¼udvíkov Dvor
@ :: Mestské časti ::
Oct 28 2005, 17:05 (UTC+0) | ¼udvíkov Dvor tvorí súčasť mestskej časti Košice - Šaca, stojí však izolovane vedľa cesty vedúcej popri železiarňach. Pôsobí dojmom samostatnej dediny, i keď ako samostatná obec nikdy nejestvoval. Aspoň v tom zmysle, že nikdy nemal vlastného richtára, či starostu. To aj z toho dôvodu, že až do roku 1948 išlo o súkromný majetok - majer s príslušenstvom, z ktorého sa až po druhej svetovej vojne vyvinulo osídlenie na spôsob dediny.
Predpokladá sa, že ¼udvíkov Dvor vznikol niekedy v 18. storočí. Grófsky rod Semseyovcov, ktorým patril kaštieľ v Šaci, vlastnil obrovské pozemky, ktorých spravovanie zo Šace by bolo náročné. Bolo potrebné vybudovať samostatný majer s osídlením, kde by sa choval dobytok a pestovali poľnohospodárske plodiny.
Začiatkom 18. storočia, konkrétnejšie v rokoch 1710 až 1711 epidémia cholery úplne zlikvidovala obyvateľstvo obce Buzinka a v Šaci prežil len malý počet poddaných. Samostatný majer pravdepodobne vznikol niekedy po tomto období. Prvú písomnú zmienku o ¼udvíkovom dvore však poznáme až z roku 1826. Vtedy tu bývalo len sedem obyvateľov. V roku 1828 ich už však bolo 23 a v roku 1840 tu žilo 49 ľudí. Počet ľudí dosť kolísal, pretože tu prichádzali pracovať a bývať prenajímané rodiny, ktoré sa tu zvyčajne nasťahovali len na jeden rok.
Názov ¼udvíkov Dvor vznikol medzi rokmi 1844 až 1847. Ešte v roku 1943 sa totiž uvádza len ako „majer za kopcom“. V roku 1847 sa však spomína ako „praedio Lajosháza“, čiže majer ¼udvíkov Dvor.
Išlo o veľký majer, v ktorom sa produkovalo hlavne mlieko, ale chovali sa aj ošípané, kravy a ovce. Z plodín sa tu pestovala hlavne pšenica a repa. Začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia gróf Semsey majer prenajal statkárovi Hičovi. Vtedy sa výraznejšie osídlil. V tom čase sa tu nachádzal samotný majer, dve veľké a jedna malá maštaľ, veľký dom, v ktorom bývalo deväť rodín, ďalšie dva domy, kde bývali po štyri rodiny, humno na seno, mliekáreň, chliev a dozorcov domček. Uprostred sa nachádzala malá vodná nádrž pripomínajúca bazén, kde umývali dobytok. Tzv. dišputanti, teda rodiny, ktoré tu prišli za prácou nádrž často čistili a požívali aj na kúpanie.
Pred začiatkom druhej svetovej vojny gróf Semsey predal ¼udvíkov dvor židovskému advokátovi Fridmanovi. Vyrábalo sa tu kóšer mlieko, ktoré sa rozvážalo v dvojlitrových kanviciach do košických židovských rodín. Zvieratá sa porážali len pre vlastnú potrebu obyvateľov majera, inak sa predávali do Košíc na bitúnok. Chovali sa tu však aj husi a kačky na kóšer mäso.
Život pre obyvateľov ¼udvíkovho dvora bol v tom čase výhodný. Rodina, ktorá mala kravu, mohla ju zadarmo pásť na Fridmanových pozemkoch. Naviac, v zime dostávala obilie na jej kàmenie. Rodina, ktorá kravu nemala, dostávala každý deň zadarmo dva litre mlieka.
Potom ako po Viedenskej arbitráži v roku 1838 Košice s okolím pripadli pod Horthyovské Maďarsko a vypukla druhá svetová vojna, sa stopy po židovskom podnikateľovi končia.
Veľký zvrat pre ¼udvíkov Dvor znamenal začiatok 40-tych rokov 20. storočia. Vtedy tu Maďari z Krajinského fondu výchovy a ochrany rodiny (Országos nevelési és családvedelmi alap) začali stavať unifikované domy pre sociálne slabšie rodiny. Podľa spomienok pamätníkov z ¼udvíkovho dvora mali v týchto domoch bývať maďarskí vojnoví veteráni, najmä vojnoví invalidi, aby neboli na očiach husto osídlených oblastí. Keďže maďarská armáda bojovala po boku nemeckej a Nemci prehrali druhú svetovú vojnu, domy boli pridelené obyvateľom ¼udvíkovho Dvora. Vychádzajúc zo skratky maďarského názvu fondu ich obyvatelia začali volať „onča domy“.
Práve ich neskoršou prestavbou vznikla dnes jediná trvalo osídlená ulica ¼udvíkovho Dvora. Zbytok tvorí záhradkárska oblasť.
Tento bol napísaný na základe knihy Šaca, ktorej autorom je Štefan Kolivoško a spomienok pamätníkov žijúcich na ¼udvíkovom Dvore: Jána Sidora a Jozefa Bodnára.
Poviedky z ¼udvíkovho Dvora
Mať svoj dom - skutočný príbeh z tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia
|
|
