login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Sep 23, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(241)

vložiť obrázok do galérie

Kráľov prsteň

@ :: Poviedky ::     Jun 27 2012, 10:10 (UTC+0)

Vrch Radzim nad Vyšnou Slanou

Miesto: Vyšná Slaná, okres Rožňava
Čas: povesť je dejovo situovaná do 15. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Koč je otrava. Strašná. Klopotanie konských kopýt v neustálom pravidelnom rytme po čase uspáva, ale večné heganie vám v skutočnosti nedá usnúť. Vo chvíli, keď sa už zatvárajú viečka, koleso vyjde na kameň, alebo vpadne do diery a precitnete. No nesťažujem si. Bol by som blázon, či skôr rozmaznané dieťa, ak by som znášal ponosy na večné nadhadzovanie, zatiaľ čo mnoho ľudí, ktorých som i teraz videl cez okienko, hladuje, trápi sa a bočí nabok. Stavajú sa na okraj cesty a nevediac, kto sa v koči vezie, pre istotu skladajú klobúky a klopia hlavy s pohľadom zaboreným do zeme. Rovnako ako oni stával kedysi pri cestách môj pradedo, dedo, ba aj otec, keď bol v mojich rokoch. Ja však nie. Ani môj brat Jano, čo sedí na lavičke oproti a pokojne drieme. Zdá sa, že jemu heganie neprekáža. Za iných okolností by som azda usnul aj ja, možno sa tu iba vyhováram, akoby som si nechcel priznať, že v podstate koč nie je príčinou mojej bdelosti, ale mám strach o otca. Len včera nám prišiel na univerzitu list, že ochorel, akási pliaga ho vtlačila do postele a celý sa trasie. Doktor mame poradil, nech nám napíše, aby sme prišli ihneď ako môžeme. Načo teda čakať? Cesta z Budína do Vyšnej Slanej nie je krátka, ale našťastie kočišov je dosť, priam sa núkajú a pri dlhej štreke dajú i zľavu. Ale nie o tom som chcel. Nie o peniazoch. Skôr ma zarazila Janova odpoveď, keď som ho našiel ako sedí so Šándorom a Zoltánom v ich obľúbenej putike a omámení vínom diškurujú po maďarsky. Na moje naliehanie, že musíme ihneď odísť, sa začal škrabať po hlave. Vraj či to nepočká, že nadránom môžeme vyraziť, lebo dnes oslavujú narodeniny hneď dve kišasoňky a tešil sa na to celý týždeň.
       „Jano, mama nás volá, že s otcom je zle!“ zakričal som mu zblízka do tváre, nech sa dvíha.
       „Koľkokrát som ti hovoril, aby si ma pred Maďarmi volal Jánoš!“ zašepkal mi do ucha, aby iní nepočuli.
       „Mám ísť bez teba? Čo poviem otcovi?“ zatriasol som ním a to zabralo. Ešte chvíľku pozeral kamsi pred seba, ale naraz vstal. Bežali sme po nábreží Dunaja až ku kočišovi, s ktorým som už predtým všetko dohodol. Ani sme sa nešli prezliecť, len rovno vyrazili.
       Od chvíle, keď sme došli k rieke Slaná a pokračovali cestou proti jej prúdu, som sa už nevedel dočkať, kedy uvidím otca. A čo s ním je. Hádam sa mu trochu polepšilo, hádam len... Veď za všetko vďačíme jemu. On, kedysi prostý pastier a dnes zemepán, čo spravuje tri dediny, sa rozhodol, že ak má do čohosi vložiť svoj majetok, tak to musí byť vzdelanie jeho synov. Pravda, až príde čas a on opustí tento svet, biedu drieť nebudeme. Lenže otec stále hovorí, že zbohatnúť môže aj hlupák, lenže hlupák dlho bohatým neostane. Preto nás dal na univerzitu, preto na tú najlepšiu až do Budína.

       Všetko to začalo kedysi dávno, to bol ešte otec mladý a pásol ovce. Ľudia o tom hovoria kadejaké chýry, príbehy, nad ktorými sa zastavuje rozum, ale pravdou je, že otec bol naozaj veľmi silný. Volali ho Mocný Peter, a nie nadarmo. Prácu pastiera mu dali, lebo vedeli, že ak treba, postaví sa aj medveďovi, či zbojníkom, pred ktorými sa triasol celý Gemer. Tak pásaval na lúkach pod úbočím Radzimu a popritom stihol pomáhať aj drevorubačom či koscom. Raz, keď naložil voz plný sena, šiel ho zhora upevniť pavúzom, tým dlhým drúkom, čo je ťažký ako šľak. Vtedy z lesa vybehli muži. Zarastení a špinaví obstáli otca, ale on pokojne robil ďalej, akoby sa nič nestalo.
       „Poznáš Mocného Petra? Chceli by sme vedieť, či je ozaj taký silák,“ pristúpil jeden celkom blízko a otec ustúpil dva kroky vzad. Nie pretože by sa bál, ale ten zbojník poriadne smrdel, akoby mu hnili všetky zuby.
       „Tak je. Poznám.“
       „A vieš, kde býva?“
       „Viem,“ prikývol otec.
        „Kde?“
       „Aha, tamto. Tá chalupa hneď na kraji dediny,“ zdvihol otec ťažký dlhočizný pavúz tak, že ho držal za tenší koniec jednou rukou a ukázal sa svoj dom. Potom pavúz vyhodil hore na voz, akoby to bolo pierko.
       Teraz cúvol dva kroky dozadu zbojník. Pochopil, s kým má do činenia. Ostatní len čosi zamrmlali, nič sa im nedalo rozumieť a všetci zasa zmizli v lese. Odvtedy mal s nimi pokoj. On, ostatní nie.
       Neboli to len ľudia z Vyšnej Slanej, Rejdovej, Vlachova či Gočova, ktorým zbojníci naháňali strach, ale zo všetkých okolitých dedín. Tiež furmani, rôzni obchodníci, ba aj potulní žobráci, čo okrem palice a šiat nemali nič. Nie, zbojníci neboli žiadni hrdinovia, čo bohatým brali a chudobným dávali. To by bolo na ich prosté hlavy priveľa. Oni brali všetkým a všetko. Nerobili rozdiel medzi mužom, ženou či deckom. Chytili, olúpili a ak toho nemali dosť, premkla ich zlosť. Ľudský život pre nich nemal cenu. Biť, mlátiť, kopať, zmrzačiť či rovno zabiť len tak pre zábavu bolo pre nich rovnako prirodzené ako je tma pre noc. A to ešte nespomínam tú bolesť chytených mužov, keď im pred očami prznili ich ženy a dcéry. Páni sa zastrájali, že ich všetkých pochytajú. Tu a tam úmyselne vyslali krytý voz plný vojakov a keď naň zbojníci zaútočili, strhla sa riadna mela. Kto sa dostal do vojenských rúk, toho obesili. Šibenice stavali vždy na kraji ciest, aby furmani videli, že páni dbajú o ich bezpečnosť, lenže zbojníkov akosi stále neubúdalo. Ba stalo sa aj, že vojaci narazili na takú veľkú bandu, ktorú nepremohli. Vtedy v trpkých mukách preklínali chvíle, keď sa dali naverbovať.

       V jedno ráno otec videl, ako od Hlbokého stúpa kúdol prachu. Taký nespôsobí jeden voz či kôň. To by sa tam musela biť celá armáda, či aspoň poriadna tlupa. Isto kupci s ozbrojeným sprievodom, ako chodievali z Poľska, keď viezli vzácny tovar. Bolo to priďaleko, aby tam došiel skôr, než bude po všetkom. Venoval sa teda ovciam. Až na obed, keď ich zháňal do košiara na prvé dojenie, videl ako na ceste popod Radzim uháňajú štyri kone ťahajúc koč. Zrazu pred ne vybehli zbojníci, kone chceli uhnúť, ale nebolo kam. Kočiš zastavil, už ťahal meč a otec mu bežal na pomoc. V ruke držal valašku a s krikom „Pánboh pomáhaj!“ skočil medzi zbojníkov. Spoznal ich. Boli to tí istí, čo ho nedávno navštívili. Určite spoznali aj oni jeho, lebo len čo prvému tresol opakom valašky po chrbte, až tam čosi zaprašťalo a skľagal sa na zem, ostatní ho len obstáli, ale neútočil nikto.
       „Choď si po svojom a budeš mať pokoj,“ hlesol jeden z nich. Hlas sa mu triasol, naozaj to vyzeralo skôr ako prosba, než vyhrážka.
       „Tu som na svojom a pokoja nebude, kým tu budete vy! Na šibenicu, tam patríte, tam odvisnete,“ zakričal a znelo to ako povel pre chlapcov, čo sa chcú pretekať. Zbojníci sa rozutekali, aj ten padnutý, ktorý to pred chvíľkou schytal, vstal a utekal s revom, čo znel viac zvieraco než ľudsky. Kočiš stál na kozlíku, v ruke stále vytasený meč a hľadel na otca. Na kočiari sa otvorili dvere a von vyšiel muž v kupeckých šatách. Pokynul kočišovi nech meč schová.
       „Zachránil si ma, som tvojim dlžníkom. Dokázal si viac ako moji kopijníci, čo ostali pobití v horách. Ako sa voláš?“ pozrel na otca, ale ten len kývol rukou.
       „Som Peter. Ale Petrov je tu veľa, tak ma volajú Mocný Peter. Hlavne, že sa vám nič nestalo. V zdraví došli, teraz vám hádam dajú pokoj.“
       „Nemám vo zvyku nikomu nič dlhovať. Pristúp si, zájdeme do Štítnika a v kaštieli sa ti odmením.“
       „Ovce takto nemôžem nechať...“
       „Tak zajtra po teba pošlem koč a prídeš za mnou.“
       „No... Možno mi zbytočne za seba k ovciam hľadať náhradu. Dozajtra na mňa zabudnete, tak si radšej nerobte starosti a ani ja sa nebudem zbytočne nádejať. Nakoniec, v lete sa robotou uživím a zimu dajako prežijem, tým som si istý,“ skúšal otec presvedčiť i samého seba, že mu žiadnej odmeny netreba, hoc by ho potešilo aspoň toľko peňazí, za ktoré by kúpil čo by len sliepku.
       „Ja nezabúdam,“ zdvihol cudzinec hlavu, „lebo i keď na cestách medzi ľudí chodím oblečený ako kupec, som kráľ.“
       „Korvín? Matej Korvín?“ otcovi skoro zaskočilo a nevedel, či mu veriť. Pre istotu pokľakol na zem a sklonil hlavu.
       „Zajtra po teba prídu, tak buď pripravený,“ povedal kráľ posledné slová a znovu vstúpil do koča. Kočiš popohnal kone a vedľa kľačiaceho otca sa len zvíril prach poľnej cesty.

       Otec nespal celú noc. Mocný Peter? Som si istý, že sa v danej chvíli cítil veľmi slabý, veď to i sám neraz priznal. Na jeho mieste by bol každý takýto. Prekvapil sa, keď koč ráno naozaj prišiel. Myslím, že sa v niečom takom viezol prvý krát. Predstavoval si, aké to bude. V kaštieli o ňom už chyrovali, tak ho ukážu všetkým. Budú si ho prezerať ako koňa na trhu a potom mu možno ešte dajú dvíhať dáke balvany, aby potvrdil, či chýry o ňom sú ozajstné alebo vymyslené. Aj sa mu uľavilo, keď mu pri bráne povedali, že kráľa už v kaštieli niet. Vraj musel niekam súrne odísť. Zavolali ho však dnu a tam ho akýsi pán voviedol do komnaty s veľkými maľovanými obrazmi, zdobenými skriňami, kobercami a všelijakými predmetmi zo zlata. Isto to bol príkaz kráľa, že otca usadil za stôl a položil pred neho akýsi papier s pečaťou.
       „Ja neviem čítať,“ kývol otec ramenami.
       „I tak si tú listinu odlož a poriadne ukry. Z vôle nášho kráľa si dostal do držby tri dediny! Si zemepán a v kaštieli máš tiež vždy dvere otvorené. A ešte čosi ti kráľ zanechal,“ povedal muž v pestrých šatách a vystrel ruku. Na dlani mal zlatý prsteň a na ňom voľačo vyryté. Akési písmená. Otec ho vzal opatrne, prezeral si ho, ale potom zasa pozrel na pána a ten mu to hneď vysvetlil.
       „Takýto prsteň majú len tí, čo sa zaslúžili o kráľovstvo mimoriadnym skutkom alebo pomohli rovno kráľovi. V noci dostal zlatník príkaz a vyrýpal doň odkaz. Znie: Pánboh pomáhaj!“
       Myslím, že až v tej chvíli otec uveril, že nejde o žiaden žart dákeho šľachtica a naozaj zachránil Mateja Korvína. Poďakoval, chcel si ho vopchať do kapsy, ale pán ho upozornil, že ho má nosiť na prste. Potom začal vysvetľovať, ako otca kam pošle aj so sprievodom, ako ho uvedú medzi zemepánov a ako má dozerať na hospodárenie dedín.
       Otec sa nikdy nezmenil. Darmo bol bohatý, chudákom neprestal rozumieť. A rozumieť chcel aj panstvu, preto sa naučil čítať i písať a odvtedy hádam neprešlo dňa, aby netrávil aspoň hodinu nad dákou knihou. Oženil sa, narodil sa Ján a po ňom ja. Keď náš vyprevádzal na štúdiá, Janovi dal prsteň. Samozrejme, že jemu, veď je prvorodený.

       Koč konečne zastal a vyzrel som z okienka. Pohľad mi padol na Radzim a vedel som, že sme doma. Aj Jano sa už zobudil, ba otvorila sa i brána do nášho dvora a von vybehla slúžka. Hneď za ňou matka.
       „Ako je s otcom. Kde je?“ len som vychrlil, ako som jej dal napochytro bozk a ona ma hneď ubezpečila, že horúčky mu práve klesli a chce nás vidieť.
       Bolo to stretnutie po niekoľkých mesiacoch, ale musím povedať, že to vyzeralo, akoby otec zostarol hneď o desať rokov. Sivé dlhé vlasy v mastných prameňoch mu padali do tváre. Oči mal akési menšie, ba ani v hlase nebol taký mocný ako voľakedy.
       „Nikomu nie je súdené žiť naveky. Kráľ mi dal do držby tri dediny. Nie do majetku, ale do držby. Ak by som urobil akúkoľvek chybu, či nehospodáril múdro, môže si ich vziať späť. Pokiaľ tak neurobí, jeden z vás ich do držby zdedí, keď sa pominiem. Ťažko mi rozhodnúť, kto to bude. Ty, Peter,“ pozrel na mňa, „si mladší. Síce len o rok, ale to už je údel druhorodených. Ak Jano dáko zlyhal, budeš dediny spravovať ty aj so všetkými výhodami, čo k tomu patria. Ale to by si musel hneď teraz povedať i dokázať.“
       „Prečo by som sa staval proti svojmu bratovi? Kvôli majetku? Keď doštudujem, budem učenec a bude sa mi ľahšie žiť, ako vám voľakedy. Učencov chcú všade.“
       Otec pokýval hlavou, potom sa rozkašľal, poriadne ho zadúšalo, ale keď prestal, pozrel na Jána: „Takže môžem spísať moju poslednú vôľu? Nebude ani jednému krivda, ak majetky prevediem na teba? Budeš pomáhať Petrovi, aj keď dediny budú v tvojej držbe?“
       Jano prikývol.
       „Život je plný náhod a nikdy neviete, ako ktorá ako zamotá váš osud. Ja mám len šťastie, že som pomohol kráľovi a vďaka tomu je nám tak dobre. Jano, podaj mi prsteň, čo mi daroval Korvín, nech sa ním ešte raz poteším“ vystrel otec ruku a Jano mu ho podal.
       Spomínal som, že otec mal akési malé oči. To isto po tých horúčkach, ale zrak ho nesklamal. Prevracal prsteň medzi prstami a potom začal čítať: „Áldjon meg az Isten!“
       Zdvihol hlavu a pozrel na Jana tak, ako som to zatiaľ nevidel.
       „Viete, otec,“ začal sa obšívať Jano, „V Budíne to nie je ako u nás. Keď tam nie ste Maďar, nie ste nič. Zoltán, Šándor, Férenc, vlastne všetci spolužiaci sa smiali, že čo to má byť za prsteň so slovenčinou. Vraj, kto má tomu rozumieť. Po maďarsky tam musíte, inak ste stratený!“
       Otec sa ešte stále nemohol zmôcť na slovo, keď som strčil ruku do vačku a vytiahol druhý prsteň. Podal som mu ho. Pozeral naň prekvapene, dlho, ruku naťahoval, prirovnával k tomu prvému a potom čítal: „Pánboh pomáhaj!“
       „Jano, prepáč,“ obrátil som sa k bratovi. „Presne toho som sa bál. Vedel som, ako otcovi na prsteni záleží a zveril nám ho nielen, aby nám všade v Budíne otváral dvere a prijímali nás ako kráľových chránencov, ale tiež aby sme sa oň starali. Keď si povedal, že si ho dal k zlatníkovi, aby preryl starý nápis na maďarský, vzal som z peňazí, čo nám dal otec na cestu. Zlatníka som prehovoril, aby urobil aspoň pozlatenú kópiu a mne tento prsteň predal. Ešte raz, prepáč, ak sa cítiš oklamaný, ale inak som nemohol.“
       Otec si ľahol a pozeral do stropu. Nebolo to dlho, tak na pár nádychov, ale mne sa to zdalo večnosť. Potom sa zasa zdvihol a podal mi kráľov prsteň. Ten pravý.
       „Peter, odteraz je tvoj. Aj tri dediny, čo mi kráľ zveril do držby. Hneď teraz spíšem závet. A ty Jano,“ pozrel na brata, „si pamätaj, že nie je hoden majetku ten, čo sa hanbí za reč svojich poddaných i svojich predkov. Záleží už len na Petrovi, ako s tebou naloží. Na mne už nie. Už nie som Mocný Peter. Len starec, čo má jediného syna...“

* * *
Poznámky autora:
Matej Korvín – uhorský kráľ v rokoch 1458 až 1490, tiež český protikáľ (dobyl však len Moravu a Sliezko, dal sa korunovať v Olomouci) a rakúsky vojvoda. Pôvodom Rumun, syn Jána Huňadyho. Otec ho nechával vzdelávať od malička. Okrem rumunčiny a maďarčiny ovládal aj latinčinu, nemčinu, češtinu a chorvátčinu. Historik Matúš Kučera v knihe Stredoveké Slovensko uvádza, že Korvín vedel dozaista i po slovensky. Patrí medzi kráľov, ktorí zľudoveli v slovenských povestiach, o čom svedčí aj táto. Samozrejme, je dôvodné predpokladať, že tradovaný príbeh spracovaný v poviedke je „dielom ľudu“ a rovnako ako väčšina príbehov o kráľovi Matejovi nemá s reálnou históriou nič spoločné.

Vrch Radzim – výrazný kopec medzi obcami Brdárka a Vyšná Slaná. Má dva vrcholy, z toho vyšší v nadmorskej výške 998 metrov. Pod vrchom v smere k Vyšnej Slanej sa nachádzajú rozsiahle pasienky.

Kaštieľ v Štítniku – známy aj ako Vodný hrad postavili v roku 1432, teda bol funkčný aj v časoch Mateja Korvína.

Hlboké – starý názov horského priechodu cez masív Stolice. Tadiaľto viedla Soľná cesta z Poľska do súčasného Maďarska. Podľa tejto obchodnej cesty sú pomenované aj obce Vyšná Slaná a Nižná Slaná, tiež rieka Slaná.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.








čitateľov: 4810