login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

Niekto možno z opice, niekto nie

@ :: Poviedky ::     May 10 2012, 01:46 (UTC+0)

Kostol sv. Anny - v lesoch medzi obcami Poproč a Rudník

Miesto: Poproč, okres Košice-okolie
Čas: koniec štyridsiatych rokov 20. storočia
Autorka: Soňa Jakešová

       V dome bolo ticho. V pravidelnom rytme ho porcioval iba tikot hodín s veľkým ciferníkom, čo trónili na starej kuchynskej linke. Tilda sedela v izbe na lavici pod oknom, lebo tam mala najlepšie svetlo, a sústredene hľadela do knihy v čiernej ošúchanej väzbe. Jej syn Ďuri zasa v kuchyni a sústredene písal domáce úlohy. Občas si prstami prehrabol vo svetlých strapatých vlasoch, potom zložil pero a začal čítať. Zodvihol hlavu od učebnice, žmoliac zodratý okraj zažltnutej stránky a zahľadel sa niekam na stenu. Musel si utriediť myšlienky. Veď to, čo písali v knihe, bolo celkom iné ako ich učil pán farár na náboženstve. Celých desať rokov, celý jeho život doň čosi húdli a naraz takýto zmätok. Ako to vlastne je? Pochádza človek z opice, tak ako povedal pán učiteľ Káčer a ako sa píše aj v tejto učebnici? Alebo nás stvoril Boh na šiesty deň po tom, ako svet zaplnil rastlinami a zvieratami? Ďuri pozrel cez dvere na mamu. Biblia bola jej obľúbeným čítaním. Sadala k nej vždy, keď mala čas. Aj teraz oddychovala, veď už navarila obed a poumývala riad. Jednu nohu mala pohodlne vyloženú na lavici, druhú na dlážke. Tmavé vlasy s odleskami šedín boli spletené do konte, len niekoľko uvoľnených prameňov sa jej neposlušne vlnilo vzadu na zátylku. Jeho mama mala veľké mäkké prsia a oblú postavu so širokými bokmi. Už to, ako vyzerala, mu poskytovalo pocit ochrany a bezpečia. Žeby on pochádzal z opice, s tým by sa dajako vyrovnal. Ale žeby aj mama? Tlmene sa zachichotal. Tilda sa na neho pozrela a nadvihla obočie, čo bol jej spôsob, akým mu často kládla nevyslovené otázky.
       „Rastliny sa prispôsobujú podmienkam a postupne sa menia,“ začal zoširoka, aby prišiel k otázke stvorenia, lebo tušil, že by sa jej to inak nepozdávalo.
       „Áno,“ súhlasne prikývla.
       „Aj zvieratám sa mení telo. Niektoré pred tisícročiami povyliezali z vody a začali žiť na suchu. Preto im po čase zmizli plávacie blany, čo mali medzi prstami.“
       Tilda opäť pritakala. To, čo vravel jej syn, malo logiku.
       „A prišlo aj na človeka. Aj ten sa poriadne zmenil.“ Ďuri sa váhavo odmlčal. „Mami, veď ty sa už vôbec nepodobáš na opicu!“ vyhŕkol.
       „Čože?“ Tilda prudko vstala, akoby ju dačo poštípalo. Biblia, ktorú mala položenú na kolenách, jej s buchotom spadla na dlážku. „Robíš si zo mňa srandu? Ctiť si budeš otca svojho aj svoju matku!“ hrnula sa k Ďurimu.
       Chlapec videl, ako jej od rozčúlenia horia líca a ako na neho dvíha ruku s otvorenou dlaňou. Rýchlo sa zošuchol pod stôl.
       „To nie ja, to ten pán Darwin a pán učiteľ Káčer!“ fňukal a chránil si hlavu. „Podľa nich človek pochádza z opice!“
       Napajedená matka ho rázne chytila za ruku a vytiahla zo skrýše.
       „Zopakuj to ešte raz!“ prikázala mu. „Čo za somárstva vám to rozpráva ten gunár, teda, ehm, Káčer?“
       Ďuri poslušne povedal, čo matka žiadala. Tilda ho pustila a jemu sa uľavilo, že žiadnu neschytal. Akurát na ramene cítil bolesť po jej zovretí, ale to nič, trochu si to miesto pošúcha a zasa bude dobre.
       Mamu mal rád a ani teraz sa na ňu nehneval, hoci mu nahnala strach. Ona vždy vedela, čo je správne a čo treba urobiť. A jemu to vyhovovalo, lebo sa nemusel starať, stačilo iba poslúchať. Akurát mu niekedy prekážala tá jej prudká povaha.
       „To že hovoril? Ja mu ukážem, vraj z opice! Také bludy deti učiť nebude!“ Tilda vybehla z domu a napajedene za sebou zabuchla dvere, až sa sklá v oknách zachveli.
       Ďuri podišiel k oknu a opatrne odhrnul záclonu. Videl mamu, ako rázne kráča hore Popročom. Asi ide k tete Hani, pomyslel si. Haňa bola jej sestra a aj jej deti s ním chodili do školy. Možno zájde aj za farárom a potom ešte... Preľakol sa, lebo potom to mama zrejme pôjde vytmaviť aj pánu učiteľovi! Mal som byť radšej ticho, banoval. Nevedel celkom isto, čo sa stane, ale mal nedobré tušenie.

       Ďuri si opäť sadol nad úlohy, no teraz sa už vôbec nemohol sústrediť. Chcel ešte vyrátať zopár príkladov, do rúk vzal učebnicu a prevrátil niekoľko strán. Číslice sa mu však rozpíjali pred očami. Vzdychol si. Bolo jasné, že nadnes skončil a radšej pôjde von. Rýchlo si obul topánky s okopanými špicami, čo mu ostali po bratovi a vyšiel na ulicu. Vykračoval si pomaly, s rukami zasunutými vo vreckách. V jednom nahmatal odložený odtrhnutý gombík, v druhom dva malé oblé kamene. Bolo po daždi. Na chodníku sa leskli kaluže a tenká vrstva lepkavého blata. Vzduch voňal mokrou zeminou, pokropeným lístím a dozrievajúcim ovocím. Zodvihol hlavu. Mraky viseli ďaleko na obzore, z oblohy už zasa pálilo júnové slnko. Onedlho budú prázdniny, spomenul si. Myšlienka na dlhý reťaz voľných dní zapôsobila na jeho dušu ako balzam.
       Ďuri došiel skoro ku kostolu. Dúfal, že sa s niekým pozhovára a rozptýli pri hre. No zatiaľ nestretol nikoho, len v diaľke začul ženskú vravu. Nejaké tetky sa prekrikovali, niečo nervózne riešili. Gágajú ako husi, pomyslel si a odkopol kameň, čo ležal na ceste. Možno sa dačo prihodilo, uvažoval ešte a pridal do kroku. Pred ním, tam kde sa stáčal chodník, sa vynorilo zo pätnásť, dvadsať žien. Kráčali rýchlo a odhodlane. Tie, čo práve rečnili, dvíhali ruky v širokých rozčúlených gestách. Vpredu kráčala jeho mama. Pohadzovala hlavou a rázne dupala. Hneď vedel, že je veľmi rozčúlená. Rozhliadol sa a rýchlo frnkol do najbližšej záhrady. Pre istotu. Aby neschytal, hoci nevedel za čo. Ukryl sa za strom a iba opatrne vykukoval zo svojej skrýše. Na líci ho pritom škriabala drapľavá mokrá kôra.
       „Tu býva,“ povedala jedna zo žien a ukázala na dom, na ktorom sa belela nová omietka.
       Ďuriho oblial pot, lebo v tom dome býval učiteľ Káčer. Žil tam v prenajatej izbe u tetky, ktorú v Poproči nemali radi, lebo od ľudí aj s mužom vyberali kontingenty a bola komunistka. Mama o nej vravela, že je neznabožka. Ďuri nevedel celkom presne, čo to znamená tá komunistka, ale myslel si, že je to asi dajaká choroba.
       Pred domom ženy zastali. Tilda, nasledovaná ostatnými, prešla ku dverám a rázne na ne zabúchala. Dav zmĺkol. Všetci napäto počúvali, či sa zvnútra ozvú šuchotavé kroky a niekto príde otvoriť. Chlapec videl, ako sa na jednom okne pohla záclonka a na okamih zazrel Káčerovu tvár.
       „Je doma,“ povedala jedna z tetiek a ukázala na okno.
       „Viem, že ma počujete, pán učiteľ. Tak dávajte pozor!“ kričala Tilda hlasným, zvučným hlasom. „Už sa nikdy, opakujem, nikdy neopovážte našim deťom hovoriť, že sú z opice! Nikoho tu nebudete urážať, rozumiete? My všetci vieme, ako to je! Hovoríte klamstvá, lebo neveríte v Boha. Zapamätajte si: On je našim Stvoriteľom a tak to aj zostane!“
       „Nikto nebude špiniť našu vieru!“ vykríkla teta Haňa.
       „Keď je vám milá špina, tak nech sa páči!“ zvolala jedna zo žien a zohla sa k zemi. Ďuri videl, že nabrala plnú hrsť blata a hodila ho na bielu omietku. Ostatné ženy spravili to isté.
       „Hanba! Hanba!“ vykrikovali. Vzduchom lietalo blato, bola to hotová spŕška. Ženy ho brali do dlaní a hádzali na dom. Blato fŕkalo, tetky ho mali na rukách, vo vlasoch, zababrali si ním spotené tváre, hnedé fľaky im pokryli aj šaty. Predná stena domu teraz vyzerala, akoby si na nej lepil hniezda celý kŕdeľ lastovičiek. Záclona na okne sa zasa trocha pohla. Ďuri sa rýchlo stiahol späť za strom. Len aby ma tu učiteľ nezazrel! Preľakol sa, lebo ničoho sa neobával viac, ako jeho odpornej, bolestivo štipľavej trstenice. Pozrel na mamu. Tilda bola k nemu obrátená chrbtom a práve mala plné ruky blata. Rozhodol sa - teraz frnknem! Vytrielil zo svojej skrýše a rozbehol sa domov.

       Konečne začali prázdniny. Ďuri musel doma pomáhať viac ako cez školský rok, no tiež mal aj viac času na hry s kamarátmi a výlety do lesa. Bol pekný letný deň. Pomaly dojedal raňajky, nemusel sa nikam ponáhľať. V kuchyni bola aj sestra Helenka, ale tá si ho nevšímala. Ústa mal ufúľané od slivkového lekváru, ktorým si nahrubo natrel domáci chlieb s akurátne vypečenou kôrkou. Pochúťku zapíjal čerstvým mliekom. Tešil sa, že už zajtra bude púť. Celá rodina sa vyberie spolu s ostatnými veriacimi ku kostolu svätej Anny. Už dnes cítil príjemné rozochvenie. Taká púť bola pre neho čosi ako Vianoce. Vlastne to aj boli jeho druhé Vianoce, akurát že boli v lete. Mama sa najskôr vždy niekoľko dní modlila ešte viac ako inokedy, bola pokojnejšia a viac zahĺbená do seba. Všimol si, že bola aj milšia voči ostatným. No, ak nie voči nemu, tak aspoň voči ostatným. Púte sa konali na počesť svätej Anny, aby jej ľudia vzdali úctu a pripomenuli si zázrak, ktorý tu spravila. Ďuri si rád predstavoval ako v deň, keď sprievody ľudí z Poproča, Rudníka a ďalších dedín kráčajú s procesiou, sa nebesá viac priblížia k Zemi. Bol presvedčený, že keby bolo dobré počasie a on by sa poriadne sústredil, uvidel by na nebi anjelov. Nikomu o tom nepovedal, bolo to jeho tajomstvo. Ale vždy, keď pekne vyobliekaný kráčal v sprievode a pokúšal sa spievať spolu s ostatnými nábožné piesne, obracal tvár k oblohe.
       „Dúfam, že nebude pršať,“ prehodil zamyslene.
       Helenka mu neodpovedala. Bola priveľmi zaujatá sama sebou, aby venovala pozornosť mladšiemu bratovi. Od rána sa vykrúcala pred zrkadlom a skúšala si šaty. Chcela si vybrať tie najkrajšie. Zajtra ponesie veniec, čo je česť, a ona si zaumienila, že musí byť krásna.
       „Neodstáva mi na zadku?“ opýtala sa brata a prstami si zľahka uhládzala nazbieranú kvetovanú sukňu.
       „Čo či ti neodstáva? Uši? Ale hej, tie máš ako netopier,“ zaškľabil sa Ďuri.
       „To mi nemôžeš normálne odpovedať? Dokedy budeš ako malé decko?“ zamračila sa Helenka.
       „Šlečna miloštivá chče byť krááášna,“ naschvál zašušlal.
       „Si stále iba taký somárik,“ prehodila Helenka pohrdlivo. „Aj tak tomu nerozumieš. Radšej sa opýtam mamy,“ vyhlásila a vyšla na dvor.
       Ešte pred časom by ho z pomsty aspoň štuchla. Ale teraz, keď už bola skoro veľká, veď už mala pätnásť rokov, správala sa k nemu s blahosklonnou povýšenosťou. Ďuri to neznášal. Kým boli deťmi, bola Helenka jeho spojencom. Pri spoločných hrách, ale aj keď sa niečomu vzpierali. Zato Mišo, v rodine prvorodený, bol od neho až o dvanásť rokov starší. Už mal aj ženu a nebýval s nimi. Ďurimu sa zdalo, že Mišo sa už narodil ako dospelý. Možno preto, lebo si ho nepamätal ako decko. Vždy bol oveľa skúsenejší a ďaleko pred ním. Odkedy sa s ním Helenka nechcela hrať, a ani sa s ním už nekúpavala, cítil sa doma osamelo. Aby to pred sestrou ukryl, lebo nechcel aby ho považovala za slabého, aspoň do nej občas zapáral.
       Zo zadumania ho vyrušilo krátke zaklopanie. Hneď sa aj otvorili dvere a do kuchyne vošiel Fero, jeho spolužiak. Ďuri sa na neho prekvapene pozrel, lebo neboli dajakí kamaráti. Ferovi sa na hlave ježili tmavé spotené vlasy, pehavú tvár mal červenú. Isto sa ponáhľal.
       „Pán učiteľ odkazuje, že máš prísť zajtra na športovú olympiádu. Všetci chlapci budú súťažiť, a je to povinné. Mám povedať, že kto nepríde, bude mať problém,“ odrapotal Fero. Ešte stihol povedať kedy treba prísť a že sa stretnú pred školou. Zvrtol sa na päte a vytrielil preč. Asi k ďalšiemu spolužiakovi.
       Ďuri mal odrazu pocit, akoby ho niekto okradol. Fero mu práve ulúpil to, čo mal rád a na čo sa tak dlho tešil. Nemôže ísť na púť! Neuvidí šiatre, pulty s hračkami a obrázkami, neprejde sa okolo stánkov s farebnými vecičkami, nekúpia mu zmrzlinu, ani sladkosti. Vždy mu dovolili vybrať si nejakú drobnosť, nikdy sa z púte nevrátil naprázdno. Novú hračku si vždy tajne bral do postele a dlho sa z nej radoval. Bolo mu strašne ľúto. Brada sa mu roztriasla a po lícach sa mu rozkotúľali slzy. Ani mu len nenapadlo, že by neposlúchol učiteľov príkaz. Vždy počúval a bol vzorným žiakom. Cítil sa bezmocný. Za toto bude učiteľa nenávidieť do konca života!

       Mame o športovej olympiáde nič nepovedal. Zatiaľ. Už sa stmievalo, keď mu chystala vyžehlenú košeľu a čisté nohavice, aby bol na púti vo sviatočnom. Ďuri sedel za stolom spolu s otcom a Mišom, ktorý prišiel na návštevu, a dojedal večeru.
       „Čo si dnes tak ticho?“ štuchol ho Mišo. „Si chorý?“
       Ďuri uprene hľadel do taniera a vidličkou pichal do zemiakov. Ani jesť mu nechutilo. Zavrtel hlavou.
       „Ja nemôžem ísť na púť,“ vysúkal zo seba so stiahnutým hrdlom.
       „A prečo?“ prudko sa k nemu obrátila mama.
       Zopakoval to, čo mu povedal Fero.
       „Ten opičiak!“ uľavila si Tilda a všetkým bolo jasné, že myslí učiteľa. „Naschvál spraví akciu, keď je púť, len aby odlákal deti. Keby ich odlákal, on im priamo prikáže, aby nešli ku svätej Anne! Len aby ich odvrátil od viery! Akým právom chce cez prázdniny určovať, kam majú ísť? Ale ja vravím, že nie dajaký učitelík, ale my rozhodneme, čo je pre teba najlepšie!“ nazlostene vymrštila ruku so vztýčeným ukazovákom a ukázala na syna.
       Ďuri sa rozplakal. Teraz mu to mama ešte sťažila. Veď ako môže neposlúchnuť učiteľa? A ako sa môže vzpriečiť matke? Zahanbil sa, že reve pred ostatnými. S hrmotom odtisol stoličku a vybehol von. Prebehol dvor a ukryl sa do kôlne. Zviezol sa na zem medzi narúbané klátiky. Sedel so schúlenými plecami a kolenami opretými o bradu. Nevzlykal veľmi dlho, keď niekto zaklopal na dvere. Do kôlne vošiel Mišo. Sadol si k nemu a chvíľu, kým Ďuri pofňukával, nevravel nič. No potom, keď sa utíšil, začal rozprávať:
       „Bol som len o niekoľko rokov starší ako teraz ty. Vtedy bola vojna. Poproč patril Maďarsku, ale Medzev, ten bol slovenský. V škole sme mali strašného učiteľa, Dioši sa volal. Taký malý zlostný tučniak s ryšavými fúzmi a červenou tvárou. Keď niekto pred ním v škole hovoril po slovensky, a nie po maďarsky, vyšibal ho trstenicou. My sme si mysleli, že učiteľ nevie po slovensky. Dioši s nami robil každý týždeň cvičenie, levente sa tomu hovorilo. Učili sme sa hádzať granátmi, strieľať zo vzduchoviek, celé to bolo ako príprava na vojnu. Učili sme sa aj odovzdávanie hesla. To sme my chlapci stáli vedľa seba a pred nami učiteľ. Prvému v rade pošepkal heslo a ten ho potom ticho povedal ďalšiemu, a tak to išlo až k poslednému chlapcovi. A ten, čo stál ako posledný, musel heslo povedať nahlas. Často sa niekomu poplietol jazyk, alebo ten ďalší zle rozumel, takže posledný povedal dajakú somarinu. Raz jeden zo žiakov, nikdy sa neprišlo ktorý, namiesto hesla asi zo žartu ďalšiemu nepošepkal heslo, ale iné slovo. Diošiho skoro porazilo, keď na konci ten posledný zakričal „hovno!“ Učiteľ nás začal tak mlátiť, až niektorým naskákali modriny. Hneď sme pochopili, že veľmi dobre rozumie aj po slovensky. Zbil nás všetkých, nie iba vinníka. Mysleli sme si, že taká krivda si žiada odplatu. Neboli sme už sopliaci, ktorí sa len tak nechajú otĺkať. Počkali sme, kým sa zotmelo, a potom sme sa išli pomstiť. Učiteľ sa vtedy vybral do kina. Tak sme mu najskôr porozbíjali okná na dome. A potom, keď sa vracal a prechádzal cez most, vyskočilo na neho niekoľko zamaskovaných chlapcov. Päsťami sme mu vrátili to, čo sme od neho dostali na cvičení.
       „Naozaj?“ zatiahol Ďuri. „A nebáli ste sa?“
       „Práveže hej. Ani nie tak Diošiho, ale maďarských žandárov. Nebolo čo rozmýšľať, museli sme utiecť. Preč z Poproča, najlepšie niekam na Slovensko. Nebolo to ťažké, stačilo prebehnúť lesom a potom do Medzeva. Bolo nás viac ako desať. Tak ako my utekali aj iní, muži, čo nechceli bojovať v maďarskej armáde. Po niekoľkých dňoch sa k nám dostala správa. Vraj tí, ktorí ušli a teraz sa vrátia, dostanú milosť a nič sa im nestane. Tak sme prišli späť. Lenže to bolo klamstvo. Žandári všetkých pochytali, nás a aj tých, ktorí nechceli do armády. A potom...,“ Mišo stíchol. Ďuriho prekvapilo, že hoci odvtedy prešlo niekoľko rokov, bratovi sa zachvel hlas. „Potom všetkých odviedli k popročskému kostolu,“ pokračoval. „Kľačal som tam medzi kamarátmi, kolená zaborené do mokrého snehu. Ruky som mal zviazané za chrbtom a tak priškrtené povrazom, že som si necítil prsty. Pred nami stáli žandári a nemeckí vojaci. Mali zbrane. Vedeli sme, že nás chcú postrieľať. V duchu som sa lúčil s mamou, otcom, spomenul som si aj na teba a Helenku, že vás už nikdy neuvidím. Keď tam zrazu pribehol pán farár Mancoš. Postavil sa medzi nás, čo sme tam kľačali a žandárov s Nemcami. Padol na kolená a spínal ruky, prosil, aby nás nechali žiť. Dodnes ho vidím - starý kňaz v sutane s krížom zaveseným na krku...“ Mišo si rukou pretrel líce, na ktorom sa mu zaleskla slza. „Jemu vďačím za svoj život.“
       Ďuri si oprel hlavu o bratovo rameno. Nevravel nič. Ale bol rád, že mu to Mišo povedal. Teraz videl v inom svetle aj svoje trápenie. Čo je to v porovnaní s tým všetkým, čo sa stalo Mišovi?

       Na druhý deň bolo teplé, dusné počasie. Ku kostolu svätej Anny kráčali pútnici s farebnými cirkevnými zástavkami, vencami a kvetmi. Popoludní sa na oblohe začali kopiť oblaky, ktoré sľubovali dážď. Ďuri vytrielil z Poproča a utekal smerom na Okrúhle. Cítil, ako mu po tele pod bielou košeľou steká pot. Ešte prebehne cez horské lúky nad Rudníkom, a potom už bude v lese, kde stojí kostol svätej Anny. Nové nohavice mal plné pichliačov, ale bolo mu to jedno. Aj to, že ho trocha omínali sviatočné poltopánky. Dopredu ho poháňala túžba, aby stihol púť. Od rána bol na školskej olympiáde, súťažil v behu, skoku do diaľky, v hode granátom. A učiteľ ho aj pochválil. No len čo olympiáda skončila, vybehol za Poproč a rýchlo k púťovému kostolu, tam uprostred lesov a bežal ešte lepšie, než keď pretekali.
       Konečne dobehol na lúku, kde sa ľudia z celého okolia spolu sa modlili. Chvíľu bezradne prešľapoval a obzeral sa okolo seba. Zrazu videl Miša, ako vychádza z davu. S úľavou sa k nemu rozbehol. Mišo ho vzal okolo pliec a odviedol ho k stánku, kde predávali uhorkovú šťavu, aby si ňou uhasil smäd. Ešte mu kúpil medovníkového husára, a potom ho vzal k rodičom.
       Ďuri stál medzi ľuďmi hľadajúcimi prísľub spásy v kňazovej kázni. Hoci bol iba decko, už chápal, že v tejto krajine jestvujú na jednom mieste dva rozličné svety. Obrátil tvár k oblohe. Pátravo sa zahľadel kamsi ďaleko, na miesto vysoko nad oblakmi. Každý, kto by si v tej chvíli všimol malého chlapca, videl by ako sa na niečo, čo videl iba on, spokojne usmieva.

* * *

Kostol svätej Anny - ku ktorému sa viaže dej poviedky, sa nachádza blízko obcí Poproč a Rudník, na lúke obkolesenej najmä dubovými lesmi. Je s ním spätá povesť o zázraku, ktorý tu vykonala táto svätica. Už v 17. storočí na mieste súčasného kostola stála drevená kaplnka. Neskôr, v roku 1750, tu dal jasovský prepošt Andrej Sauberer postaviť kamennú kaplnku a v roku 1751 pápež Benedikt XIV. vo Vatikáne potvrdil pápežskou bulou toto miesto ako pútnické. Pamiatkový úrad vznik kostola datuje do roku 1770, architektonicky ide o neskorý barok. Kostol býva takmer celý rok zatvorený. Tradícia pútí však nezanikla. Vždy počas prvého víkendu po 26. júli, ale aj po 15. auguste a v pondelok na Turíce tu veriaci vzdávajú hold sv. Anne. Ku kostolu vedie zelená turistická značka z obce Poproč. Po kratšom počiatočnom stúpaní na horské lúky ide ďalej po horskom chrbte a netrvá viac ako hodinu. Okrem kostola tu stojí aj väčší prístrešok s lavičkami a blízko sa nachádza upravený prameň pitnej vody s kaplnkou a sochou sv. Jána Nepomuckého. Pri prameni je aj malá vodná zdrž a jediná zachovalá budova niekdajších Rudníckych kúpeľov. Lúky tohto bočného hrebeňa Volovských vrchov poskytujú možnosti nenáročných túr a prechádzok – v smere na Poproč s výhľadmi do okolia.










Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.







čitateľov: 3806