Rózina púť za šťastnou hviezdou
@ :: Poviedky ::
Feb 12 2011, 19:04 (UTC+0) | 
Kostol vo Vlachove, kde sa odohráva èas príbehu spracovaného v tejto poviedke. Róza býva i dnes èastým námetom spoloèného spomínania Vlachovèanov. |
Miesto: Vlachovo, okres Rožňava
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autorka: Soňa Jakešová
„Róza, ty si sa narodila pod šťastnou hviezdou,“ počernej dievčine sa v hlave neprestajne prevaľovali slová starej Erži. Keď jej to povedala, sedeli pri ohni spolu s Haňou, Rózinou staršou sestrou. V kotlíku zavesenom nad plameňom klokotala voda s kusmi mäsa a zeleninou. Erži jej držala ruku a tvár skláňala tak blízko pri dlani, až na pokožke cítila jej teplý dych. Chuderka stará, už nevidí dobre, možno ani nečíta z dlane môj osud, ale si len tak vymýšľa, pomyslela si vtedy Róza.
„Veľa detí budeš mať, Róza,“ starena prstom prechádzala po vejáriku jemných rýh.
Dievča razom pevne zovrelo prsty do dlane. Erži naňho prekvapene pozrela. Veď mladé dievčatá samé za ňou chodili a drankali, aby im veštila. No a táto...
„Nechcem poznať svoj osud,“ povedala Róza vzdorovitým hlasom a pevne hľadela do zelenkavých očí stareny. Videla, že pod prevísajúcimi viečkami ich mala akoby vtisnuté do tmavej vráskavej tváre.
„Dobre, dievčatko,“ starena ju chlácholivo pohladila po líci končekmi prstov s krátkymi špinavými nechtami a v úsmeve odhalila jediný sčernetý zub, ktorý jej trčal v ružovkastom ďasne. „Tak vyveštím Hani,“ obrátila sa na Rózinu staršiu sestru, ktorá jej ochotne natrčila dlaň.
Róza v tom mala jasno. Šťastná hviezda, pomyslela si, tá každému zasvieti aspoň raz. No najdôležitejšie je spoznať ju a vybrať sa za ňou. Lebo kto zostane stáť, tomu iba blikne a stratí sa. Ja som o svojej hviezde vedela hneď, ako na mňa Kálman pozrel tými svojimi modrými očami, v hlave sa jej začali odvíjať spomienky. Jasne som cítila, že on na mňa nehľadí ako na Cigánku, nečisté dievča z osady s vlasmi páchnucimi dymom. Páčil sa mi od prvej chvíle. Vysoký, svetlovlasý... každé dievča z našej osady by najradšej chcelo bieleho muža. Lebo pre nás Cigánky je biely muž niečo také ako princ na bielom koni pre bielu ženu. A ja som vždy vedela, že postačí aj slabý plamienok, aby sa z neho dala rozdúchať vatra...
Dievčina sa spokojne usmiala. Dobre vedela, že o vysokého urasteného Kálmana by stála nejedna biela dievčina z Vlachova. Pekný bol aj šikovný, však u grófa Andrássyho slúžil ako kuršmít, ošetroval u neho dobytok. No on si vyvolil ju, Rózu.
Toto všetko sa jej znovu preháňalo hlavou, keď sa brodila v potoku a pomaly kráčala hore prúdom s pohľadom sústredeným do podmytých vyhåbenín pri brehu. Pozorne si obzerala aj väčšie kamene, pod ktorými pstruhy nachádzali pokoj na oddych. Počerné dievča zastalo a pomaly sa sklonilo k hladine. Jednou rukou, na ktorej malo zavesený košík, si pridržiavalo sukňu s pestrými kvetmi a druhú opatrne ponorilo do vody. Róza pod prstami zacítila klzký rybací bok. Prudkým pohybom stisla hladké telo a rýchlo ho vybrala z vody. Pstruh skončil v jej košíku spolu s ďalšími úlovkami.
„Tak čo, Róza, bude večera?“ nečakane ju prekvapil mužský hlas.
Strhla sa. Dobre vedela, že ryby patria grófovi a ťahať ich z vody je veľká trúfalosť. So silno tlčúcim srdcom pozrela na breh. Kálman! Uľavilo sa jej. Natešená sa rozbehla k milému. Bosé chodidlá sa jej kåzali po hladkých kameňoch potoka, voda okolo nej dovysoka špliechala a zmáčala jej sukňu. Párkrát sa skoro skydla, no našťastie sa vždy akosi udržala na nohách.
Konečne sa ocitla na brehu a hneď sa svojmu milému prudko hodila do náruče. Hlavu si oprela o jeho hruď a slastne sa zhlboka nadýchla príjemnej vône jeho čistej košele. Urastený Kálman sa týčil nad Rózinou útlou počernou postavou. Vyzeralo to, akoby k sebe tisol akési dieťa, ktoré hľadá ochranu.
„Mám ich dosť, bude aj pre teba,“ dievčina ukázala na košík. „Prídeš?“
„Nie. Nepatrí sa, aby grófov sluha jedol z toho, čo niekto ukradol jeho pánovi.“
Róza zachytila v Kálmanovom hlase výčitku. Od hanby jej na líca vystúpil rumenec.
„Už to nespravím,“ zašepkala previnilo.
„Dobre. Veď budeš moja žena, ty už nesmieš robiť takéto veci!“
„Tvoja žena...“ vzdychla Róza a razom zabudla na jeho káranie.
„Bol som za farárom. Pokrstí ťa a potom sa môžeme vziať. Len musíš zájsť na faru, a to čo najskôr, aby si dostala poučenie.“
Róza sa nezmohla na ďalšie slová. Ešte tuhšie sa privinula k driečnemu mladíkovi. Mokré nohy ju oziabali od ľadovej vody. Zodvihla svoje studené chodidlo a pritisla ho na teplé lýtko svojho milého.
„Róza...“ zašepkal jej do dlhých čiernych vlasov, ktoré sa jej v hustých kučerách rozlievali po chrbte.
„Moja šťastná hviezda,“ obrátila k nemu tvár a oddala sa jeho bozkom.
Keď Róza s Kálmanom prichádzala ku kostolu, od trémy sa celá chvela. Svätostánok bol plný ľudí. Zišlo sa tam vari celé Vlachovo. Každý chcel na vlastné oči vidieť, čo tu doposiaľ ešte nebolo, aby si niekto bral za ženu Cigánku. Ani ju veľmi nepoznali, lebo osada bola za dedinou a tamojšie dievky sa držali bokom. Ale odteraz bude bývať s Kálmanom priamo v dedine. Aj pozemok na záhradu dal gróf svojmu dobrému sluhovi hneď vedľa ostatných. ¼uďom sa to nepáčilo, veď kto by chcel vídať Cigánku pri svojich hriadkach? Treba si ju dobre obzrieť, zistiť čo je zač a či jej možno veriť. Preto tu každý nedočkavo čakal s pohľadom upretým na vchod do kostola.
Konečne sa v bráne objavil mladý pár. Svätostánok vzrušene zašumel. ¼udia si neskrývane obzerali mladuchu a ženy hneď k sebe skláňali hlavy a dačo si šepkali. Jej útla postava sa trocha strácala v priveľkom kroji, ktorý jej požičala budúca švagriná. Srdce jej búšilo, keď prechádzala popod vysokú vežu a vstúpila do svätyne, odkiaľ sa na ňu z veľkého oltárneho obrazu pozeral Spasiteľ. Róza na sebe cítila uprené pohľady. Z každej strany. Z chóru spoza chrbta začula dusený smiech. Placho sa rozhliadla veľkými čiernymi očami orámovanými dlhými riasami. Koľko je tu len ľudí! - pomyslela si s hrôzou. Bože môj, však ja som celkom zabudla čo mám hovoriť! Neboj sa, Róza, v duchu povzbudzovala sama seba. Však pán farár povedal, že mi len stačí opakovať, čo on bude vravieť. To predsa zvládnem! Hneď sa jej uľavilo a ona sa trocha upokojila. Ako sa blížila k oltáru, mala zvláštny pocit, že nekráča, ale sa len tak zvláštne vznáša. Akoby toto všetko nebola skutočnosť, ale sen. Aj farby okolo jej prichodili sýtejšie a jasnejšie ako zvyčajne, ba i zvuky jej ušiam zneli zreteľnejšie. Zahľadela sa na obraz na oltári, pred ktorým zastala po boku svojho vyvoleného a potom jej pohľad skåzol na kňaza vo sviatočnom rúchu. ¼udia s hrmotom vstali z lavíc a duchovný začal obrad.
„V mene Otca, i syna i Ducha svätého,“ začal hlbokým hlasom.
„V mene Otca, i syna i Ducha svätého,“ zopakovala nahlas Róza.
„Zišli sme sa tu, aby sme pred tvárou Božou spečatili manželský zväzok Rózy a Kálmana,“ pokračoval kňaz.
„Zišli sme sa tu, aby sme pred tvárou Božou spečatili manželský zväzok Rózy a Kálmana,“ poslušne zopakovala Róza.
Kostol zašumel tlmeným smiechom.
„Róza, mlč!“ rázne ju zahriakol farár.
„Róza, mlč!“ pevným hlasom predniesla mladucha.
Po tomto už svätostánok zaburácal hlasným chichotom. Róza sa obzrela a pohľadom prechádzala po ľuďoch. Však oni sa smejú zo mňa! Došlo jej. Celá zahanbená sklonila hlavu. Z očú jej vyhàkli slzy, zgúľali sa jej po hladkých lícach a potom jej chladivo zmáčali krk. Keby ju Kálman pevne nechytil za ruku, bola by odtiaľ vytrielila preč. Vtedy po prvýkrát pocítila, že pre ľudí je iná ako ostatné dievky vo Vlachove. Tam pred oltárom sa pevne rozhodla, že spraví všetko, aby ju medzi seba naozaj prijali.
Roky spoločného života s Kálmanom pribúdali ako pestré koráliky navliekané na šnúrku. To, čo voľakedy stará Erži vyčítala z Rózinej dlane, sa naplnilo do bodky. Svojmu mužovi dala desať detí. Chlapcov i dievčatá, svetlovlasé i celkom tmavé. Jej najstaršie dievky už začali pomýšľať na sobáš, najmä Jolana, no najmladšie chlapča sa sotva postavilo na vlastné nohy.
Róza robila všetko tak, ako ostatné gazdiné. Práve sa zvàtala v kuchyni, pripravovala cesto na pirohy, keď do dvora vošiel voz. Podišla k obloku a vykukla von. Vlasy mala stiahnuté do pevnej konte. Už neboli také čierne ako keď bola mladá, farbou pripomínali skôr mak pomiešaný s mletým cukrom. Aj postava sa jej po toľkých deťoch zaokrúhlila. Nariasená sukňa sa jej na širokých bokoch nadvihovala a spod nej bolo vidieť zhrubnuté nohy.
„Róza, drevo sme ti doniesli,“ zavolal jeden z furmanov, ktorého volali Jano.
„Muža nemám doma, pasie kravy a ešte sa nevrátil,“ odvetila.
„Nevadí, my ti drevo zložíme, len povedz kde,“ chlapi začali zoskakovať z voza.
Róza vyšla na dvor a ukázala na miesto pri šope.
„Tu mi ho dajte. Kým skončíte, budem mať hotové pirohy. Fajné, s lekvárom. Najete sa u mňa,“ pozývala mužov.
Traja chlapi sa mlčky na seba pozreli. Nevraveli nič, no Róza cítila že váhajú, či prijať jej pozvanie.
„Mám čisto, nebojte sa,“ vyhàkla.
„My len... aby ti nechýbalo,“ rýchlo povedal Jano.
„Nebude, prisypem múky,“ povedala Róza a pobrala sa do domu.
Zakrátko už v kuchyni rozvoniavalo poškvarené maslo a sladká vôňa teplého lekváru. Domáca pani na stôl postavila plnú misu pirohov. Časť z nich odobrala pre muža a deti, tie zavolá hneď ako furmani dojedia. Vo dverách sa objavila postava rozpačito prešľapujúc na prahu.
„A naozaj ti nebude chýbať?“ zatiahol Jano. „Vieš, my by sme radšej...,“
„Už je všetko pripravené, len poďte,“ Róza začala odťahovať stoličky, aby sa chlapom pohodlnejšie sadalo.
Zviezli sa na stoličky a lavicu a vzali si lyžice. Róza podišla k peci, že do nej priloží zopár polienok. Len čo sa k nim obrátila chrbtom, muži sa začali pátravo rozhliadať po kuchyni. Zízali na hrnce, police, do kútov. Do mozoľnatých rúk vzali hrnčeky a príbor a potajomky kontrolovali, či sú naozaj čisté. Hoci všetko bolo tak, ako u poriadnej gazdinej, do pirohov sa im akosi nechcelo.
„Len si dajte koľko chcete,“ Róza sa vrátila k stolu. „Idem zavolať deti, hneď som späť,“ povzbudzujúco sa na nich usmiala.
Jano nabral jeden piroh a vložil si ho do úst.
„Dobré sú, výborné,“ povedal popravde.
Len čo však Róza vyšla z kuchyne, chlapi na seba mlčky pozreli. Bolo im jasné, že žiaden z nich nechce jedlo od Cigánky. V tom sa zhodli aj bez slov. Každý odobral z misy niekoľko pirohov a šupol si ich za košeľu. Ani nečakali, kým sa gazdiná vráti. Hneď povstávali a pratali sa von.
„Ïakujeme, Róza. Už sme sa najedli. A pozdrav Kálmana, keď príde,“ zakričal na ňu Jano a teperil sa na voz k ostatným.
Len čo voz vyhrkotal na ulicu, chlapi rýchlo začali vytriasať pirohy, ktoré ich pálili na bruchu. Ich vôňa prilákala všetkých psov, čo boli nablízku. Strapatí chlpáči bežali za vozom a zo zeme s mľaskaním všetko hltali. Okolo furmanov prešla pekná čiernovlasá dievčina. Bola to Jolana, Rózina dcéra. Jano na ňu obdivne hvizdol. Nečudo, veď bola najžiadanejším dievčaťom v dedine a mládenci sa na tancovačkách predbiehali, kto ju skôr vyzvàta. Jolana sa len trocha usmiala a kráčala ďalej. Keď prišla domov, Róza bola ešte na dvore.
„Predstav si, furmani kàmili psov pirohmi,“ zvestovala mame.
Róza hneď pochopila, čo sa stalo. Došlo jej, že muži jej pirohy nechceli, lebo je Cigánka. Nezmohla sa na slovo, len jej od ľútosti mocne stiahlo hrdlo.
Sotva sa rozbrieždilo, keď Róza so svojim mužom začínali svoju každodennú šichtu. Spolu vyšli z domu, ale každý sa pustil po dedine inou ulicou. Kálman pásaval kravy, Róza svine. Ako im na chrbtoch pribúdali krížiky, obaja sa zhrbili a oťaželi im nohy. No svedomito pracovali aj v tomto veku. Tak boli navyknutí, veď pri toľkých deťoch sa vždy museli obracať.
„Ženy, svine! Ženy, svine!“ vykrikovala Róza po dedine.
Gazdiné otvárali chlievy a vypúšťali svoje prasce. Z jedného dvora, od Kuvikov, nevybehlo žiadne zviera. Róza zastala pred zavretou bránkou a hlasno zvolala: „Kuvička, sviňa!“
Ozvalo sa buchnutie a na dvor vybehla strapatá žena. Rozospatá Kuvikova žena rýchlo vypustila svoje prasa.
Stávalo, že občas bola nejakej gazdinej priťažká perina a ona vstala až na pastierkino volanie. Róza sa opäť stretla s Kálmanom pri Šetierni, lebo tu sa im krížili cesty. On hnal pred sebou stádo kráv s vyzváňajúcimi zvoncami zavesenými na krkoch, za ňou cupkala črieda prasiat. Starý pastier sa vybral na Beläkovo, jeho žena smerom na Halbokie.
Slnko ešte pripekalo, keď sa Róza vracala z paše. Len čo vošla do dediny, prasce sa vrútili do potoka a rozvalili sa v studenej plytkej vode. Pastierka spokojne stála pri brehu opretá o krivú hrčavú palicu. Bola rada, že jej gazdiné zverujú svoje svinky. Pre ňu to znamenalo, že jej dôverujú a tiež že je pre ne užitočná. Zahľadela sa na svoje pekne vykàmené prasiatko. Už je dobre guľaté, pomyslela si. Akurát včas, na Jolaninej svadbe budú z neho parádne rezne.
Jolanina svadba... Vždy keď si na ňu Róza spomenula, pocítila príval šťastia. Moju dievku si vezme pánko, školovaný, majetný, pomyslela si s uspokojením. Iba jedna vec Rózu trápila. Len aby mu neprekážalo, že je spolovice Cigánka.
Keď sa svinky ovlažili a povychádzali z vody, každé samé zamierilo k domu, v ktorom malo chliev. Róza prišla domov a sotva stačila za svojim prasaťom zavrieť vráta, pribehli k nej najstaršie dcéry.
„Mama, aha čo sme ti kúpili!“ mávala jej pred nosom Ilona akousi látkou.
„Šaty, na moju svadbu,“ dodala Jolana.
„Však ja mám svoje,“ zahundrala Róza, lebo sa jej zdalo, že nebolo treba míňať toľko peňazí.
„Ale tie tvoje...“ Jolana sa zháčila. „Nie sú vôbec pekné!“ vyhàkla.
Róza odrazu na seba hľadela očami svojich dievok. Neurazila sa, iba sa sama seba pýtala, kde sa podeli tie časy, keď sa ako dievka tak zapáčila Kálmanovi. Tá dievka v nej mala rada žiarivé farby, kvety na sukni a vlasy zdobené kvetmi. Natiahla pred seba zrobené ruky s tmavou popraskanou pokožkou a mozoľnatými dlaňami. Aký osud by jej z nich teraz vyčítala stará Erži?
„Ïakujem,“ usmiala sa na dcéry. „Dajte ma do parády, lebo ja ti, Jolika, nechcem spraviť hanbu.“
Konečne nadišiel deň Jolaninej svadby. V dome to hučalo prípravami. Róza obskakovala budúceho zaťka a vynukovala ho koláčmi. Nebol z Vlachova, ale z mesta. Na dvore sa ozvali kroky. To prichádzala ženíchova rodina. Róza s Kálmanom ich srdečne privítali a viedli do domu.
„Róza!“ niekto zavolal za jej chrbtom.
Obzrela sa. Z ulice prichádzala Haňa, jej sestra, hoci ju na svadbu nepozvala, rovnako ako nikoho zo svojej rodiny. Veď čo by na to povedal mladý, keby tu bolo toľko Cigánov?
„Čo tu robíš?“ Róza podišla k sestre. „Však vieš, že výslužku prinesiem večer.“
„Doniesla som svadobný dar. Pre Jolanku,“ staršia žena ukázala na veľký balík previazaný červenou stuhou.
„Do domu nechoď. Daj, odnesiem jej ho,“ natiahla Róza ruku, že vezme dar.
„Ty sa hanbíš, že som Cigánka, však?“ Haňa skúmavo prižmúrila čierne oči a zahľadela sa sestre do tváre.
„Ale nie,“ zatiahla Róza nepresvedčivo.
„Ja som poriadna žena, Róza, za mňa sa nemusíš hanbiť!“ rázne ju odbila Haňa a vošla do domu aj s darom v náručí.
„Teta Haňa!“ vykríklo najmladšie chlapča a rozbehlo sa k žene v dlhej kvetovanej sukni a svetlej nariasenej halene zakrytej háčkovanou šatkou so strapcami.
„Jolanka, tu máš od nás dar, “ položila na stôl starostlivo zabalený balík.
„Viem, že pôjdete do kostola, ale mala by si mať aj požehnanie od našej rodiny. Poď sem aj so svojim vyvoleným,“ prikázala Haňa. Jolana poslušne spravila, ako jej teta povedala. Všetci, čo boli v kuchyni, zostali bez slova stáť a napäto sledovali čo sa bude diať. Róza bola pri dverách s rukami založenými na prsiach a nevľúdnym pohľadom pozerala na sestrino počíňanie.
Haňa položila obe ruky na hlavy snúbencov a spustila: „Ani gracavel, ani motykavel, ani šoha šoha nerozkopinďavel!“ ako dopovedala, spravila obom na čelo krížik.
„Mama, čo povedala?“ potiahol Rózu sa sukňu najmladší syn, ktorý tak ako jeho súrodenci nevedel po cigánsky ani slovo.
„Zaželala im, aby ich nič na svete nerozdelilo,“ zašepkala Róza.
Haňa sa hneď zvrtla a pobrala sa preč.
„Teta, vráť sa a zostaň s nami,“ poprosila Jolana.
„Inokedy... možno... Ale ty, Jolanka, ty sa nezabudni vracať tam, odkiaľ si vyšla,“ pohladila ju Haňa po líci. Keď prechádzala okolo Rózy dodala tak, aby to nik okrem jej sestry nepočul: „Nezabudni tak, ako sa to stalo tvojej mame.“
Róza zostala nepohnuto stáť. Len čo sa za jej sestrou zabuchli dvere, v dome opäť začal virvar svadobných príprav. Vtom sa Róza vychytila a rozbehla za Haňou. Dobehla ju až za dedinou.
„Prepáč mi, Haňa“ vyjachtala dychčiac od dlhého behu. „Ako ti len závidím, že stále vieš kde patríš. Ja som sa tak veľmi snažila, aby som bola iná. No ani po rokoch som sa nestala takou, akou som chcela byť. Ale nie som už ani taká, aká som bývala. Hoci pre týchto tu,“ ukázala ku dedine „navždy zostanem iba Cigánka.“
Haňa sa na Rózu iba chápavo pozrela a bez slova ju k sebe pritisla v dlhom sesterskom objatí.
Poznámky autorky:
Kostol, ktorý sa spomína v poviedke, stojí uprostred Vlachova. Patrí medzi národné kultúrne pamiatky Slovenskej republiky. Postavený bol v gotickom štýle, avšak o tomto pôvode svedčia už len niektoré fragmenty, keďže viackrát vyhorel a bol prestavaný. Medzi jeho pozoruhodnosti patrí kovová brána pod vežou, ktorá je z prvej polovice 16. storočia. Kostoly najmä v časoch tureckej invázie slúžili aj ako pevnosti. Vo Vlachove sa okolo chrámu doposiaľ zachoval obranný múr zo 17. storočia.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
