login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

Pod smižianskym mostom

@ :: Poviedky ::     May 14 2012, 02:19 (UTC+0)

Most cez potok Bruník (Vimbach), ku ktorému sa viaže časť tohto príbehu. V čase, kedy sa to údajne všetko stalo, bol ešte most drevený.

Miesto: Smižany, okres Spišská Nová Ves
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Ak by ma Fina chcela, dal by som jej svoje srdce a nevymenil ju ani za všetky ženy sveta! Nikdy! Poviete si, že to sa mi iba v hlave pokrútilo, že ma pochytil ošiaľ zamilovaných, čo vidia svoju milú ako dokonalú a vytúženú bytosť. Že všetko raz prejde a časom príde vytriezvenie. Isto, ak máte svoje skúsenosti a predpokladáte ako sa veci vyvinú, poviete, že skončím ako všetci ostatní. Teda ako tí, čo sedávajú v krčme, aby nemuseli doma počúvať reči svojej starej. Lenže nie, nie, nie! Mám už dosť rokov na to, aby som vedel, čo je iba pochabé blúznenie.
       Ženy sú všelijaké. Niektoré s tichou pokorou prosia, aby ste im pomohli s dákou robotou, čo by inak mohli urobiť aj samé. Vlastne len chcú, aby ste k nim zašli na dvor a tam vás mohli pohostiť. Chvália vašu zručnosť, akoby to nedokázal každý a hlas sa im trasie, keď vyslovujú vaše meno.
       Sú aj také, čo si vymýšľajú a pýtajú len poradiť v údajnej bezradnosti, ale to len tiež preto, aby boli chvíľku s vami osamote, keď sa s dákym vymysleným problémom chcú zdôveriť a poradiť sa. Tie nemám rád, od nich možno čakať, že si budú vymýšľať a hľadať ťažkosti po celý život, akoby bez nich nemohli žiť.
       Je i zopár dievok, ktoré sa nesú ako kráľovné, tvária sa akoby ste nejestvovali, ale popritom zazerajú, či si ich všímate a vzdycháte ako chorý somár. Tvária sa neprístupne, akoby ste im neboli roveň, ale to zvyčajne len do chvíle, kým si ich poriadne nepriviniete. Potom sa zmenia na riadne dračice. Lenže keď vychrlia svoj oheň, túžia len po tom, aby ste ostali popálení na duši a trápili sa, zatiaľ čo ony poškuľujú po ďalšom chlapovi. Našťastie, tých nie je až tak veľa, lebo tieto sú najhoršie.
       Hej, každá sukňa je iná, dalo by sa o nich hovoriť donekonečna. Svätuškárky, čo chodia s mamkou v nedeľu popod pazuchy do kostola a v rukách zvierajú modlitebné knižky. Myslia len na svadbu, že všetko iné až potom, ale to len do chvíle, kým po prvý raz nepocítia blízkosť poriadneho chlapa. Tiež gazdovské dcérky, ktoré viac ako frajera majú rady jeho peniaze a dary, čo im kupuje alebo najchudobnejšie slúžky, ktoré snívajú o láske preveľkej, ale vydali by sa hneď aj za starého báčika, ak ich zbaví chudoby. Alebo tie, čo robia všetko, aby ste si ich všimli, ale to len zo špásu. Očividne vám nadbiehajú, ale keď na to príde, odmietajú všetku nehu, dokonca poúčajú, čo sa sluší a čo nie, ale v duchu sa tešia, že pobláznili ďalšieho chlapa. Akoby si tým iba chceli dokázať, že za niečo stoja, ale to je všetko. Takéto, i keď sa nakoniec tvária ako nedotknuteľné svätice, sú len obyčajné mrchy, čo nevedia, že i muž má srdce.
       Poriadnemu chlapovi stačí jedno. Keď sa mu dievka pozrie do očí a on v nich vidí túžbu. Nie chlipnosť, ale úprimnú túžbu. Takú, z ktorej sála neha, očakávanie, no najmä dôvera a oddanosť. Viem, o čom hovorím. Veď mi je cez tridsať a vo všetkých dedinách sú mi chlapi tak akurát po plecia. Výškou aj skúsenosťami. Remeslom som si nadobudol slušný majetok a dievky som prestal počítať tak pred piatimi rokmi, keď už mi na to nestačili prsty na rukách i na nohách. No... Dievky... Nie vždy to boli dievky, niekedy aj paničky, ale prisámbohu, žiadne manželstvo som nerozbil! Iba plnil tajné ženské túžby pripomenúť si, ako chutí milovanie presiaknuté vášňou. Tak povedzte, načo by som sa ženil?
       Lenže potom som spoznal Finu. Mladú vdovu, čo musela navliecť čierne háby v rokoch, kedy jej niektoré kamarátky boli ešte slobodné a všetko mali pred sebou. Fina po mužovi zdedila polia, dom, kravy, ovce a do toho všetkého sa pridala i samota a trápenie na gazdovstve.

       Akoby všetkému nebolo dosť, Finu vraj začalo mátať. Dnes mi o tom povedala jej slúžka Ilona. Také krehké vtáčatko, čo máte chuť vziať do dlaní a pohladiť ho po perí. Malá a útla, vyzerá až bezbranne, keď sa na vás zadíva a jej chudoba ju robí zraniteľnou, takou, že ju máte chuť chrániť pred nástrahami sveta v pevnom objatí. Bolo to skoro popoludní, keď som Fine majstroval nový plot okolo záhrady a čakala ma ešte celá stodola, ktorú s mužom začali stavať, ale nedostavali.
       „Ako pani Fina? Hovorila ti niečo o včerajšku?“ spustila Ilona a zaprela do mňa svoje nebesky modré oči, keď som ju požiadal, nech mi donesie pilník na dobrúsenie píly.
       „Čo? Dačo nebolo dobre? Nebola spokojná s robotou?“ netušil som ani, o čom chce rozprávať.
       „Nie o robote. Iné ti nehovorila?“ pýtala sa ďalej s akýmsi úsmevom, v ktorom odhalila svoje malé, no pekné biele a skoro detské zuby.
       „Keď my sa o ničom inom nerozprávame. Len čo mám urobiť, čo na to treba zohnať, čo to bude stáť, dokedy to bude hotové a potom už len všetko kontroluje, či je s prácou spokojná.“
       „Nevrav mi také, Jano, nevrav. Keď rozpráva s inými chlapmi, tak to len kratučko, prísne a hľadiac na nich ako na decko, čo sa voľačím previnilo. Lenže keď hovorí s tebou, tak to je vždy nadlho a pozerá pri tom na všetky strany, často i do zeme a hlas má taký jemný.“
       „Skutočne?“ zatiahol som a musím sa priznať, že mi to trochu polichotilo. Veď Fina je krásna, ba i skúsená, keď už bola vydatá, ale až priveľmi vážená gazdiná, aby som si na ňu trúfol.
       Trochu som sa zamyslel. Stál som na hornom konci záhrady, predo mnou dlhé koly na tyče, píla, čakan i lopata, v rukách som už držal ten pilník, len som z toho nič nevidel. Prvé tušenie, že by som sa Fine páčil, ma prenieslo do sveta plného lákavých predstáv.
       „Tak hovorila, alebo nie?“ ozvala sa zasa Ilona a vytrhla ma zo zamyslenia.
       „Už naozaj neviem, čo všetko vravela. V hlave mi ostalo len to okolo roboty. Trošku mi pripomeň, čo myslíš,“ skúšal som to tak, hoc som bol istý, že okrem mojej práce a pláce sme nerozprávali o ničom.
       „No... Pani Finu predvčerom večer prenasledoval duch. A teraz chce isto dakoho pohľadať, čo by jej poradil. Ale farár to nebude. Vieš, ona do kostola neveľmi rada... A ty tu chodíš až z Betlanoviec, niet dediny, kde by si ešte nemajstroval, kadekoho poznáš. Tak som myslela, že to budeš ty, koho sa opýta, kde bývajú baby, čo vedia vyhnať ducha.“
       „Zle si myslela, Ilonka, zle. Pani Finu trápi žiaľ za mužom, možno ju teraz vyľaká každučký zvuk. Keď to prejde, sama povie, že duchov niet.“
       „A bosorky?“
       „Ani bosoriek.“
       Ilona sa zaškľabila a bol v tom kus pohŕdania i výsmechu: „Vraj niet? A stará Žigaňa?“
       „Čo je s ňou?“
       Ticho. Ilona neodpovedala, len sa poobzerala naokolo, či nás snáď niekto nevidí, či nepočúva a potom zašepkala: „Poď do stodoly. Tam ti poviem. Tu neradno...“
       Prisámbohu, keby mi nepovedala, že Fina je ku mne vľúdnejšia než k iným chlapom, bol by som šiel. Už som si aj v duchu predstavoval, ako mi šepká do ucha, potom si ju tisnem bližšie, akože nepočujem a ako to skončí. Veď už počas tých niekoľkých viet som si dobre všimol, ako po mne skĺzla pohľadom zhora až dole a potom prižmúrila oči, hryzúc si peru. Síce drobné, ale jasné známky toho, že jej voľačo chýba.
       „Stodola je rozostavaná, aj dáke brvná budem musieť vymeniť, bo sa mi zdá nepevná. To nie je dobrý nápad. Povedz tu, čo chceš, nech už robím ďalej.“
       „Stará Žigaňa pobosorovala Verone kravu. Viem to, sama Verona mi to povedala. Vraj jej naraz vošla do stajne a z ruky vysypala dačo ako soľ, ešte si pred ňou aj ruky oprášila a potom sa dala kravu hladkať a pýtala voľačo požičať. Verona ju hneď vyhnala von a ešte v ten večer krava stratila mlieko. Že dojila samú krv a žalostne bučala. Potom prišiel večer, v stajni bola Verona aj s mužom, keď Žigaňu obaja prekliali a vtedy sa vonku strhla búrka. Hromy a blesky. Veronin muž vyšiel na dvor a zbadal na zemi veľkú žabu. Že do nej kopol, až preletela ku plotu a na druhý deň mala Žigaňa obviazanú hlavu.“
       No, myslím, že tých Iloniných blúznení akurát stačilo. „Také sa hovorí v každej dedine! Všade tie isté a rovnaké reči. No aby si vedela, ja som tetku Žigaňu stretol a pýtal som sa jej, čo sa stalo. Reku, či sa hrá na Turkov, keď chodí s takou ofačovanou hlavou ako s turbanom. A vieš čo povedala? Dávala sena zajacom a muž ju zavolal. Zdvihla hlavu a tresla si ju o drevo. Kým vraj došla domov, krv sa z nej liala ako z kanvy. Teda tak a už dosť!“
       Posledné slová som riekol dosť prísne, akoby ma slúžtička svojimi rečami len zdržiavala a neviem, či som to neprehnal. Zdalo sa mi, akoby sa Ilona zahanbila. Aj si utrela oko, akoby jej vytiekla slza.
       „Teda,“ začala teraz ešte tichšie ako pred chvíľou, „aj o tebe sa dačo hovorí. Že si šťastný človek, ktorému sa bosorky i duchovia vyhýbajú. Ale ver, že všetko môže byť len dočasu. Vraj chodíš aj po večeroch cez betlanovské polia a tam tiež máta. Nikto sa tadiaľ za tmy nevyberie.“
       „Vidíš a ja tadiaľ vykračujem večer zakaždým, keď idem domov z tejto strany. Nikdy sa nič nestalo. Tak sa upokoj aj ty, starej Žigane sa neboj a teraz poďme každý po svojej robote.“
       „A smädný nie si? Donesiem ti vodu?“ usmiala sa odrazu, keď mi hlas zvľúdnel.
       „Keď budem smädný, pôjdem si sám.“
       „Nemusíš. Stačí, ak na mňa zavoláš,“ núkala sa a znova som si všimol, ako si mal celého premerala. Už som jej neodpovedal, vzal pílu i pilník a začal brúsiť. Ona tam ešte chvíľku stála, prizerala sa, ale nakoniec sa otočila a šla kamsi do domu.

       Robota je najlepší liek na všetky strašenia, pokušenia i všeličo iné. Keď sa do nej človek zažerie, príde na iné myšlienky. Narezal som tyče na koly, sekerou zašpicatil a kopal do zeme jamy jednu vedľa druhej. Oproti stodole, čo prišla na raz neskôr, to bola lahoda. Nakoniec, Finina stodola je robota ešte aspoň na štyri dni, možno i viac, ale aspoň ma prestalo pokúšať, že Ilona môže byť celkom milá a sladká.
       Slnko po oblohe priam precválalo ako kôň, ktorému horí za pätami, keď prišiel súmrak a viac sa už nedalo robiť. Vo chvíli, keď som si to uvedomil, ozval sa prázdny žalúdok. Rýchlo zbaliť veci a ešte dlhá štreka domov. Tak sa i stalo a keď som už prechádzal popred okná, z ktorých mihotalo svetlo petrolejky, zrazu na dvor dobehla ona. Fina. Hej, presne ako hovorím, neprišla, ale pribehla, ani na mňa nepozrela a rýchlo do domu. Napriek tomu všetkému som postrehol, že je riadne vyľakaná. Zastal som a rozmýšľal. Čo môžem stratiť? Zaklopal som.

       „Čo by mi bolo, nič mi nie je,“ dvíhala Fina bradu hrdo nahor, keď som ju poprosil, či sa môžeme porozprávať osamote a ona poslala Ilonu von. Nič som nemal pripravené, vymyslené, hovoril som ako som cítil, lebo tak sa mi to vždy najviac osvedčilo. Sedeli sme za stolom oproti sebe a ja som začal: „Tak sa mi zdá, ale viete, možno je to iba zdanie, akoby vás dačo trápilo. Smútok je jedna vec, ale tuším, že je to ešte čosi viac. Neviem, či vám môžem pomôcť, ale ak hej, rád to urobím. A ak nie ja, možno dakoho poradím. Veď viete, že robím po všetkých dedinách naokolo. Aj lavice, aj skrine, aj brány, aj stodoly či jednoduché ploty ako vám. Kdekto kdečo povie, ľudia sa radi rozprávajú a ja vždy viac počúvam ako hovorím. Oplatí sa to. Teda, ak chcete aj vy voľačo, prosím, povedzte teraz, lebo ma ešte čaká cesta. Pôjdem rovno cez betlanovské polia, tak ako vždy, lebo to je kratšie.“
       „A čo, že je to kratšie? To mi načo hovoríš? A že každého naokolo poznáš, čo by vedel poradiť, ak nebudeš vedieť ty – na to si ako prišiel? Kto ti čo povedal?“ vravela prísnejšie než inokedy, ale hlas sa jej trochu zachvel. Bolo mi jasné, že prísnosť iba hrá.
       „Viete, pani Fina, ja som sa len ponúkol, či nepotrebujete pomoc. Ak nie, tak dobrú noc a zajtra prídem zasa,“ už som sa aj dvíhal, stolička poriadne zavŕzgala a asi som aj trochu štuchol do stola, lebo svetlo na petrolejke sa rozblikalo, až kuchyňou kmitali tiene akoby lietali. Fina sa okamžite obzrela, akoby za ňou niekto stál.
       „Sadaj, Jano, nemusíš hneď bežať. Len nakoľko ti veriť...“
       „Iba toľko, čo vám nie je proti vôli,“ skúsil som jemne zahrať na tenkú strunku, lebo taká rozumná žena ako ona isto vie, že dôveru si nasilu nezískaš.
       „A keby som ti povedala niečo, o čom si pomyslíš, že je to len môj výmysel? Čo urobíš? Máš u mňa robotu, tak si ma vypočuješ, nebudeš mi odporovať, ale porozprávaš všade, že som zošalela?“
       „Do hlavy človeku nevidno. Len vy môžete vedieť, ako mi veríte. Ale chlapa robí slovo a vy máte to moje, že o všetkom pomlčím.“
       Fina ticho hľadela, asi uvažovala a to bolo i dobre, lebo keby hneď všetko vyrapotala ako dáka tetka z trhu, isto by v mojich očiach klesla. Nakoniec začala: „Ak by mi to niekto vravel tak pred dvoma, troma rokmi, neverila by som. Ak ani ty neuveríš, nebudem ti vyčítať, ale pamätaj, že si dal slovo. Máta ma. S mojim mužom, nech mu je zem ľahká, to nemá nič. Neverím, že by mi chcel ublížiť. Možno som len obeť niečoho, čo vo mne vidí slabú ženu. Lenže ja slabá nie som. Napriek tomu každý večer prežívam hotovú hrôzu.
       Včera som šla domov a zrazu sa ozvali kroky. Nie moje, tamtie šli inak. A som si istá, že každý by vravel, že to všetko ozvena čo sa odráža od domov. Lenže tie kroky zrýchlili, akoby ma chceli dobehnúť a potom som cítila, ako mi čosi dýcha na krk. Obzrela som sa a nič. No hoci som nič nevidela, niekto ma sledoval. Pohľad cítiť aj z tmy, lenže tam to bolo, akoby na mňa niekto hľadel celkom zblízka. Skoro som vykríkla. Keď som sa rozbehla, ono to bežalo za mnou. Či nado mnou? Neviem, cítila som len akýsi závan mrazivého vzduchu a strach. Hej, môžeš povedať, že strach má veľké oči. Ľudia sa boja a potom sa im zdá, že počujú kadečo. Ale ja som najskôr počula, až potom sa preľakla. Ako som pribehla domov a zavrela dvere, až som si do nich pribuchla sukňu. Tak som tam stála, bála sa otvoriť, ale kdesi pri srdci som cítila, že v dome som v bezpečí, že tu za mnou nič zlé nemôže.“
       Bože, aká bola Fina krásna, keď mi to rozprávala. Jej rovný nos, súmerné pery a tmavé oči žiariace životom. Akoby ju strach robil krajšou. Ona, bohatá a hrdá gazdiná, sa mi v tejto chvíli zdala ako slabá dievčinka, čo potrebuje trochu pochlácholiť. Ale vedel som, že s tým nepochodím.
       „A dnes čo? To isté? Videl som, ako ste pribehli...“ skúšal som nedať vedieť, na čo práve myslím.
       „Šla som po moste cez Vimbach. A bolo to ešte horšie než včera. Akoby niekto stál pod mostom, či vlastne akoby chodil po vode, a keď ma zbadal, zafunel. Ešte som mala v sebe toľko rozumu, že sa pozriem dole, či keď tam niekto naozaj je. Lenže nebolo tam nikoho. Len ma znovu ovanul chlad, až som skríkla, bežala a viac už vieš,“ skončila a sklopila zrak, akoby sa vzápätí hanbila za to, čo povedala.
       „Sľúbil som radu, ak budem dáku mať. Keď človek nevie poradiť, mal by radšej mlčať, než si vymýšľať. Zatiaľ môžem povedať len toľko, že popremýšľam a zajtra, ak mi veríte, poviem na čo som prišiel. A teraz pôjdem na Vimbach a pozriem pod most. Neviem ešte načo to bude, ale skúsim.“
       „Skôr sa tomu miestu vyhni!“
       V jej hlase som zbadal náznak strachu. Strachu o mňa. Polichotilo mi to.

       Ako som vyšiel na ulicu, bolo mi všetko jasné. Nie, Fina nie je tá, čo si vymýšľa problémy, aby mala chlapa čím zaujať. Jej rozprávanie, aj tá nedôvera, čo mi dala na začiatku najavo, to všetko jasne naznačovalo, že sa naozaj bojí. Bola príliš v tesnom dotyku som smrťou. Veď len nedávno si ju viedol k oltáru muž, ktorého isto milovala a tešili sa, že si budú oporou a takto sa spolu dožijú staroby. Naraz je toho na ňu priveľa. Statky, povinnosti a samota, smútok, mladosť a krása zabalená v čiernych vdovských háboch - to k sebe nejde. Verí tomu čo hovorí, ale pre všetko, čo jej osud nadelil, sa nedokáže pozrieť na vec ako ja.
       Zvuky mojich krokov sa odrážali od stien domov a tesne za dedinou i tam ďalej od kaštieľa. Ale tak je tomu každý večer, načo sa báť? Šiel by som už na Tomášovce, ale trochu som odbočil z cesty a prišiel k Vimbachu. Drevený most a čľapot vody ma neľakali. Prečo aj? Zastal som uprostred a pozrel nadol. Ovanulo ma čosi chladné. Jasné, pri vode je vždy chladnejšie a Vimbach je poriadny potok. Tak som tam stál, pozeral nadol a naraz som čosi začul. Niekto chodí po vode? Snažil som sa očami prepichnúť tmu, ale bol som príliš vysoko. Ani mi nenapadlo utekať, skôr ma premkla zvedavosť. Prešiel som späť na breh, ale pomaly, potichu, aby som nikoho nevyplašil. Dolu brehom som však zbehol rýchlo, lebo ak by tam niekto bol, mal by som mať výhodu prekvapenia. A keď som si už čižmy takmer zmáčal vo vode, čľapotalo to ostošesť. Nie blázon, čo kráča za neskorého večera proti prúdu potoka, ani žiaden duch či bosorka. Vodné potkany. A nebolo ich tu málo. Oči už privykli tme a tak som len videl, ako tie, čo boli na brehu, skáču do potoka a ostatné, čo už boli na vode, plávajú rýchlo kamsi preč. Stál som, pozeral na ne a po chvíli bolo ticho. Len Vimbach zurčal ako vždy a vec bola vyriešená. Zajtra to Fine poviem. Ale jemne, nech to neberie ako výsmech a pridám aj, že spočiatku to i mňa vyľakalo, nech si nemyslí, že na ňu pozerám zhora ako na dákeho strachopuda. Naviac, a to mi tiež napadlo v tejto chvíli, možno si bude moje počínanie vážiť viac, keď uverí, že som sa bál, ale pre ňu som to i tak urobil.

       Čakala ma už len cesta domov, ale nie krátka. Prešiel som cez Tomášovce, Hrabušice som obišiel ako vždy a predo mnou boli už len betlanovské polia. Ako večer prehupol do noci, ochladilo sa. Až priveľmi sa ochladilo. Pocítil som mrazivý vzduch, čo mi znenazdajky ovial šiju, až som sa otriasol. Len rýchlo ďalej, rovno a rýchlo do postele. Dnes budem spať ako zarezaný. Odrazu som však začul kroky. Nie svoje, žiadna ozvena, veď naokolo niet ani žiadnych domov. Boli tiché, ale dali sa počuť, najmä keď som zastal.
       „Je tam niekto? Kto je?“ otočil som sa a zavolal, ale odpoveďou mi bolo len ticho. Musím ďalej, musím domov. Obrátil som sa nazad, ale tma zhustla natoľko, že by som ju ani tmou nenazval. Len čistá čerň, cez ktorú by neprenikol ani zrak sovy. Nevidel som obrysy hôr, ba ani hviezdy, hoc donedávna žiarili a obloha bola bez mrakov. Nič. Len tma, zem, na ktorej stojím a ja. Vlastne ešte kroky. Opäť sa ozvali a hoc som sa v ďalšej chôdzi snažil dupotať čižmami čo najviac, neboli zďaleka také hlasné, než tie neznáme, cudzie, záhadné.
       Neviem, ako dlho som šiel. Veď už by som mal vyjsť na cestu a prejsť pomedzi domy. A Hornád? Kde je Hornád? Zľava mal jeho tichý čľapot prichádzať už dávno. Nepočuť ani ten!
       Opäť ma obvialo mrazivé ktoviečo. Nech je ako je, ak pobehnem, budem doma skôr. Rozbehol som sa. Viete, ak treba, vydržím bežať dlho, ale akoby pole nemalo konca. Už mi aj srdce búšilo tak, že prehlušilo i tie čudesné kroky a mrazivé objatia, čo neprestávali a vynárali sa ktovieodkiaľ a ktovieprečo na mňa neustále dorážali. Aspoň ma dobre schladí, čo nie je od veci. Aspoň tak som si to myslel do chvíle, kým ma neovanulo rovno do tváre. Pocit, čo ma v tejto chvíli opantal, sa nedá opísať. Slová tu končia, ešte nevznikli, nie sú také, čo by dokázali priblížiť pocit, v ktorom veríte, že život a smrť na chvíli splynuli v jedno. Zastal som a padol na kolená. Toto nie je s kostolným poriadkom. Ak nastal môj čas, nič nezmením. Pred osudom neutečiem. Ak nenastal, prespím noc na poli a ráno sa hádam len niekde nájdem.

       Neviem, či som ozaj zaspal, či odpadol. Iba ráno, keď vtáky spievali, až sa ich trilky zarezávali do uší a budili všetko živé, som otvoril oči. Hľadel som na most nad Vimbachom, za ktorým čneli prvé domy Smižian. Ako som sa dostal nazad? Veď som už bol riadne, viac než riadne ďaleko. Čo sa vlastne v noci stalo? Viem, na to môj rozum nestačí. Musím niekoho nájsť, pýtať sa dobrých ľudí, veď ich poznám nemálo. Pôjdem z dediny do dediny a budem hľadať niekoho, čo mi odpovie a pomôže Fine. Nikdy som nebol svätec a neodriekal si rozkoše a ak raz na to príde, ja si trest zaslúžim. Ale ona? Budem tu už len pre ňu a urobím všetko, aby ju viac nemátalo. Snáď mi uverí ako človeku, čo si zaslúži jej dôveru i srdce. Snáď. Veď Fina, ak by ma chcela, dal by som jej svoje srdce a nevymenil ju ani za všetky ženy sveta! Nikdy!


* * *

Poznámky autora:

Potok Vimbach
– súčasným pomenovaním Brusník, pramení v Hornádskej kotline pri Obci Vydrník. Preteká cez Smižany a na východnej krajovej časti Spišskej Novej Vsi sa vlieva do Hornádu. Má 16 km a v minulosti bol veľmi výdatný. Využívali ho aj na splavovanie dreva.

Most cez Vimbach (Brusník) – ku ktorému sa viaže príbeh, sa nachádza na západnom okraji Smižian na trase v smere na Spišský Štvrtok. V tridsiatych rokoch 20. storočia bol drevený. Dnes je betónový s prejazdom áut na ceste II. triedy č. 536.

Vodný potkan – bolo pomerne rozšírené ľudové pomenovanie pre ondatru pižmovú. Dorastá až do dĺžky 40 cm. Kedysi obývala potok Brusník pomerne hojne, a to aj pod spomínaným mostom. Dnes tu už nežije.








***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 4469