login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Annino pozvanie

@ :: Poviedky ::     May 14 2012, 04:39 (UTC+0)

Románsko-gotický kostol z 13. storočia so stredovekými freskami v Ochtinej patrí medzi mimoriadne vzácne národné kultúrne pamiatky Slovenska. Časť príbehu sa viaže práve k nemu.

Miesto: Ochtiná, okres Rožňava
Čas: okolo roku 1938
Autori: Viera Horniaková, Slavomír Szabó

       Z neveľkej chalupy s malými oknami a šindľovou strechou vyšiel muž v dlhom čiernom plášti. Pribuchol dvere, neurobil ani dva kroky a na chvíľu sa zastavil. Pozeral kamsi nadol na špičky svojich čižiem, premýšľal a pravicou si pošúchal bradu. Zamračené čelo a stiahnuté pery dali znať, že je nespokojný. Čo mal však robiť? Nie, kým dieťa nemá rok, bolo by všetko obrovské riziko, ktoré by mu vzalo chýrnu povesť. Jemne pokýval hlavou, akoby na znak súhlasu a potom prešiel dvorom až na cestu, kde naň čakala drožka. Kočišovi iba pohybom ruky naznačil, aby sa už pohol a opäť sa ponoril do svojho sveta myšlienok. V hlave zvádzal súboj, v ktorom proti sebe stálo všetko to, čo doň húdli na univerzite a výčitky, že nenaplnil očakávania prostej ženy, ktorá mu bezhranične dôveruje.
       „Drahý Bože, prosím, ochraňuj moje dieťa. Vo svojej láske a dobrote si mi daroval dcérku, moju malú Margitku, no ja teraz neviem, ako jej pomôcť. Zažeň tú strašnú pliagu, odvráť nepriazeň osudu, lebo jej život je pre mňa viac než môj. Viem, že Ti patrí, ale prosím Pane, pomôž a ochraňuj nás od zlého,“ so sklonenou hlavou a pokorou spínala Zuzana trasúce sa ruky, jej pery ticho šeptali slová nádeje, ktorej sa nedostáva tým, čo neveria na silu modlitby. Za oknom zahrkotala odchádzajúca drožka, ale ona tým smerom ani nepozrela. Odtiaľ už nádej neprichádzala, doktor to vzdal.
       Zuzana prežívala ťažké dni. Najťažšie, čo nepochopí a neprecíti nik, kto nepoznal strach o život svojho dieťaťa. Jej Margitka mala iba šesť mesiacov a objavil sa jej pupočný pruh. Vyduť na brušku sa pri plači zväčšovala a doktor Révész zo Štítnika ostal bezradný. Prezrel malú, hľadal vhodné slová a nakoniec uznal, že najlepšie bude, ak všetko vyjaví priamo. Vraj by pomohla operácia. Lenže kým Margitka nebude mať aspoň rok, operovať ju nemôže. Zuzana mu verila, nebol to hocijaký felčiar. Aj do Rožňavy ho volali, keď bolo treba. No Margitka by vraj bola príliš veľké riziko a mohla by umrieť. Treba vraj len čakať a veriť.
       Čakať? Môže sa človek prizerať, ako čas presakuje bolesťou a pomaly, pomaličky zaťahuje oponu nenaplnených nádejí? Veriť? Hej, hlavne veriť! Čakanie bez viery nemá význam.
       Zuzane sa za privretými viečkami vynárali spomienky, prichádzali ako slzy, čo nevedela potlačiť. Ako sa s Matejom tešili, keď sa Margitka narodila. Aj sa báli, že niečo nie je v poriadku; veď ich prvorodený Janko mal už osem rokov. Ale Pánboh im nakoniec požehnal. Margitka bola statná ako buk a sala z prsníkov hnaná hladom po živote...
       Radosť o pár dní vystriedal smútok. Ako blesk z jasného neba prišla správa, že na poli náhle zomrela Matejova matka Anna. Padla na zem a viac nevstala. Ani sa poriadne nestačila potešiť z vnučky. Pre Zuzanu nebola ako iné svokry pre jej kamarátky. Vždy vravela i cítila, že Anna je dobrá, múdra a bohabojná žena. Bola jej ako matka, stále po ruke, držala rodinu pohromade. Čo by jej teraz poradila? Zuzana zostala na všetko sama. Ešteže jej Janík s kadečím pomohol. Matej sa musel obracať, aby ich uživil a tak chodil za prácou často i pred svitaním a pri usínaní ho ešte nevidela. A potom... Potom jednu celú noc Margitka preplakala, nedala sa nijako utíšiť a ráno jej našla pri pupku škaredú vyduť.

       Zuzana vošla do kostola a sadla si na lavicu. Margitku držala v náručí. Zabalená v perinke spala a v tejto chvíli vyzerala uvoľnená, pokojná. Aspoň teraz, ale možno sa o chvíľku zamrví, zaplače a všetko začne nanovo. Chrám modlitieb naplní plač bolesti a Zuzana urobí to jediné čo môže, bude ju čičíkať.
       Kostol sa Zuzane páčil. Hoci už na ňom bolo vidieť zub času, mal zvláštnu atmosféru. Cítila, že v jeho vnútri sa za veky nahromadilo veľa vznešených a úprimných prianí, ktorým sa dostalo Božej milosti a tá tu pretrváva a hladí ju na duši. Ľudia sem prichádzajú po stáročia, hľadajú útechu a rovnako i pre ňu bol Boží chrám útočiskom, kde nachádzala silu. Oči uprela na Krista.
       „Viem Pane, ako veľmi si trpel, čím všetkým si prešiel a viem, že mi rozumieš. Ale ja už nemám síl, nedokážem sa pozerať na to, ako sa mi trápi dieťa. Strašne plače, lapá po dychu a ja tak veľmi chcem, aby to utrpenie skončilo. Prosím, pomôž, “ kládla dôraz na každé slovo, pohľadom blúdila po olupujúcich sa freskách s výjavmi svätcov a bála sa, veľmi sa bála, či táto skúška osudom nebude nad jej sily.
       „Nebojte sa“, spomenula si zrazu na slová z Písma. „Verte a nebojte sa! Verte, že Pán miluje vás i vaše deti.“
       „Miluješ nás i naše deti? Tak, prosím, buď vôľa Tvoja!“ utrápená, ale s nádejou sa pomaly odobrala von vediac, že tu pomôže už len zázrak. Doma ju čaká Janko a isto je hladný. Nesmie naň zabúdať. Veď ak by jej ostal len on....

       Prešlo niekoľko dní a u Zuzany ktosi zabúchal na dvere. Do kuchyne vošla neznáma statná staršia žena a pýtala sa na Annu.
       „Som Danková z Koceľoviec a prišla som si pozrieť kamarátku. Roky sme sa nevideli! Čo roky, to už ani na prstoch nespočítam! A to sme kedysi boli ako sestry! Ale ten čas... Muž, deti, robota, už aj vnukov mám! A vieš, dievka moja, ako som to tu našla? Sen som mala! Videla som tento dom a Annu, ako ma sem volá. No, kde je?“ smiala sa tetka Danková doširoka, obhliadajúc sa na všetky strany. Hlboké modré oči jej však zrazu potemneli a rozhostil sa v nich smútok, keď sa dozvedela, že Anna pred polrokom zomrela.
       „Prišla som neskoro... A tak silne ma tu ťahalo,“ utrela si unavenú tvár a prijala miesto pri stole. Potrebovala si sadnúť, zalomcovalo ňou a cítila slabosť v kolenách. Prehltla naprázdno, prežehnala sa a pozrela na Zuzanu: „Pôjdeš som mnou na cintorín? Ukážeš mi jej hrob? Aspoň sa pomodliť, aspoň toto...“
       Z izby sa zrazu ozval detský plač a Zuzanu akoby vystrelilo. S hrmotom odsunula stoličku a rozbehla sa ku kolíske. Pomaly za ňou došla i tetka Danková a v očiach sa jej zračil zvláštny, sústredený záujem.
       „A čože to tam máš, dievka moja?“ nahla sa nad plačúcu Margitku i ona. „Dieťa? To je Annina vnučka? Ale prečo tak plače? Nie je plač ako plač a toto stvoreniatko dačo bolí. Nie ti je choré? No len vyrukuj, bo ja cítim, že mu niečo je.“
       Tetka Danková bola po dlhých dňoch prvým človekom, ktorý vstúpil do domu s úsmevom. Možno i preto k nej Zuzana cítila od prvej chvíle dôveru. Hoci o svokrinej kamarátke nikdy nepočula, rozhovorila sa o svojom trápení a ukázala maličkú.
       Rozbalené Margitkino telíčko sa triaslo od plaču a pruh pri pupčeku sa nebezpečne zväčšoval. Tetka Danková len ticho hľadela, ruku si kládla pred ústa a zamyslene pošúchala čelo. Zrazu sa rázne vystrela a požiadala, nech jej Zuzana povie všetko, ako a kedy to začalo.
       „Iným som to nehovorila, ale bojím sa, či ju neuhranula tá strigvanka z dolného konca. Všetci od nej utekajú. Každému decku, na ktoré pozrela tými svojimi strašnými očami, každé jedno uriekla,“ šeptala Zuzana a vinula si Margitku k telu. „Žofia sa volá, keby ste ju len videli, aké má obočie! Ešte aj pomedzi oči jej prerastá!“
       Žofia nebola zlá, ale bola to naozaj čudná žena. Ľudia sa jej báli a nemali ju radi a tak ani ona ich. Žila sama a matky svoj strach o deti riešili po svojom. Skrývali ich pred ňou, na rúčky im priväzovali červené stužky a košieľky im obliekali naopak. Keď sa už nedalo vyhnúť jej pohľadu, uhranutie sa snažili zmyť. Do vody metali uhlíky a potom ňou dieťa omývali, alebo ho potierali namočeným okrajom kamží. Tak ako prišlo, aby aj v mene Božom odišlo - hovorievali pritom. A ak sa zle urobilo batoľaťu, okolo kolísky chodili tri ženy a opakovali: Pfuj, pfuj, pfuj, aby ti z očí neprišlo! Aj Zuzana pre istotu vyskúšala všetko, ale Margitke nič nepomohlo. Tak to aj celé rozpovedala, ale Margitka stále plakala tak srdcervúco, že na tetku Dankovú viac neostal čas. Len si maličké prikladala k prsiam, nech sa skúsi prichytiť, nech sa napije, no zbytočne. Až po hodnej chvíli dieťa stíchlo. Nie pokojne a s plným bruškom. Hladné a vysilené, zaspalo vyčerpaním.
       Zuzana pozrela na tetku.
       „Chcete ísť na Annin hrob? Neviem, či tam môžem s vami. Trochu sa bojím. Margitku nechcem zobrať, nech sa nezobudí a doma ju nechať nemôžem.“
       „Na cintorín zájdem neskôr i sama, ľudia mi povedia, kde leží. No, Anna sa mi neprisnila, aby som jej šla pozrieť hrob. Do domu ma volala. A už viem aj prečo. Aby som ti pomohla, dievka moja,“ s istotou v hlase odvetila tetka Danková. Hovorila pomaly a i keď jej slová zneli čudne, Zuzana jej verila.
       „Viete odriekať?“
       „Bojíš sa tej Žofie? Ja ju nepoznám, neviem čo zmôže a čo nie. Ale jedno viem isto. Na Margitku nesiahla ani myšlienkou. Odriekanie netreba. Tvoje dieťa nie je urieknuté.“
       „A čo treba?“
       Tetka Danková vyhrnula vrchnú sukňu. Pod ňou sa beleli kamže a na nich priviazané malé plátenné vrecká. Tak, ako to nosia bylinkárky.
       „Vy ste...? Vy chcete Margitku liečiť?“
       Tetka prikývla.
       „Lekár nepomohol. Vravel, že to treba rezať, operovať. A na to je Margitka malá.“
       „Lekár hovoril to, čo vedel a snažil sa pomôcť ako vedel. Aj ja dačo viem aj ja sa posnažím. Ak chceš.“
       „Že či chcem? Prosím, povedzte, čo mám robiť a urobím všetko.“
       „No, dievka moja, ty teraz choď do krčmy a dones dve deci pálenky. Nie hocijakú, ale tú najsilnejšiu buntu. A daj mi na stôl múku,“ začala tetka a Zuzana ju ihneď poslúchla.
       Zrazu sa všetko dalo do pohybu. V krčme u Hrica síce na Zuzanu čudne pozerali, najmä keď s pálenkou v ruke vybehla von ako o život, ale tetka Danková už zatiaľ v kuchyni pripravovala svoju zmes. Vytiahla veľký kastról, spod sukní starostlivo povyberala bylinky a zmiešala ich s múkou. Pridala buntu a všetko starostlivo premiešala.
       „Pozri sa, prvý krát ti to ukážem, dievka moja. Dcérke priložíš obklad z cesta na bruško, obviažeš plátnom natesno a necháš tak na celú noc. Potom ešte trikrát tak urobíš. Cestom nešetri, más ho tu dosť. O pár dní bude dobre,“ usmiala sa. Hovorila tak stručne, jasne, akoby jej slová v tejto chvíli neboli tým najčudnejším, no i najžiadanejším, čo chcela Zuzana počuť. A keď Margitku obalila cestom a obviazala pruhmi z ľanového plátna, pobrala sa preč. Ako znenazdajky prišla, tak náhle aj odišla.

       Pred neveľkou chalupou s malými oknami a šindľovou strechou zastala drožka. Kočiš dobre vedel, čo bude nasledovať. Čakanie a pohľad na konský chrbát. Vybral teda z vrecka papierik, z váčku trochu tabaku a dal sa šúľať cigaretu. Musel sa však otočiť a prekvapene pozrel, keď doktor Révész zoskočil a rýchlo utekal do domu, div nezakopol.
       „Hej, tak je. Cesto, bunta a byliny. Obklady a pomohlo,“ s radosťou rozbaľovala Zuzana perinku, keď si doktor chcel pozrieť detské bruško. Bol na hornom konci, ako inak, u pacienta, ale nedalo mu a tam sa aj opýtal na to, či nevedia niečo o malej Margitke. Navštíviť Zuzanu pôvodne nechcel, cítil by sa hlúpo bezradný. Lenže keď mu o všetkom povedali... Teraz stál a hľadel na zdravé telíčko dievčatka, čo si pokojne prezeralo rúčky, vykrúcalo ich pred očami, a potom si do úst strčilo takmer celú pästičku a začalo ju cmúľať. Bolo to jasné znamenie, že by už Zuzana mala kojiť.
       „Čo ste s ňou robili?“ opýtal sa doktor Révész ešte raz, akoby nepočul a rukou prehmatával maličké tam, kde by sa ho donedávna kvôli bolesti ani nedotkol.
       „Iba čo mi voľakto poradil, veď som vravela. Iba to a nič iné,“ Zuzana so sklonenou hlavou prešľapovala na mieste, v hlase jej bolo cítiť pokoru, ale aj rozpaky. Doktor je pán a nehodno ho uraziť.
       „A to vám poradila tetka Danková z Koceľoviec. Bola tu, pravda?“
       „Povedali vám to?“
       „Nie. Povedali mi len, že je už vaša dcérka v poriadku.“
       „A ako viete, kto tu bol? Poznáte ju? Viete, je to bylinkárka a tak som skúsila...“
       „Bylinkárka? No, ako tak pozerám, skôr mi napadá iné slovo. Zázračnica! Vaša dcéra je v poriadku!“ pozrel doktor Révész na Zuzanu a tej akoby kameň zo srdca odpadol.
       „Vravela, že každý robí len to, čo vie. Vy ste chýrny svojimi operáciami a ona, že skúsi obklad z cesta. Ja sa v tom nevyznám, ja som sa len modlila.“
       „Tak to ste sa dobre modlili! A pomodlite sa aj za tetku Dankovú, že vám prišla do cesty,“ konečne sa doktor Révész trochu pousmial a potom vyšiel von.
       - Hej, za tetku, ale i za Annu. To ona ju privolala, to ona... – hľadela za ním Zuzana s jasnou myšlienkou i presvedčením. S láskou vzala Margitku do náručia, tuho si ju privinula na hruď a pomaly začala rozopínať blúzku, lebo nastal čas, aby ju nakŕmila. Bola hladná. Hladná po živote...

* * *

Poznámky autorov:

Margitka
– žije dodnes a má 75 rokov. Príbeh sme si vypočuli v Ochtinej a vyrozprával nám ho jej brat Ján. Povedal ho tak, ako ho počul od svojej matky.

Kostol v Ochtinej – pôvodne románsky kostol, postavený v obci v polovici 13. storočia. V roku 1400 bol prestavaný a rozšírený v gotickom štýle, na ďalšie zväčšenie došlo v roku 1470 a od tých si zachoval i dnešnú podobu. Približne v polovici 15. storočia prešli veriaci ku kalvínskej viere a odvtedy im kostol patrí. V roku 1894 tu objavili zatreté, unikátne stredoveké fresky z 15. storočia, ktoré reštaurovali. Vďaka týmto freskám dnes patrí kostol v Ochtinej medzi vyhľadávané gotické pamiatky.

Pruh alebo prietrž - po latinsky hernia, je najčastejším chirurgickým problémom detského veku. Najčastejšia je pupočná prietrž, ktorá postihuje až jedno z piatich detí. Tento pruh sa niekedy dokáže uzavrieť sám, niekedy sa iba zmenší. Ak sa pupočná hernia neuzavrie do štyroch rokov, bez chirurgického zákroku sa už pravdepodobne nezatvorí. Preto sa zvyčajne operácia, až do tohto veku dieťaťa, odkladá.

Strigvanka - miestny nárečový výraz pre bosorku.

Bunta – pálenka zo zemiakov, ktorá sa predávala aj v ochtinskej krčme. Nebol to veľmi silný alkohol. Predávala sa ako slabá 18 percentná a silná 22 percentná. Zastavovali sa tu na ňu hlavne baníci, lebo hovorievali, že im po šichte v bani dá ešte silu, aby vládali robiť aj doma na statku.

Kamže – spodné sukne. Takmer všade na slovenskom vidieku ženy nosievali sukne vrchné i spodné. Vrchná sukňa bola farebná, spodné (neraz aj štyri a viac naraz) boli biele. Kamža označuje aj vrchný liturgický odev v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.







***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 5161