Harmonikár
@ :: Poviedky ::
Jul 22 2012, 20:48 (UTC+0) | 
Pôvodne gotický kostol Všechsvätých v Letanovciach, v ktorom sa odohráva èas tohto príbehu z II. svetovej vojny. |
Miesto: Letanovce, okres Spišská Nová Ves
Čas: december 1944 až január 1945
Autor: Slavomír Szabó
Taká polnočná omša ešte v Letanovciach nebola. Vlastne všetko vyzeralo akosi inak, aj príroda akoby sa zbláznila a nechcela uznať, že nastala zima a najväčší sviatok v roku, kedy si ľudia pripomínajú zrodenie Ježiša Krista. Po snehu nikde ani stopy, nepadol ani chumáč, ba ani vločka, a to si dobre pamätám, že keď som bol malý chlapec, v taký čas mi už dávno mrzli sople pod nosom, keď som sa do zbláznenia spúšťal na sánkach z každého okolitého svahu. Teraz vyzeralo všetko sivé, bez farieb. Sivý les, sivá obloha od Majerky až po Tatry, ktorých štíty vlastne nebolo poriadne vidieť, lebo sa po celé dni zo sivosivého oparu ani nevynorili. Sivé boli aj nemecké uniformy, ktorých sa dedinou premieľalo viac než dosť a v nich vojaci so sivými tvárami, že by sa v nich človek krvi nedorezal. Mali strach, hovorili najskôr šepky medzi sebou, ale potom už aj medzi nami, že ide Ivan a bude zle. Ivan bol Rus, či vlastne každý Rus bol pre nich Ivan. Do nášho kostola nechodievali, mali tuším dáky vlastný, azda v Hrabušiciach, veď tam si zriadili štáb a modlili sa len kdesi v niektorom z tých veľkých stanov, čo tam postavili. Možno ho aj označili krížikom; ba možno sa spoločne ani nemodlili. Hej, tak to asi bude. Veď ak by mali so sebou kňaza, čo by im kázal? Aby spoločne zopäli ruky a vyslali k nebu modlitbu, nech ich kanóny dobre mieria a dokážu zničiť ešte veľa domov, v ktorých žijú ľudia, milujú sa, privádzajú na svet deti a k šťastiu im už nechýba nič, iba aby im tam z Božej vôle padla bomba, čo roztrhá ich telá na krvavé kusy mäsa? Alebo by sa mali spoločne modliť, aby Pánboh požehnal Hitlerovi veľa zdravia a dal mu silu vybudovať ríšu, v ktorej bude človekom len Nemec? Mohli by odriekať otčenáš za pušky a samopaly, aby neminuli žiaden cieľ a zabíjali presne; aby všetkým chlapom, čo aj z Letanoviec utiekli do hôr, prevàtali guľky srdcia a z ich žien sa stali vdovy? Takže vlastne dobre, že do nášho kostola nechodili, nesadali s nami do lavíc, kde väčšinu tvorili ženy a deti, lebo veľa mužov ušlo k partizánom, iných povolali na front a nebyť toho, že mám len sedemnásť rokov, už by som rukoval aj ja. Tak ma môžu povolať až o rok, ale tuším už nebude treba. Správy sú kadejaké, Nemcov isto netešia a ľudia veria, že utečú skôr, než príde jar. Lenže ešte neprišla ani poriadna zima, ale o tom som už hovoril.
Polnočná omša vyzerala ako všetko naokolo, teda bez farieb. Pozeral som do tváre pána farára Gazdíka, ako káže, že sa máme radovať, lebo v Betleheme na slame sa v maštali pod žiarivou hviezdou zrodil Spasiteľ, čo vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu a dal mu nádej; že je to Syn Boží, svetlo na ceste životom a ten, čo na poslednom súde zasadne po pravici Boha Otca, aby zmeral váhu našich dobrých a zlých skutkov, ba aj úmyslov a vyriekol ortieľ nad životom vo večnej blaženosti na pláňach nebeských, či večným zatratením v hlbinách pekelných, kde bude len plač a škrípanie zubami. Potom sa odmlčal, hľadal azda správne slová na úlohu Krista v čase vojny a poroby, no na tie nedošlo. Isto si dobre zrátal, že byť minútovým hrdinom nemá význam, lebo už zajtra by sa mohol stratiť, nik by ho nikdy nenašiel a možno ani nehľadal, pretože i hľadaním a spytovaním sa, kam sa podel, by mohol vyvolať nevôľu medzi sivými uniformami. Nakoniec, nie je to ani tak dávno, tuším v októbri, keď do dediny prišli Nemci a ubytovali sa v našich domoch, ktosi napísal na plot pri krčme kratučkú vetu: Smrť fašizmu! A pán farár už hneď na druhý deň kázal, že takýmito nápismi nikto nič nedosiahol. Preto nech si ľudia radšej všetko premyslia, lebo môžu narobiť zlé mnohým z nás. Nakoniec povedal jasne: „Podstata činu spočíva v inom, než v gestách. Čin je čin a gesto iba gesto.“
Vlastne toho povedal dosť, ale len pre tých, čo poznajú význam, ktorý sa často nebadane vynára spoza slov až vtedy, keď doznejú a otvoria cestu pre myšlienku, akú v danej chvíli nemožno či nehodno vyjadriť priamo.
Radujme sa, veseľme sa, narodil sa Spasiteľ, spievajme piesne na jeho slávu, zatiaľ čo od nemeckého štábu pri tých Hrabušiciach Nemci rozostavali delá, ktoré mieria aj na našu dedinu, na náš kostol, na naše hlavy a namiesto betlehemskej hviezdy môžeme očakávať, kedy na oblohe zažiari ruská kaťuša. Dnes ešte nie, ale čoskoro určite...
Počas tejto noci s mojou pračudesnou náladou, v ktorej sa zlievali slová farára s pocitmi úzkosti pred blížiacim sa frontom, som predsa len myslel aj na voľačo iné, pekné, čo vnášalo trochu farby do vianočnej sivosti. Vlastne som myslel na dve veci odrazu a ani neviem, čo pre mňa bolo v danej chvíli dôležitejšie. Myslel som na Justínu a často pozeral smerom, kde stála. Modliaca sa žena je krásna, je v nej akási oddanosť a pokora, že má muž chuť pristúpiť bližšie, objať ju a pošepkať jej do ucha, tak celkom, celkom potichučky, až by sa mu pritom pery dotýkali jej ušných lalôčikov, nech sa nebojí, lebo on ju ochráni pred zlom sveta a nech všetku dôveru a pokornú oddanosť prenesie naň. Pán farár Gazdík by ma za túto myšlienku isto káral, že muž nie je bohorovný a mal by vnášať do rozjímania iba a iba pokoru, ale čo on vie o tom, ako Justíne nádherne voňajú vlasy, ako sa vie krásne smiať a ako sa jej lesknú oči, keď sa potajme stretneme a túlime sa k sebe, akoby boli tie najväčšie mrazy. Určite by výhražne dvíhal prst a varoval nás pred smilstvom, ale láska nie je smilstvo, lenže to on nemôže vedieť. Nemá skúsenosť. Slepému farbu nevysvetlíš...
Kedysi som sa s Justínou stretával častejšie. Chodila k nám, to akože za mojou sestrou Hankou a myslím, že bola rada, ak Hanka nebola doma. Mali sme viac času na seba. Aj ja som k ním chodieval, ale už nemôžem. Od toho októbra, čo každý dom, ktorý má aspoň dve izby, musel prichýliť Nemcov, tam stoja stráže. Že práve u nich sa musel ubytovať akýsi dôstojník! Mama mi vravela, že je to dobre, lebo Justína bude mať aspoň pokoj. Nikto z Nemcov sa ešte síce žiadnej našej dievke nepchal medzi kolená, ale každá si radšej dávala pozor. Najmä tam, kde boli naše najkrajšie, matky neodchádzali od dcér ani na krok, no sivými uniformami, čo rozdávali čokolády a cukríky sa to u nich beztak hemžilo. K Justíne ale nechodili a my sme mali tiež aký taký pokoj, lebo v dome máme len jednu izbu, tak k nám nikoho nenasťahovali. Hanka po celé mesiace vonku poriadne nevyšla, a keď, tak vždy s otcom. On na front nemusel, ani k partizánom sa nepridal, lebo sú to už roky, čo mu klada v lese pomliaždila ruku a takých do boja neberú.
Druhý človek, ktorý ma v tento sviatočný čas v kostole zaujímal, bol šuster Fero. Meno má slovenské, ale pôvod nemecký a tak sa s Nemcami často rozprával. Aj ho kdekade ťahali, keď bolo treba voľačo preložiť. Nikdy mi ani nenapadlo, že raz ho budem potrebovať i ja, ale akosi sa tak stalo.
Začiatkom decembra začali Nemci zbierať chlapov z dediny. Teda tých, čo tu ešte ostali. Kráčali sme v zástupe okolo Tomášoviec, cez Džurkov a Smižany až ku Tarči pri Spišskej Novej Vsi, kde sme museli kopať zákopy. No, museli... Kopal som a bol som rád. Päťdesiat korún na deň! A hneď na ruku po šichte! Platili nám priam kráľovsky, o takom plate som dovtedy mohol iba snívať, akoby hodnotu našich korún ani nepoznali. Cítil som sa ako boháč a nielen to. Už od detstva hrám na píšťalke, otec ma učil, ako vybrať správne drevo, najlepšie to vàbové alebo bazové, ako ho preklepať, očistiť, vypáliť stred a potom i dierky. Nie veľké, nie malé, ale presne ako treba a aj v správnej vzdialenosti, aby píšťala sedela do ruky a ladila. Jeden z Nemcov, čo nás pri zákopoch dirigoval, mal harmoniku. Od chvíle, keď som ju zbadal, zdali sa mi píšťaly smiešne a chcel som sa na nej učiť hrať. Neviem, načo ju so sebou vláčil. Možno to bola jeho koriť, možno kdesi na fronte zaútočili na Rusov, postrieľali čo sa dalo, nasúkali muníciu do mínometov a posolili ňou kus zeme, na ktorej sa zdržiavala skupina Ivanov a potom, keď tam prišli, našli len bezduché telá, màtve oči nechápavo civejúce do oblohy, ale tiež túto harmoniku, ktorej sa akoby zázrakom nič nestalo. Možno to bol aj prvý boj toho Nemca a jeho prvá trofej na pamiatku, to naozaj neviem. Ale harmoniku so sebou nosil, občas na nej zahral pár tónov, len tak bez ladu a skladu až to rezalo uši a zložil ju na zem. Chcel som mu povedať, nech ju tak neukladá, lebo zvlhne, zvuk stratí farbu, ale čože už môže sivá uniforma vedieť o farbách tónov? Naviac by mi nerozumel. Vtedy mi napadlo, obrátiť sa na šustera.
„Fero, preložil by si mi dačo do nemčiny?“ spýtal som sa, keď raz prechádzal s vojakmi okolo zákopov, asi zasa voľačo kontrolovali.
Pozrel na mňa čudne, obočie zdvihol len tak nad jedným okom, čo vyzeralo, akoby mu malo z hlavy vyskočiť: „A čo chceš?“
„Spýtaj sa hentoho, či mi nepredá harmoniku,“ kývol som hlavou a vojak pobadal, že reč je o ňom. Hľadel na nás, stačilo urobiť zopár krokov a osloviť ho a bolo by všetko vybavené. Šuster Fero však chvíľku akoby rozmýšľal, zložil si klobúk a utrel čelo, hoc ho vôbec nemal mať prečo spotené a potom len prehodil: „Dobre. Spýtam sa ho neskôr.“
Nechápal som prečo neskôr, ale nechcel som sa do toho montovať. Nebolo ako naň tlačiť a Fero bol čudná povaha.
Po dvoch týždňoch boli zákopy vykopané, ani tank by cez ne neprešiel a Nemci nám dali na známosť, že naša robota skončila. Až mi bolo ľúto, veď peňazí nikdy nie je dosť. Znova som oslovil Fera, ale ten len zopakoval to isté, čo predtým. Až včera prišiel rovno k nám domov.
„Ešte chceš tú harmoniku?“
„Hej, veľmi,“ hneď som prikývol, lebo som sa už pomaly vzdával nádeje.
„Za tri stovky.“
„Čože? Toľko peňazí!“
„Veď si zarobil dosť, nie?“
„Ale i tak... Myslel som, že keď ten Nemec...“
„Zle si myslel. Harmonika je už moja. Daj tri stovky, alebo nechaj tak.“
Čo by ste robili na mojom mieste? Jasné, z toho, ako som naň pozeral, dobre cítil, čo si o ňom myslím, ale to mu bolo jedno. Isto netúžil, aby som ho mal rád. Chcel zarobiť, a to bolo všetko. Stál tam u nás v kuchyni, ruky vbok, nebadaný úsmev, ktorým vychutnával svoju moc a keď sa chvíľku nedialo nič, bez slova sa otočil ku dverám.
„Zajtra. Zajtra ich donesiem,“ vyhàkol som, lebo som pred ním nechcel odsúvať skriňu, za ktorou som skrýval peniaze v pričapenom starom klobúku.
„Zajtra mám veľa roboty.“
„Mne je to jedno, hoci aj skoro ráno. Alebo po polnočnej omši. Prídem k tebe aj s peniazmi.“
„Dobre. Po polnočnej,“ prikývol a odišiel.
Omša konečne skončila, dozneli posledné modlitby i piesne a ľudia vychádzali von, želajúc si krásne Vianoce. Krásne? No, zvyk je zvyk. Stál som pred bránkou múra, čo obkolesuje kostol a čakal. Dúfal som, že najskôr vyjde Justína a spýtam sa jej, či príde o chvíľu nazad. Všetci mladí sa vždy po polnočnej stretávame pred kostolom a spievame. Bolo mi jasné, že dôjde, ale chcel som vidieť, ako sa na mňa usmeje. Aspoň som dúfal, že sa na mňa usmeje, veď vždy to tak bolo a mne sa v takú chvíľu rozprúdi v žilách krv, až mám chuť poskočiť. Najskôr ale vyšiel šuster Fero.
„Peniaze máš?“
Prikývol som.
„Tak ideme,“ povedal stroho a už aj kráčal domov, ani sa neobzrel, či som mu v pätách.
Keď som prvýkrát držal v ruke harmoniku, keď som prezeral jej gombíky na jednej i na druhej strane, stlačil a potiahol, až sa ozvali voľajaké tóny, celkom iné než som čakal, mal som chuť zvýsknuť od radosti. Šiel som s ňou domov, Hanka, otec i mama sa čudovali a chvíľku aj počúvali, ako sa snažím čosi zahrať, ale potom mi Hanka pripomenula stretnutie pod vežou. Ona už vraj ide. Jasné, bude tam aj Justína! Musím sa pobrať i ja a všetko jej povedať!
Justína nakoniec neprišla. Parobkovia aj dievky spievali, veselili sa, sivá nálada sa kamsi stratila a noc nás obklopila hlbokou čerňou plnou čara, v ktorom na chvíľu zmizli všetky starosti i obavy. U ostatných, u mňa nie. Aj som sa išiel prejsť, nechal kamarátov a kamarátky tak a po niekoľkých krokoch som videl, že u Justíny sa svieti, vonku stojí stráž i dáke autá, ale ona nikde. Vrátil som sa teda domov, a aby som nerušil, vzal som petrolejku i harmoniku a zišiel do pivnice. Hral som. Nie, neboli to žiadne piesne, žiadne melódie či viachlasy a rytmus s kontrou, čo možno na tomto úžasnom nástroji vylúdiť naraz. Len som si pohmkával raz tú, inokedy inú pieseň a hľadal gombíky, ktoré skrývajú tie správne tóny. Všetko to bolo veľmi hlučné; ako pracovať s mechom a prstami, aby melódia znela ako hlas, čo raz stišuje, inokedy pritlačí, zaburáca, len keď treba a vie sa i nežne zachvieť, to ma ešte len čakalo. Skúšal som hrať do rána a každý malý úspech ma napåňal hrdosťou. Veril som, že to zvládnem. Keď už človek hrá na jeden nástroj, na druhom sa naučí ľahšie. To vám povie každý hudobník a bola by sprostosť tomu neveriť.
Čakal som ťa. Kde si bola?“ hľadel som Justíne do očí, keď sme sa stretli na druhý deň okolo obeda. Len tak, tak, že som ju zastihol, keď sa ukázala na ich dvore, pred ktorým som naschvál prechádzal už ktoviektorý krát.
„Nemohla som,“ nahla sa cez plot. Dobre som si všimol, ako si ju Nemec, čo stál na stráži, premeral. „Mali sme hostí. Samí dôstojníci. Prišli po polnoci a doniesli mäso a ryžu. Ten, čo býva u nás, nakázal, aby mama urobila mäsové guľky. Vždy mu ich robí a on sa ich nevie dojesť. Teraz si doviedol aj kamarátov a tak sme s mamou v noci varili a oni popíjali nejaké víno, neviem čo presne a to až kým nedostali najesť. Všetci si pochvaľovali, ako im chutí, to sa dalo poznať a potom nám ukazovali fotky svojich rodín, rozprávali, hoc sme im nerozumeli, teda až na to mesóve gulgy, čo je jediné, čo vie ten náš Nemec. Nakoniec šli k studni, v nej majú nad vodou vo vedre spustenú vysielačku, vytiahli reťaz a kamsi volali.“
„Pst!“ ukázal som na strážnika, lebo sa mi nezdalo rozumné hovoriť pred ním, kde je vysielačka. Nemal som to robiť. Nemohol som síce vylúčiť, či nerozumie trochu po slovensky, ale tým svojim pst som ešte viac a zbytočne upútal jeho pozornosť a mohlo mu byť jasné, že mi Justína vraví niečo, čo by nemala.
„Pst!“ urobil som schválne ešte raz, aby to strážnik videl a rýchlo dal Justíne bozk na ústa. Bola taká prekvapená, až vypleštila oči a ak by nás niekto videl, určite by bedákal, že nemáme mravy. No teraz si to moje gesto mohol vyložiť Nemec, že to som dával signál jemu, aby o bozkávaní nič nehovoril pred Justíninými rodičmi. Ešte som mu aj zakýval na pozdrav a radšej rýchlo zmizol. Len kútikom oka som zachytil, že to zabralo a odkýval mi. Mohol som Justíne povedať o harmonike, podeliť sa s ňou o svoju radosť, ale na to ešte určite príde. Radšej som sa vytratil.
Nasledovali dni plné zmien. Tou prvou veľkou bol hneď nasledujúci deň. Nasnežilo. Písal sa dvadsiaty šiesty december a sivá krajina sa konečne zmenila na bielu. Slnko sa odrážalo od snehovej prikrývky až oslepovalo a viac svetla do duší ľudí prinášali aj správy, že Ivan sa blíži, príde, odíde, ale medzitým vyženie Nemcov. A bude to vraj ešte skôr, než sa sneh rozpustí. Sivé vojenské kabáty tu už ozaj nemali čo robiť. Naviac im prišlo na pomoc maďarské vojsko. K Nemcom sme chovali aký taký rešpekt, ale Maďarom dal najavo svoju nevôľu kdekto. ¼udia ešte dobre pamätali, ako nás napadli po vyhlásení Slovenského štátu, ako tu hrmotali ich lietadlá, keď bombardovali Spišskú Novú Ves. Nemci na Maďarov kašlali, robili si z nich svojich sluhov, posielali ich na prieskumy kdekade, aj tam, kam sa kvôli partizánom sami nehrnuli.
V celom tom vypätom virvare udalostí, keď ľudia chodili, šuškali si, sledovali, ako sa po železnici presúva stále viac vojakov a čakalo sa, keby sa boje dostanú k nám, ja som si vyhrával. Harmonika mi učarovala, núkala mi stále nové a nové radosti, najmä keď ma začala poslúchať, či skôr ja som sa blížil k tomu, po čom som túžil. Teda po jej ovládnutí, aby som na nej dokázal vyjadriť všetky svoje pocity a nálady, zahrať piesne, ktoré rozveselia alebo rozosmútia, dať hudbe cit, čo prechádza z hudobníka na počúvajúcich, lebo to je čaro, ktoré delí majstra tónov od verklikára. Aj plán som mal jasný. Keď prídu Rusi, a snažil som sa veriť, že prídu tak, aby nám to nezničilo dedinu, potom si medzi nimi nájdem kamaráta, ktorý mi ukáže na harmonike majstrovské finty. Naučím sa ich a stanem sa muzikantom. Jasné, že uznávaným muzikantom, ktorého budú ľudia zdraviť, volať z dediny do dediny, ktorému budú tlieskať.
Justínu som teraz často nevídal. Tak skončil rok, ba prešli aj prvé januárové týždne. V dedine zastal vlak a Maďari z neho vyložili toľko munície, čo by mohla zničiť nielen Letanovce, ale aj Spišskú Novú Ves. Otec hovoril, že Nemci od Hrabušíc neodídu, tam si postavia pevnú obranu a ak Rusi prídu k nám, Nemci to napália rovno do dediny. Už ani neviem, v ktorý deň preletela nad našimi hlavami prvá kaťuša a potom spätne bomby z nemeckej kanonády. Svišťalo to, rozsvecovalo nočnú oblohu a všetci, ktorým nechýbal pud sebazáchovy, zaliezli do pivníc, kam posťahovali aj periny, vedrá plné vody a jedlo. Tak sme boli ukrytí aj my. Rusi pálili od Smižian, Nemci od Hrabušíc, strely lietali ponad naše strechy. Odrazu nastal veľký zhon a zmätok, lebo sivé uniformy začali zasa zháňať chlapov a stavať ich do radu. Kto mohol, utiekol. Niektorí do lesa, iní domov, na povaly, do chlievov, ale už ich nehľadali. I ja som sa schoval. Nemci mali naponáhlo a hneď s našimi mužmi ako živými štítmi Letanovce opustili. Bolo jasné, že to, čo vykonali, nemá s ľudskosťou nič spoločné, že celá ich vojna nemá s ľudskosťou nič spoločné a v mnohých domoch sa ozýval plač, výkriky bolesti; každý veril, že do konca ostáva len pár dní, ale tých sa odvedení asi nedožijú. Ostali tu len Maďari, čo strážili haldy munície, ktoré ešte nestihli previesť. Mali ju len tak na poli. Odrazu behali z domu do domu, aj hlásnik mlátil do bubna a vykrikoval, aby všetci na všetkých domoch pootvárali okná, lebo príde veľký výbuch. Výbuch prišiel. Kto okná neotvoril, už nemusel, lebo mu žiadne neostali. Aj steny na pár domoch popraskali. To Maďari odpálili celé tri vagóny výbušnín, tie už ani neniesli do Hrabušíc; isto mali svoje správy, že na to niet času a treba len všetko zničiť, aby do nepadlo do Ivanových rúk. Hneď nato odišli. Otec vravel, že teraz už Rusi prídu a treba len dúfať, že im tu Nemci nechystajú žiadnu pascu, v ktorej by sme skapali všetci. Mal pravdu. Nastala noc, ktorou cez oblohu preletelo len zopár kaťuší, ale nemecké delá paľbu neopätovali.
Ticho, čo sa potom rozliehalo, narúšala len moja harmonika. Bola noc a ja som hral, vcelku mi šlo od ruky už pekných pár piesní, keď otec rázne zavelil, aby som s tým prestal, lebo v tejto situácii to so zdravým ľudským rozumom nemá nič spoločné. Potom dodal, že ak Rusi prídu, tak určite až ráno a môžeme ísť z pivnice do kuchyne a niečo dobré si uvariť. Hoc praženicu, ale nech je to teplé. Tak sme šli, ale mne napadlo, že by som mohol zájsť za Justínou. Keď sa Nemci stiahli, jej dom nik nestráži. Tá bude prekvapená! Vybehol som do noci a pohľad mi padol na vežu. Sneh a hviezdami obsypaná obloha tvorili dosť svetla, aby som videl na kostolné hodiny. Bolo trištvrte na tri. Pozrel som nižšie na ulicu a zastal som, akoby som stuhol mrazom. Bol tam on. Ivan. Ruský vojak, čo na mňa mieril samopalom a potichu sa blížil.
„Germanov net?“ skôr vyštekol, než sa pýtal.
Kýval som hlavou, že nie, Nemcov tu už niet. Potom som mu ukázal, nech ide za mnou a viedol ho rovno k nám. Prvý ruský vojak a ja som prvý, kto ho stretol. To by si mali Letanovce zapamätať! Kráčal opatrne, neustále sa obzeral, prst na spúšti zbrane. Tak sme šli, až zavàzgali dvere a my sme vošli do kuchyne, kde za stolom jedli otec, mama i Hanka.
„Germanov net?“ zopakoval Ivan svoju otázku a prekvapený otec taktiež potvrdil, že v Letanovciach už niet žiadneho Nemca, možno sú všetci v Hrabušiciach, možno už ani tam. Ivan ešte pozrel do izby, potom si prehodil samopal cez plece a podišiel k Hanke. Pohladil ju po tvári a povedal: „Choču huľac.“
Prisámbohu, neviem, čo huľac znamená, ale v tej chvíli som videl, ako sa rodičia vystrašili. O Hanke ani nehovorím, rozochvela sa, najmä keď jeho ruka zotrvala na jej tvári a hladil ju zas a znova.
„To je moja dcéra!“ postavil sa otec prudko, ale Ivan zasa zložil samopal z pleca a to nevyzeralo dobre.
„Počkaj!“ riekol otec čo najtichšie, skoro šeptom a pomaly vytiahol zo skrine fľašu so slivovicou s dvoma pohárikmi. V tichosti, ktorú narúšal len prudký tep znejúci kdesi v mojich sluchoch, roztrasenou rukou nalial do oboch poldecákov a jeden ponúkol Ivanovi. Ivan vzal pohárik a čakal. Otec vypil ako prvý, potom aj on.
„To je moja dcéra, ona nie je na huľanie. Ale zavediem ťa niekam, kde je veľa iných dievčat,“ vravel otec a mama pri tom nechápavo hľadela, zatiaľ čo otec nalial už len do jedného pohárika. Ivanovi podal rovno celú fľašu. Pokiaľ otočil poldecák hore dnom, Ivan už pil, až mu vytekalo z kútikov úst. Keď fľašu zložil, usmial sa.
„No, daj si ešte! Priniesol si slobodu!“ posmeľoval ho otec a Ivan prikývol, že „Da, svabóda“ a pil zasa.
„Kde dévočky?“ spýtal sa potom; isto všetkému rozumel a otec len vravel, že nech sa poriadne napije, vonku musel vymrznúť a už aj tam idú.
Opäť zavàzgali dvere, otec si obliekal kabát za chôdze a v dome sme ostali len mama, Hanka a ja. Cítil som sa strašne. Vyzrel som von, či sa už stratili z dohľadu a hneď sme vošli do pivnice. To boli očakávania! Prídu Rusi a naučia ma hrať na harmoniku! A hneď ten prvý mi siahal na sestru! Ale otec? Kam ho odviedol otec? Čakali sme azda hodinu, čo sa zdala nekonečnou, určite najdlhšou v mojom živote.
„Už spí, to je dobre,“ konečne sa otec vrátil a potom povedal, že Ivana zaviedol k ujovi Kubovi. Starký, čo žil sám a vedel po rusky ešte od zajatia z prvej vojny, sa Ivana chopil a lial doň jeden pohár za druhým s prísľubom, že dievčatá prídu, len pošle otca, aby ich zobudil. Otec však nestihol ani odísť, keď Ivanov samopal padol na zem a potom i on sa zosunul zo stoličky na podlahu. Patrilo by sa povedať, že sa opil počas chvíľky, no viac mi sedí, že sa zryl ako divá sviňa až do nemoty a nič lepšieho si ani nemohli želať.
„Chyť ho za nohy a prenesieme ho na posteľ,“ navrhol vraj ujo Kubo a tak i urobili.
Rusi prišli až ráno, tesne pred svitaním. Hľadali Nemcov, hľadali svojho zveda, čo vyslali ešte v noci a nakoniec ho i našli, ako vyspáva u uja Kuba. Neviem, čo s ním urobili, ale hnali ho rovno k veliteľovi. Harmoniku som radšej schoval. Už som vedel, že žiaden Ivan ma učiť nebude a keď mizlo jedlo zo všetkých komôr, pokojne by mohla zmiznúť aj harmonika. Aj dievky sa poschovávali. V pivniciach čakali, kým sa vojaci najedia. Netrvalo to dlho, i keď mnohí naši z dediny Rusov vítali, hostili a dali by im aj to posledné. Ešte dopoludnia sa všetci vojaci zoradili a odpochodovali ďalej. Letanovce naraz ostali bez vojakov. Bez Nemcov, bez Maďarov i bez Rusov. Nestrieľalo sa, nebojovalo, ruské kaťuše aj nemecké delá nám nehrozili. Nastal čas slobody. Odrazu akoby ľudia nevedeli, čo majú robiť. Niektorí plakali od šťastia, iní výskali radosťou, či naopak, mlčky sedeli neveriac, že po tých rokoch pre nás vojna skončila a mysleli na to, či sa im ich muži, otcovia a synovia vrátia. Ja som bežal za Justínou. Bežal som a možno i voľačo kričal, to už neviem. Vykrikoval kde kto, veď to som už povedal. V takej chvíli človek nepremýšľa nad takými hlúposťami, či reve z plného hrdla alebo nie. Len robí ako cíti. Zažíva niečo, čo sa nedá opísať.
(Muž, ktorý tento príbeh rozpovedal, sa nakoniec stal známym harmonikárom a vyhľadávaným muzikantom. A ešte aj viac než šesťdesiatpäť rokov po vojne sa postaví na pódium, hrá, spieva a nikto z divákov ani len netuší, ako prišiel k prvej harmonike...)
* * *
Poznámky autora:
Oslobodenie Letanoviec – obec bola oslobodená dňa 28. januára 1945. Muži, ktorých z dediny odvliekli Nemci, sa vrátili až o päť mesiacov. Ešte pre príchodom červenej armády boli deportovaní do Nemecka na nútené práce pre armádu.
Kostol – ktorý sa v príbehu spomína viackrát, bol pôvodne gotický a postavený v druhej polovici 13. storočia. Jeho patrocínium je Všechsvätých, patrí rímsko-katolíckej cirkvi. Prešiel viacerými prestavbami, dnes v ňom architektonicky prevláda barok a klasicizmus.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
