login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Zabudnutí vojaci

@ :: Poviedky ::     Dec 23 2010, 17:06 (UTC+0)

Kalvínsky kostol v Jablonove nad Turòou. Okolo neho boli pochovaní rumunskí vojaci, ktorí padli pri bojoch o horský priechod Soroška.

Miesto: Jablonov nad Turňou okres Rožňava
Čas: 1944
Autor: Slavomír Szabó

       Bola som dieťaťom a detstvo je vraj najkrajšou časťou života. Plné bezstarostnosti a hier. Ale... Veď viete... Aj malý človiečik je citlivý voči všetkému zlu a napätiu, ktoré sa šíri v ovzduší, v ľudských pohľadoch, v podvedomých gestách či rovno pred hlavňami namierených zbraní. Strach namiesto hračiek. Takto to bolo. A dieťa si to plne uvedomuje, ibaže sa nechá ľahšie rozptýliť rozličnými rozmarmi okolia, takže svojim správaním a konaním pôsobí na iných, akoby sa nič nedialo. Dospelí si potom aspoň trochu vydýchnu, že ich maličkí sú spokojní, lebo nič nechápu. Ja však viem, že vec sa má inak.
       Zdá sa vám, že podľa toho čo hovorím, bude moje svedectvo o vojne zbytočne tragické a vzhľadom na môj vek i trochu skreslené? Nie, to určite nie. Nech to znie akokoľvek čudesne, myslím si, že vo mne stále ostalo niečo z toho dieťaťa. Niektoré spomienky človek z pamäte nevymaže, aj keby chcel. Občas po celé dni okolo mňa niet nikoho, kto by sa prihovoril. To sú tie chvíle, kedy sa mi v hlave vynárajú obrazy starého sveta. Toho, na ktorý som pozerala očami malého dievčatka. Sveta mužov v uniformách, čo sa striedali v našom dome, zatiaľ čo mama vzala mňa i sestry, aby sme sa pred výbuchmi ukryli v pivnici.

       Jablonov je nádherná dedina. Teda Jablonov nad Turňou, ako sa teraz zvykne volať, ale za vojny sme patrili k Maďarsku a volali sme ju Almas. Meno nie je náhodné, ale ani mená okolitých dedín. Silická Jablonica, Hrušov, vždy tu bývali chýrne ovocné sady. Tak aj na jeseň v tom štyridsiatom štvrtom sme otriasali jablone plné veľkých a šťavnatých plodov, keď k nám do dediny prišli vojaci. Maďarskí vojaci. Lenže to nebol výjav ako zo starých kníh plných hrdinov; žiadne odhodlané pohľady, vypnuté hrude zdobené ligotavými medailami, žiadne vítajúce davy mávajúce kvetmi. Dedinou prechádzal zástup unavených chlapov, ktorí sa nakoniec zoradili pred kostolom a čakali. Ich veliteľ šiel za starostom a potom už rozdeľoval mužov do domov. Každá rodina dostala na starosť dvoch až šiestich vojakov, my štyroch. Na záhrade ku stromom si priviazali kone. Utekala som sa na ne pozrieť, kone som mala vždy rada. Mama zalomila rukami, vraj aké sú chudé a mne už nebolo viac treba. Zatiaľ čo šla mama do kuchyne, ja som im priniesla zo stodoly slamu; mala som jej v náručí toľko, že som pred seba poriadne nevidela. Zastavil ma vojak.
       „Chceš dať seno našim koňom?“
       Prikývla som, ale nevravela nič.
       „Tvoja mama o tom vie?“
       Zasa som prikývla.
       „Keď im chceš dať seno, tak iba spolu s mamou. Povedz jej, že máme zákaz čokoľvek od ľudí pýtať. Ani pre seba, ani pre kone.“
       Stála som tam v rozpakoch, ale potom som hodila seno na zem a šla k mame. Povedala som jej to. A tak sme nakàmili koníky spolu.

       Vojaci sa mi zdali všetci rovnakí. Rovnako sa obliekali, ešte aj keď pochodovali, kládli nohy pred seba naraz ako jeden muž. Veľmi som medzi nich nechodila, nesmela som. Lenže po nejakom čase skoro všetci z dediny zmizli. Odišli na Sorošku, odkiaľ sa ozývala streľba. Začalo pršať, dolu ulicami tiekla voda ako v potoku, ale oni sa stále nevracali. Až na druhý deň, aj to len niektorí, aby sa vyspali a išli zasa na ten náš kopec. Keď sa vtedy vrátili, zhadzovali zo seba košele a vešali na šnúru nad pec, boli uzimení a oči sa im zvláštne leskli. Mama vravela, že to nie sú žiadni velitelia; tí vraj na druhom konci dediny dostali celý voľný dom len pre seba. Tam bola aj vojenská kuchyňa, kam chodievali všetci jesť. Lenže vtedy, keď sa krčili okolo pece skoro holí a mlčali, akoby každého slovo privolávajúce spomienku zároveň spôsobovalo bolesť, mama im uvarila polievku. Fazuľovú. Dali sme im ju v kuchyni na stôl a zavolali ich k sebe. Keď to zbadali, ani si nesadali na stoličky, len naraz sa každý z nich zohol a vyťahovali lyžice spoza sár čižiem. Akurát som im niesla naše lyžičky z kredenca, ale ostala som stáť a pozerala na nich ako hlcú, akoby nikdy nejedli. Vtedy som si spomenula na ocka. Aj jeho zavolali k armáde. Samozrejme, k maďarskej. A posledný list od neho sme dostali z Rumunska. Aj on sa tam takto trasie a chlípe polievku ako hladný pes?
       Vravela som, že po návrate zo Sorošky vojaci mlčali. To áno, ale v noci som sa prebudila na výkriky. To kričal jeden z nich. Mama vravela, že sa mu niečo škaredé snívalo. Ale muselo to byť veľmi škaredé, lebo vrieskal aj potom ako ho prebudili. Nakoniec ho museli vyviesť pred dom a vyliať naň vedro vody. Triasol sa. Možno od zimy, možno ešte z toho sna. A ráno potom odišli. Vrátili sa zas až o dva dni. No už nie všetci štyria, ale len traja. Chýbal ten, ktorý mal škaredý sen. Zomrel. A že sa tak stane, možno vedel vopred i on.

       „Piroška, nepozeraj z okna. Poď teraz ku mne, budeme čistiť zemiaky,“ zavolala ma v jedno ráno mama a tak som poslúchla. Ja som zemiaky síce nečistila, pre také malé dievčatká je nôž nebezpečný, ale aspoň som ich už ošúpané umývala v hrnci s vodou. Prvý zemiak, druhý, tretí... Tretí som už umyť nestihla. Vypadol mi z dlane, keď zvonku doľahol strašný vreskot. Nikdy doposiaľ som taký nepočula; ťažko uveriť, aký hlasitý a bolestný môže byť ľudský hlas. Stále ho počujem. Bol to krik zúfalca volajúci nebesá, žiadajúci pomoc, ktorá neprichádzala, hlas človeka a zároveň i zvieraťa doposiaľ driemajúceho kdesi na dne jeho duše. Bežala som k oknu, ale mama ma zadržala.
       „Piroška, nepozeraj von!“
       „Niekto kričí.“
       „Nepočúvaj, zapchaj si uši!“ a sama mi priložila dlane na sluchy. Naraz sa prudko otvorili dvere a do kuchyne vbehla teta Irma. To bola naša suseda.
       „Nemala som to urobiť, to som nemala,“ plakala, padla na kolená, z hlavy si strhla šatku a šmarila ju o zem, akoby tá mohla za všetko. Mama ma pustila a kľakla si k tete Irme. Objala ju a ja som to využila. Zvedavosť bola silnejšia ako mamin príkaz. Keď som odhrnula záclonu, videla som v záhrade tety Irmy vojaka. Ruky mal roztiahnuté a od zápästí sa tiahli povrazy k dvom stromom. Priviazali ho medzi ne. Bol do pol pása nahý a za ním stál druhý vojak s bičom v ruke. Bič plieskal, dopadal na obnažený chrbát a po každom šľahnutí ostal na koži krvavý pás. Zároveň sa ozval vždy ďalší a ďalší bolestný výkrik. Neviem, koľkokrát toho neboráka šľahli. Len keď ho odviazali, padol na mokrú blatistú zem a nehýbal sa.
       Ako prestal krik, teta Irma vybehla znovu von a rovno k vojakovi. Ten akoby pozbieral všetky sily, postavil sa a pozrel Irme priamo do očí. Boli vedľa seba tak blízko, až sa takmer dotýkali. Teraz vykríkla teta Irma, azda nezniesla ten pohľad a utiekla domov. To ma už mama odťahovala od okna a nechcela mi za nič povedať, prečo toho muža tak zbili. Až neskôr som sa dozvedela, že to bol jeden z vojakov bojujúcich na Soroške. Býval u Irmy, a keď sa raz v noci vrátili, aby sa tam mohli vyspať, bol vraj veľmi hladný. Vliezol jej do špajze a ukradol bok slaniny. Irma sa vtedy veľmi nazlostila, lebo ho chytila, keď ju odnášal do izby. Vraj keby si pýtal, sama mu odkrojí. Lenže nie toľko, to musí vydržať jej i deťom až do jari. Vojak jej vykričal, že tam hore v priesmyku zomierajú ľudia, aj jeho dnes skoro zabili, tak nech mlčí a neľutuje jedla, vraj mu to patrí. Irma však šla v noci rovno do domu k veliteľom. Ešte v tú noc vojaka zavreli do pivnice, nechali strážiť a ráno padol rozsudok. Zbičovať. Verejne. Aj na výstrahu ostatným. Tak sa to teda stalo.
       Irma naozaj ľutovala, čo spôsobila. Nikdy sa s tým nevyrovnala. Často s trpkosťou spomínala, ako kvôli slanine nechala ublížiť človeku. Jazvy na chrbte mu ostanú na celý život. A jazvy na duši tiež. Čas človek nevráti a žiadne slovo, ktoré vypustil, žiaden skutok, ktorý vykonal, nemôže vziať späť. Ešte aj ako stará žena túžila Irma vedieť, či jej ten vojak odpustil. Veľmi si to priala. Nie, neschvaľovala, že chcel ukradnúť slaninu jej deťom, ale sama by nedopustila taký krutý trest.

       Prišiel deň, keď maďarskí vojaci od nás odišli. Nie celkom. Len opustili naše domy a išli bývať do stajní, stodôl a chlievov. Vonku bolo stále chladnejšie a chladnejšie, nedávalo mi to žiaden význam, ale len chvíľku. Pochopila som, že museli vypratať izby, aby ich uvoľnili pre iných. Pre Nemcov. Tí prišli do Jablonova na druhý deň, zložili si veci a už sa aj hrnuli na Sorošku. Od tej chvíle sa tam strieľalo stále viac a viac. Veľmi rýchlo som pochopila, že i keď Maďari a Nemci bojujú spolu na jednej strane, byť Nemcom znamená viac. Nielenže nemuseli spať v stodolách, ale šli do postelí, no najmä podľa toho, koľko mali jedla. Pamätám si, ako mi jeden nemecký vojak dal veľkú konzervu, aby som ju odniesla mojej ´Mutter´. Pozerala som na ten kus železa, akoby to bola bomba či mína, tak šiel do kuchyne spolu so mnou a tam ju otvoril. Vo vnútri bolo šťavnaté mäso. Svet sa trochu zmenil. Už sme nevarili polievku vojakom, ale často sami jedli to, čo nám dali Nemci. Niekoľkokrát aj čokoládu. Ozajstnú čokoládu! Viete, akú hodnotu mala vtedy čokoláda? Nemyslím na peniaze, lebo zohnať sa v obchodoch nedala. Hodnota čokolády spočívala v tom, že bola prostriedkom ako vyčariť na detskej tvári úsmev v čase, keď spoza horského priesmyku duneli delá, zákopy sa plnili màtvymi a každým dňom niekto mohol bombardovať dedinu. Mohol zbúrať domy, ktoré si stavali ľudia ako hniezda, kde privedú na svet a vychovajú svoje deti. Rozmetať vinice, kde celé generácie pestovali hrozno, robili víno a predávali ho, aby sa im žilo lepšie. Zničiť ovocné sady, cesty a ľudské osudy. Čokoláda, jej úžasná, azda až rozprávková chuť primäla dieťa, aby aspoň na kratučkú chvíľku prižmúrilo oči a slastne sa usmialo. To naozaj dokázala, v tom bola jej nevyčísliteľná cena.

       Keď sa hovorí o bojoch v zime, väčšina ľudí si predstaví vojakov v snehu. Lenže celkom tak to nebolo. V tom štyridsiatom štvrtom snežilo až tesne pred Vianocami. Dovtedy len dážď a vietor. Začiatkom decembra, keď už výbuchy zneli nielen od Sorošky, ale aj od Dolného vrchu, Nemci vraveli, že ide Ivan. Tak nazývali ruských vojakov a v tom čase už kričanie zo spánku nebolo ničím výnimočné. Nakoniec sme v dedine ostali sami. Bez vojska. Bolo to zvláštne. ¼udia vychádzali do ulíc, pozerali naokolo, ale nikde žiadna uniforma. Žiadne vojenské auto ani kone. Každý sa pýtal každého, čo sa deje, ale nikto nepoznal odpoveď. Až do chvíle, keď padla bomba. Azda kanón, to neviem, vlastne ani neviem, ako ďaleko to od nás bolo, ale všetci sme sa rozutekali do pivníc. Veď už boli pripravené, jedlo nachystané, stačilo preniesť periny. Preniesol len ten, kto si trúfal, že má ešte čas. Mňa mama schytila aj s mojimi malými sestrami a už sme boli v tme pod domom.
       „Keď prídu Ivanovia, čo nám urobia?“ pýtala som sa.
       „Neviem, Piroška, neviem.“
       „Budú do nás strieľať?“
       „Prečo by do náš strieľali?“ hladkala mi mama vlasy, takže som cítila, ako sa jej trasie ruka.
       Jej otázka ma zaskočila. Keď strieľajú do iných, prečo by nemali do nás? Zdalo sa mi to pochopiteľné až do chvíle, keď som zistila, že vlastne ani neviem, prečo strieľajú po sebe navzájom. Ako som vravela na začiatku, cítila som nebezpečenstvo, no jeho príčinu som chápať nemusela.
       Tesne za domami sa ozvala streľba. Prichádzajúce vojsko azda iba skúšalo, či niekto proti nemu spustí paľbu z dediny. No nestalo sa a tak do ulíc vbehli noví vojaci. Žiaden Ivan. Boli to Rumuni. Vidíte? Koľko pomníkov hrdinskej Červenej armáde sa postavilo, ale nikto ani nespomenie, že celé obrovské územia v Maďarsku i na Slovensku oslobodili Rumuni. Najskôr k nim prišli naši chlapi. Rumuni sa ich pýtali, či sú tu Nemci alebo maďarskí vojaci. Neboli tu však. Netrvalo to dlho, možno tak dve hodiny, čo Rumuni prehľadali dedinu a potom sa vybrali na Hrušov. Tam sa strhla poriadna mela. Štrnásť rumunských vojakov k nám pritiahli späť do Jablonova. Alebo màtvych, alebo ťažko ranených, ktorí skonali tu v našej dedine. Stala sa im osudnou. ¼udia ich pochovali na cintoríne.
       Mali sme tu Maďarov, Nemcov, Rumunov a nakoniec tu prišiel aj Ivan. Teda Rusi. Muži z dediny hovorili, že Soroška bola pre vojsko ťažký úsek a Rusi posielali rumunských vojakov predovšetkým tam, kde očakávali veľké straty. Lenže ani Rusi tu nechodili ako na špacírke. Bola som svedkom scén, ktoré sa mi vpísali hlboko do duše. S Rusmi došiel aj ich lekár. Mama hovorila, že je to veľký pán, že sa ho nemusíme báť, lebo on ľudí nezabíja, ale uzdravuje. U nás v prednej izbe, presne tam kde mi donedávna dávali Nemci čokolády, si Rusi urobili ošetrovňu. Práve cez náš dvor prenášali všetkých ranených. Mnohí kričali, stonali, niektorí len mlčky pozerali s očami plnými bolesti. Krv sa z nášho domu vynášala v lavóroch, špinavé obväzy prali vo vedrách a sušili nad ohňom, prvýkrát som videla, ako vyzerá skalpel alebo pílka na kosti. V takej chvíli som myslela na otca, či aj on už niekde neleží prevàtaný guľkou.

       „Hodinky! Piroška, nevidela si otcove hodinky?“ rozhliadala sa v jeden deň mama okolo seba. Naozaj. Na poličke v skrinke, tam kde mali svoje miesto, neboli. Možno sa vám to bude zdať zvláštne, ale mama ich každý večer naťahovala, aby nikdy nezastali. Mám trochu podozrenie, akoby sa pokúšala samú seba presvedčiť, že kým hodinky tikajú, je s otcom všetko v poriadku. Viem, nedáva to zmysel, ale aký zmysel už hľadať uprostred vojny? Aj falošná nádej je nádej a mama na tých hodinkách lipla, akoby naozaj merali čas otcovho bytia.
       „Piroška, nehrala si sa s nimi? Určite nie?“ pýtala sa ma znovu, i keď vedela, že by som to nikdy neurobila, lebo mi to už dávno zakázala. Potom si sadla na stoličku a premýšľala. Presne viem, čo sa odohrávalo v jej hlave. Myslela na Irmu a jej výčitky. Irma nahlásila zlodeja slaniny a zbičovali ho. Čo sa stane, ak ona nahlási zlodeja hodiniek? A dobre vedela, kto ich ukradol. Videla totiž cez okno, ako sa po izbe motá práve ten obdivovaný lekár. Keď tam vošla za ním a opýtala sa ho čo chce, vravel, že ako dobre, že prišla, lebo ju hľadal, či nemá čisté plátno. Také na veľké rany.
       Na miske váh výčitiek za možné bičovanie na jednej strane a stratu hodiniek na strane druhej zavážili hodinky. Rozhodla sa, že ich získa späť za každú cenu a tak hľadala ruských dôstojníkov. Čo najvyšších. Aj sa jej to podarilo. Veliteľ chcel byť spravodlivý. Zavolal teda desať rôznych vojakov, medzi nimi aj lekára, nech mama ukáže, koho videla v izbe. Nezaváhala ani na chvíľku. Doktor potom siahol do vrecka, podal jej hodinky a vec bola vyriešená. Žiadne obvinenie nepadlo, bič na kone ostal visieť v stajni.
       Možno mama chcela, aby sa to vysvetlilo. Azda cítila potrebu všetko si vyrozprávať, potrebovala povedať, aké sú tie hodinky pre ňu vzácne a tak ma na druhý deň vzala za ruku, že ideme za lekárom do izby. Bolo tam ticho, nikoho práve neošetrovali. Tak zaklopala a vstúpili sme dnu. Potom vykríkla. Ja nie, i keď aj mňa ten výjav vydesil. Lekár ležal na posteli a fajčil. Uprostred izby stáli dva stoly spojené dohromady, na nich ležala pílka a pri nej ľudská noha! Stôl i podlaha boli od krvi. Rýchlo sme vyšli von a pribuchli dvere. Odvtedy sme do izby už viac nevstúpili.

       Konečne napadol sneh, ba prišli aj Vianoce, ale také bez stromčeka. Aj bez listu od otca. Mama si uvedomovala, že je nezmyselné, aby pošta prešla cez front, ale i tak vyzerala poštára. Nadišiel nový rok, ba začalo sa aj otepľovať. V tom predjarí, kedy sa z prikrývky snehu vytvárajú potoky a na bielych pláňach presvitajú prvé fľaky zeminy, zhromaždili Rusi našich mužov. Vraj potrebujú ich pomoc. Chlapi išli vozom na Sorošku a odtiaľ na Silickú planinu, Horný vrch i Dolný vrch, ba aj po ich strmých svahoch z planín smerom k dedinám, aby hľadali padlých vojakov. Aj ich našli. Màtve telá vytàčajúce spod snehu a mnohé už ohryzené zvieratami. Dvíhali ich zo zeme, nakladali na chrbát a niesli často aj dlhé kilometre k vozu. Tam ich ukladali jedno cez druhé, aby ich priviezli do Jablonova. Tu nastala deľba. U nás sú kostoly dva. Katolícky a kalvínsky. Màtvych v ruských uniformách zložili pri katolíckom kostole, Rumunov pri kalvínskom. Potom kopali hroby. Zem bola pod povrchom predsa len zamrznutá, išlo to ešte ťažko. Chlapi sa striedali, chceli to mať čo najskôr za sebou. Keď všetko vykonali, hroby označili.

       Otec sa mám vrátil domov v lete. Mal šťastie, počas celej vojny nepadol do zajatia, inak by ostal trčať niekde na Sibíri možno aj do konca života a my by sme sa to nikdy nedozvedeli. Vojaci z dediny už odišli, ostali len tí v hroboch. Nie nadlho. Bolo to na jar v roku štyridsiatom šiestom, keď Jablonovčania museli padlých Rusov opäť vykopať. Vyťahovali spod zeme telá, ktoré sa tam rozkladali už rok, aby ich previezli na vojenský cintorín. Lenže vtedy vykopávali len ruských vojakov pri katolíckom kostole. Som presvedčená, že tí rumunskí stále odpočívajú pod zemou okolo kalvínskeho kostola, i keď tam stopy po hroboch už nenájdete. Ostali zabudnutí.

Poznámky autora:

Jablonov nad Turňou, Hrušov, Silická Jablonica – majú naozaj mená podľa ovocia, pretože v histórii bola táto oblasť vnímaná ako ovocinársky sad Horného Uhorska. Aj podľa opisov z prelomu 19. a 20. storočia sa tu popri viniči rozprestierali obrovské plochy s ovocnými stromami. V okolí sa nachádzali dlhé podzemné pivnice, ktoré neslúžili len na skladovanie vína, ale aj na uloženie ovocia. Miestni pestovatelia totiž nechceli, aby v čase úrody klesla cena za ovocie a tak ho radšej držali v pivničných priestoroch a na trh uvoľňovali postupne.

Soroška – niekde vystupujúca pod geografickým názvom Jablonovské sedlo, je horským priechodom medzi Silickou planinou a planinou Horný vrch. Má nadmorskú výšku 535 metrov a nachádza sa nad obcou Jablonov nad Turňou. Táto obec je v nadmorskej výške 240, ide teda o strmé prevýšenie takmer 300 metrov na úseku dlhom asi 2 kilometre.

Silická planina, Horný vrch, Dolný vrch – planiny Slovenského krasu, ktoré z troch strán obkolesujú obec Jablonov nad Turňou.

Kostoly v obci – Katolícky (pri ktorom pochovali Rusov) pochádza z druhej polovice 14. storočia. Bol v baroku prebudovaný tak, že sa znížil jeho strop. Na stenách nad stropom, teda teraz už na pôjde, sa nachádzajú zachované vzácne gotické fresky.
- Kalvínsky (pri ktorom pochovali Rumunov) pochádza z 18. storočia. V súčasnosti pri ňom niet žiadnych stôp po hroboch. Tvrdenie rozprávačky tohto literárne spracovaného príbehu bude mať pokračovanie priamo v teréne, kde Literárna spoločnosť Pravé orechové osloví ďalších starých ľudí. Pokiaľ aj oni potvrdia, že pri kostole sú stále pochovaní rumunskí vojaci, plánujeme oslovenie Ministerstva obrany SR a Rumunského veľvyslanectva v SR, aby sa tu dostalo riadneho zaobchádzania v rámci starostlivosti o vojenské hroby. (V tomto štádiu je teda poviedka napísaná ako subjektívna výpoveď podľa rozprávania konkrétnej osoby, jej tvrdenie je potrebné ešte verifikovať.)









***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 8594