Mince v kríži
@ :: Poviedky ::
Apr 25 2012, 15:09 (UTC+0) | 
Kríž a lipy, ku ktorým sa viaže príbeh spracovaný v poviedke. Kedysi bol kríž drevený a ¾udia do špár v dreve vkladali mince. Verili, že ich prehrešky sa takto zmiernia. |
Miesto: Spišské Tomášovce, okres Spišská Nová Ves
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: ¼ubica Andrásiová
Marína si utrela pot z čela, čo sa jej lial ako z krhle a bolel ju chrbát, keď v prítmí letného popoludnia šmátrala v kope sena na konci stodoly. Vlasy, čo sa už uvoľnili z inak precízne spleteného dlhého vrkoča, sa jej lepili na mokrú tvár. Ráno rozbila tanier. Babkin obľúbený s maľovanými červenými kvietkami na okrajoch. Bol síce starý, popukaný, ale babka bola šetrná a určite by na ňu poriadne nakričala, že je nešikovná a nedáva pozor. Nešetrila by ju, hoc už nie je žiadna sopľana a čoskoro jej bude pätnásť. Preto črepy rýchlo strčila do slamy s malou nádejou, že na to nikto nepríde. Zahrabala ich poriadne hlboko a teraz ich musela vyťahovať von, lebo starká bola ako žandár. Ihneď zistila, čo nie je v poriadku. Vždy na všetko prišla. Ba viac, akoby bola jasnozrivá. Maríne takmer vyrazilo dych, keď jej povedala, že tanier je už na kusy a kam ho ukryla.
„Keby sa dala k vojakom, určite by bola veliteľom!“ hundrala si, keď kládla jeden črep za druhým na kôpku.
„Čo si šomreš?“ strčila do stodoly čiernu vlasatú hlavu jej kamarátka Hanka. Cez bohaté kučery jej sotva bolo vidieť oči. Nikto v dedine nemal také vlasiská ako ona. Aj sa jej občas posmievali, že vypadla cigánom z voza, keď prechádzali cez Tomášovce.
„Rozbila som tanier a vopchala ho do sena,“ potiahla nosom Marína. „Babka to vysnorila a nazlostila sa. Že musím ihneď odniesť črepy na krížne cesty. Pozri, pre takú starú haraburdu ma hrešila ako malé decko! Že škoda ho. Pche!“ jej modré oči sršali hnevom a krivdou zároveň.
„Ako budeš vedieť, či si našla z neho všetky kúsky. Hm?“ zobrala Hanka jeden črep a zodvihla ho oproti svetlu, čo poskromne prenikalo pomedzi dosky drevených stien. „Aha, tento sa ti podaril. Vyzerá ako vrabčí zobáčik,“ usmievala sa.
„Všetky nevyzbieram, iba keby som vyhádzala všetko seno von. Čo nájdem, to zanesiem a hotovo. Pôjdeš so mnou?“ Marína pomaly vkladala vyzbierané zvyšky taniera do zástery.
„Kam s tebou?“
„Predsa na krížne cesty. Položím črepy pod lipu vedľa kríža.“
„Máš rozum? Ideme tancovať!“ zvýskla Hanka a zakrútila sa tak rýchlo, až sa jej sukňa rozvila okolo tela ako lupienky vlčieho maku.„Pri kríži je stále kopa črepov, nikto ich neporáta. Ani tvoja babka nepríde na to, že si ich tam neodniesla všetky. Uvidíš.“
Maríne chýbala odvaha, aby starú mamu nepočúvla. Hanka ju tak dobre nepoznala, ale ona vedela, že babka nakoniec vždy a na všetko príde. Mala by to povedať?
„Pozri, ja to vidím tak,“ začala Hanka mudrovať, lebo sa jej samej na tanec nechcelo, „že všetko sú iba povery. Vôbec netuším, prečo tam tie črepy nosia. Daj ich nazad do sena, pomôžem ti a pôjdeme. Dobre?“
„Nosia sa tam preto...“ Marína sa chystala už už všetko vysvetliť, ale odrazu sa zasekla. Ozaj, prečo sa vlastne musia črepy rozbitých riadov ukladať pod lipy ku krížu? Nespomenula si. Robilo sa to tu odjakživa, nuž asi to tak má byť.
„No?“ zdvihla Hanka hlavu dohora, isto vytušila, prečo Marína nedopovedala.
„Lebo sú tam krížne cesty. A to je miesto, kde sa schádzajú bosorky. Možno to s tým nejako súvisí. Snáď sa tam dávajú, aby bosorky, keď v noci vystrájajú, si na črepoch dokrvavili nohy.“
„Pekne si to vymyslela. Ale ja neverím na žiadne bosorky, lebo ich nikto nevidel!“
„Akože nevidel? Mne starká porozprávala, že keď bola ešte malé dievčatko, jej dedo na Luciu začal stružlikať stolček. Na Vianoce ho dokončil a sadol si na neho v kostole a uvidel čosi, čo ho navždy zmenilo. Ostal čudný, nikomu sa odvtedy nepozrel do očí. Babka vravela, že musel uvidieť bosorky a nikomu nechcel prezradiť, ktoré sú to, žeby jemu alebo niekomu z rodiny nepočarili!“
„Nikto iný ich nevidel iba on, teda to nemusí byť pravda!“ rozhodne povedala Hanka a súrila Marínu, aby črepy opäť schovala. Keď chceli ísť tancovať, museli obehnúť celú dedinu, aby ich náhodou neuvidela pani učiteľka. Nesúhlasila s tým, aby štrnásťročné dievky chodili po zábavách. Ešte predtým však bolo treba učesať si strapaté hlavy a niečo pekné poobliekať. Marína zaviazala črepy do handričky a ukryla ich opäť v sene, aby ich neskôr vedela poľahky nájsť.
Čo znamená jeden rozbitý tanier v živote človeka? Nič! Nič, nič, nič! Takto si to Marína dookola opakovala, keď sa už strojila, vlasy rozpustila a opäť poriadne stiahla do vrkoča, aby nevytàčal ani jediný a blúzku pozapínala až po najvyšší gombík. Keď sa potom opäť stretla s Hankou a cupitali opatrne poza domy až ku krčme, srdce sa jej rozbúšilo, len čo začula prvé tóny hudby. Črepy! Opäť jej prišli na rozum. Vari ju budú mátať po celý večer?
„Ja ten rozbitý tanier i tak odnesiem,“ šepotala Hanke do ucha, keď už cez okno pozorovali, kto v sále tancuje, a hlavne s kým. „Vytiahnem aspoň nejaké drobné peniažky zastrčené v kríži. Vieš, tie ktoré tam ponechávali ľudia, čo sa previnili. Už zopárkrát som tam tajne bola a mám ich schované v truhlici.“
„To je akoby si kradla v kostole! Nie sú tvoje, mala by si ich vrátiť! Poďme dnu, cigán začal mydliť husle!“ zmenila Hanka tému a už aj sama otvorila dvere.
Vo vnútri bolo poriadne teplo, akoby vstúpili do pece na chlieb. Ešte nebola tma, lebo slnko malo ďaleko, kým sa po celodennej púti uloží do periny a zažnú sa petrolejky. Dievčatá postávali pri okne a obe očami hľadali toho jedného, pri ktorom sa im podlamovali kolená a červenali líca. Jana.
„Aha, Jano tancuje,“ smutne hlesla Hanka. Marína len ticho stála so sklonenou hlavou, ale oči mala dvihnuté, aby na neho videla. Bolo jej smutno, čo však mohli čakať? Jano bol od nich starší, hotový urastený fešák a ony? Dievky, ktorých ženstvo sa ešte len ledva dotklo blúzky. Vôbec si ich nevšímal. Zato si ich však všimol Ïuso. Spolužiak zo školy. Strapatý, rukatý, nohatý, po obe odstávajúce uši zaľúbený do Maríny. Taký rýchlo vyhúknutý tenký prútik. Slušne si dal dolu klobúk a poriadne uhladil neposlušnú šticu nad riedkym obočím, kým ju pozval do tanca. Marína chvíľu otáľala. Neveľmi sa jej chcelo, lebo sa zdalo, že Hanka ostane stáť sama v kúte ako zvädnutá ruža. A okrem toho tancovať s Ïusom nebolo práve to, o čom potajme snívala. Išla však.
Hudba sa divoko rozozvučala a Marína sa zvàtala pri pravom cigánskom čardáši. Napodiv, aj s Ïusom to šlo celkom dobre. Nečakala, že ju vyzvàta pri tanci tak, až ju budú päty štípať kedykoľvek dupne nohou a bude mať chuť výskať ako malé dievčisko. Náhle však v sále čosi zasvišťalo, začuli silné frnk a muzika stíchla.
„Vidíte, to je tak. Keď sa mi pretrhne struna, akoby mi srdce prasklo!“ krútil hlavou primáš. Odrazu si začal trhať košeľu ako herec pred publikom a hádzať biele franforce ako vločky na zem. „Vyleť struna z môjho srdca a vráť husliam hlas!“ vykrikoval na plné hrdlo.
¼udia sa začali smiať a kričať, nech hrá, že mu kúpia ďalšiu strunu, ba i košeľu. Dobre poznali primáša a jeho temperament. Bol to kolorit takmer každej zábavy. Tváril sa, že si utiera slzy, ktoré mu však netiekli, potom pobozkal husle ako otec dieťa a na zvyšných troch strunkách spustil clivú pesničku. Ale to už nielen Hanka, ale ani Marína nemala s kým tancovať. Ïuso sa kamsi vytratil, ba ani Jana nikde nevidela. Postavila sa måkvo ku kamarátke , keď tu pocítila, že jej ktosi poklopkal na rameno.
„Pani učiteľka!“ zhíkla a zakryla si rukou ústa.
„Čo tu robíte?“ prísna otázka nahrnula dievkam krv do líc, až sa obe začervenali ako prvé jahody v jarnej záhrade. Maríne sa zatmelo pred očami a ako vo sne počúvala učiteľkine káravé slová, keď ich s potupou vyvádzala z tancovačky. Kráčali vedľa nej, zatiaľ čo ich prepichovala pohľadom a z prísnych úzkych pier chrlila jednu výčitku za druhou.
„Dobre viete, že podobné zábavy pre také mladé dievčatá neschvaľujem! Do zajtra mi tristokrát napíšete pokutu, ktorú vám určím! Obidve!“
- Obidve, obidve, obidve - bubnovala ozvena v Maríniných ušiach až pokiaľ nezaspala nad papierom tristokrát popísaným: „Na večerné zábavy chodiť nebudem.“
Letné slnko zbalilo svoje ohnivé žezlo a premenilo sa na zubatú jesennú guľu. Čím boli dni kratšie, tým viac sa zdali ženy hrubšie; v obtiahnutých kabátoch, hustkách a zababušené od hlavy po päty kráčali ulicami skúšané silným vetrom. No napriek tomu bolo už na pätnásťročnej Maríne vidieť, že počas niekoľkých krátkych mesiacov jej driek žensky zoštíhlel a boky sa začali zaokrúhľovať. Tvár jej zjemnela, pery zvláčneli, a aj vlasy sa prestali neposlušne šuchoriť a vyliezať z dlhého chvosta. Školské tresty, aby bola poslušná, už nepísala. Z dievky sa stávala žena a i chlapci si to všimli. Okrem Ïusiho, čo jej neprestajne nadbiehal a dvoril až sa mu uši kývali, si ju začal nenápadne všímať i Jano. Čo ako sa tváril, že je pre neho Marína vzduch, ona to postrehla.
„Myslíš, že som škaredá, že nemám žiadneho frajera?“ fňukala Hanka, keď na Ondreja spolu obidve lepili pirohy, do ktorých vkladali mená chlapcov napísané na papierikoch. Hanke ešte veľa chýbalo, aby mala pre chlapcov vábivé črty, ale napriek tomu, že po nej zatiaľ nikto nepokukoval, bola stále dievčensky zaľúbená do Jana tak ako i Marína.
„Prečo by si mala byť škaredá? Iba si netrpezlivá. Všetko má svoj čas. To mi stále prízvukuje babka.“
„Tvojej babke sa ľahko hovorí. Keď bola mladá ona, bolo to určite iné.“
„Možno iné, možno nie. Ona hovorí, že pre každú sa ženích nájde. I tebe sa nejaký ujde.“
Dievky na chvíľu stíchli a v prítmí plameňa v peci, ktorý žiaril cez otvorené dvierka a dával tejto chvíli priam magické čaro, hľadeli do hrnca.
„Hanka, voda vrie! Hádžme!“ netrpezlivo vyhàkla Marína a nahádzali do vody všetky pirohy. Napäto čakali, ktorý vypláva na povrch ako prvý. Keď sa tak stalo, Marína vzala lyžicu, piroh vytiahla a hoc ju ešte pálil v prstoch, rozoberala cesto a hľadala papierik.
„Čítaj, čítaj,“ súrila Hanka.
„Juj! Presne, čo som chce-chcela!“ hanblivo zakoktala Marína a chytila si oboma rukami líca. „Jano!“
„Jano? Myslela som, že jeho si si priala.... I mne vyšiel Jano,“ krútila hlavou Hanka, keď i ona rozbalila druhý piroh. „Páči sa mi preveľmi, no ja nie som pre neho. Ja som pre nikoho. Žiadny sa za mnou neotočí, žiadny ma ešte nepojal do tanca. Ale trochu snívať sa smie, nie?“ s nádejou v očiach pozrela na Marínu, ktorá ešte stále zvierala v pästi svoj vytúžený lístoček. „Tvoja babka by ma určite týmito slovami potešila. A ktoviektorý Jano vyšiel tebe a ktoviektorý mne. I keď vraj... Vraj je to ten, na ktorého myslíš, keď píšeš jeho meno....“
„Snívanie je prísne povolené!“ Marína sa nahla nad Hanku a objala ju. „Veď som ti vravela, že moja babka vie, že Pán Boh každej nejakého nadelí. Len to, či bude dobrý a či zlý a kedy sa to stane, to sa nevie. Nakoniec, uvidíme na priadkach, že na koho Jano myslí. Je taký tajomný, že môže myslieť na ktorúkoľvek dievku z dediny.“
Obe sa zasnene dívali na svoje papieriky a každá dúfala, aby to, čo im náhoda nadelila, sa stalo skutočnosťou.
Prešlo pár týždňov, nastala zima a sneh sa sypal ako z rozdranej periny. Výhľad z dediny na Tatry zatienila sivá obloha. Slnko iba kedy-tedy hanblivo vykuklo, aby si hneď potom mohlo nazad ľahnúť do nakyprených oblakov pripravených spustiť vločkový čardáš. Tomášovčania na ten snehotanec hromžili, ale prírode nerozkážeš. Jedine deti mali radosť, lebo im to pripomínalo blížiace sa Vianoce. Parobkovia a dievčence sa tešili tiež, ale na priadky. Naoko nudná robota, ale čo všetko sa za tým skrývalo. Nie, neboli to len kolovrátky, ale najmä v prítmí sviečok usmiate dievčenské tváre, čo rozpaľovali mládencov. Vyhovárali sa, že to od ohňa v peci, no ani pomyslieť od čoho ešte iného im horeli dlane, keď chytali dievky akoby náhodou okolo ramien. Bolo to zakaždým niečo vyzývavé, teplé a príjemné. A tento rok nebol výnimkou.
Marína si v ten deň nachystala vreteno už ráno. Mala celkom jasný plán. Musí zistiť, či Jano po nej okato poškuľuje preto, že sa mu páči, alebo si z nej hnusne uťahuje a má inú naozajstnú frajerku. Ak všetko pôjde tak ako si pripravila, už dnes bude načistom, čo má jej fešák za lubom. Keď konečne sedeli s Hankou u susedy a priadli, cítila zvláštne chvenie v končekoch prstov, čo premieňali konopnú priadzu na nite. Veselie a dobrá nálada rozžiarili dom, keď si odrazu Marína všimla, že Jano nenápadne zmizol.
„Hanka, odskočím si,“ šepla. Tá jej ledva odpovedala, pretože odrazu mala nápadníka a nič iné nevnímala. Bolo jej jedno, že je to Ïuso, čo donedávna ochkal len pre Marínu. Strapatý a ušatý bol stále, ale točil sa už okolo nej ako fazuľka popri plote.
Marína vyšla pred dom, Jana však nikde nevidela. Ba ani jeho stopy, pretože snežilo ostošesť a po chvíľke boli schované pod snehom aj odtlačky jej čižiem. Rozhodla sa, že zbehne najprv k Janovmu domu, či si len po niečo nezašiel.
„Marína!“ odrazu ju zastavila babka, čo sa, aspoň ako sa zdalo, vybrala rovno za ňou na priadky. „Čo si to urobila? Vlastne neurobila?“
„Ja?“ Marína úporne rozmýšľala v čom neposlúchla. Málokedy sa jej stávalo, že na niečo zabudla.
„Urobila si krížik posvätenou kriedou nad maštaľou? Kázala som ti dnes ráno. Od prvých mrazov až po Vianoce, tak to musí byť! Kravka nám zdochla!“ lamentovala starká.
Maríne sa zrazu rozjasnilo, že z rána počula babku ako za ňou kričí, žeby šla ten krížik nakresliť. No jej to ihneď vyfučalo z hlavy. Myslela iba na Jana. Teraz sa však za to zahanbila. Ale veď kravka... Otec už dávno hovoril, že je zázrak ako dlho žije. Ani na bitúnok ju už nechceli kúpiť a tak hovorieval, že ju možno aj sám pred Vianocami odprevadí na onen svet. Veď majú ešte dve, no... škoda jej.... Ráno ozaj nemyslela na ňu ale na Jana, on bol pre ňu dôležitý.
Pozrela na babku ako tam stojí a dolu lícami sa jej kotúľajú slzy. Cítila, ako sa zachvela a voľačo sa v nej zlomilo. Prečo jej bol dôležitý Jano? Ešte sa ani nezblížili. No rodina, babka, mater, otec, bratia, konečne šťastná kamarátka Hanka... To bol pre ňu zatiaľ naozajstný svet. Nepočúvla starkú prvýkrát, keď nechala črepy v stodole a teraz nenamaľovala krížik na stajňu. Jedna chyba sa dá odpustiť, ale za dve sa musia niesť následky. Takto to babka vždy hovorila a isto i verila, že toto je trest. Trest za Maríninu márnivosť. Prišlo jej nekonečne ľúto, že sklamala svojich najbližších.
V ten deň sa nedozvedela o Janových tajomstvách nič. Vyfučal jej z hlavy. Babku nechala stáť uprostred ulice a rozbehla sa domov, rovno so svojej izby. Keď dá veci do poriadku, všetko jej vysvetlí. Ona pochopí. I všetci ostatní, čo ju majú radi. Vrhla sa ku truhlici, vybrala odtiaľ drobné mince, čo mala schované v uzlíku a vložila si ich do vrecka na kabáte. Potom sa vkradla do stodoly a s obavou šmátrala vo zvyškoch slamy. Áno, aspoň trochu šťastia. Našla tam zabudnutý batôžtek ešte z leta. Jemne ho otvorila. Črepy z taniera zarinčali, akoby žiadali, nech ich konečne odnesie tam kam patria. Ku krížu.
Po tme a v metelici sa Marína hnala hore dedinou k starým lipám. Nevidela poriadne na cestu, no došla tam po pamäti. Opatrne odhrnula sneh a vysypala hrkotajúce črepy. Potom sa postavila na špičky a skrehnutými prstami vydlabala škáru medzi kladami. Tam vložila peniažteky.
„Tu je vaše miesto,“ šepla do fujavice minciam aj črepom a pobrala sa domov. Keď bude dodržiavať pravidlá a rodina bude spokojná, aj ju postrehne šťastie. Ešte si nevedela v hlave vyložiť prečo, ale jasne to cítila. Dorástla na mladú ženu.
* * *
Poznámky autorky:
Kríž a tri lipy – ktoré sa spomínajú v príbehu, stoja na hornom konci obce Spišské Tomášovce pri cintoríne. V súčasnosti je kríž kamenný, avšak v tridsiatych rokoch 20. storočia bol ešte drevený. Na mieste, kde sa spájali kolmý a vodorovný trám, ľudia do škár strkali drobné mince. Verili, že táto obeta odľahčí ich prehrešky. Kríž stojí medzi troma starými lipami, ktoré majú vyše tristo rokov. Bol to starý zvyk sadiť takto stromy (lipy najčastejšie) a v etnológii to znamená najvyššiu ochranu daného miesto. Stromy symbolizujú Trojicu Božiu – Otca, Syna a Ducha Svätého. V obci bol zvyk, že ak sa rozbil nejaký tanier, hrnček alebo hlinený hrniec, črepy a odnášali a kládli k týmto lipám. Dnes si už ľudia nepamätajú prečo.
Paradoxne sa dané miesto v Spišských Tomášovciach vnímalo aj ako také, ktorému sa v noci radšej vyhnúť. Verilo sa, že práve tam sa stretávajú bosorky, lebo sú to krížne cesty – teda križovatka. Práve na krížnych cestách sa vraj bosorky rady schádzali a neodohnal ich ani kríž.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
