Mihaľ versus elektrina
@ :: Poviedky ::
Mar 26 2012, 11:58 (UTC+0) | 
Kaštie¾ v Smižanoch, s ktorým je príbeh tejto poviedky èiastoène spojený |
Miesto: Smižany, okres Spišská Nová Ves
Čas: okolo roku 1938
Autor: Slavomír Szabó
„Ja tomu jednoducho nemôžem uveriť. Ty by si naozaj išla do kina?“ krútila hlavou Ciľa a z očí jej sršalo pohàdanie.
„Vieš, ja som si myslela, že kým to neskúsim a neuvidím...“
„Tak čo?“
„No,“ mrvila sa Marta sediac na kmeňoch zoťatých stromov, čo na okraji dediny čakali na zajtrajší odvoz na pílu, „myslím, že by som to mohla skúsiť. Aspoň raz.“
Smižany už pokryla tma, aj kopce v diaľke zmizli za čiernou clonou, hoc mesiac svietil a na oblohe bolo hviezd, ani čoby ju ktosi posypal cukrom. Obe štrnásťročné dievky švitorili a chichotali sa aspoň doposiaľ, kým Marta nezaviedla reč na kino. V tú ranu sa ich nálada zmenila.
„Vieš,“ začala zasa Ciľa svojim príslovečným povýšenecký tónom, „ja si myslím, že nepotrvá dlho a ľudia kino prekľajú raz a navždy. Veď aj pán farár nás varoval, ba aj učiteľ povedal, že je to veľmi nebezpečné. Nesmieme tam chodiť! ¼udia si len sadnú a potme pozerajú na plátno, kde je všetko inak ako u nás. Niekedy vidia hory z výšky pohľadom vtáka, inokedy mestá z druhého konca Zeme a pozerajú na kadejaké príbehy. To ich môže tak rozrušiť, až prídu o rozum. Síce na to iba hľadíš, ale všetko prežívaš, akoby si tam bola. Nikdy nevieš, čo to s tebou urobí, aj keď je už po filme.“
„No ja by som skúsila...“
„Marta, nepokúšaj! Chceš, aby si skončila ako Mihaľ? Vieš, že predtým než sa zabil, šiel do Novejši do kina?“
„Odkiaľ mal na to peniaze?“
„Ktovie, ale horšie je to, čo sa stalo. Však žandári mu vypočúvali brata a potom o tom hovorili v krčme. Všetko viem. Od otca. On ich počul.“
Na ulici čosi šuchlo a obe dievčatá razom pozreli v tú stranu. To nič, len akási mačka sa túlala smerujúc ktoviekam a vyľakal ju Cilin rozvášnený hlas.
„Mihaľ prišiel domov a nevedel v sebe udržať tajomstvo. Bežal rovno za bratom, za Janom, tým mäsiarom. A on mal akurát na stole porozkladané nože. Asi ich brúsil, alebo čistil, ktovie. Ale Mihaľ hneď začal, že čo v tom kine videl. Bojovníkov, ale nie hocakých. Japoncov, takých šialených čo sa rúbali mečmi až naokolo lietali ruky a hlavy. Muselo to byť strašné, lebo rozprával, že tí bojovníci sa nesmeli dostať do zajatia. Tam by ich kruto mučili. Keď nemali úniku, radšej sa sami zabili.
Mihaľ vraj všetko hovoril, akoby bol v horúčke a hneď sa ich dal napodobovať. Vzal dva nože a šermoval nimi, skákal a škriekal a kričal, že ho nikto nedostane. A ako tak robil, naraz si oba nože vrazil do brucha a ešte nimi pokrútil. Iba na okamih. Potom pozrel na Jana akoby precitol a spadol na dlážku. Vraj z neho tiekla krv ako zo svine na zabíjačke. Iba vrieskal a metal sa. Jano bežal po rodičov a tí, keď Miháľa uvideli, utekali po farára. A len čo farár prišiel, dal posledné pomazanie a Mihaľ zomrel. Kino ho pripravilo o rozum. Preto hovorím, že normálny človek na žiaden film nikdy nepôjde! Mihaľa to poznačilo naveky a ani po smrti nemá pokoja!“
„To ako myslíš?“
Ciľa, čo posledné slová takmer kričala, naraz stíchla, stiahla ramená a zatvárila sa poriadne kyslo: „No, ja by som ti to aj povedala, ale potom sa budem báť ísť domov. Však je tma, už by sme sa mali pobrať.“
„Ale keď si začala, tak dopovedz,“ prosila Marta, pričom sa tiež trochu bojazlivo rozhliadala naokolo.
„Mihaľ sa zjavuje! Mama mi to povedala, ale aj sestry a kdekto to už vie, len nikto to nepovie nahlas. Vraj pri kaštieli, najmä pri stajni.“
„A prečo práve tam?“
„Bohvie.“
„Myslíš, že to má niečo spoločné s bezhlavým koňom?“
Stačilo, aby Marta spomenula prízrak, ktorý ľakal celé Smižany a obe dievky sa odrazu cítili slabé, akoby stratené. Bezhlavý kôň v okolí kaštieľa strašil už od nepamäti. Doposiaľ nikomu nič neurobil, ale to možno iba vďaka tomu, že pred ním každý ušiel. Ba nielen pri kaštieli, ale v každej ulici dediny ho už videli, rozprávali o ňom kadečo, ale nikto nevedel, kedy komu ten kôň patril a prečo sa vracia z oného sveta. Ak sa v noci na dedine ozval dupot kopýt, všetci rýchlo zatvárali okná. ¼udia sa v taký čas žehnali a prosili svätých o ochranu. A mnohí by sa zaprisahali, že videli ako sa kôň z ničoho nič zjavuje a zmizne práve pri kaštieli.
„A teraz aj Mihaľ... Prečo?“ zašepkala Marta skôr sama pre seba.
„Lebo išiel do kina!“ nemala Ciľa pochybnosti.
Nasledujúce ráno bolo utešené. Vtáci spievali ako sa na predjarie patrí, oblohu zdobili barančeky, akoby ich na nebeský blankyt vyčaril dáky maliar so šikovným štetcom a stromom v záhradách sa rozvíjali prvé púčiky. Po stiesnenej atmosfére, v ktorej sa Marta s Ciľou poberali domov za tmy, neostalo ani stopy. Šli mlčky, pomaly, aby šuchot nôh neprezrádzal ich kroky, avšak pri kaštieli Marta zdvihla ruku a ukázala na akýsi tieň na stene: „Mihaľ!“ V ten moment sa obe rozbehli, ani kričať nevládali, najmä potom nie ako sa im zazdalo, že za sebou počujú dupot konských kopýt. Marta z toho doma nevedela usnúť, len sa zmárala v obavách a vzdychala, celá sa triasla a ráno nevnímala nič z nádhery, do ktorej sa prebudila ona i príroda. Chodila zamračená, neustále si hryzúc spodnú peru.
„Celú noc som nepočúvala nič iné, len tvoje vzdychy. Kde si bola večer?“ spustila z ostra mama, len čo otec odišiel a Marta ešte za stolom dojedala krajec chleba.
„Na drukoch. S Ciľou.“
„A s kým ešte?“
„Nikto iný neprišiel, tak sme sa rozprávali,“ nechápavo kývla plecom. Nerozumela, prečo má mama taký prísny tón.
„Ja som veľmi dobre videla, aké boli toho roku fašiangy. Chlapci sa išli o teba pobiť, s kým zatancuješ. A keď chodili vinšovať po domoch, pozerali na teba ako na obrázok. Však to. Obrázok! Ale svätý či hriešny?“
„Mama, to ako myslíte?“
„Len si dávaj dobrý pozor! A hneď priznaj, kde a s kým si večer bola!“
„Hovorím, že s Ciľou. Len ona a ja. Ale rozprávali sme také strašidelné povedačky, až som nevedela zaspať.“
„Samé dve dievky ste klábosili o strigách a o duchoch? To ti kto uverí? Myslíš, že si nepamätám, ako aj nás chlapci strašili, aby sme sa báli a mohli si nás pritúliť? Dievka dievku nevyľaká, teraz si sa sama priznala! Alebo povieš pravdu, alebo budeš sedieť po večeroch doma!“
Marta v tom mala jasno. Ak povie pravdu, teda že tam bola len s Ciľou, mama jej neuverí a potrestá ju. Chce počuť, že sa tam zabávala s mládencami a zato by ju tiež potrestala, hoc sa sama vydávala ako pätnásťročná. Na to si už nespomenie.
Ale s tými parobkami na fašiangy mala pravdu. Bolo to posledný utorok pred popolcovou stredou, keď sa mládenci vybrali spoločne z domu do domu. Boli riadne vyobliekaní. Samé masky! Väčšina z nich sa prezliekla za ženy, ale Števo začiernený ako diabol a Fero v starej gubani s kožušinou i cez tvár bol za medveďa. Prišli aj k nim s košíkmi aj s poriskom od kosy, na ktorom už mali povešané klobásy. Kto chudobnejší, dal im za vinše do košíkov vajíčka, kto bohatší, ten zavesil na porisko ďalšie klobásky. Pálenka sa nalievala v každom dome. Aj u nich. A večer, keď sa mladí zišli v krčme, pochovávali basu. Fero zložil masku medveďa a prezliekol sa za farára. Basa ležala na stole, on držal reč ako dobre im slúžila, na koľkých tancovačkách dunela a koľkých mladých urobila šťastnými, ale že už je jej koniec a od zajtra na štyridsať dní zmåkne. Až po Veľkom piatku zasa vstane z hrobu. Dievky stáli naokolo, plakali ako divadelné herečky a Fero ešte strčil ruku do kozuba, až celkom hore do komína a vybral odtiaľ za hrsť sadzí. Každej dievke na znak smútku nakreslil čierny krížik na čelo a začala sa naháňačka. Basa sa totiž nepochovávala do zeme a už vôbec nie v truhle. Prikryť ju bolo treba ženskými sukňami. Mládenci sa rozbehli a strhávali dievkam šaty, tie výskali, bili ich po rukách a o chvíľu sa už všetko naokolo belelo spodničkami. Sukne a zástery lietali vzduchom, parobkovia si ich pohadzovali, až nimi nakoniec celkom zakryli basu. Potom ju zdvihli aj so stolom a tak vyšli von, aby prešli okolo celej krčmy. Dievky za nimi, ich hraný plač sa stupňoval, až sa nakoniec vrátili naspäť. Basa šla do kúta, prehodili cez ňu obrus a sukne naspäť kam patria.
Prišiel čas na varenie. Zo všetkých vajec, ktoré vyzbierali vo fašiangovom sprievode, urobili obrovskú praženicu. Voňala na celú krčmu a začali posledné hody pred pôstom. Hrýzť klobásu a zajedať ju vajíčkami na masti bola dobrota nad všetky ostatné. A hoc sa s plnými bruchami zle tancuje, nedbal na to nik. Cigánska muzika o chvíľu spustila čardáš, jeden za druhým a i keď bez basy, zábava trvala až do polnoci. Jej úderom prišla vláda popolcovej stredy. Vtedy všetci stíchli, ba zdalo sa, že aj príroda, aj nočný vietor za oknami, vlastne všetko sa na chvíľu zastavilo a mladí sa rozišli v tichosti domov.
„Takže ako?“ ozvala sa zasa mama a vytrhla Martu zo spomienok. „Kto bol včera večer s vami?“
„Len ja a Ciľa. Už som povedala.“
„No, keď je tak, keď chceš dačo tajiť pred vlastnou matkou, asi máš na to dôvod. Takže odteraz ako prídeš zo školy, ani sa nepohneš z domu, iba ak ťa niekam pošlem ja. Budeš viac pomáhať a možno prídeš na iné myšlienky, po ktorých sa ti odnechce po nociach vzdychať!“
Pravdy sa dovolať nedalo a Marta sa smutne vybrala do školy.
Deň striedal deň, prešla Veľká noc, ba prešli i ďalšie týždne, no Marta stále nemohla medzi kamarátov. Iba Ciľa jej občas hovorila, ako bolo dobre na tancovačke, ktorý chlapec za ktorou dievkou poškuľuje, ako sa stále stretajú na drukoch a často iba tak do noci spoločne vyspevujú. Tiež, že Fina, ich kamarátka i spolužiačka, je v požehnanom stave. Ale nič sa nedeje, lebo farár všetko zariadil, ona dostala potvrdenie od lekára a bude svadba. Mäsiar Jano, ten Mihaľov brat si ju berie a to je dobrá partia.
„A Mihaľ? Ešte stále sa zjavuje?“ spýtala sa Marta mysliac na prízrak, o ktorom si bola úplne istá, že ho videla.
„Tak je. Aj on, aj kôň.“
Jediný, kto videl veci inak, bol Martin otec. Marta sa mu totiž nedávno zdôverila, prečo ju mama nikdy nikam nepustí. Povedala všetko. Aj o tom ako sa s Ciľou rozprávala o kine, aj ako Mihaľ zomrel, tiež o jeho duchovi, čo sa zjavuje na rovnakom mieste ako bezhlavý kôň i o tom, že Mihaľa videla i ona. Preto sa v noci bála, nespala a vzdychala. Preto ju mama podozrievala, že bola možno niekde na pôjde v sene s dákym parobkom.
Otec ju počúval v tichosti sediac na lavici vonku pod oknom a sypúc si tabak na papierik, ktorého okraje oslinil špičkou jazyka, stočil do cigarety a škrtol zápalkou. Keď si konečne pripálil a slastne potiahol, sľúbil, že to zmení. Mama je vraj prísna, lebo sa o ňu bojí, ale taký zákaz nie je riešením.
„Martuška,“ usmial sa, „keby som veril všetkým rečiam, čo ženy i chlapi natárajú, asi by som po celé noci vzdychal aj ja. Bezhlavým koňom ma strašili, keď som bol ešte decko. Ale to aby som sa zbytočne nemotal okolo kaštieľa a za tmy bol doma. A Mihaľ? No, pošiel ako pošiel, detský rozum a nože nejdú dohromady. Ale neverím, že sa zjavuje. A možno čochvíľa tomu prestaneš veriť aj ty.“
„Prečo?“
„Lebo elektrina.“
„Aká elektrina?“
„Už nielen v Novejši, ale aj u nás bude. Ešte nie v domoch, ale osvetlia aspoň hlavnú ulicu až po kaštieľ. Teraz po celé dni chodím stavať ståpy. Už zajtra začneme ťahať drôty a dávať žiarovky. Keď skončíme, začne veľká paráda. Prídu páni z elektrární, aj radní z Novejši, dokonca aj biskup zo Spišskej kapituly. Treba urobiť veľkú slávnosť. Mladí sa musia obliecť do krojov, chlapi v oblekoch a keď sa v noci rozsvieti, uvidíš tú krásu. Ver mi, že ak zmizne tma, zmiznú aj všetky prízraky. V tme oči nevidia, tak si človek kadečo predstavuje. Niekedy tak živo, že tomu i uverí. Ale teraz ma počúvaj, lebo chcem dohodnúť tie oslavy. Navrhol som čosi richtárovi, on súhlasil a tak to musím teraz povedať aj tebe...“
Bol neskorý večer, skoro noc a celé Smižany stáli na nohách. Každý sa prišiel pozrieť na slávnosť, aká doposiaľ nemala obdoby. Už počas dňa dedinou pomedzi chalupy hrmotali autá, deti za nimi pobehovali a skúšali ich márne dobehnúť. Potom sa tvorili skupinky tých najväčších zvedavcov, a keď už prišli páni z mesta i samotný biskup, ľudia vytvorili zástup po oboch stranách cesty. Páni rečnili. Najskôr jeden, potom druhý, tretí; ktovie koľko ich bolo, to Marta nevnímala. Stála uprostred všetkého v slávnostnom kroji a vedľa nej Fero. Obaja držali veľký veniec uvitý z klasov i poľných kvetov. Takto to otec zariadil a Marta tomu bola veľmi rada. Najmä keď prišiel biskup, čo mal príhovor ako posledný a potom kropeničkou posvätil veniec. Marta s Ferom šli pomaly a dôstojne cestou pomedzi špalier ľudí, každý pozeral len na nich, až zastavili pri poslednom elektrickom ståpe, na ktorý veniec zavesili. Ozvala sa hasičská trúba a v tú chvíľu sa rozsvietila celá ulica. ¼udia tlieskali, kričali na slávu, pozerali po sebe i na celé okolie, smiali sa. Aj Marta. Bolo to niečo nové. Niečo úžasné, čo si doposiaľ nevedela ani predstaviť. V meste hej, ale v Smižanoch? Svetlo iné ako slnečné, nehrialo, ale predsa urobilo z noci deň. V tom sa ozvali husle a všetci začali spievať. Na slávu múdrych inžinierov, na slávu novej doby. Páni si potriasali rukami, nalievalo sa do poldecákov, pripíjalo, ale už nielen husličky, ale celá cigánska muzika spustila rezký čardáš. Takúto nočnú roztancovanú ulicu ešte dedina nezažila. Starí, mladí, deti, každý sa pridal.
Až neskôr po mnohých hodinách, keď nohy ani muzikanti nevládali, sa mladí ešte rozhodli, že zájdu na druky. Posadať si a zabávať sa ďalej. Aj Marta išla. Skôr mlčala, než rozprávala. V tej chvíli nechcela viac, než kútikom oka pozorovať, ako na ňu Fero hľadí. A on od nej neodtrhol zrak. Jasné, zo všetkých najviac bolo počuť Cilu. Vraj ešte nikto nevie, čo taká elektrika s ľuďmi urobí. Že to nesvieti len na ulicu, ale všade. To si teraz budú musieť vešať do okien koberce, aby mohli zaspať? Tiež o tom, že keď sa človek dotkne elektrického drôtu, že ho to môže aj spáliť, zabiť, alebo pripraviť o rozum. Lenže v tej chvíli bola ostatným skôr na smiech. Samozrejme, nerehotal sa nikto, lebo to by ju rozčertilo a vadiť sa s Ciľou nemalo žiaden význam. Ona sa prehádať jednoducho nedala.
„Ja už asi pôjdem,“ zdvihla sa Marta. Nemusela síce nič vysvetľovať, ale Ciľa si i tak zamudrovala: „Hej, choď, veď ťa už isto mamka vyzerá. Čudo, že si tu mohla byť doteraz. Utekaj, nech sa o teba nebojí.“
Marta šla. Ciline reči ju nerozhádzali. V skutočnosti vlastne odísť nemusela, ale čosi jej našepkávalo, že sa jej to oplatí.
Keď opäť vstúpila na ulicu zaliatu svetlom, pozrela ku kaštieľu. Nebol tam žiaden bezhlavý kôň ani Mihaľ. Ako povedal otec, keď zmizne tma, zmiznú i prízraky. Nie, už sa nebude báť a nedá sa len tak niečím vyľakať.
„Pekné je to svetlo, čo?“ ozval sa odrazu hlas za jej chrbtom. Obzrela sa a stál tam Fero. „Môžem ťa odprevadiť?“
„Nedbám,“ kývla plecom. Tak šli ticho vedľa seba, len sa placho usmievali.
„Na čo myslíš,“ opýtal sa po chvíli Fero.
„Chcela by som niekedy ísť do kina.“
„Aj ty? Aj ja...“
Kaštieľ v Smižanoch – sa nachádza na Tatranskej ulici. Je pravdepodobné, že ide o prebudovanie staršej stavby z 18. storočia, ktorá sa v dejinách Smižian opisuje ako Soľný úrad. Ten mal na starosti obchod a skladovanie soli medzi poľskou Wieliczkou a Solivarom ako aj distribúciu soli na Spiš, Oravu a Liptov. Potom tam bol sklad medi a okolo roku 1840 ho dal gróf Anton Vincent Čáki (Csáky) prestavať na kaštieľ. Neskôr kaštieľ zakúpila markušovská vetva Mariášovcov (Mariassy). V čase, keď sa odohral príbeh zachytený v poviedke, už objekte sídlili úradníci správy lesov. Dnes je v kaštieli turistické informačné centrum a slúži tiež na usporiadanie kultúrnych podujatí.
Do Novejši – miestny dialektový výraz vo význame: Do Spišskej Novej Vsi.
Na drukoch – dodnes tak miestni obyvatelia volajú lokalitu za kaštieľom, kam sa až z Kláuz splavovali kmene stromov, ktoré odtiaľ išli na spracovanie na pílu.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
