login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 18, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(237)

vložiť obrázok do galérie

Američanka, a ako sa frajerí!

@ :: Poviedky ::     Apr 02 2012, 10:27 (UTC+0)

Interiér kostola Povýšenia sv. Kríža v Smižanoch

Miesto: Smižany, okres Spišská Nová Ves
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autorka: Soňa Jakešová

       Verona vyšla z kostola. Nebola sama, i keď z diaľky by ste videli len to, že sa akosi hrbí a voľačo si vinie k hrudi. Bol to živý uzlíček, dieťa zabalené v perinke, čo v tejto chvíli slastne spalo nevnímajúc čas ani chlad, čo ich obliehal zo všetkých strán. Verona opatrne kráčala, len aby sa nešmykla, lebo podrážky na vysokých čižmách boli hladké a hoci chodník voľakto nahusto posypal popolom, svoju zodpovednosť nepodceňovala. Obzrela sa. Hľadela späť ku kostolu na sčernetú cestičku, s ktorou ostro kontrastovala nepoškvrnená žiariaca bieloba čerstvo napadaného snehu. Viac by sa jej pozdávalo, keby to bolo naopak. Keby bol chodník do svätostánku vábivo čistý a pošpinené zostalo to všetko okolo. Vzdychla si, lebo si uvedomila, že by sa aj tak rýchlo zaniesol. Pošpinili by ho stupaje, odtlačky čižiem, vrypy opätkov, nánosy na podošvách a dušiach ľudí. Veronu ovial mrazivý vietor a vytrhol ju zo zadumania.
       „No, maličký, vydrž, o chvíľu budeme doma,“ prihovárala sa dieťaťu. Stvoreniatko akoby sa na ňu usmialo, no v skutočnosti iba v spánku krivilo ústočká. Premohlo ju neodolateľné nutkanie pocítiť na tvári mäkkú hebkosť detskej pokožky. Nosom sa zľahka dotkla miesta pod uškom bábätka a vdýchla jeho mliečno-čistú vôňu. Opantala ju túžba po materstve. Prekvapilo ju to. Bola mladá, veď mala iba čosi po dvadsiatke, ale už mala aj dve deti. Deti bez otca, čo mali matku bez muža.
       - Josko! - zakvílila v duchu. Pri spomienke naň jej stiahlo hrdlo. Bol taký mladý... - Bolo nám treba chodiť do tej prekliatej Ameriky?! Išli sme, aby si nemusel do vojny, a ako to dopadlo? Ty si zostal tam, pod zemou, a ja... ja som vdova! -
       „Dobrý deň, Verona!“ späť na ulicu ju vrátil zvučný mužský hlas. Bol to Jano, tesár, od nej starší iba o tri-štyri roky.
       „Dobrý,“ zaklipkala očami, aby potlačila slzy.
       „Bola si v kostole?“
       „Hej, niesla som tam pohanča a vynášam kresťanča,“ pokúsila sa o úsmev.
       „To je Jolanino, že?“ Jano ukázal na perinku. „Takže ste dnes krstili? Aj ja tam idem. Dohodnúť sa s farárom, lebo budem robiť nové lavice.“
       „Musím ísť, aby neprechladol,“ trocha nadvihla perinku a vykročila k Jolaninmu domu.
       Verona prešla okolo nízkych murovaných domov so šindľovými strechami prikrytými snehovou perinou. Bola už dosť ďaleko od kostola, no stále mala pocit, akoby jej Jano kráčal za pätami. Obzrela sa. Z miesta sa ani nepohol, stál tam kde sa rozlúčili a odprevádzal ju sústredeným pohľadom.

       „Už idú, už idú!“ až na dvor bolo počuť piskľavé detské hlásky. Verona pozrela na kuchynské okno Jolaninho domu. Záclonou na ňom mykalo, akoby ňou kmásal vietor. Na skle boli vedľa seba prilepené tri detské nošteky a dlane s krátkymi prstami. Usmiala sa. Deti si uvedomili, že na nich pozerá. Razom pozliezali z podobločnice a prisunutých stoličiek a zmizli v kuchyni.
       „Tak už ste tu,“ privítala ju Jolana a podržala jej dvere, aby vstúpila do vyhriatej miestnosti.
       Verona počkala, kým si jej sesternica, s ktorou si boli blízke ako sestry, poutierala ruky do prepásanej zástery.
       „Ďakujem ti,“ Jolana ju pobozkala na obe líca. „Daj mi ho, uložím ho do kolísky,“ vzala jej z náruče spiace dieťa.
       Verona si zobliekla kožuch s pestrými vyšívanými kvetmi. Sotva ho zavesila, pritmolila sa k nej šesťročná Haňa, najstaršia z Jolaniných detí .
       „Krstná mama, ty si taká krásna!“ dievčatko pohládzalo do kože všité ornamenty.
       Hanina mama takú parádu nemala, takto sa nosili iba sedliačky a bohaté ženy, iba také ako bola aj Verona. Ona od rodičov dostala slušné veno ako odškodné za to, že jej bratov poslali na štúdia a ju, dievča, pod čepiec. Nemala vtedy ešte ani pätnásť rokov. A teraz je ostali aj role po mužovi.
       Verona pohladila dievčatko po strapatých svetlých vlasoch. Z hlavy si zložila tmavú šatku, spod ktorej jej viseli dve čierne čipkované stuhy, znak toho, že už je či bola vydatá žena. Dýchla si na skrehnuté prsty, rukou uhladila tmavé husté vlasy začesané do konte.
       „Aká si štíhla, Verona,“ objala ju okolo drieku Jolana, čo práve vyšla z izby. „Si ako dievča, akoby si nikdy nerodila,“ obzerala si ju trocha závistlivo a nevedomky si položila ruky na svoje veľké, mliekom naliate prsia.
       V Jolaninej kuchyni bolo horúco od rozpálenej pece. Verona si sadla za stôl, na ktorom sa belel slávnostný obrus a na ňom veľký kvetovaný tanier s husto pocukrovanou bábovkou. Tri staršie Jolanine deti si posadali vedľa seba na posteľ pritisnutej ku stene a zaujato všetko pozorovali. Hompáľali nohami v hrubých vyťahaných pančuchách, čo sa im v spodnej časti zošmykli cez chodidlá a pod prstami voľne povievali ako zástavky.
       „Ponúkni sa,“ Jolana odkrojila z koláča niekoľko akurátnych kúskov. „Práve som ho upiekla, ešte je teplý.“ Z bielej smaltovanej kanvice naliala do dvoch hrnčekov kakao. Vzácny nápoj, ale teraz ho nešanovala. Jeden hrnček posunula pred sesternicu, druhý pred seba.
       „Pekne rozvoniava,“ pochválila Verona a na tanierik si preložila kus bábovky.
       „Krstná mama, a kedy odídeš?“ nedočkavo sa zavrtel malý Berti.
       „Prečo ťa to zaujíma, Bertuško?“
       „Lebo mama povedala, že až potom si môžeme vziať z koláča. Aj to len keď sa z neho zvýši,“ chlapča sa nedočkavo oblizlo.
       „Lebo že nemá dosť múky, aby upiekla dva koláče, aby bolo aj pre nás,“ pohotovo doplnila Haňa.
       „Už aj sa practe!“ Jolana vytrielila spoza stola a utierkou sa zahnala na deti. Tie rýchlo poskákali z postele a bežali sa ukryť do izby, kde bola i kolíska s bábätkom. Buchli pri tom dverami a hneď sa domom rozľahol naliehavý plač.
       „Vidíte, čo ste spravili? To si naozaj nemôžem ani chvíľu posedieť?“ hrešila ich.
       Do kuchyne sa vrátila s bábätkom na rukách. Sadla si na lavicu, rozviazala šnúrku na blúzke a vybrala naliaty prsník, na ktorý sa dieťa lačne prisalo a hlasno ťahalo mamino mlieko. „Prepáč mi,“ kajala sa rozpačito hľadiac na sesternicu. „Tie moje deti...“ nedokončila, iba si sťažka vzdychla.
       „Ty mi odpusť,“ vzdychla Verona a rukou si pretrela čelo ako človek, ktorého sa chytá choroba alebo výčitky. „Nevedela som, že si na tom až tak zle.“ Hľadela na dieťa ako hltavo spokojne pije. Maličký mal košieľku oblečenú naopak. Okolo goliera a na rukávoch mu z nej trčali nitky. To preto, lebo Jolana bola poverčivá. Schválne ho obliekla naruby, aby ho uchránila od zlých pohľadov a neprišlo mu z očí.
       „Už dlho neposlal peniaze...“ hlesla Jolana. „Ani neviem, kde teraz plánky zbíja.“
       Verona súcitne pozrela na sesternicu. Nebola vydatá, hoci už mala štyri deti. Ich otcom bol Juzek, Poliak, čo prišiel do Smižian s ďalšími krajanmi robiť na píle. Zakrátko sa s Jolanou dali dokopy a spolu žili tak, ako keby boli svoji. Akurát bez farárovho požehnania. Napokon, nebola jediná dievka, ktorá sa tu v Smižanoch zahľadela do Poliaka. Juzek nebol zlý muž. O svoju rodinu sa staral, aj okolo domu porobil všetko, čo bolo treba. Pred niekoľkými týždňami sa s ostatnými Poliakmi pobral tam, kde bolo práve viac roboty. Vraj iba na zimu a potom sa vráti, aspoň tak to povedal.
       „Zavolám deti. Spolu si dáme z koláča. Veď máme krstiny!“ snažila sa Jolana usmiať. „Máme sa prečo tešiť, veď maličký je zdravý a i keď sa farárovi nepáči, že prišiel na svet bez svadby, pokrstil ho! Žiadni hostia, žiadne ceremónie, ale pokrstil! To treba osláviť!“ Potom vstala, vzala nôž a z krehkého drobiaceho sa koláča opatrne dokrájala ďalšie kúsky.

       Prešiel deň, Verona už dávno odišla od Jolany, ani nevedela ako čas zbehol, keď opäť vyšla zo svojho domu na ulicu a usmievala sa. Vietor zahvízdal, no i tak z dolnej krčmy u ujka Paliho začula muziku. Cigánska, presne taká, čo rozprúdi krv a zahreje i v krutej zime. Pred ňou išli dievky zakvačené jedna do druhej, pevne sa držiac pod pazuchami, ani čoby ich mal odfúknuť severák. Dačo si šepkali, občas sa sprisahanecky štuchli lakťami a vyprskli do smiechu. Dievčatá mali neprirodzene načerveno primaľované líca. Hneď za ich pätami sa šuchotali matere. Staršie ženy sa babušili do tmavých šatiek, čo im cez krátke čierne kabátiky s veľkými lesklými gombíkmi siahali až po pás. Spod husto nariasených suknísk im trčali zošliapané kožené čižmy na nízkych hrubých opätkoch. Verona hneď vedela, že táto skupinka nezabočí ku Palimu. Ona hej, ale tieto tu nie. U Paliho sa totiž zabávali iba sedliaci a bohatí. Chudobné dievky, také ako tieto chichotalky, chodievali tancovať do vyšnej krčmy.
       Verona rázne otvorila dvere a sebavedomo vošla do miestnosti. V krčme u Paliho to už žilo, i keď uprostred dupotali ešte len prví tanečníci. Na okamih zaváhala. Pozrela sa doprava, kde v kúte zhrčené do kruhu postávali dievčatá, a potom doľava na lavice pri stene, ktoré boli obsypané staršími ženami. Sedeli tam ako sovy a pozorne striehli na dcéry i na všetko, čo sa okolo nich dialo. Keď vošla, vystreli sa a so zvedavo natiahnutými krkmi si ju mlčky obzerali.
       - Pôjdem ku dievčatám? Veď mám toľko rokov ako ony... Alebo k tetkám, však som už vydatá, tak ako ony... Ba viac. Som ovdovená, čo ich možno ešte len čaká. – uvažovala Verona, predstava, že sedí pri tých starých mátohách, sa jej vôbec nepáčila. Odhodlane pohodila hlavou ovinutou tmavou šatkou a vybrala sa k dievkam. Za chrbtom jej zašumel nesúhlasný tlmený šepot: „Aha, Američanka, a ako sa frajerí! Tá sa ale nosí... Na chvíľu odtiaľto vytiahla päty a už má nos dohora...“
       Obzrela sa. Jej oči sa stretli s tvrdým pohľadom Janovej mamy. Potom prešla ku dievčatám, čo sa rozostúpili, aby jej medzi sebou spravili miesto a hneď sa s ňou začali zhovárať. Verona dobre vedela, akú hru tu teraz hrajú. Robia sa, že sa rozprávajú, ale každá pritom po očku poškuľuje po mládencoch. Bolo jej to smiešne. Pobavene sa dívala, ako si naprávali vlasy, len aby mohli nenápadne otočiť hlavu a pohľadom švihnúť k pultu. Tam mládenci stáli, niektorí držali poldecáky, iní iba tak s rukami vo vreckách. Ktorýsi z nich vyšiel von a jedno z dievčat, Ciľa, sa odlepilo od hlúčika a šlo ku dverám. Spravilo iba pár krokov, keď k nej prihrmela jej mama.
       „Kam ideš? Tu zostaneš!“
       Dievča ani nemuklo a so sklonenou hlavou vrátilo späť.
       „Chce ťa vydať a už ti sama dakoho vybrala, čo?“ usmiala sa Verona.
       „Hej,“ prikývla smutne Ciľa. „Čím skôr a záleží jej len na tom, aby bol bohatý.“
       Dievčatá odrazu stíchli. Vystreli chrbty, vypäli hrude a na ústa si nasadili najľúbeznejšie úsmevy. Verona sa obzrela. Kráčal k nim Jano a ako hádala, určite po tanečnicu. Cigáni práve spustili rezký čardáš, primáš s husľami sa až lámal v pase a slák v jeho ruke kmital ako rozplieskaný bič. Všimla si, že mladý tesár má rozjarenú náladu. Asi si uhol z páleného, ale on si odvahu nepotrebuje dolievať. Jemu by stačilo kývnuť prstom a nádejné nevesty by mu samé poskákali do náruče. Veď ako sa len týmto trasorítkam pre neho trasú kolená. So záujmom sa dívala, ktorá dievčina bude mať to šťastie a zakrepčí s najvychytenejším smižianskym mládencom.
       „Verona, zatancuješ si so mnou?“ naklonil sa k nej a natiahol ruku.
       Dievkam ovisli brady.
       „Rada,“ bez váhania sa dotkla ponúkanej dlane. Prekvapilo ju, že bola vlhká, veď až tak horúco tam nebolo. Nechcelo sa jej veriť, žeby mal Jano trému. Veď nie je žiaden sopliak, isto vie, ako treba chytiť ženu. Keď si ju viedol, jeho mama, dovtedy sediaca medzi ostatnými tetkami, sa postavila a prebodávala ju pohľadom. Stála tam s rukami založenými na bokoch vztýčená ako hroziaci výkričník.
       „Net krajšieho devčatečka
       v celej šírej krajine
       ako moja frajerečka,
       keď sa pekne umyje
...“ vyspevoval Jano Verone do ucha a i keď by nikdy nebol vyhľadávaným spevákom, páčilo sa jej to. Smiala sa, vrtela, občas sklopila pohľad k jeho nohám, aby videla ako cifruje, lebo si chcela čo najlepšie doladiť krok. Bolo jej dobre, tak dobre, ako už dávno nie. A veru právne urobila, že dnes deti nechala doma so svojim svokrom Štefanom a vyšla sa zabaviť. Sám jej to radil a isto vedel prečo. Po dlhom čase zasa cítila, že má v žilách horúcu krv.

       Keď sa Verona vrátila domov, deti už spali. Odkedy Štefan pochoval ženu, Veroninu svokru, ešte viac primkol ku vnukom. Možno v nich videl Joska, svojho syna, ktorý sa tak skoro kdesi na druhom konci sveta pobral na večnosť. Ešte ani na hrob mu nemôže zájsť!
       V kuchyni bolo príjemne teplo, v horúcej peci dohárali pukajúce polená. Zapálila petrolejku a trochu na nej vysunula knôt. Mäkké svetlo jej ožiarilo tvár i všetko naokolo. Zobliekla sa do spodnej košele, rozpustila si vlasy a pri česaní jej v hlave krúžili myšlienky, na aké už nemala dlho pomyslenia. - Aký bol Jano milý. Chcel niektorú dievku nahnevať, keď si za tanečnicu vybral práve mňa? - Vedela, že je stále pekná. Ale keď je zababušená do tmavej šatky, nevidieť to, čo pri nej vystavujú na obdiv slobodné dievky. Ony sa pýšia nezakrytými dlhými vlasmi začesanými do hustých vrkočov a ona už nesmie. Vzdychla si. Nech je ako chce, zatancovala si dobre!
       Očistila hrebeň a vlasy si stiahla do voľného vrkoča, ktorý jej splýval dolu chrbtom skoro ku pásu. Do smaltovaného lavóra naliala horúcu vodu z pece, cez hlavu si pretiahla spodnú košeľu a naklonila sa nad lavór. Naberala vodu a špliechala si ju na tvár a na prsia.
       „Verona...“ šepol je ktosi do ucha.
       Strhla sa. Vedľa nej stál Štefan, jej svokor. Rýchlo siahla po ľanovom uteráku a zakryla ním svoju nahotu.
       „Čo ma ľakáte?“ okríkla ho nazlosteným hlasom. „Kedy ste vošli? Nepočula som vás.“
       „Celý čas som tu. V izbe za dverami. Na lavici som zdriemol. Nevidela si ma?“
       „Odíďte,“ prikázala mu rázne.
       „Verona, rozmýšľal som. O nás dvoch. Ty si zostala sama... ja som tiež sám,“ pokračoval akoby ju nepočul.
       Bolo jej nedobre, keď cítila jeho dych na tvári, a i keď sa odtiahla, približoval sa k nej stále viac.
       „Nie!“ rázne ho odstrčila, priam ho buchla do hrude.
       Štefan stratil rovnováhu a zvalil sa na chrbát. Verona schmatla košieľku, vbehla do izby k deťom a zamkla dvere. Chvela sa, nie, nie, toto sa nemalo stať. Cítila ako jej tlčie srdce, keď sa obliekla a čupla si ku dverám. - Keby sa opovážil dostať do izby, vyskočím z okna! Utečiem, trebárs k Jolane.-
       Počula len akýsi šramot, to sa Štefan postavil a potom? Isté bolo len to, že neodišiel. Blázon starý! Ako mu dačo také mohlo napadnúť! Aby sa dali dokopy?! Nikdy v nej nevzbudil ani iskierku vášne, nemala ani pomyslenie, žeby to medzi nimi mohlo byť inak ako doteraz. Už to nikdy nebude také, ako bývalo. - Musím vydať! A to čím skôr! -

       „Naozaj si ho chceš vziať?“ opýtala sa Jolana. „Stretávate sa tak krátko... Veď za ten čas o ňom nevieš viac, iba to ako sa volá,“ spýtavo hľadela na Veronu.
       „Jano je šikovný. Má remeslo a vie zarobiť. Ja mám role, ale doma mi chýbajú mužské ruky. Moje deti potrebujú otca. A ľúbi ma.“
       „A ty jeho?“
       „Mám ho rada. Je mi s ním dobre a... raz ho isto budem ľúbiť. Možno tak, ako som aj Joska,“ povedala Verona. „Myslím, že to stačí.“
       „Ja ti nemôžem radiť, ja nie som vydatá. Ale v jednom mám jasno. Že som hlupaňa, ktorej nevládne rozum, ale srdce. Veď inak by som tomu Poliakovi nedovolila, aby mi spravil štyri deti!“ trpko sa usmiala Jolana. „Takže si pripime na rozum!“ naliala dva kalíšky slivovice a jeden podala Verone.

       Pri ceste už zakvitli podbele. Verona kráčala pomaly, tešila sa zo slnečného dňa a jari, čo roztvorila svoju teplú náruč. V ruke niesla košík plný mladej žihľavy. Nasuší ju a spraví z nej čaj. Premyje si ním vlasy, aby boli silné. V prstoch cítila slabú bolesť a tŕpnuce bodanie od pichľavých lístkov, čo trhala holými rukami. Neprekážalo jej to. Pozrela sa na svojich malých synov, ako okolo nej poskakujú. Mladší mal iba tri roky, starší štyri. Chlapci sa zastavovali, dvíhali kamienky a hádzali ich do potoka. Okolo nej prešli bosé ženy. V jednej ruke niesli košíky, v druhej zobuté topánky. Neboli zo Smižian, ale zo Spišského Štvrtku. Verona hneď vedela, že idú do mesta. Lebo ženy, čo išli do Novejši, vždy niesli topánky v rukách, aby si ich šetrili. No hneď ako vstúpili na mestskú dlažbu, obuli sa a po uliciach chodili klopkajúc opätkami. Verona sa nikdy nezobúvala, lebo ona šanovať topánky nemusela. Keď sa jej zodreli, mala dosť peňazí na to, aby si kúpila nové. Rozhliadla sa. Biskupské lesy okolo Smižian sa začali zelenať, do sviežej farby sa postupne odievali aj vrchy nad dedinou – Matka Božia, Trenky, Kolísky i Čertova sihoť.
       Verona prechádzala popri Janovom dome. Vedela, že jej nastávajúci nie je doma, lebo v kostole skladal nové lavice. Na dvore sa pohla postava a prešla ku bránke. Bola to Janova mama. S rukami založenými na prsiach čakala, kým Verona príde bližšie.
       „Z Ameriky si prišla a už sa tu frajeríš! Ale môjho Jana si nevezmeš! On si môže vyberať medzi slobodnými, jemu netreba vdovu ovešanú deťmi!“
       „A ja vám vravím, že si Jana vezmem. Či sa vám to páči, alebo nie!“ nedala sa Verona. „Nie sme odkázaní na to, či mu dačo dáte. Majetok, zem i remeslo máme!“ Vzala za ruky obe deti a ponáhľala sa preč. Počula ešte, že Janova mama za ňou dačo vykrikovala, ale nerozumela čo.

       Druhá Veronina svadba nehýrila hosťami. Bola tam iba ona a Jano. Okrem nich len dvaja svedkovia a ani hostinu nerobili žiadnu. Nemali pre koho.

       Keď Smižany opäť zaváľal sneh, do kostola kráčala žena s perinkou na rukách. Bola to Jolana a ku krstu niesla prvé Veronino a Janovo dieťa. Do ich spoločného nového domu postupne pribudli ešte tri ratolesti. Ako sa ukázalo, Verona mala pravdu – prišla k nej aj láska.


Poznámka autorky:

Kostol – ktorý sa spomína v poviedke, pochádza z polovice 13. storočia a je zasvätený Povýšeniu Svätého Kríža. Pôvodne mal architektonické črty románskeho i gotického slohu, v 15. storočí ho prestavali na rýdzo gotický a v 18. storočí na barokový, pričom interiér má stále viacero prvkov gotiky. V bočnej lodi je obraz Povýšenia sv. Kríža, olejomaľba od J. Czauczika z roku 1853, pôvodne bol umiestnený na hlavnom oltári.

Domy v blízkosti kostola - okolo ktorých chodievala Verona, majú zachované črty pôvodnej spišskej vidieckej architektúry. Typickým je najmä zrekonštruovaný dom Soludus, ale aj tamojšie rodinné domy.

Do Novejši – miestny dialektový výraz vo význame: Do Spišskej Novej Vsi.








***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






















čitateľov: 3736