočkou.
Nato zápalku len tak akoby mimochodom prudko škrtol o bok vlastných nohavíc, ako to vídal u chlapov čo fajčievali v krčme. Konček vzbåkol slabým modravým plamienkom, no o chvíľočku sa už rozhorel naplno. Juro si ten malý zázrak zblízka obzeral a premýšľal, komu tak asi napadlo vymyslieť takýmto spôsobom zapaľovať oheň.
Posadil sa na briežok porastený slnkom spálenou trávou, kde v tom čase ešte dopadal tieň zo skupinky hlohov, a tam v pokoji rozdumoval, pričom pálil zápalky jednu za druhou. Držal ich, kým sa plápolajúci plamienok nepriblížil až k jeho nechtom. Potom ho chytro sfúkol, skôr než mu ich stihol oškvàknuť. Nemal ani zdania, koľko času už uplynulo, keď odrazu začul hlas mladšieho brata Lacka, ako ho volal po mene. Nenáhlivo sa zdvihol a vyšiel spoza húštiny. Chlapča bežalo po cestičke a len čo ho zbadalo, skríklo: „Kde toľko trčíš, otec ťa hľadajú!“
„Veď už idem,“ zašomral Juro namrzene sám pre seba a ledabolo odhodil jednu zápalku do trávy. Vedel, že keď otec prišiel tak skoro, na dnes prácu nedostal. Teraz bude zasa nervózny, a to mu náladu nijako nezlepšilo.
„Choď napredok, nemusíš na mňa čakať,“ posúril Lacka poškuľujúceho po tom, čo Juro napochytre schovával do vrecka.
„Čo tam máš?“
„Čo by som? Do toho ťa nič!“ zasmial sa Juro a postrapatil bratovi kučeravé vlasy. „Poďme, kto bude prvý pri zadných vrátach?“ skríkol a pustil sa do behu. Pravdaže, bežal tak, aby mu Lacko stačil a mal dokonca ešte aj pocit, že svojho veľkého brata dokáže poľahky predbehnúť. Obaja zadychčane dobehli k dreveným vrátam, ale Lacko bol prvý vari o tri kroky.
„Vyhral som, predbehol som ťa!“ nadšene výskal a pratal sa dovnútra. Juro šiel so sklonenou hlavou za ním, očakávajúc otcove výčitky.
„To ťa furt musím zháňať, keď s voľačím potrebujem pomôcť? Kde si sa zasa potåkal? Treba dať maštaľ do poriadku!“ zavelil otec a rázne odkráčal cez dvor.
„Pomôžem ti, keď mi ukážeš, čo si si schoval do nohavíc,“ dobiedzal Lacko. Juro sa nad jeho zvedavosťou musel zasmiať, ale privolil. Lacka mal vždy zo všetkých svojich súrodencov najradšej. S veľkými belasými okáľmi a plavými kučerami vyzeral ako anjelik na malých obrázkoch, ktoré mala matka vložené medzi stránkami v modlitebnej knižke. Pobrali sa vedno do maštale a dali sa do roboty. Kravku odviedla Zuza ešte zrána na pašu za dedinu, a tak maštaľ teraz zívala prázdnotou.
„Keď vyčistíš válov, ukážem ti čo som našiel,“ žmurkol Juro sprisahanecky na bračeka. Sám zobral z kúta vidly a začal nahadzovať do ohrady slamu na novú čistú podstielku.
Vonku sa medzitým z ničoho nič zdvihol od juhu prudký vietor. Kvílil v korunách stromov, neľútostne kmášuc konármi, ktoré vàzgali, ani čo by prosili o zmilovanie. Bral so sebou všetko čo mu stálo v ceste a zúrivo víril husté kúdoly prachu.
„Vari sa zberá na búrku?“ vybehla pred dvere Jurova staršia sestra Zuza, keď začula treskot. To vietor prevrátil kvetináče s muškátmi a tie sa pri páde na zem porozbíjali. Na hluk vykukol z maštale aj Juro a zahľadel sa na oblohu. Bola jasná a belasá, nikde žiadne búrkové mračná. No odrazu ho zarazil štipľavý zápach dymu, prichádzajúci zo strany poniže kostola, tam, kde stáli humná. Niekde horí? – preblesklo mu náhle hlavou. Do mysle sa mu nevdojak votrela spomienka na škrtanie zápaliek. Veď čo ak? Pohrával sa nimi práve tam pri humnách! Na okamih mu zamrelo srdce v hrudi.
„Horí! ¼udia, ratujte! Vodu! Noste vodu! “ zúfalý výkrik preťal ticho ako ostrá dýka. To už vbehol do dvora prestrašený sused a vzrušene ukazoval Jurovmu otcovi, kde vzpukol požiar. Povetrie bolo čoskoro plné tmavého zadúšajúceho dymu a z diaľky už aj prebleskovali plamene. Tie zúrivo oblizovali slamené snopky, čo pokrývali strechy. Čosi zapraskalo, to chytľavá slama prijala plamene, dala im živnú pôdu a živel narastal. Oheň sa plazil po prvej streche, ale nie pomaly ako had, lež ako jašterica. Aspoň tak sa zdalo na prvý pohľad. Druhý pohľad už pre husté a valivé kúdoly takmer nebol možný.
Silný vietor, ktorý sa onoho 29. júna strhol v Nováčanoch, rozfukoval iskry, prskajúce zo striech horiacich domov, stodôl a maštalí a napomáhal živlu šíriť skazu. Strechy sa chytali jedna od druhej, ani čo by si podávali neviditeľné ohnivé ruky. Vaľky, čiže tehly z nepálenej hliny od horúčosti praskali, v žiari vystreľovali ako granáty, praskali a padali prvé steny.
Sú chvíle, v ktorých človek zabudne i dýchať. Keď sa mu rúca jeho svet, všetko, v čom nachádzal pokoj a istotu, čo prijímal s takou samozrejmosťou, akoby to nikdy nemohlo byť inak, sa mu stráca pred očami. Celá dedina bola na nohách. Najskôr zo zvedavosti, ale stačil letmý pohľad a každý pochopil. Kto mal čo i len jednu ruku zdravú, vláčil vedrá vody zo studní a vylieval ich na plamenné jazyky. Požiar však stále naberal na sile. Zúfalý krik dedinčanov úplne zanikal v hukote ohňa, čo sa rozliezol rýchlo, tak rýchlo ako beží vietor, a ten nedobehneš, natož ak máš pri tom vláčiť vedro s vodou. Nie, to už nebolo o jednom chudákovi, ktorému treba pomôcť. Nikto, vôbec nikto niečo takéto doposiaľ nevidel, nemohol vidieť, pretože oheň v krátkej chvíli ovládol celú dedinu. Keď vietor zaniesol horiacu otiepku slamy aj na dom Jurových rodičov, otcovi naraz chýbali slová. Vykríkol čosi, hrdelný zvuk, podobný skôr zvieraťu než človeku a vbehol dovnútra pozrieť, či tam niekto nie je. To už plamene šľahali až po strechu kostola. Zakrátko sa vznietila aj ona a potom fara.
„Kostol horí!“ zvrieskol ktosi, ale Juro pre dym, čo ho zadúšal a pálil v očiach, nevidel kto. Predstava horiaceho Božieho svätostánku v ňom vzbudila nevysloviteľný strach.
Čo ak na to prídu, čo ak ma niekto videl? To ja, ja som na vine, ja som to zapálil, ja som spôsobil, že tu všetko zhorí, možno i Kristus na kríži! – vinil sa, miešali sa v ňom výčitky s desom, čo sa stane, ak na to niekto príde.
Vo chvíli, keď otec vybehol naspäť na dvor, niečo zapraskalo. Poriadne. Oveľa bližšie, než všetok ten lomoz z okolia. Potom to puklo znova a nastal rachot, v ktorom žeravé iskry dopadali až do jeho vlasov. Juro videl ako spadol dom. Ich dom. V tej chvíli mal pocit, že svet končí. Áno, strata domu, to bol koniec jeho sveta. Jediného sveta, ktorý doposiaľ poznal.
Zdvihol až po okraj naplnené vedrá a predieral sa hustými závojmi dymu k horiacim zbytkom. Každý krok bol utrpením, mal pocit, že horúčava mu priam spaľuje pľúca. Prudko sa rozkašľal a na polceste musel nechtiac zastať.
„Juro! Ber deti! Utekajte! Bežte všetci, ta von za dedinu!“ skríkol naň otec, keď sa polovica strechy zachvátená plameňmi, prepadla dovnútra. Bolo zrejmé, že prídu o všetko.
Juro schytil dvoch mladších bratov za ruky a bežal. Nie, už nespomaľoval, aby ho Lacko predbehol. Bežal, ťahal deti za sebou, len preč, niekam do bezpečia. Matku so sestrou Zuzou mal za pätami.
V tom behu o život videl postavy, čo sa prikrčené, so šatkami cez ústa, napoly omámené a pridusené, snažili predrať von z plamenného pekla. Už nezachraňovali majetok, ale ratovali vlastné holé životy. Zo stajní znelo bolestné bučanie kráv. Kráv, čo horeli zaživa.
Krik, plač, dupot utekajúcich nôh a srdcervúce výkriky navzájom splývali do neutíchajúcej mäteže zvukov. Zopár chlapov, čo si vo všeobecnom zmätku ešte zachovalo štipku rozvahy, sa snažilo povyháňať zvieratá von do poľa. Tie, čo ešte nezhoreli, sa bezhlavo rútili pomedzi bežiacich dedinčanov. Juro len-len že stihol v poslednej chvíli stiahnuť drobného Maťka nabok pred splašenou kobylou.
Blížilo sa poludnie. Každému bolo jasné, kruto jasné, že zápas s ohňom je prehratý. Z Nováčan zostalo iba čierne dymiace zhorenisko, pokryté pováľanými začmudenými troskami, čo len pred dvoma hodinami bývali ešte budovami. Keď najväčšia pohroma prehrmela a pominulo bezprostredné nebezpečenstvo, začali ľudia pomaličky nesmelo schádzať naspäť do dediny. Pohľadmi naplnenými úžasom nad práve prežitou hrôzou prechádzali po kedysi dôverných miestach, ktoré im zostanú v pamäti už len ako spomienky. Zovšadiaľ sa ozývalo kvílivé bedákanie žien zmiešané s ustrašeným plačom detí. No aj nejednému chlapovi sa zaleskli v očiach slzy zúfalstva. Ako budú ďalej žiť? Skutočná tragédia, ktorá ďalšou správou ešte narástla. Ohnivému živlu nepadli za obeť len majetky. Okrem zvierat uhynulo v plameňoch päť ľudí. Troch nešťastníkov našli priamo na fare.
„Ježišukriste, počuli ste to? Vraj Kata Lacková zhorela spolu s dvoma deťmi! Nestihli už vybehnúť, zavalilo ich,“ vzlykajúc drmolila stará tetka Mariša každému koho stretla.
V Nováčanoch toho osudného dňa ľahlo všetko popolom, len hore za záhradami vykúkal Bocákov dom ako posledný nemý svedok katastrofy a na dolnom konci unikol živlu sťaby zázrakom dom Lukčovcov. Oba mali síce zhorené strechy, ale inak skaze unikli. Juro sa neveriacky díval na dve posledné stavby. Odrazu sa mu v mysli vynorila spomienka na dávnz rozhovor medzi jeho otcom a susedom Gerendom. Stáli pri plote a zhovárali sa o kadečom, keď prišla reč aj na to, ako vraj gazda Bocák robí strechu inakším spôsobom než zvyčajne.
„A načože mu je blato?“ pýtal sa vtedy otec.
„No, na stropné hranoly ukladá dosky, ale tie najprv ponatiera nahrubo blatom. Vraj keby nedajbože vypukol niekedy požiar, tak potom zhorí len strecha, pretože blato to zadrží. Tak mi to povedal,“ horlivo tvrdil sused.
Juro odtrhol zrak od zhoreniska a zadíval sa na rodičov. Otec stál zdrvený a bezmocne zatínal päste. Hruď sa mu prudko dvíhala v poryvoch tlmených vzlykov, ktoré potláčal silou svojej nezlomnej vôle, ale navonok nedal na sebe nič znať. No Juro priam hmatateľne cítil ako trpí. Za pár hodín sa mu zrútil celý jeho svet. Jeho vlastný malý svet, kúštik istoty a bezpečia uprostred víru toho omnoho väčšieho, cudzieho a bezcitného sveta. Mama so sestrou boli hotové kôpky nešťastia, žiaľ ich úplne zlomil. Len jeho mladší bratia, sedemročný Lacko a trojročný Maťko nechápavo vypliešťali veľké okále na čmudiace trosky a ešte si celkom dobre neuvedomovali psotu, čo ich postihla. Jura opäť prepadla neodbytná myšlienka. Bol to naozaj on? On zapríčinil celú túto katastrofu? Namáhal si pamäť ako len vládal, ale nebol si istý, či posledná zápalka, ktorú odhodil, keď prišiel Lacko, sa nejakým spôsobom nevznietila. Úzkosť a trýznivá neistota ho zhrýzali po celý čas.
Dni plynuli a život sa pomaly vracal do zabehaných koľají. Zvesť o nešťastí v Nováčanoch sa rozchýrila rýchlosťou blesku po celom okolí. Kto mal príbuzných v okolitých dedinách, uchýlil sa k nim. Z Nováčan odišla asi polovica obyvateľov, čo prišla celkom na mizinu. Ostatní sa borili s osudom ako vedeli. Nešťastie vraj ľudí zbližuje. Zakrátko po katastrofe zavítal do dediny aj gróf Semsey, ktorý bol známym donátorom, hlavne v neďalekej Šemši. Keď uvidel tú spúšť, daroval richtárovi pre dedinu rovných 1000 pengõ na nákup dreva a obnovu kostola. Podobne vypomohol aj opát z Premonštrátskeho rádu v Jasove. ¼udia z okolia zorganizovali verejnú zbierku na obnovu dediny.
Do Nováčan sa po čase podarilo znova vrátiť život, no 29. jún 1909 zostane v histórii obce navždy čiernym dňom...
|
|
