Zrod a zánik Zádielskeho mlyna
@ :: Poviedky ::
May 31 2010, 10:08 (UTC+0) | 
Potok Blatnica v Zádielskej doline
|
Miesto: Zádiel, okres Košice – okolie
Čas: dej povesti je situovaný do 17. storočia
Autor: Ján Mičuch
Blatný potok je strieborný vrkoč hrdej dámy. Rozkrojil horu, otvoril zem, vyhåbil na nej vrásku a vpustil svetlo i čas tam, kde po tisícročia nebolo ničoho. Voda prerazila skalu a vybrala sa na púť nekonečných otázok a odpovedí, ktoré všade navôkol blikajú ako oči netopierov, vrážajú do koreňov stromov a kameňov a znejú ako tmavozelená hudba. Dolina ukrytá pred celým svetom, svet schovaný do jednej doliny. Ale aj človek schovaný pred ľuďmi, dobro pred zlom alebo len bezmocnosť pred silou. Vo vode rýchleho koryta pláva odumretá tráva, živé ryby a ľudské príbehy, ktoré do nej popadali zo smädných úst a smutných očí. Blatný potok je vrkoč starej dámy, chvíľu spieva a chvíľu plače. Kto došiel až sem, vystačí si s mlčaním...
Maté Gazdag bol človek na svojom mieste. Keďže nepochádzal z urodzeného rodu, musel sa spoľahnúť len na svoju šikovnosť. Bol dosť hrdý na to, aby sa mlčky neskláňal pred svojím osudom a dosť pokorný, aby pochopil, že vzdorovať sa dá len do výšky vlastných schopností a možností. Keď Hornému Uhorsku vládlo knieža Imrich Tököli, Maté Gazdag stál verne pri svojom pánovi počas všetkých jeho bojov za svetské i náboženské slobody. Habsburská armáda však bola napokon nad sily Tököliho bojovníkov, knieža zahnala do vyhnanstva a jeho verní sa rozutekali po celej krajine.
Maté Gazdag sa uchýlil spoločne so svojou ženou do osady Zádiel, bezpečne ukrytej pred okolitým svetom malebnou dolinou. Neprichádzal s prázdnymi rukami ani s prázdnou hlavou. Viezol si železnú truhlicu, ale hlavne chuť nanovo žiť. Len čo sa priblížil k potoku, ktorý pretínal dolinu aj osadu, bolo mu jasné, na čo použije časť pokladu, ktorý dostal za vernú dlhoročnú službu od svojho kniežaťa.
„Táto dolina potrebuje mlyn,“ preblyslo mysľou Matého Gazdaga, „a ja ho tu veru postavím.“
Po roku sa Zádielskou dolinou neozýval len ľahký žblnkot Blatného potoka, ale aj škripot a údery mlynského kolesa. Chýr o novom mlyne sa rýchlo rozšíril i do okolitých dedín, takže manželský pár mal o robotu postarané. Mierové časy priali pracovitým rukám, slnko a dážď úrode. Vozy ťažko naložené obilím stúpajúc Zádielom sa míňali so spokojnými záprahmi, z ktorých sa prášila čerstvá múka. Bolo dosť práce aj chleba a ľudia boli spokojní a šťastní.
„Ak nám budú peniaze takto utešene pribúdať, čoskoro môžeme žiť len z toho, čo zarobíme mletím múky a truhlicu s pokladom nemusíme vôbec otvárať,“ preratúval, radostne sediac po večeri za stolom, zarobené mince mlynár. Žena vstala, odpratala prázdne taniere, prebehla očami kôpku peňazí, pristúpila k mužovi, jemne si privinula jeho hlavu k hrudi, no neusmiala sa.
„Čo je, ty sa netešíš?“ opýtal sa zaskočený Maté Gazdag.
„Stále myslím na to moje trápenie,“ zavzlykala mlynárka.
„Stalo sa niečo?“ vstal muž od stola a pevne zovrel v mocných rukách svoju ženu.
„Nič sa nestalo,“ drali sa ťažké slová zo zovretého hrdla, „nemôžem ti dať dieťa, po ktorom tak veľmi túžiš. Toto je moje najväčšie trápenie.“
„Že nemôžeme mať dieťa, je naše a nie tvoje trápenie,“ zdôraznil Maté Gazdag a ešte tuhšie stisol milovanú manželku, „máme jeden druhého a všetko ostatné je božia vôľa.“
Dieťa bolo to jediné, čo chýbalo mladým manželom, aby boli naozaj spokojní a šťastní. Maté Gazdag sa snažil pred ženou potomka vôbec nespomínať. Počas dňa bolo v mlyne aj jeho okolí rušno. ¼udia prichádzali a odchádzali, do mlyna nechodievali len kvôli pšenici či jačmeňu. Šikovný mlynár ovládal mnoho remesiel a ak niekto potreboval vyrobiť niečo z dreva, alebo aj podkuť koňa, Maté Gazdag si poradil so všetkým. Inému stačila len drobná rada, dobré slovo. Ani mlynárka nikoho neodmietla, ak prišiel za ňou s prosbou či hocakým ponosom. Vyznala sa aj v bylinkách a nejednému človeku pomohla z choroby.
„Ste požehnaním pre túto dolinu,“ vraveli často ľudia mladému páru. Vďaka ľuďom a práci nebolo kedy myslieť v mlyne na trápenia. Boli však predsa len chvíle, kedy sa Maté Gazdag prechádzal sám lesom. Vtedy naňho doliehali ťažké myšlienky. S krutou pravdou, že nebude otcom, sa zmieril. S bolesťou, ktorú prežívala jeho žena, sa zmieriť nedokázal.
Jedného dňa Maté Gazdag kráčal znovu ponorený do chmúrnych úvah pozdåž Blatnice. Pôvodne si chcel na chvíľu oddýchnuť od hlučného mlyna, rýchlo ale zistil, že ticho nie je vždy tým najlepším liekom. Zo zadumania ho náhle vyrušil slabý ženský ston. Chvíľu nebolo zrejmé, odkiaľ bolestivý zvuk pochádza, no keď sa k tichým vzlykom pridal hlasný detský plač, mlynár razom objavil ženu aj dieťa, posplietané klbko malého a veľkého tela uložené v lístí vedľa tečúcej vody.
„Robila som, čo sa dalo, no stratila veľa krvi,“ spustila mlynárka bezmocne mokré ruky a neisto odstúpila od postele. Utrela sa do zástery, znovu sa sklonila nad ženu a zatlačila jej oči.
„Idem po kňaza,“ zašepkal muž a cestou z izby ešte stihol prekryť zrkadlo na stene čiernou šatkou. Povedať v tejto chvíli niečo nahlas nemohol. V jednej posteli ležala màtva žena, v druhej spalo dieťa.
„Mamička, mamička, lienka mi uletela,“ dobehla maličká Rózsika s trasľavým hlasom zo záhrady do kuchyne a prekrúcala pred matkou prázdne rúčky.
„Aká lienka, miláčik,“ opýtala sa nežne mlynárka a zodvihla si dievčatko do náručia, „uf, či si len ťažká.“
„Ocko mi ráno daroval lienku. Mala som sa o ňu starať, no ona mi ušla.“
„Asi ju volala mamička, vieš? Musela za mamičkou,“ pritlačila žena nežne pery na bacuľaté líčko.
„Ocko sa bude hnevať,“ zafikala previnilo Rózsika.
„Nebude. Ocko ťa ľúbi,“ pokračovala v bozkávaní malej zamračenej krásavice mlynárka a dodala, „poď, ideme za ockom. Ideme sa ho spýtať, či sa hnevá.“
Po nešťastnej smrti Rózsikinej matky našlo opustené dievčatko razom svoju novú rodinu v zádielskom hornom mlyne. Maté Gazdag so ženou sa svojej novej nečakanej úlohy ujali s veľkou pokorou. Božie rozhodnutie chápali ako vypočutú prosbu, ktorú raz skryto, inokedy celkom otvorene vkladali mladí manželia do svojich modlitieb. Dieťa stratilo matku, no našlo oboch rodičov schopných zahrnúť ho nie len nekonečnou láskou, ale zabezpečiť mu aj bezstarostné detstvo a pekné vyhliadky do budúcnosti. Truhlica s pokladom putovala do pivnice. Maté Gazdag ju tam starostlivo ukryl s tým, že najbližšie roky poklad potrebovať určite nebudú. Všetko potrebné k životu zabezpečí šťastnej rodine mlyn a pracovité ruky jeho obyvateľov. Poklad odovzdajú Rózsike vo chvíli, keď ju budú vyprevádzať z domu v spoločnosti ženícha.
Tak ako sa o záhadnej žene, ktorú priviedol osud k mlynskému potoku, nič nedozvedel manželský pár z mlyna, nič o nej netušila ani Rózsi. Vyrastala v šťastnom detstve a v presvedčení, že Maté Gazdag so ženou sú jej skutoční rodičia. Čo bola vlastne pravda, pretože časom sa v Zádieli o pravej Rózsikinej matke prestalo celkom rozprávať. Smutnú historku spláchol Blatný potok do zabudnutia a venoval sa tomu, k čomu ho poverila prasknutá skala pri jeho prameni: roznášať vlahu všetkému živému, vypåňať ticho lesa piesňou a, samozrejme, poháňať mlynské koleso. Kde nebolo otázky, nebolo ani odpovede.
Z Rózsi vyrástlo nádherné dievča. Chýry o jej kráse sa roznášali nie len Zádielskou dolinou, dostali sa aj za múry Turnianskeho hradu a vozy s pomletou múkou ich rozvážali po celej župe. V dedine nebolo mládenca, ktorý by aspoň vo sne netúžil po krásavici Rózsi. Mnohí sa samozrejme neuspokojili so snami a mlyn s peknou dcérou obliehali ako múry zámku. Asi najdôslednejšie a celkom neskryto sa o ruku Rózsi uchádzali Lajos Ecsegi a János Dul, urastení chlapci z dolného konca osady.
Život mládencov, dievčat, život všetkých ľudí v krajine sa však razom zmenil. Po období mieru a pokoja si dejiny pýtali ďalšiu vojnu. Cisárske vojsko verbovalo mladých mužov do armády a vojenské bubny priniesli nepríjemnú novinu aj do Zádielskej doliny. Lajos Ecsegi a János Dul sa prišli rozlúčiť do mlyna v nádeji, že jeden z nich získa od Rózsi prísľub vernosti. Maté Gazdag si ich oboch zobral bokom a otvorene im chlapsky oznámil, že jeho dcéru dostane za ženu ten, kto sa z vojny vráti ako väčší hrdina. Či sa to mladým mužom páčilo alebo nie, museli súhlasiť. Nebolo kedy priečiť sa priamemu mlynárovi ani do vojny volajúcej armáde. Nebolo kedy priečiť sa nikomu a ničomu. Otcovia a matky žehnali synom, dievčatá mávali im na cestu, v očiach všetkých štípala soľ.
„Dokedy bude trvať táto hrozná vojna, otec?“ opýtala sa Rózsi mlynára a podala mu krčah s vodou. Odbehla od roboty, ktorej sa venovala spolu s matkou v kuchyni. Chcela vidieť otca, chcela ho takto prinútiť, aby aj on aspoň na chvíľu prerušil prácu a oddýchol si. Povesť o zádielskom mlyne a jeho šikovnom mlynárovi neobišla ani zásobovačov cisárskej armády a tak v časoch, kedy sa ostatní museli uskromňovať alebo doslova treli biedu, Maté Gazdag mlel obilie pre vojenský chlieb.
„Bohužiaľ, táto vojna nás teraz živí,“ odpovedal mlynár smutne svojej dcére. Vedel, že vojna je hrozná. Dobre poznal všetky jej podoby a poznal aj spôsob, ako sa v nej dá prežiť. Vojnu prežijú len najsilnejší a nie sú to iba bojovníci s mečmi v rukách. „Neboj sa, dcérenka, tento mlyn nás ochráni pred všetkým,“ pohladil mlynár Rózsi po vlasoch, poďakoval za prinesenú vodu, ktorou sa osviežil a odobral sa späť k práci. Vojna trvala, ťahala sa ako ťažká hmla, bol to čas, kedy aj starci iba nechápavo krútili hlavami.
Armádne vozy smerujúce do mlyna boli naložené nie len ťažkými vrecami, ale aj smutnými správami z bojísk. Vojenskí kočiši rozprávali tie najstrašnejšie príbehy a nebolo týždňa, žeby sa nejaká tragédia netýkala aj niekoho zo Zádielskej doliny. Vojna si brala životy mladých mužov a rozsievala žiaľ do sàdc nešťastných rodín. O Lajosovi Ecsegiovi sa Maté Gazdag dozvedal len tie najlepšie správy. Statočný mládenec dosiahol rýchlo hodnosť veliteľa a pod kráľovskou zástavou postupoval od jednej víťaznej bitky k ďalšej. Naopak János Dul bojoval na celkom opačnej strane. Vlastne on nebojoval na nikoho strane. Veľmi skoro z armády ušiel a s bandou zbojníkov raboval a zabíjal už aj tak zbedačených obyčajných ľudí.
„Prišiel som si po Rózsi, mlynár,“ ozvalo sa jedného rána pod oknami zádielskeho mlyna. Maté Gazdag vyšiel pred dom a zamračeným pohľadom si prezrel jazdca sediaceho na koni.
„Otoč sa a odíď, odkiaľ si prišiel,“ vykázal rázne z dvora nepozvaného hosťa starý mlynár, „tu nemáš čo hľadať.“
„To už ako? Máme predsa dohodu, mlynár. Som najsilnejší muž v celom okolí. Mojich ľudí tu každý pozná a bojí sa nás aj samotný kráľ,“ vystatoval sa zbojník.
„Ja sa ťa nebojím, János Dul, ani tvojich kumpánov. Nepočúval si, čo som ti povedal, keď si odchádzal na vojnu? Moju Rózsi dostane za ženu statočný chlap, hrdina, a takým ty nie si. Odíď!“ ukončil rázne debatu Maté Gazdag a zabuchol dvere.
„Tieto slová oľutujete, mlynár,“ zakričal do zatvorených dverí János Dul a prudko otočil koňa, „toto vás vyjde draho, prisahám!“
Každá vojna sa raz musí skončiť. Aj táto sa skončila. Jedni oplakávali tých, ktorí sa už nevrátili a tí, ktorí sa vrátili, boli vítaní so slzami šťastia. Pretože koniec vojny je ako prevrátený kotol såz. Jedni rany jatrí a druhé hojí, pramení z utrápených sàdc a vyteká z ubolených očí. Slzy ohriate na slnku sa potom vracajú späť do radostných pohľadov a rozlievajú teplo v dušiach tak, ako do dokáže len voda a čas.
Lajos Ecsegi sa vrátil do rodného Zádielu ako skutočný hrdina. Jeho krajania boli na neho veľmi hrdí a dávali mu to s radosťou najavo. Len čo sa statočný mladý muž zvítal s rodinou, zamieril si to hore dedinou do mlyna. Nemusel povedať ani slovo. Maté Gazdag aj so ženou ho privítali s otvorenou náručou. „Ak je len polovica z toho, čo som sa o tebe dozvedal, pravdou, potom si našu dcéru Rózsi zaslúžiš jedine ty,“ začal napokon rozhovor mlynár.
„Máš moje chlapské slovo, avšak,“ zvážnel náhle Maté Gazdag, „posledné slovo musí povedať Rózsi. V živote sme ju do ničoho nenútili a ani do vydaja s človekom, ktorého by sama nechcela, ju nebudeme nútiť.“
Rózsi namiesto toho, aby niečo povedala, pobozkala svojich rodičov, pristúpila k Lajosovi Ecsegimu a neustále mu hľadiac do očí ho chytila za ruku. V tej chvíli v zádielskom mlyne nemusel naozaj nikto povedať nič. Potom už ale slovám nebolo konca kraja. Rózsi a Lajos sa čoskoro nato zasnúbili a stanovili si aj dátum svadby.
Zádielskou dolinou sa ozýval spev. Svadobný sprievod vedený slávnostne oblečeným Lajosom Ecsegim už minul kostolík aj posledný dom v osade a mieril popri Blatnici hore k mlynu, v ktorom rovnako nádherne ustrojená čakala na svoju veľkú chvíľu krásna Rószi. Spievajúca skupinka zdolala poslednú zákrutu, no namiesto vyzdobeného mlyna zbadala strechu v plameňoch. Po dvore pobehoval rozzúrený János Dul a spolu so svojimi kumpánmi dokončievali dielo skazy. Strhol sa boj, po ktorom svadobčania zahnali banditov do lesa. Bolo to však veľmi trpké víťazstvo. Lajos Ecsegi našiel v zhorenisku len màtve telá Matého Gazdaga a jeho ženy. Nevesty Rózsi v mlyne ani jeho okolí nebolo.
„Musíme za nimi do lesa,“ zavelil svojim priateľom nešťastný ženích.
Zádielska dolina je jedna veľká skrýša, v ktorej je plno ďalších skrýš. Schovať sa tu dokážu len domáci, pre ostatných sú všetky tajné miesta iba tieňmi v kríkoch a priehlbinami v napadanom lístí. János Dul aj Lajos Ecsegi poznali v Zádieli každý kút. Aj preto Lajos so svadobčanmi poľahky vystopovali a dolapili bandu Jánosových ľudí v jednej z jaskýň. Neľútostný zápas muža proti mužovi nemal konca. Kov trieskal o kov a krv stekajúca po skalách sa strácala v tráve. Z ťažkej bitky napokon vyšla víťazne družina Lajosa Ecsegiho. János Dul a všetci jeho prisluhovači boli namieste popravení. Zúfalému a doráňanému Lajosovi Ecsegimu sa však uľavilo až vtedy, keď našiel v útrobách jaskyne svoju milovanú dievčinu.
„Kde si bol, láska moja?“ vzlykala vyčítavo nešťastná, no živá a nezranená Rózsi.
„Tu som, drahá moja, tu som,“ objímal svoju milú Lajos, „už som pri tebe, už ti nikto neublíži.“
„Keby som nemala teba, Lajos, nemám pre čo žiť,“ zaborila Rózsi vyplakané oči do hrude mladého muža. Stáli na brehu Blatného potoka. „Tu som vyrastala, prežila som tu krásne detstvo pod ochranou tých najlepších ľudí na svete. Prečo sa to stalo?“
Lajos Ecsegi neodpovedal. Na túto bolesť nebolo rýchleho lieku, nebolo takých slov, ktoré by dokázali utíšiť veľký žiaľ. A tak Lajos aspoň podopieral ženu, ktorú ľúbil a ktorá ľúbila jeho. Mlynské koleso im stálo v pätách ako nepodarená mohyla, vystrkovalo z vody nehybný chrbát ako rebrá zabitého jaštera. Len začmudené múry a popol. V troskách zničeného mlyna našli mladí manželia neporušenú železnú truhlicu s pokladom. Rózsi znovu zovrelo srdce. Keby sa tak dala vymeniť táto truhlica za životy jej drahých rodičov.
„Bože, Bože, prosím ťa, pomôž,“ dvíhala pohľad k zamračenému nebu nevesta v čiernom. Lajos sa spolu s Bohom mlčky prizerali tejto prosbe. Obaja vedeli, že iba dlhý čas vylieči to, čo spôsobilo niekoľko strašidelných chvíľ. Rózsi potrebovala čo najskôr odtiaľto odísť. Mladí pár sa nechcel ani za svet usadiť na tomto nešťastnom mieste a tak sa so svojím celým zvyšným majetkom odsťahovali preč a do Zádielu sa už nikdy nevrátili. Časť zhorenej budovy zmyla voda, zvyšok zavalili kamene a zarástol trávou. Zádielska dolina ostala odvtedy už navždy bez mlyna.
Blatný potok je strieborný vrkoč starej dámy. Rozkrojil horu, otvoril zem, vyhåbil na nej vrásku a vpustil svetlo i čas. Voda prerazila skalu a vybrala sa na púť nekonečných otázok a odpovedí, ktoré všade navôkol blikajú ako oči netopierov, vrážajú do koreňov stromov a kameňov a znejú ako tmavozelená hudba. Vo vode rýchleho koryta pláva odumretá tráva, živé ryby a ľudské príbehy, ktoré do nej popadali zo smädných úst a smutných očí. Blatný potok je vrkoč starej dámy, chvíľu spieva a chvíľu plače. Kto došiel až sem, vystačí si s mlčaním.
* * *
Poznámky autora:
Blatný potok, Blatnica – potok v Zádielskej doline. Pramení na rozhraní Slovenského krasu a Volovských vrchov, jeho dåžka je 14 kilometrov. Od obce Zádiel pokračuje do Dvorníkov a následne sa vlieva do riečky Turňa. V spojení so Zádielskou dolinou vytvára jednu z najkrajších tiesňav na Slovensku.
Imrich Tököli (Imre Thököly) – narodený 1657, zomrel 1705 – sedmohradské knieža, jeden z vodcov protihabsburských povstaní, otčim Františka II. Rákociho (Rákóczi).
Zádiel – obec v okrese Košice-okolie, prvá písomná zmienka je z roku 1317, ale v 17. storočí bola spustošená a zhorela do tla. Nanovo ju osídlili protestanti, ktorí boli zo župného mesta Turňa vyhnaní počas protireformačného hnutia.
Zádielska dolina – kaňon v Národnom parku Slovenský kras. Niektoré jeho skalné steny sú vysoké až 300 metrov. Patrí medzi najatraktívnejšie prírodné lokality na Slovensku.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
