Zajatci
@ :: Poviedky ::
Apr 06 2011, 13:31 (UTC+0) | 
V historickej budove niekdajšieho známeho podnikate¾a Aloisa Šébla je dnes penzión Barónka. V minulosti slúžil priestor pred týmto domom na verejné zhromaždenia, a to aj v èase, keï sa muži z Betliara pridali k Slovenskému národnému povstavniu, aj po potlaèení povstania, keï v údolí Slanej vznikali zákopy na obranu obcí. |
Miesto: Betliar, okres Rožňava
Čas: október 1944
Autorka: Soňa Jakešová
Na priestranstve pred domom najbohatšieho dedinského podnikateľa Aloisa Šébla bolo rušno. Šaňo kráčal vedľa otca a už z diaľky videli mužov, čo sa tu schádzali; bolo ich stále viac a viac. Chlapi od nich z Betliara, ale aj ďalší zo susedných dedín. Chlapec pohľadom skåzol po otcovej tvári a výrazným nosom. Všimol si, že sa mu už okolo slúch medzi tmavými vlasmi začínajú belieť strieborné nitky. Otec v poslednom čase akosi zostarol, aj črty jeho tváre boli ostrejšie, menej sa smial a vrásky okolo úst sa mu dosť prehåbili. Možno sa to stalo preto, že bol vo vojne a v povstaní prišiel o brata. S každým to asi zatrasie, keď sa okolo jeho rodiny obtrie zubatá...
„Vitaj, Jozef. A priviedol si aj posilu,“ usmial sa na oboch ujo Emo. Natiahnutou pravicou pozdravil otca a potom ju stisol aj Šaňovi tak silno, až mu zapraskali hánky.
Chlapec sa obzeral na všetky strany. Muži boli oblečení jednoducho, v pracovnom, asi prišli priamo od roboty. Bol práve čas na rozhraní leta a jesene, slnko ešte malo silu, a tak mali chlapi porozopínané košele a vysúkané rukávy. Ako Šaňo vykrúcal hlavu na všetky strany, zaujala ho postava v sýtočervenej sukni. Do takej sa obliekalo jediné dievča v dedine, a to Veverica. Tak jej vraveli, lebo aj jej neposlušné vlasy povievajúce okolo tváre boli ohnivé ako kožúšok tohto zvieratka. Šaňovi sa Veverica páčila. Rozpoznal ju hneď, hoc sa ukázala na druhom konci ulice. Rodila sa v ňom túžba, no ešte nenabral odvahu, aby jej to povedal. Pri nej sa zmohol iba na pozdrav prednesený priškrteným hlasom. Ani teraz z nej nedokázal spustiť zrak. Obdivne sa díval na jej hojdavú chôdzu, pri ktorej nápadne vlnila bokmi. Dievčina nevšímavo prešla okolo zhromaždenia a Šaňa zo zasnívania prebral mocný hlas. Odlepil oči od Veverice, hoci by rád za ňou gánil ešte dlhšie, a pohľad preniesol na rečníka pred zhromaždením. Chlapi okolo stíchli. Šaňo sa postavil na špičky a natiahol krk aby lepšie videl. Pred zástupom stáli traja muži. Boli to evanjelickí farári z Dobšinej a z Betliara, Štefan Havlík a Bedrich Kasanický, a pri nich Juraj Dulík, o ktorom každý vedel že je vodcom komunistov. Teraz rečnil Dulík. Šaňo nezachytil jeho prvé slová, lebo otec sa naklonil k Emovi a zašepkal: „Bude to naozaj vážne, keď sa nám kňazi spolčili s týmto oným...“
Dulík vášnivo rozhadzoval rukami a naliehavo zdôrazňoval: „Ak nechceme, aby tu prišli nemecké tanky, musíme konať. Nedopusťme, aby nás pripravili o domov, aby ublížili našim blízkym! My im v tom musíme zabrániť! Dokážeme to len tak, že sa všetci spojíme. Vyzývam preto vás, všetkých mužov z Betliara, aj zo všetkých dedín naokolo – pridajte sa k nám! Tanky tadiaľto neprejdú, ak cez celú dolinu vykopeme dostatočne veľkú priekopu. Od hentých vrchov po tamtie, a to čo najskôr,“ rozhadzoval rukami. „Dosť bolo trápenia, my sme si vojnu nevymysleli. Len z Betliara padli tridsiati súdruhovia v povstaní!“
„Nielen súdruhovia, priateľu,“ jemne prerušil burácajúceho rečníka Kasanický.
Šaňo videl, ako sa pri tom niektorí chlapi pousmiali, hoc to nebol smiech od srdca. Skôr úškľabok. No zakrátko im spevneli tváre a na mužov pred sebou hľadeli so stiahnutým obočím a súhlasne prikyvovali.
Priekopu začali håbiť hneď na druhý deň. Skorý ranný vlak priviezol hádam každého, čo udržal lopatu a krompáč, prišli z Vlachova, Gočova, z každej dediny až po Dobšinú. Roboty bolo veľa, veď zákopy museli zastaviť tanky. A tak sa začalo. Bolesť v chrbte? Pot na čele? Hlad? Na to nikto nepozeral, keď šlo o viac. O životy ľudí z celej doliny, nikto nechcel horiace strechy, vypálené obce, lebo azda nebolo rodiny, čo by sa nepridala k povstaniu. Skočilo to inak ako plánovali, Nemci zlomili odpor a budú sa mstiť...
Zákop mal zo tri metre do håbky a do šírky asi štyri. Tiahol hneď pred Betliarom rovnobežne s hranicou s Maďarskom, kam teraz patrila aj Rožňava. Chlapi pracovali každý deň okrem nedele, bez prestania, niekoľko týždňov.
Listy na stromoch pofàkala jeseň sýtymi farbami, pestrosť nahradila letnú zeleň. Šaňo sedel doma za ťažkým stolom s vyšívaným kvetovaným obrusom. Zívol a natiahol sa ako lenivý kocúr. Jednu ruku dal na stôl a hlavu si položil na predlaktie. Brucho mal plné, dobre sa najedol, na jazyku stále cítil príjemnú chuť údených škvarkov, ktorými mama posypala bryndzové pirohy. Najradšej by sa bol natiahol na posteľ, ale to by mu neprešlo. Už teraz mama po ňom šibla ostrým pohľadom, ale nepovedala nič, iba sa obrátila k riadu, čo umývala v bielom smaltovanom lavóri. Dnes bola akási nervózna, a to sa nestávalo často. Šaňo si myslel, že je to preto, lebo sa mu nechcelo ísť so starkou do lesa. Radšej zostal doma a čítal knihu. Ani on nebol celkom vo svojej koži, ale to bolo možno tým smutným počasím. Zahľadel sa cez oblok. Vonku sa to riadne zatiahlo, sivá obloha znova vypustila kvapky dažďa. Nebol to lejak, iba také mrholenie, ktoré len trocha zvlhčí vlasy a možno i osvieži. Chlapec si zívol a zaklipkal viečkami. Rád by si na tom stole aj trocha zdriemol, ale...
„Už to nemôžem vydržať. Kde sa ten tvoj otec zatáral? Obed má už studený, o druhej mal byť doma, budú štyri a jeho niet! Šaňo, zober sa a choď za ním!“ prikázala mama. „Len aby sa mu dačo nestalo,“ dodala tichšie ustarosteným hlasom, utierajúc si pritom mokré ruky do vyblednutej zástery.
Šaňo sa pomaly vysúkal spoza stola. Neochotne, no mlčky zamieril ku vešiaku, sňal z neho otcov starý kabát, aby ho ochránil pred dažďom. Z dvora sa práve ozvali hlasy. Zastal a s nádejou načúval, či to nie je otec, lebo sa mu nechcelo ísť vôbec nikam. Toto však boli ženské hlasy. Patrili starkej a sestre, čo sa práve vrátili z lesa od kaštieľa. Šaňo si pozapínal kabát až po golier a vyšiel na dvor. Obe ženy vykladali z nízkeho vozíka s dvoma malými kolesami svoj náklad – suchú haluzinu na kúrenie a žalude pre prasatá.
Do otcovej roboty v elektrárni v Maši to bol ešte kus cesty. Ulica bola ľudoprázdna. Chlapi, čo od skorého rána kopali priekopu, to už zabalili. Tí z Betliara sa pobrali domov, muži zo Slanej, Gočova a Vlachova nasadli do vlaku. Všetko bolo také, ako zvyčajne, no predsa tu bolo niečo zvláštne, niečo čo nebolo vidieť očami, ani cítiť nosom a predsa sa to akosi ťaživo dotýkalo duše. Bola to predtucha, alebo iba chmúrna nálada z jesenného počasia? Šaňo zrýchlil krok a hlavu vtiahol ešte viac medzi plecia.
Konečne sa ocitol pri poli, ešte pár minút a bude pri otcovi. V diaľke na lúke videl pastiera Štefana Košúta so stádom strakatých kráv.
„Halt!“ zahrmel hlas za Šaňovým chrbtom.
Od preľaknutia šklbol celým telom. Keď sa obzrel, hľadel do tváre nemeckého vojaka. Za ním prichádzali ďalší, bolo ich zo dvadsať. Ten, čo na neho zrúkol, kráčal niekoľko krokov pred ostatnými a mieril na neho puškou. Nemci! Šaňo sa zachvel. Počul o nich všelijaké veci od mužov, čo sa vrátili z povstania. Prebehli po ňom zimomriavky. Cítil ako sa mu od strachu napäla koža na chrbte a na pleciach, aj na hlave pod vlasmi, akoby ho zapichali stovky hrotov malých ihličiek. Ruky s roztiahnutými prstami začal pomaly dvíhať nad hlavu. Dúfal, že Nemcov presvedčí týmto spontánnym gestom bezbranných a oni mu dajú pokoj. Uprene pritom hľadel do čierneho otvoru v hlavni zbrane. Jeho myseľ v tomto okamihu ostala dokonale prázdna.
Vojaci sa rozostavili naokolo, jeden vykročil dopredu a postavil sa tak blízko, až na tvári zacítil jeho dych. Muž v uniforme mu položil ruky na plecia a potom nimi skúmavo prechádzal stále nižšie pozdåž Šaňovho tela. Chlapec pochopil, že skúma, či pod otcovým veľkým kabátom nemá zbraň. Zavrel oči. Bolo mu nepríjemné strpieť tlak mužových dlaní. Keď vojak skončil, otočil sa k ostatným a dačo povedal. Šaňo nevedel po nemecky, no asi to znamenalo, že nemá zbraň, lebo vojak, ktorý na neho doteraz mieril, sklonil hlaveň k zemi. Mládencovi sa uľavilo. Začal si uvedomovať dutý plechový zvuk kravských zvoncov. Pozrel sa na lúku a videl Košúta, ako tam stojí premenený na sochu, s palicou, o ktorú sa opieral, zapichnutou do zeme. Bez pohnutia čakal pri svojich kravách a neveriacky civel. Ten, čo držal zbraň, naň ukázal a gestom pokynul, aby prišiel k nim. Košút sa pohol. Kroky podopierané starou hrčavou bakuľou meral váhavo, akoby mu nohy pri každom kroku stále viac vrastali do zeme.
„Schnell!“ nedočkavo ho posúril vojak.
Keď pastier prišiel celkom blízko, ten čo prehľadával Šaňa, spravil to isté aj Košútovi. Ani u neho nenašiel nič, čím by bol Nemcom nebezpečný. Starému pastierovi ukázal, aby sa postavil vedľa chlapca.
„Už je nám, synku, amen,“ zašepkal Košút.
Šaňo sa pozrel na pastierovu tvár stmavnutú od slnka, prerývanú brázdami hlbokých vrások. Nemci si rýchlo vymenili niekoľko viet. Dvaja ostali strážiť, ostatní sa otočili a vybrali do dediny.
Dážď zakrátko ustal. Ochladilo sa. Otcov mokrý kabát oťažel na Šaňových pleciach. Bol však rád, že si ho obliekol, hoci aj tak ním drgľovala zima. Ani by nevedel povedať, ako dlho tam stáli, zdalo sa mu, že celú večnosť. Spomenul si na otca. Želal si úpenlivo, aby sa tu teraz neobjavil. Keby aj jeho zajali... Prekliate svine! Šaňo hromžil aspoň v duchu, keď už nahlas nemohol. Dodávalo mu to silu, napokon, bol to jediný spôsob, ako si v tejto mizernej situácii uchovať aspoň akú - takú odvahu a zvyšok hrdosti.
„Aha,“ Košút hlavou kývol ku Betliaru.
Šaňo sa tam pozrel a videl, že sa odtiaľ vracajú vojaci. Medzi sebou viedli nejakých mužov. Ešte ich nerozoznal. Až keď prišli bližšie, pokynul hlavou ako na pozdrav starostovi Andrejovi Plavuchovi, obchodníkovi Aloisovi Šéblovi a financovi Peškovi, čo inak strážil hranicu.
„Gehen wir!“ prikázal Nemec, ktorý bol asi veliteľom. Nerozumeli mu, ale pochopili všetci a pohli sa, kam ukázal.
Piati chlapi z Betliara kráčali pred hlavňami zbraní.
„Kam nás vedú?“ zašepkal Šaňo a úkosom pozrel na Šébla, lebo ten jediný z nich štyroch vedel po nemecky a tak mohol dačo pochytiť.
„Do Rožňavy. Ale neviem prečo.“
Viac sa už Šaňo nepýtal. Do Rožňavy... Dakedy tam chodieval rád. Do gymnázia, ale to trvalo krátko, iba dva mesiace. Posledné dva mesiace, čo Rožňava ešte patrila Československu. Pri tej spomienke mu stiahlo hrdlo. Doparoma! Dokedy ho bude prenasledovať ten odporný pocit horkej krivdy! Veď to bolo dávno, pred piatimi rokmi, a on už bude mať šestnásť! Lenže spomienky dobiedzali. Ako len túžil chodievať do mesta, študovať, učiť sa a potom zmaturovať, a azda i pokračovať na nejakej vysokej škole. Mohol byť právnikom alebo inžinierom... A ako to všetko dopadlo?! Jeho sny sa rozplynuli ako ranná hmla. Do prvého ročníka nastúpil v tridsiatom ôsmom. Už po dvoch mesiacoch, sotva si stačil zapamätať mená nových spolužiakov, vyhlásili, že Maďarsko rozširuje svoje hranice. Tá nová sa tiahla medzi Rožňavou a Betliarom. Ešteže Betliar zostal na slovenskej strane. Šaňo sa tak zo dňa na deň stal v škole cudzincom a už tam pre neho nebolo miesta. Ani prechádzať z jednej krajiny do druhej sa len tak nedalo. Akoby on za to mohol, že sa to takto zomlelo!
Skupina mužov s vojakmi za pätami prešla hranicu. Šaňo sa zvedavo obzeral, či sa dačo zmenilo za tie roky, čo tu nebol. Ako vtedy tak aj teraz rástli okolo cesty šípkové kríky obsypané sýtočervenými plodmi. Všetko mu prichodilo ako predtým, aj domy na okraji Rožňavy, ku ktorým sa blížili, boli rovnaké. Prechádzali ulicou ku škole U zeleného stromu. Gymnázium stálo o niečo ďalej, toto bývala základná škola. No už v nej mali sídlo Nemci. Vojaci so zajatcami prešli bránou povedľa stráže. Nemci sa pozdravili hlasným sklapnutím opätkov kožených čižiem a natiahnutými pažami. Muži z Betliara prešli okolo strážcov len s pohľadmi zapichnutými do dlažby. Tak ich voviedli do väčšej miestnosti, v ktorej pred časom bývala trieda. Zostal tu iba drevený stôl a niekoľko školských stoličiek. Veliteľ sa obrátil na Šébla a dačo mu povedal. Po nemecky. A obchodník to pretlmočil Betliarčanom:
„Zostaneme tu, kým nás nezavolajú. Nemáme sa pokúšať utiecť, lebo dvere aj okná strážia. Zastrelili by nás.“
Pätica zajatcov osamela. Chlapi si posadali na stoličky.
„Budú nás vypočúvať. Ale nech by sa na čokoľvek pýtali, musíme opakovať, že nič nevieme a na nič sa nepamätáme. Určite budú chcieť vedieť, kto vyhnal cez povstanie Nemcov z doliny, kto šiel až do Banskej Bystrice, veď viete...“ šepkal naliehavo stíšeným hlasom Šébl.
„Pravda je, že všetko, čo povieme, môže niekomu ublížiť. A nikto z nás si predsa nechce svedomie zaťažiť niekoho krvou,“ dodal starosta a zahľadel sa na Šaňa.
Chlapec vycítil, že Plavucha sa obáva jeho slabosti. Možno sa bojí, že sa mu zachce hrať na hrdinu. Dotklo sa ho to. Myslí si snáď starosta že je hlupák? A to iba preto, že je medzi nimi najmladší? Hej, nemá toľko skúseností ako títo chlapi s veľkými zhrubnutými rukami, no nebude to on, kto si bude pred Nemcami púšťať ústa na špacírku! Hoci to v Šaňovi od pobúrenia vrelo, starému Plavuchovi radšej nepovedal nič.
Hneď na to sa prudko otvorili dvere. Veliteľ vojakov, čo ich priviedli, natiahol ukazovák k Šéblovi a hneď potom ukázal aj na Šaňa. Obaja vstali a vyšli za ním. Na dlhej chodbe bolo počuť ozvenu ich krokov. Začalo sa stmievať. Z malých okien na dlážku dopadali štvorce slabnúceho svetla. Prešli okolo ozbrojených strážcov. Šaňovi sa zrýchlil tep. Aby sa upokojil, začal vedome zhlboka dýchať. Nepomohlo mu to. Do miestnosti, v ktorej za dlhým stolom sedeli dvaja muži v strohých uniformách, vošiel spolu so Šéblom. Museli si sadnúť oproti nim. Vojak, čo ich priviedol, zostal stáť pri dverách.
Šaňov pohľad sa stretol s upreným meravým pohľadom oboch Nemcov. Jeden z nich mal chladné modré oči, druhý sivé. Cítil sa ako nastoknutý na ražeň, ktorý sa chystajú strčiť do ohňa. Mládenec si rukou prehrabol vlhké hnedé vlasy, aby aspoň gestom narušil napäté ticho. Konečne sa jeden z mužov ozval. Vety, na ktoré očakával Šaňove odpovede, vyslovoval pomaly a dôsledne. Šébl začal tlmočiť:
„Vy ste z Betliara. Viete teda, kto kopal ten zákop.“
„Ja nič neviem. Nechodil som tam.“
„Tak mi aspoň poviete, kto navádzal ľudí na to kopanie.“
„O tom nemám potuchy, ja som vtedy nebol doma.“
„Ale hovorilo sa o tom u vás doma a aj vaši známi to určite spomínali.“
„So mnou o tom nikto nehovoril.“
„Aspoň niečo nám azda poviete, aby sme vás mohli pustiť,“ Nemec sa odmlčal a neprestajne sa díval na Šaňa. Po chvíli zasa začal s výsluchom. „O povstaní ste počuli, alebo ani o tom nie? Kto od vás z dediny tam bol?“
„To ja neviem, počul som iba o tých, ktorí tam zomreli.“
Vypočúvajúci si pred sebou zopäl ruky s prekríženými prstami. Šaňo videl, že bol asi taký starý ako jeho otec. Možno aj on má syna, pomyslel si. To by mi mohlo pomôcť. Veď ja ešte nechcem zomrieť. Musím veriť, že to nakoniec dobre dopadne, musím dúfať... presviedčal sa.
Pred vypočúvajúcimi Šaňo sedel schúlený, so zaoblenými plecami a so sklonenou hlavou. Pôsobil viac ako decko, než ako muž. Však ešte ani poriadne nezarastal. Chlapec sa uprene díval na lesklú plochu stola, od ktorej sa odrážalo matné svetlo dopadajúce z okna. Na jednom mieste stola bola hlboká ryha. Ako na ňu meravo zízal, napadalo mu, že je to celkom milosrdné mať o čo v tejto mizernej situácii oprieť zrak. Lebo priamo nemal odvahu pozerať. Nesmie dovoliť, aby zachytili nejaké jeho zaváhanie. Veď keby odhalili, že klame, čo by potom asi spravili? A čo by to znamenalo pre ostatných? Striasol sa. Na niečo také radšej ani nemyslieť!
„Priveďte ďalšieho!“ prikázal po chvíli ten, čo kládol otázky a Šaňovi pokynul, aby sa zodvihol. Nebolo to vľúdne gesto, skôr také, akým sa odháňa nepríjemný hmyz.
Nemci postupne vypočuli všetkých Betliarčanov a do stráženej miestnosti sa vrátili všetci okrem starostu. Obchodníka Šébla priviedli ako posledného. Práve on potvrdil, že sa nič podstatné nedozvedeli.
„Kde je Plavucha?“ opýtal sa Peško, len čo sa zavreli dvere a v zámku zvonku zaštrkotal kľúč.
Šébl sa zviezol na stoličku a sťažka si vzdychol.
„Poslali ho späť. Do Betliara.“
„To je dobré, aspoň povie kde sme,“ zatiahol prostoducho Košút.
„Ako sa to vezme. Pustili ho s odkazom, to áno, ale s iným,“ Šébl sa odmlčal. Hľadal slová, akými povedať pravdu a pritom im nezobrať nádej. Lebo ak sa nestane zázrak, tak je jasné, že majú pred sebou poslednú noc.
„Zabijú nás?“ opýtal sa Šaňo.
„Ak starosta nezariadi, že do rána bude priekopa zasypaná, tak aby cez ňu mohli prejsť ich tanky... Chcú zasa obsadiť všetky dediny. Ako pred povstaním. Hej, keď zákop nezasypú tak, aby sa tam dostali, potom nás zastrelia. Potom vezmú ďalších zajatcov a budú chcieť to isté,“ sťažka dokončil Šébl a hlavu si zaboril do dlaní.
„Panenka Mária, ochraňuj nás!“ prekrižoval sa pastier.
„To predsa nie je možné!“ nervózne zvýšil hlas Šaňo. „Do rána zasypať priekopu!? Veď ju kopali niekoľko týždňov!“
Zajatci stíchli. Každý sa utiahol do seba so svojimi vlastnými myšlienkami. Šaňo si sadol na dlážku a oprel sa o stenu. Otcov tmavosivý kabát si stiahol na hlavu, aby mu poskytol aspoň ilúziu bezpečia. Bolo v tom zúfalé gesto podobné tomu, aké robia vystrašené deti, čo sa pred mátohou ukrývajú pod perinu. Chlapec hľadel do tmy doširoka otvorenými očami. Ešte dnes si myslel, že najstrašnejšia vec, aká sa mu mohla stať, bolo vylúčenie z gymnázia pre slovenský pôvod. Teraz už vedel, že sa mu môže stať ešte niečo oveľa horšie...
Šaňo sa snažil byť odvážny, lenže mu to nešlo. V duchu sa povzbudzoval príkazmi: Nesmieš sa zosypať! Vydrž! Nebuď sraľo! Dobre, som v tejto sprostej situácii, ale koľkí chlapi od nás z dediny sa ocitli v ešte horšej?! Boli vo vojne, v povstaní, a koľkí sú ešte na fronte! Keby sa dokázal presvedčiť, že zostala dajaká nádej a vrátia sa domov! Lenže on na vlastné oči videl tú priekopu, vedel aká je dlhá a široká. Veď bola od Maše cez Knäzov potok až k lesu na druhej strane, tam kde je Jándolina... Len blázon by uveril, že za pár hodín ju možno zahrabať. Strašná ľútosť nad vlastným osudom mu zovrela hruď. Spomenul si na mamu. Čo to s ňou spraví, keď sa dozvie, že ho zastrelili? A čo otec? Akokoľvek sa tomu vzpieral, začali mu po lícach stekať teplé pramienky såz. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa trocha upokojil. Dobre, že bol zakrytý pod tým kabátom, tí dvaja si tak môžu myslieť, že mu je len zima. Dlaňami si poutieral tvár, aby na nej nezostali stopy po plači. Kabát si sňal z hlavy a zosunul si ho na plecia. Rozhliadol sa. Miestnosť bola tmavá, nastala noc. Videl čierne obrysy nábytku a na stene oproti sebe tmavú plochu školskej tabule. Vedľa neho na dlážke sedeli obaja mlčiaci muži. Šébl sa chrbtom opieral o stenu po Šaňovej ľavici, Košút bol po jeho pravom boku. Tesne pod oknom zaškrípali kamienky, asi pod vojenskými čižmami. Do miestnosti sa zvonku zapichol jasný lúč svetla, to ako vojaci na stráži kontrolovali okná a svietili si pri tom baterkami. Lúč pomaly kåzal po rámoch okien, a keď sa Nemci presvedčili, že je všetko v poriadku, pobrali sa ďalej.
„Keď sa vrátime do Betliara, navarím guláš a pozvem celú dedinu,“ prehovoril Šébl.
„Nehovorte o jedle, lebo som taký hladný, že mám žalúdok prilepený až na chrbte,“ ozval sa Košút.
„Vy veríte, že sa odtiaľto dostaneme?“ Šaňo obrátil hlavu k obchodníkovi Šéblovi.
„Musíme tomu veriť. Aj to je hrdinstvo, nestrácať nádej. Viem o tom svoje. Presvedčil som sa o tom keď som bol v prvej svetovej vojne.“
„Kde ste bojovali?“ zaujímal sa Šaňo.
„Aj v Taliansku. Tam som stretol Štefánika. A potom, keď vzniklo Československo, nechal som sa najať ako četník, lebo bolo treba spraviť poriadky tam, kde vyvádzali Maďari. Tak som sa dostal do Silice a potom aj tu do Rožňavy. Obchodovať som začal až potom.“
„A kde ste sa naučili po nemecky?“
„No v Nemecku,“ hodil ramenami Šébl. „Pracoval som tam, bol som mäsiarom.“
„To ja som nebol nikde, iba v Betliari,“ vzdychol si Košút. „A asi sa už ani nedostanem.“
Pastierova poznámka mužov vrátila späť do reality. Každý sa utiahol do svojho vnútra a žiadnemu z nich už nebolo do reči.
Noc sa zdala nekonečná. Šaňa chvíľami premohol milosrdný spánok, no potom sa zasa náhle prebudil. To sa opakovalo niekoľkokrát. Vo fázach bdenia sa triasol od chladu a srdce mu v hrudi nervózne poskakovalo.
Už sa rozvidnelo, keď sa na chodbe ozvali rázne kroky. Zastali za dverami, niekto odomkol a náhlivo vošiel dnu. Bol to veliteľ, čo ich zajal. Všetci traja sa začali zviechať z dlážky. Šaňo si pretrel opuchnuté viečka a žmúril na chodbu. Stáli tam vojaci s prstami na spúšti pušiek. V ústach mal nepríjemné sucho.
„Gehen wir!“ Nemec ukázal na dvere.
Betliarčania vyšli na chodbu. Pred nimi kráčali dvaja nemeckí vojaci, ostatní išli za nimi. Šaňovi sa zdalo, akoby nebol vo vlastnom tele a nekráčal svojimi nohami. Bol iba pozorovateľom toho všetkého, lebo jeho skutočné ja nechcelo mať s týmto nič spoločné. Nemal strach, ani obavy, až sa čudoval, ako ľahostajne to všetko vníma. Zastali pred zeleným autom, ktoré bolo zvonku ako dodávka s malými okienkami. Jeden z vojakov na ňom otvoril dvere. Veliteľ im prikázal nastúpiť. Zajatci sa poslušne zosunuli na sedadlá. Okolo nich si posadali vojaci. Zarachotil motor a vozidlo sa pohlo. Šaňa hodilo o bočnú stenu až to zadunelo. Rukami sa zaprel do tvrdého sedadla a nohy zasunul pod seba. Natriasalo ich na nerovnej ceste, muži občas do seba narážali plecami. Za malým oknom oproti Šaňovi sa mihali koruny stromov. Bolo však privysoko, tak nevedel zistiť, kam ich to vlastne vezú. Možno dakde do lesa, kde ich odprášia ako dajakú zver. A potom už bude po všetkom...
Po niekoľkých minútach auto spomalilo a potom zastalo. Najskôr vystúpili muži z Betliara. Keď Šaňo vyšiel von, prvé čo videl, boli unavení spotení Betliarčania, ale tiež zo všetkých okolitých dedín a opierali sa o lopaty. Uprenými pohľadmi v napätých vážnych tvárach hľadeli na Nemcov. Iba jeden z ufúľaných strapatých chlapov sa usmieval – bol to Šaňov otec. Chlapec by sa najradšej k nemu rozbehol, ale radšej to nespravil. Chlapi stáli na okraji niekdajšieho zákopu, namiesto ktorého tu teraz bola čerstvo navàšená zemina a kamene v takej dåžke, že cesty boli prejazdné.
„Dokázali to! Oni to dokázali!“ vykríkol Šaňo a so širokým úsmevom sa pozrel na Šébla a Košúta. Videl, že aj oni od radosti ukazujú zuby.
Zo skupiny unavených mužov vystúpil starosta. Plavucha podišiel ku Šéblovi a podal mu ruku, potom aj Košútovi a napokon Šaňovi. Chlapec si všimol jeho do krvi rozodraté dlane a pocítil mocný nával vďačnosti.
Nemec pokynul samopalom, aby išli. Nie na popravu, ale domov.
Šaňo sa zvítal s otcom. Hoci sa tomu už dlhšiu dobu vyhýbal, teraz bol rád, keď mu mohol padnúť do náruče. Obaja potom spolu vykročili do dediny. Mládencovi sa zazdalo, že pred Šéblovym domom uzrel červenú sukňu. Nemýlil sa, bola to Veverica. Dievčina s ohnivými vlasmi stála na chodníku a mávala na neho. Šaňo zodvihol ruku, prsty si priložil ku perám a poslal jej vrúcny vzdušný bozk.
* * *
Poznámky autorky:
Dom obchodníka Aloisa Šébla – je dnes v Betliari známy ako penzión Barónka. Tento názov však nesie len za posledné roky. Alois Šébl bol významným podnikateľom, ktorý obchodoval najmä s mäsom, takže v Betliari vlastnil aj bitúnok, ale tiež s látkami, tovarom pre domácnosti a ďalšími komoditami. V značnej miere ovládal zásobovanie Betliara a okolitých obcí. V dome „Barónka“ zriadil aj tanečnú miestnosť pre obec a v značnej miere vplýval i na rozvoj miestnej kultúry. Prisťahoval sa tu v čase vzniku I. Československa. Po rozpade štátu na Slovensku a Protektorát Čechy a Morava, sa zo Slovenska sťahovali Česi v celých zástupoch. Alois Šébl tu však ostal a pomáhal ďalej Betliaru i krajine.
Vrchy, medzi ktorými sa tiahol zákop - Protitankovú priekopu, ktorá sa spomína v poviedke, kopali muži z Betliara a okolitých dedín v jeseni 1944 naprieč údolím rieky Slaná. Práve toto údolie vo viacerých častiach tvorí hranicu medzi Volovskými vrchmi a Stolickými vrchmi. Obe pohoria sú súčasťou Slovenského Rudohoria s mnohými turistickými možnosťami. Volovské vrchy sa menujú podľa hory Volovec (1283,7 metrov nadmorskej výšky), kam vedie žltá turistická značka priamo z Betliara. Stolické vrchy nesú názov podľa hory Stolica ( 1476 metrov nadmorskej výšky), spod ktorej pramení samotná rieka Slaná.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
