O kapitánovi a krásnej Aničke
@ :: Poviedky ::
Mar 08 2011, 15:38 (UTC+0) | 
Z Jasovského hradu, ku ktorému sa viaže táto poves, ostali už len nepatrné ruiny. |
Miesto: Jasov, okres Košice-okolie
Čas: príbeh povesti je datovaný do 15. storočia
Autor: Ján Mičuch
Z hradného vrchu padal vlas. Ak by vydal dáky zvuk, znelo by to ako zachrípnutý bič, ktorý plače. Bola to žaloba zúfalého sláka, ktorý nenachádzal svoje struny a obíjal si krehké tóny o nabrúsené skaly ako o rozžeravené činely. V skutočnosti sa však krajom rozlievalo iba ticho a viac tušili len vtáky. No tie odmietali vydávať svedectvo o čomkoľvek, čo predchádzalo tomuto záhadnému tichu. Mlčky obletúvali padajúci vlas a podobalo sa to smútočnému sprievodu kovových rytierov. V Jasove sa zotmelo. Na pravé poludnie. A možno to bola naozaj polnoc. Polnoc, ktorú si nikto nepripúšťal a ktorej neveril. Pretože občas je všetko naopak a práve strata viery potláča bolesť a možno aj skutočne lieči. Jasov sa ponoril do tmy ako do kade s vodou a do čakania.
Niekoľko týždňov pred pádom vlasu kráčali naprieč mestom dvaja muži. Zostúpili chodníkom spoza hradnej skaly a osviežili sa v Bodve. Mlynárovi len z diaľky zamávali na pozdrav, pretože ten sa práve so skupinou sedliakov a paholkov zaoberal vrecami privezeného obilia. Pozdravili sa i s niekoľkými remeselníkmi kráčajúcimi opačným smerom. Oni sa pustili do nie veľkého, no strmého svahu, po ktorom si skrátili cestu ku kostolu. Prvý z mužov bol otec Brožko, kňaz kapitána Jiskru a ten druhý správca hradu. Obaja slúžili verne kapitánovi, každý na svojom poli. Svätý muž sprevádzal kroky, no najmä dušu svojho pána hádam od nepamäti. Správca hradu a hrdý zeman pochádzal z Jasova, dokonale poznal miestnych ľudí i pomery v širšom okolí. Kapitán Jiskra si po usadení sa na hradnom kopci nemohol vybrať lepšieho hospodára.
„Prečo ste ma, vytiahli z hradu práve teraz, keď mám najviac roboty?“ vyzvedal už asi po desiatykrát správca.
Kňaz slúžil omše aj v pomerne novom kostole pre obyvateľov mesta Jasov, hoci jeho domovské miesto bolo na hrade a jeho ovečkami boli najmä vojaci kapitána Jiskru. Prepošt neďalekého kláštora a jemu podriadení mnísi nestratili nad okolím iba moc, ale aj vážnosť a úctu. Miestni verili len Jiskrovi, jemu odovzdali do rúk svoje osudy a on nenechal nikoho na pochybách, že skutočným pánom tohto územia nie je ani cirkev, ani kráľ, ale on. Rozdal ľuďom panské pozemky a získal kontrolu nad kláštorom. Vojenská korisť, ktorú si kapitán Jiskra privážal z bojových výprav, bola vždy rovným dielom rozdeľovaná medzi žoldnierov a obyvateľov kraja. ¼udia pod Jasovským hradom sa v tých krutých časoch cítili bezpečne a vedeli presne, komu sú za to vďační.
„Niečo sa deje s mojím pánom,“ odpovedal po dlhom mlčaní kňaz ešte nie celkom vydýchaný zo stúpania ku kostolu a zahľadel sa oproti na hradné bralo, týčiace sa nad mestom ako rytiersky pancier.
„Vojaci sa pripravujú na ďalšiu bitku. Ako pred každým bojom aj teraz je kapitán len o čosi viac podráždený. Ale veď vy, otče, poznáte svojho pána omnoho lepšie ako ja,“ snažil sa upokojiť kňaza správca.
„Veď práve, že ho poznám lepšie ako seba,“ vzdychol si kňaz a pokynul svojmu spoločníkovi, aby vošli do kostola. Keď vstúpili do chrámu, muž v jednoduchom cirkevnom odeve sa ešte raz presvedčil, že z vonku nie sú nikým pozorovaní a zatvoril bránu.
„Pokúšal som sa odhovoriť kapitána od jeho rozhodnutia pustiť sa do otvoreného boja s tým kráľom. Cítim, že je to vopred prehraná bitka, ale Jiskra o niečom inom ako o súboji nechce ani počuť,“ šepkal opatrne aj za múrmi kostola kňaz.
„A pritom, akí to boli priatelia,“ povzdychol si správca pri spomienke na nejednu návštevu kráľa Ladislava, ktorou poctil panovník tento kraj a pokračoval: „Dokonca horu, na ktorej sa kapitán s kráľom stretávali, ľudia odvtedy volajú Ladislav.“
„To myslíš vážne?“ začudoval sa kňaz, pretože k nemu sa takýto chýr nedoniesol.
„Zdržiavate sa zväčša pri vojakoch na hrade, no ja chodím denne aj dole medzi ľudí a tam som už o hore menom Ladislav počul nie jeden raz,“ uisťoval kňaza o svojom zistení správca. Seba chcel uistiť o pravej príčine ich terajšej návštevy kostola, preto sa opýtal: „Kvôli tomu ste ma vyviedli z hradu až sem?“
„Musím sa o tom s niekým porozprávať,“ vzdychol si kňaz, „ak prehrá kapitán, prehráme všetci.“
„V tom s vami súhlasím. Ale zmeníme na tom niečo my dvaja?“
„Kapitán trávi väčšinu času s Aničkou. Aj toto robí zlú krv.“ posťažoval sa kňaz.
„Mlynárova dcéra je pre kapitána požehnaním. Ako tak môžete rozprávať?“ zamračil sa správca, pretože o krásnej Aničke nechcel počuť ani jedno krivé slovo. Pre miestnych, pre mládencov, ale aj zrelých mužov, bola Anička krásnym, no nesplniteľným snom. Aj keď si srdce nádherného dievčaťa nezískal nikto z nich, neželali Aničke nič zlé a rovnako ani jej milému kapitánovi Jiskrovi.
„Mlynárova dcéra má bývať v mlyne a nie na hrade,“ podotkol prísne kňaz.
„Ale veď ona býva v mlyne,“ naďalej bránil dievčinu správca.
„Kapitán jej daroval majetky, za ktoré by sa nemusel hanbiť nejeden gróf.“
„Odkedy trápia božích služobníkov majetky?“
„Odjakživa, priateľu, odjakživa,“ vzdychol si znovu kňaz, „a teraz nemám na mysli seba. Veď aj prepošta mrzí najmä to, že prišiel o moc nad kláštorom, nad pokladmi, ktoré sú v ňom ukryté a nad pozemkami, ktoré boli donedávna v cirkevných a teda v prepoštových rukách.“
„S kapitánovým rozhodnutím vydať sa do boja proti kráľovi veľa nenarobíme, otče,“ pokrčil plecami správca, „ale ja Jiskrovi verím.“
„Myslel som, že spolu na niečo prídeme, že nájdeme spôsob, ako presvedčiť kapitána, aby ostal na hrade a nepúšťal sa s kráľom do boja,“ krútil nespokojne hlavou kňaz, otočil sa s pokorou k oltáru a pokynul spoločníkovi, aby sa odobral k východu z kostola.
Po týchto slovách muži vyšli z kostola a vybrali sa späť slúžiť každý na svojom poli kapitánovi Jiskrovi.
V ten deň na hrade, ale aj v jeho okolí, vrcholili prípravy na ďalšiu vojenskú výpravu.
„Vivat, kapitán Jiskra!“ skandovalo z nádvoria niekoľko vojakov sediacich na koňoch, keď zbadali v okne svojho vrchného veliteľa.
Jiskra opätoval pozdrav rovnako silným pokrikom: „Vivat, moji rytieri!“
Keď zodvihol nad hlavu obidve ruky, jeho mohutná postava sa sotva vmestila do okennej klenby. Zvuky kopýt poskakujúcich koní sa odrážali od hradných múrov a zneli ako víťazná hudba. Aspoň v Jiskrových ušiach. Nepripúšťal si, žeby sa táto výprava nejako líšila od predchádzajúcich a rovnako sa ani nepohrával s myšlienkou, žeby dopadla inak ako tie minulé, teda jeho víťazstvom. Vedel síce, že teraz bude čeliť mimoriadne silnej kráľovskej armáde, s akou sa v priamom boji ešte nestretol, svojim statočným mužom však dôveroval, rovnako aj svojej skúsenosti úspešného vojenského bojovníka. Poznal taktiku kráľa Ladislava a bol pripravený dať mu príučku za to, že sa nechal ovládnuť biskupmi a zabudol na dávne priateľstvo.
Početné húfy bojovníkov vyzbrojených rôznymi zbraňami a oblečených do železných prilbíc a náprsníkov preháňali sa po planine za hradom, ale aj po okolitých vàškoch. Niekoľko jazdcov zbehlo až k rybníku, nechalo kone voľne sa napájať a naskákalo do člnov. Aj na pokojnej hladine hľadali muži rozptýlenie, aby zahnali myšlienky na zajtrajší ťažký boj. Výcvik sa skončil, no nikomu sa nechcelo len tak polihovať. Jedna skupina mladých mužov si ešte skúšala správne narábanie s cepom, zbraňou v tých časoch veľmi obľúbenou a účinnou. Iní mali stále pocit, že sa ešte môžu zdokonaliť v šerme a ďalší hádzali nože do vàb. Našli sa aj takí, čo si merali sily holými rukami v zápasení.
Početné služobníctvo z podhradia, ale aj obyčajní vojaci chystali ohne a baranov na opekanie. Nechýbal ani voz naložený vínom. ¼udia z okolia dúfali, že vláda kapitána Jiskru tu zostane naveky. Nešetrili vlastnými zásobami a snažili sa vypraviť ochrancov svojich slobôd čo najštedrejšie. Jiskra bol vždy veľkorysý k poddanému ľudu, aj preto sa tešil väčšej obľube ako kráľ. A práve toto bolo tàňom v oku kráľovi a cirkvi. Jiskra, prijímaný uhorskou šľachtou ako lúpežný rytier, pripravil tunajších pánov o spokojný a bezpracný život. Získal nie len majetok, dal raziť v Košiciach vlastné mince, ale najmä bol obľúbený. A to sa neodpúšťa.
Krásna Anička stála v rohu priestrannej hradnej sály a sledovala Jiskru mávajúceho v okne svojim rytierom. Nikdy jej nenapadlo, že v svojom živote stretne takéhoto výnimočného muža. Bola prichystaná vydať sa za nejakého skromného miestneho mládenca, ktorého jej vyberie milujúci otec, poctivý mlynár. A odrazu sa tu objavil slávny cudzinec, obrovský postavou aj povesťou. Kapitán Jiskra, ktorého rešpektovali páni v Košiciach, v celom Uhorsku a okolitých kráľovstvách.
Jiskra sa odvrátil od okna a usmial sa na svoju milú. Aj keď už bolo po výcviku, kapitán ostal stále odetý do úplného vojenského obleku okrem prilby, ktorá ležala na stole. Mohutné prsia zakrýval čierny vyleštený remeň a na krku zavesenej reťazi sa hompáľal zlatý lev predstavujúci nepremožiteľnú silu bojovníka. Za drahým opaskom trčali na strieborných retiazkach ohnuté nože, na ľavom boku sa leskla dlhočizná šabľa a na vysokých čižmách pripravené ostrohy hlučne štrngali po každom kroku, ktorý kapitán urobil cestou k vyvolenej deve.
Aj Anička bola oblečená slávnostne. Nik z jej okolia nepochyboval, že práve ona je paňou hradu i keď zväzok s Jiskrom nebol zatiaľ spečatený pred ľudom ani pred bohom. Nádherné dievča si na tento večer pripravilo biele vlniace sa šaty s červeným, zlatom vyšívaným živôtikom. Na hlavu si dalo striebornú, drahokamami zdobenú čelenku, ktorá ešte väčšmi krášlila jeho dlhé vlniace sa gaštanové vlasy.
„Nemám dobrý pocit z tvojej zajtrajšej cesty, môj milý,“ zavesila sa do pevných ramien Jiskrových, len čo sa ku nej priblížil.
„Takto hovoríš vždy, keď odchádzam preč.“
„Ráno som stretla starú cigánku,“ vzdychla si Anička s hlavou na Jiskrovej hrudi.
„Nemám rád tieto reči. V dnešných časoch veriť slovám nejakej stareny... Odpusť, milá, nechcem sa ťa dotknúť, ale starú cigánku nepočúvaj. Prosím,“ zašepkal Jiskra, zobral devu za ruku a viedol ju k lavici, na ktorej bola prehodená medvedia koža.
„Ale ja som ju nepočúvala. Ona nepovedala nič. Len ku mne pristúpila a spravila mi palcom krížik na čelo.“
„A ty v tom hneď vidíš znamenie, pravda?“
„Mám tuto hrudu v hrudi. ažko sa mi to vysvetľuje, prosto sa bojím. O teba sa bojím,“ usadila sa Anička na medvedej koži.
„Správca dá na teba pozor. Aj otec Brožko tu zostane, budeš v dobrých rukách,“ pohladil devu nežne po tvári Jiskra.
„Neostanem na hrade. Necítim sa tu dobre bez teba. Hneď ako odídeš s vojakmi, pôjdem do mlyna. Tam je moje miesto,“ priložila Anička prsty k Jiskrovým ústam na znak toho, aby sa ju nepokúšal prehovárať.
Anička už mala jednu nepeknú skúsenosť. Raz sa Jiskra vrátil z výpravy, vojaci sa uložili na odpočinok spolu so svojím veliteľom a práve vtedy vtrhla na hrad skupina grófových žoldnierov a uniesla ju. Jiskrovi sa síce milú podarilo oslobodiť hneď na druhý deň, no odvtedy sa Anička bez Jiskrovho dozoru cítila najistejšie v mlyne. Tam sa narodila a tam aj bola v skutočnosti doma. A to aj napriek tomu, že Jiskra jej neustále zdôrazňoval, že jej miesto je na hrade.
„Ale dnešnú noc ma hádam neopustíš,“ zobral si do svojich rúk Aničkine dlane Jiskra.
Odpovedala len nežným úsmevom.
Ïalšie dni trávila Anička v mlyne, tak ako si to bola zaumienila. ažká práca jej pomáhala nemyslieť na to, čo sa odohráva na bojisku. Správy o strete Jiskrových vojsk s kráľovskou armádou neprichádzali ani o týždeň. Šírili sa akurát chýry, že najmä biskupi venovali kráľovi toľko peňazí ako nikdy predtým. Proti cudziemu a pritom obľúbenému správcovi tohto územia sa spojili aj všetci grófi, ale i majitelia niekoľkých okolitých hradov, ktoré nemal Jiskra pod kontrolou. Až napokon v jeden večer zaklopala na okno mlyna čiasi ruka. Bol to Jiskra.
„Čo sa stalo, vrav,“ naliehala na milého Anička a vystrašene vo svetle voskovice skúmala jeho doráňanú tvár.
„Vonku mám zopár svojich chlapov a to je všetko. Z mojej armády neostalo nič. Celkom nič,“ zašepkal vyčerpaný kapitán, vypýtal si krčah vody a ešte dodal: „Prišiel som sa len rozlúčiť. Prespíme v mlyne a ráno musím opustiť krajinu.“
Hneď na to sa dovnútra naliehavo dobýjal Rusín, jeden z najvernejších Jiskrových spolubojovníkov vedúc za sebou starú cigánku.
„Čo je to, priateľ môj?“ ukazoval na čudnú návštevníčku Jiskra.
„Neviem, odkiaľ sa tu tá stará vzala, no tlačila sa dovnútra. Čo s ňou urobíme, kapitán?“
Jiskra sa však nezmohol na slovo, predbehla ho Anička. Starenu odviedla bokom. Tie dve stáli v kúte miestnosti bez slova možno aj niekoľko minút. Na to usadila Anička cigánku k peci a rázne zavelila: „Musíte preč. Všetci!“
„Kam preč?“ Jiskra od vyčerpania len vzdychol.
Anička namiesto vysvetľovania schytila kapitána za ruku a spolu s Rusínom ho vytiahla von do hlbokej noci.
Mlynárova dcéra poznala široké okolie veľmi dobre. Aj preto viedla zvyšok Jiskrových mužov s istotou na miesto, ktoré považovala v tej chvíli za najbezpečnejšie. Hora pod hradom bola odpradávna poprepájaná jaskynnými chodbami. Cudzí o jaskyniach nemali ani tušenia, no Anička sa tu hrávala od detstva.
„To sa tu mám skrývať ako nejaký krt?“ snažil sa protestovať Jiskra, keď ich Anička zaviedla úzkou štrbinou v skale do priestrannej jaskyne.
„Teraz je najdôležitejšie, aby si žil,“ podávalo dievča kapitánovi niekoľko voskovíc a narýchlo zbalený batoh s chlebom a vodou.
„Prehral som s kráľom na celom poli. Môj život nemá zmysel.“
„A čo ja? A čo títo tu? A všetci, ktorí ti veria?“ zamračila sa Anička vyčítavo.
Kapitán Jiskra jej neodpovedal. S povzdychom držal jednu horiacu voskovicu a obzeral si biele steny jaskyne.
„Zahádžem otvor konármi a lístím. Budem vám nosiť jedlo a vodu každý večer. Vonku nevychádzajte. Radšej už pôjdem,“ povedala napokon Anička a bez toho, aby sa rozlúčila s kapitánom, vytratila sa v úzkej chodbičke tmavého otvoru. Chvíľu sa ešte odtiaľ ozývalo praskanie konárov a šuchot lístia a potom nastalo ticho.
Do mlyna sa vrátila na poslednú chvíľu. Len čo zhasla svetlo a uložila sa do postele, dvere sa rozleteli a dnu vtrhli kráľovskí vojaci sprevádzaní posluhovačmi tunajšieho grófa. Prevrátili všetko hore nohami, no to čo hľadali, nenašli. Na kapitána Jiskru sa na druhý deň prišiel do mlyna opýtať samotný gróf. Skúšal to po dobrom aj po zlom, sľuboval aj sa vyhrážal. Anička ho presviedčala, že nemá ani tušenia, kde sa skrýva.
„Zajtra odtiaľto odchádzame,“ zahlásil v jeden večer Jiskra, keď za ním prišla ako vždy Anička s jedlom a vodou.
„Kam chceš ísť? Všade sú kráľovskí vojaci.“
„Veď práve. Je to tu nebezpečné. Aj pre teba. Dlhšie tu už ostať nemôžem.“
„¼úbim ťa. Budem na teba myslieť. A budem čakať,“ vrhla sa mu okolo krku.
Jiskra neodpovedal. Ešte tej noci sa so všetkými svojimi vojakmi vytratil z jaskyne aj z Jasova. O niekoľko dní sa už aj kráľ Ladislav dozvedel, že aj keď boj nad kapitánom Jiskrom vyhral, jeho hlavu nezíska, lebo nikde niet ani stopy. Kapitán Jiskra sa úspešne dostal do bezpečia. Zlosť jeho prenasledovateľov sa preto obrátila na Aničku.
Do mlyna vtrhla horda vojakov a pod zástavou kráľovského súdu vyvliekli mladé dievča na hrad. Ten bol v tom čase už celkom opustený. Správca aj kňaz sa hneď na to, ako do Jasova dorazili prvé správy o Jiskrovej porážke, ukryli medzi ľuďmi v podhradí. Aničkini vyšetrovatelia premenili hradnú sieň na mučiareň. Procesu sa zúčastnili biskupi aj grófi a nechýbal ani prepošt z kláštora. Pod zámienkou spravodlivosti sa na mladej a krásnej deve vyvàšila zlosť, chamtivosť a ctižiadostivosť všetkých, ktorým dal kedysi kapitán Jiskra pocítiť, že skutočným pánom tohto kraja bol on.
Doráňané a zohavené telo mladej Aničky najprv zvrhlí a nenásytní sudcovia vláčili po chodbách a nádvorí hradu a potom ho potupne zhodili dole zo skaly. Následne celý hrad zničili.
Keď z Jasovskej skaly padalo màtve telo mladej ženy, na druhej strane doliny neďaleko kostola však strašný výjav sledovali dvaja svedkovia. Bol to bývalý správca hradu a Jiskrov kňaz.
„Prečo si to dopustil, Bože?“ odvrátil kňaz zrak od hrozného úkazu.
„Bohu nič nevyčítajte, ten za nič nemôže. A poďte už, pre nás ani pre našu vieru tu nie je miesto,“ ťahal správca kňaza popri kostolu hore do kopca, kde sa obaja muži stratili v húštinách.
Telo dávno dopadlo na zem, ale v povetrí sa ešte vznášal vlas. Ak by vydal dáky zvuk, znelo by to ako zachrípnutý bič, ktorý plače. Bola to žaloba zúfalého sláka, ktorý nenachádzal svoje struny a obíjal si krehké tóny o nabrúsené skaly ako o rozžeravené činely. V Jasove sa zotmelo. Na pravé poludnie. A možno to bola naozaj polnoc. Polnoc, ktorú si nikto nepripúšťal a ktorej neveril. Pretože občas je všetko naopak a práve strata viery potláča bolesť a možno aj skutočne lieči. Jasov sa ponoril do tmy ako do kade s vodou a do čakania. Do čakania na svetlo.
* * *
Poznámky autora:
Jasovský hrad sa zachoval len v podobe niekoľkých kameňov, aj keď jeho pôdorys poznáme celkom presne. Či bol jeho pánom nejaký čas aj istý kapitán Jiskra, ktorého spomína naša povesť a či má povesť na mysli Jána Jiskru z Brandýsa, to sa už zrejme nikdy nedozvieme. V podstate ide o idealizovaný tradovaný príbeh, keďže Jiskrovi vojaci v skutočnej histórii vypálili Jasovský kláštor a mali svoj podiel na zničení hradu.
Ladislav je hora, ktorá je v povesti tiež spomenutá, leží juhozápadne od Jasovskej skaly a meno Ladislav má zapísané aj v mapách.
Kráľ Ladislav, zvaný Ladislav Pohrobok, bol vnukom cisára Žigmunda Luxemburského. Narodil sa však až po otcovej smrti, a keďže bol batoľaťom, uhorská šľachta si za kráľa zvolila Vladislava Jagelovského. Žigmund Luxemburský povolal Jána Jiskru, aby postavil vojsko a vybojoval nástupnícke kráľovské práva pre Ladislava Pohorobka. Vladislav Jagelovský, ktorý bol zaneprázdnený najmä bojmi s Turkami, proti Jánovi Jiskrovi postavil vojsko Jána Huňadyho. Ján Huňady mal však mocenské ambície a v bojoch proti Jiskrovi pokračoval, aj keď Ladislav Jagelovský zomrel. Uhorská šľachta nakoniec uznala Ladislava Pohrobka za svojho kráľa, avšak s podmienkou, že vrchným veliteľom jeho vojsk bude Ján Huňady, ktorý de facto proti nemu dovtedy bojoval. Ladislav Pohrobok zomrel vo veku 17 rokov, pravdepodobne bol otrávený a na trón nastúpil syn Jána Huňadyho – Matej Korvín. Nie je známe, žeby Ján Jiskra bojoval proti kráľovi Ladislavovi Pohrobkovi, ako hovorí povesť.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
