login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 18, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(237)

vložiť obrázok do galérie

Mary, John a olašskí cigáni

@ :: Poviedky ::     Jul 02 2012, 08:26 (UTC+0)

Jedna z najznámejších rómskych osád na Slovensku - v Slovenskom raji pri obci Letanovce. Aj o tom ako vznikla sa dočítate v tomto príbehu.

Miesto: Letanovce, okres Spišská Nová Ves
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Bol letný podvečer, i keď na to ešte nevyzeralo. Slnko stále bičovalo krajinu horúcimi lúčmi, takmer ako na poludnie, lipy priam hučali, že ak človek spozornel, našiel by ich aj po sluchu. To celé roje včiel poletovali v ich korunách, zbierali sladký nektár, bzučali a pomedzi ne sa naťahovali ruky detí, čo sedeli na mohutných konároch a zbierali kvety do plátenných vrecúšok na čaj. V uliciach bolo rušnejšie než dopoludnia, keď to žilo lopotou na poliach. Teraz sa muži vracali z trhov, niektorí zo Spišského Štvrtku, iní zo Spišskej Novej Vsi a tí, čo šli najďalej, prichádzali z Levoče. Aj ženy chodili predávať, ale ony zavčas rána, na chrbtoch v trávniciach niesli mlieko, maslo, vajíčka, ale len čo sa to minulo, ponáhľali sa späť. Ich robota nepočká, preto aj boli role posiate viac ohnutými ženskými chrbtami než mužskými. Na druhej strane; ženy dobre vedeli, že predávať vajcia či mlieko sú obchody za pár drobných, ale drevo, či nebodaj svine a koníky treba núkať dlhšie, viac zjednávať, chváliť, vedieť dobre rozprávať a to šlo lepšie mužom. Ak by koňa predávala žena, bolo by to také nezvyčajné, ba až podozrivé, že by ho od nej nikto nekúpil. A ak, tak určite poriadne pod cenu; ošmekol by ju a doma treba každú korunu.
       „Cigáni idú, cigáni idú!“ kričala skupina malých detí, čo bežali od horného konca ku kostolu a ich tenké, no silné hlasy zneli tak naliehavo, ako keby prinajmenšom horelo.
       Tetka Mária spozornela. Ich cigáni to isto nebudú. Určite nejaká nová kočovná skupina, teda takí, čo brázdia kraj na vozoch ťahaných chudými koníkmi, ktorým vidno všetky rebrá; cigáni, cigánky i cigánčatá zvyknuté tráviť celé dni i noci pod vozovými plachtami; takí, pre ktorých je vlastný dom iba čudným snom, lebo čo z takého sna, v ktorom sa neplnia túžby. Oni po stálom domove netúžili.
       „Stoj! Kde sú?“ zastavila asi štvorročného chlapca, ten na ňu vypúlil oči a zhlboka dýchal.
       „Na ceste pri šanci. Rozkladajú tábor. Pozor na sliepky!“ poučil tetku a bežal ďalej za kamarátmi, čo už medzitým získali náskok. Mária sa teda vybrala týmto smerom.
Sotva došla na okraj dediny, videla, že cigáni sú tí istí, čo tu boli pred rokom i dvoma, ba i veľakrát predtým, s ktorými tak dobre porozprávala o všelijakých krajoch, o valachoch tam na severe, o Maďaroch od Fiľakova i o pltníkoch na Hrone. Videla však tiež, že teraz stáli okolo Poldruhačky – chudery a žobráčky z Letanoviec, o ktorú sa starala celá dedina. Pridala do kroku, ale nielen ona. Z opačnej strany k nim mieril kováč Marcin.
       „Prisámbohu, že ak niekomu zmizne čo by len jediný zemiak, tie vozy vám popálim a kone ubijem kladivom!“ zastrájal sa. „Čo tu chcete? Čo tu robíte?“
       Akýsi starší cigán, isto vajda, rozkladal rukami a vysvetľoval, že nič, len chcú prespať a ak by sa niekto našiel, čo by chcel spoznať svoju budúcnosť, oni mu ju veľmi radi a dobre vyveštia. Že aj veľkí páni v mestách za nimi chodia a neplatia len dákymi haliermi. Robia tak, aby vedeli, čoho sa majú v budúcnosti vyvarovať a čo chytiť za pačesy, aby zbohatli ešte viac.
       „Naši cigáni robia! Pomáhajú na poli, v lese, i u mňa vo vyhni mám dvoch. Ale olašského cigána som ešte robiť nevidel. A tejto tu,“ ukázal kováč Marcin na Poldruhačku, „tejto dajte pokoj!“
       Mária vstúpila do hlasito diškurujúceho hlúčiku. Videla, že Poldruhačka si to vôbec nevie vo svojej prostej hlave vyložiť, nechápe o čo tu ide a nakoniec, ju to ani nemuselo trápiť. Čože by už len jej ukradli? Bývala s dcérou a zaťom v obecnom dome, okrem šiat, čo boli samá záplata, nemala nič.
       „Pozdraven,“ usmiala sa tetka Mária, keď zbadala, že medzi cigánmi stojí aj Lajoš s Margitou, čo sa pri každej návšteve Letanoviec u nej zastavia.
       „Krásna pani, rád vás vidím. Už by sme aj išli za vami, ale tento tu,“ ukázal fúzatý Lajoš na kováča Marcina, „sa nám vyhráža, akoby sme mu niekedy niečo urobili.“
       „Ešte vy ste tu chýbali!“ otočil sa Marcin na tetku, ale tej stačil jediný pohľad, aby ho umlčala. Veď mladší bol skoro o tridsať rokov, uvedomil si svoju prudkosť; ešte by ho mohla aj vyfackať, keď si neváži šediny a celá dedina by jej dala za pravdu. Aby však nespustila väčšiu zvadu, obrátila sa radšej na Poldruhačku: „Čo ti chceli?“
       „Kto?“ odpovedala otázkou a neprítomným pohľadom.
       „Cigáni.“
       „Neviem. Hovorili sme len tak.“
       „Vidíš?“ pozrela teraz Mária na Marcina. „Ešte aj ona sa chce porozprávať, ale ty tu prídeš a len kričíš.“
       „Lajoš, Margita, zájdete na kus reči?“ spýtala sa teraz svojich známych a obaja cigáni prikyvovali, že áno, prídu a radi. Však minulý rok u nej hovorili takmer do rána, takže tam nakoniec i prespali.
       „Len si dajte pozor, aby vám nezobrali aj posteľ,“ soptil ešte kováč Marcin, ale to už tetka Mária išla spokojne domov. Dnes budú mať návštevu a porozprávajú sa o krajoch, ktoré zatiaľ nevidela.

       Nájsť dom tetky Márie a jej muža Jána nebolo ťažké. Bývali na Žabom konci pri Jarečku a ich dom nemal plot. Aj dvor bol iný ako u ostatných. Nebola to schodená zem zo stvrdnutého blata, ale pokrýval ju krásny na krátko ostrihaný trávnik. Ako zvykla tetka Mária hovoriť, taký americký. Americké bolo u nich kadečo. Aj pokrývky na posteliach, aj zvyky. Mária nechodila v kroji, ale v šatách, na ktorých nosievala stále krásnu bielu zásteru, vždy čistú, čo priam svietila. Ak sa schladilo, navliekla si svoj kabátik, ale nie z ovčej vlny či konope. Bol z plyšu, taktiež americký. V kostole mala stále vyhradené miesto v panskej lavici, kde okrem nej sedávala iba gazdiná z fary a pani rechtorka. Ujko Ján sa od iných síce na prvý pohľad neodlišoval, iba snáď tým, že na rozdiel od ostatných starcov bol stále nesmierne čulý a zdarne obchodoval s koňmi. Nepredával ich však vo Štvrtku, Levoči či v Novej Vsi. Tu vraj ľudia nemajú dosť peňazí. Keď vzal kone, odišiel s nimi aj na týždeň, nevedno kam a domov sa vždy vracal usmiaty.
       Keď sa slnko konečne umúdrilo, skrátilo svoje lúče, ba aj sa pomaly ukladalo za obzor, tetka Mária už nedočkavo vyzerala z okna. Na stôl prestrela svoj obľúbený obrus, akože inak – americký, uprostred bochník chleba, tiež taniere, hoc zatiaľ prázdne, lebo sa chystala urobiť praženicu a tá nie je dobrá za studena. Konečne na dvor vstúpili dve postavy. Cigán Lajoš kráčal zo dva kroky pred nízkou Margitou, čo rýchlo prepletala bosými nohami, aby jej neušiel. Keď sa usadili, keď si pochutnali na praženici, čo bola obsypaná škvarkami nahusto ako buchty makom, pochválili ešte domáci chlieb, že taký sa len tak niekde nenájde, vidno, že tu žije šikovná gazdiná a potom sa ozval ujo Ján.
       „Mária vravela, že kováč Marcin vystrájal. Vraj vás chcel vyhnať. Ako to skočilo?“
       „Nijako. Už sa nevrátil. Len mi je čudné, že prečo to všetko, keď sme mu nič neurobili,“ krútil Lajoš hlavou, akoby riešil najväčšie problémy sveta, ale toto preň problém naozaj bol.
       „No, tiež sa čudujem, lebo keď odtiaľ vyháňali cigánov, on sa ešte len hral s dreveným koníkom. Bolo to hneď po vojne, keď padla monarchia. Maďari tu už nedirigovali, tak ľudia vzali všetko do svojich rúk. A prvé čo urobili, tak pobúrali cigánske chatrče. Vraj, že všetci beztak prišli z Hadušoviec, tam majú žiť, nech sa aj naspäť poberú. V celej dedine sme nemali jediného cigána, žiaden tu nebýval, ba ani neprišiel. Ale v roku dvadsiatom štvrtom pripojili Hadušovce k Tomášovciam a naraz, vraj sa richtári dohodli a všetkých cigánov vysťahovali pod Majersku. Tam sa vraj môžu usídliť, postaviť si domy a tak sa tu vrátili nazad. Nie priamo do dediny, ale dva kilometre ďalej, za železnicu a pod les. Chodili tu, pýtali si robotu a naraz nikomu neprekážali. Gazdovia si dobre porátali, že cigánovi treba zaplatiť menej, ba dakedy mu stačí dať najesť. Ale nie všetci ich berú na prácu. Vidíš Lajoš, kováč Marcin vzal dvoch, lebo si spočítal, koľko ušetrí za rok, než keby vzal dvoch bielych. Ešte aj pred vami sa ich zastával, akoby mu boli rovní, ale keď sa chlapi stretnú v krčme, cigán tam nesmie. Nadávajú na nich a vieš ako im hovoria? Farahúni. Vraj pokrstení divosi, teda na fare pokrstení Húni. Takže cigánov stále nemajú radi, ale to je tak i v Amerike. Tam berú Američania na najhoršie práce zasa černochov.“
       „Alebo Slovákov,“ vstúpila do rozhovoru Mária, keď položila na stôl fľaštičku čohosi priesvitného, dobre voňavého a ostrého.
       „Nehovor tak, nehovor,“ rozložil Ján rukami ako farár pri kázaní. „Keby sme tam neboli toľké roky, ostali by sme rovnako zadubení ako všetci naokolo a len by sme šomrali, trápili sa a nepoznali svet.“
       „A to ste tam ako rozprávali? Vy hovoríte aj po americky?“ prekvapila sa cigánka Margita.
       „Of course, we do,“ prikývla Mária. „Ja som bola Mary a Jano John,“ zasmiala sa a rovnako i všetci naokolo.

       Debata sa rozprúdila, točila okolo všetkého možného i nemožného. Tetku Máriu zaujímalo, čo cigáni na svojich cestách za posledný rok zažili, ona zasa musela rozprávať o Amerike. Tiež o ceste, čo trvala skoro donekonečna, keď ich obklopovala len slaná voda, opäť voda a zas len voda, ale vraj oceán by mal raz vidieť každý. Vtedy si uvedomí, aký je svet veľký; väčší než roľa, ba i než Levoča a človek, čo žije na svete bez radosti, vo svojej malosti život iba premárni. No ľudkovia z Letanoviec sú takí, akoby ich dakto k rodnej hrude priklincoval. Napríklad tie kone. Ján ich chodí predávať až ku Maďarom do Miškovca. Trvá mu to dlhšie, ale zarobí dva razy toľko. No ostatní len na najbližšie trhy. Povedala však i to, že tunajších ľudí netreba len odsudzovať. I veľa dobrého je medzi nimi. Napríklad Poldruhačka. Žobráčka, čo vzišla z rodiny bez majetku, potom sa ešte i prespala, takže takúto si isto nikto nevezme a stratila nádej na život v rodine. Ubytovali ju v obecnom dome, ani richtára netreba prosiť, aby nezomrela od hladu; vždy sa ľudia medzi sebou dohodnú, kto jej dá v ktorý deň najesť a ona už len chodí z dvora do dvora. Dlhé roky, celé desaťročia! Vlastne si ju chránia, akoby bola ich majetok, preto sa jej Marcin tak zastával. A Poldruhačkina dcéra sa už aj vydala. Jasné, kto by si zobral dcéru žobráčky? Nejaký pán nie. Ale našla si muža, doviedla ho k oltáru, hoc on ani nemusel vedieť, či je na svadbe v kostole alebo dakde v lese, lebo je slepý.
       „Slepý, ale šikovný! Korytár je to. Len dáte pred neho kladu a o pár dní vezmete presne také koryto, aké ste pýtali. A hrá na husle. Krásne, skoro ako cigáni. Na Vianoce chodí so ženou po dedine, každému zafidliká, zaželá požehnané sviatky a ľudia ich hostia, dajú im všetko,“ doložila Mária a Lajoš si z toľkého precíteného rozprávania až utrel pod okom, akoby mu stekala slza.
       „Pravdu máte obaja, pravdu. Človek by mal vidieť oceán a keď nie, tak aspoň Čechy. My sa s tými našimi koníkmi tiež iba stále motáme dookola, tak sme si povedali, že teraz zájdeme až tam. Uvidíme, ako sa žije v zemi tatíčka Masaryka, takže je možné, že teraz sme tu naposledy.“
       „To sa už akože nikdy neuvidíme?“ zaúpela tetka Mária a Lajoš prikývol.
       „Ale aby ste mali na nás dáku peknú spomienku, tuto Margita vám vyveští. Zadarmo.“
       „No, ja neviem. Aj pán farár hovorili, že by sme nemali....“
       „Ja na také veci neverím,“ hrkol do seba Ján ďalší pohárik, ale to už cigánka naťahovala ruku, nech jej Mária do nej vloží svoju dlaň. A Mária neodolala. Sťahovala kútiky úst, krčila nosom, hniezdila sa na stoličke ako decko, skrátka sa cítila neisto, keď cigánka žmúrila oči, prstami hladila jej dlaň a prezerala si čiary.
       „Pani, veľké veci vidím, veľké...“ začala obvyklou frázou, ktorá však zakaždým mala svoj účinok. Tetka Mária sa k nej nahla a Margita pokračovala. „Čiara osudu je plná zákrut. Kadejaké zmeny v živote ste prekonali, to isto tá Amerika a ďalšie zmeny vás ešte aj čakajú. Nie všetko, čo sa leskne, je zlato, ale vy viete, že je aj také zlato, ktoré sa lesknúť nemusí, lebo ho nevidieť. To nosíte v srdci. Hej, v tom vašom dobrom srdci, čo vie odpúšťať. Lebo tak má byť, že človek nemá lipnúť na majetku, ale na dobrote. To si treba zapamätať, keď vás bude život pokúšať, že majetok si do neba nevezmete, ale všetko vaše dobro i zlo si ponesiete ako svoje krídla i kladu uviazanú reťazou na nohu. Záleží na tom, čo bude mocnejšie. Či vás krídla vynesú až do siedmeho neba, alebo reťaz stiahne do pekla,“ ukončila Margita a Mária sa neisto usmiala. Zdalo sa jej, že to, čo povedala, má niečo do seba, ale Ján sa len zasmial: „Presne, ako som čakal. Veľa pekných rečičiek, ale nič presné,“
       „Aké nič, akoto že nič? Však jej povedala všetko! Že hoc jej osud zrobí čokoľvek zlé, nemá lipnúť na majetku a musí vedieť odpúšťa, lebo inak ju stiahnu pod zem rohatí. To je dôležité; však Margita jej poradila čo robiť, aby bola spasená. Vari je to málo?“ významne zdvihol Lajoš bradu a pozrel nad dvere, kde na stene visel krížik. Pekný, kovový, z Ameriky.

       Rozhovor trval dlho do noci a potom tetka Mária naliehala, že si hostí treba uctiť a neposielať ich do tmy a tak ustlala cigánom v kuchyni. I tak vstala ráno zavčasu, tak bola zvyknutá, ale Lajoša s Margitou už u nich nebolo. Ba neboli ani cigánske vozy na kraji dediny, ani šaty v skrini, ani peniaze, čo mali medzi nimi ukryté, ani chlieb na stole, slanina a zemiaky v komore, ba ani ten krížik nad dverami. Zmizlo všetko. Zisťovala to s ťažkosťami, lebo ešte sa poriadne nerozvidnelo a chýbala i petrolejka, aj petrolej. Ujo Ján vybehol len tak ako bol v spodkoch a prvého, koho na ulici stretol, bol kováč Marcin, čo už šiel do vyhne založiť oheň. Až sa mu ruky triasli, keď mu to rozpovedal a Marcin prisahal, že keď ešte raz prídu olašskí cigáni, ani nič nepovie, len im rovno vozy podpáli. A ujo Ján pritakal, že nech mu je Boh svedok, on mu s tým pomôže. Len Mária si v tichosti poplakala. Nekričala, nezastrájala sa. To aby ju náhodou reťaz s kladou nestiahli do pekla, ak by mala slabé krídla...


* * *

Poznámky autora:

Rómska osada pri Letanoviach – sa nachádza približne dva kilometre od obce pri červenej turistickej značke v smere do Slovenského raja pod vrchom Majerska. Rómovia žili v Letanovciach už za Rakúsko-Uhorska, ale po vzniku I. ČSR, keď Maďari stratili úradnú moc, miestni obyvatelia Rómov z obce vyhnali do Hadušoviec. Osada pri Letanoviach opäť vznikla v roku 1924, keď sa zlúčili Hadušovce a Spišské Tomášovce. Vtedy tam z uvedených obcí Rómov vysťahovali na základe dohody s Letanovcami.

***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
čitateľov: 4251