Annin návrat
@ :: Poviedky ::
Oct 10 2012, 13:54 (UTC+0) | 
Minerálny prameò Anna v Slatvine je pomenovaný pod¾a gàofky Anny Èákiovej, ktorá si údajne nechávala jeho vodu vozi do kaštie¾a. Dnes je prístupný všetkým turistom. Svoju úlohu zohráva aj v tomto príbehu. |
Miesto: Slatvina, okres Spišská Nová Ves
Čas: 1943 alebo 1944
Autor: Slavomír Szabó
Nikdy som nemal rád Uľu. Je to síce moja sestra, ale keby ste ju počuli čo len raz rozprávať, nečudovali by ste sa mi a boli by sme na tom rovnako. Viete, aký má škrekľavý hlas? A ako nahlas rozpráva? Tiež rýchlo, že jej sotva rozumieť. Keď ju len začujem spoza okien, ako prichádza na dvor, až sa vo mne niečo vzoprie, skoro zabudnem dýchať a viem, že bude hlučno, až kým nezaspí. Ešte aj svojej dcére, tomu dieťatku v perinke sa prihovára tak, až sa čudujem, že ešte z toho nedostalo vyrážky.
Môj najšťastnejší deň bol ten, keď som vedel, že budú u nás pytačky a Uľa sa bude vydávať. Už som sa tešil, že hneď po svadbe si zbalí výbavu a pôjde o pár domov ďalej. Zbožné prianie vždy ostane zbožným. Rodičia so svadbou súhlasili, ale že jej frajer Jura príde po svadbe bývať ku nám. Máme viac zeme, väčšie gazdovstvo a Jurove chlapské ruky sa vraj zídu. Aspoň do času, kým si postavia vlastný dom. Taká bola dohoda. No nie je to na porazenie? Všetky moje sny sa rozplynuli, lebo okrem toho, že je tak príšerne hlučná, je i panovačná. A dobre som vedel, že keď pred oltárom zaškrieka svoje áno a potom si k nám pritiahne muža, bude sa cítiť ešte istejšia a silnejšia a mne by bolo lepšie spať na pôjde a dať sa k furmanom. Aspoň by som viac času strávil na cestách. Ale nestalo sa tak. Ona a vydala, Jura sa prisťahoval a už majú aj dcéru. Malú Ulinku, čo má hlas po mame a jeho silu skúša najmä počas nocí.
Rozmýšľal som, že ak by som mal peniaze, kúpil by som Jurovi sviečky. Ja pre seba mám, ale zišli by sa aj jemu. Isto by na mňa pozeral čudne, ale neskôr by mu došlo, aký je to dobrý dar. Takú sviečku stačí zapáliť, nechať odtiecť vosk, urobiť si z neho dve guľôčky, vložiť si ich do uší a naraz je božské ticho. Asi mu to raz poradím, ale zatiaľ vyzerá byť spokojný. Zatiaľ. Najmä nech vie, ako to robiť, aby na to nedoplatil ako ja. Stalo sa mi totiž, ale to som bol ešte len také chlapčisko so sopľom pod nosom, smradľavými nohami, lebo som si ich nerád umýval, malý a ešte nie chytrý, keď som sa rozhodol zapchať si uši. Lenže ja som si ten vosk kvapkal do ucha rovno z horiacej sviečky. Viete, aké je to nepríjemné? Celé mi to tam stuhlo, dlho pálilo, potom už len bolelo a tak som druhé ucho radšej nechal na pokoji. A výsledok? Jedným uchom som počul Ulin škrek i naďalej a z druhého mi išla prasknúť hlava. Však to aj trvalo, kým mi mamka vybrala sponkou ten všetok humus von. Až potom som prišiel na to, že je dobré najskôr si urobiť voskové guľôčky a nestrkať ich až celkom dnu. Jura raz bude šťastný, keď mu to poradím.
Prečo vlastne o tom rozprávam? Kvôli Anne. Našej cigánočke. Teda našej... Tu v Slatvine máme len jednu cigánsku rodinu a tá má dcéru, čo je taká akurát. Síce je nižšia, krehká, a to až tak, že ma láka objať ju a ochrániť pred celým svetom. Možno si hovoríte, že čo sú to za bludy, ktože by už objímal cigánku. Lenže to potom nie ste zo Slatviny. Tým, že u nás sú iba oni, nikto na nich ako na cigánov nepozerá. Keď bola menšia, hrala sa so všetkými dievčatami, aj pod sukňu sme jej skúšali pozerať ako všetkým iným a vie sa pekne smiať. Viem, rodičia by mi takú nevestu nikdy nedovolili, ale kto sa tu chce ženiť? Možno tak získať prvú skúsenosť, aké to je, keď chytíte dievča okolo pása. Alebo keď ju vezmete na ruky a nesiete cez celú lúku ponad dedinu. To by sa mi páčilo. Nakoniec, minulý mesiac mi bolo šestnásť, už by som aj mohol vedieť, čo to so mnou urobí, keď vám dievka túžobne íska vlasy. Ale ktorá a aká? Najľahšie by bolo nakloniť si Annu. Tak myslím, ostatné majú starších frajerov a po papuli dostať nechcem.
Ako som išiel hore dedinou, zrazu som ju zbadal. Schádzala s prázdnym vedrom ku prameňu. V prvej chvíli som sa zastavil, či skôr akoby ma niečo zastavilo, ale pritom som pocítil, ako sa k nej chcem rozbehnúť. No, ale to by sa vyplašila. Lenže kedy bude zasa príležitosť? Len ona, tu v hornej časti Slatviny, kde veľa ľudí nechodí a ja. Tak teraz alebo nikdy! Rázne som vykročil, cítil som, ako sa mi nalieva horúčava do tváre a zastal som od nej tak na štyri kroky. Hrnčekom naberala vodu, prelievala do vedra a hľadel som na ňu, aká je štíhla, ako tam čupí a spod sukne jej vykukajú nahé hladké lýtka, ba videl som aj jej kolená. Ruky mala tiež také tenké, skoro detské a ale isto nie slabé; veď bude musieť odniesť plné vedro až hore nad dedinu, kde majú svoju kolibu.
„Berieš vodu?“ opýtal som sa a pocítil, že sa mi trochu zachvel hlas.
„Nevidíš?“
„Vidím. Vidím, že berieš vodu.“
Po tomto duchaplnom úvode nastala krátka chvíľa trápneho ticha, v ktorom sa mi v hlave premieľalo tisíc myšlienok naraz, ale nebol čas ich triediť, hodnotiť a ani neviem, ako zo mňa vypadlo: „Keď ti odnesiem vedro až domov, čo mi dáš?“
Anna prestala naberať a pozrela priamo na mňa. Neusmiala sa a zneistel som.
„A čo by si chcel?“ spýtala sa a v túto chvíľu sa mi všetka odvaha vrátila, lebo som jasne počul, že hlas sa zachvel aj jej. Možno, ak by nebola cigánkou, aj by som videl, že sa červená. Ale takto som sa musel uspokojiť s pohľadom jej veľkých čiernych očí, ktoré spod súmerného obočia hľadeli až kamsi do mojej duše.
„Ja neviem. Dačo ponúkni.“
„Ja mám núkať? Keď budeš vedieť, čo chceš, povedz sám.“
„A veď vy tam hore máte prameň. Prečo berieš vodu stadiaľ?“ ozval som sa znova až po chvíli mlčania, kým mi napadlo, čo sa opýtať.
„Mama tak chce. Aj mne táto voda viac chutí,“ mykla plecom a už na mňa nepozerala.
„Ty si Anna, aj tento prameň sa volá Anna, ale vieš ty prečo?“
„Neviem.“
„To mi dedo rozprával. Že tento prameň sa volá podľa grófky Anny Čákiovej, ktorá si odtiaľ nechala voziť vodu až do kaštieľa a nepila žiadnu inú. Možno sa v nej aj kúpala, a že bola veľmi krásna a dlho vyzerala mladá. To vraj kvôli tomu prameňu. Že preto tak chutí, bo tá voda je minerálna.“
„Aká?“ pozrela Anna prekvapene a konečne som mal pocit, že som ju zaujal. Dievky majú radi chlapcov, čo niečo vedia, ale nikdy mi nenapadlo, že zaujmem dedovými rečami.
„Vieš, ono je to tak...“
„Anna?! Si to ty? Dobre vidím?“ ozval sa odrazu spoza môjho chrbta hlasitý škrek a ani neviem, ako sa mi zatvorili ruky v päste. To musí byť Uľa! Ale čo tu chce? Bože, ten jej hlas! Nie nadarmo sa hovorí, že ona by nemohla niesť jedlo do lesa partizánom, lebo keby len pozdravila, celá hora by vedela, kde majú skrýšu.
„Dobre vidím, Anna, ešteže si tu. Nemusím sa k vám štverať do kopca,“ dobehla moja sestra, a ako vždy, ani sa nezaujímala, či neruší, či môže medzi nás prísť, videla len seba a to čo chce ona a hneď aj spustila. „Mojej malej Ulinke treba prepichnúť uši. Tvoja mama prepichuje, nie? Tak jej povedz, že už sa aj chystáme kúpiť náušničky, tak nech príde a dohodneme, čo jej za to dám. Či peniaze alebo zemiaky, ale radšej zemiaky alebo slaninu, veď vieš.“
„Dobre, poviem jej to. A kedy má prísť?“
„Vieš čo, moja. Keď je teraz doma, bež po ňu, ja tu počkám. A tuto môj brat ti zatiaľ naplní vedro a vynesie hore. Dobre? No, bež už. Bež,“ škriekala Uľa ďalej a Anna sa zodvihla, bosými nohami prebehla na okraj ulice a odtiaľ hore po úzkom a prašnom vyšliapanom chodníku do kopca až ku kolibe.
To som obstál. To som teda obstál! Musím to vedro vyniesť hore, a to bez odmeny. Ani na Annu pritom nemôžem pozerať, pôjdem sám a nedostanem ani bozk. Čert nech berie Uľu! Do pekla! Pozeral som za Annou, ako beží, ako sa jej vlní sukňa a rukami roztopašne rozhadzuje, akoby mala vzlietnuť. Bol by som na ňu takto hľadel, až kým by mi nezmizla z očí, kým by sa nestratila v dverách tej ich koliby a možno i dlhšie v nádeji, že vyjde zasa von, prebehne nazad ku mne a Uľa zatiaľ niekam zmizne, vyparí sa ako gáfor, prepadne pod čiernu zem, či sadne na metlu a odletí. Ale opak bol pravdou. Z očí mi zmizla Anna a Uľa tu ostala. Naberal som teda hrnčekom vodu do vedra, no už nie tak zlostne, pretože mi došlo, že ak tú vodu odnesiem až hore, Annu ešte uvidím a možno by sme aj niekam spolu mohli ísť. Lenže ako jej to povedať, aby so mnou išla? A kam?
Keď bolo vedro konečne plné, keď sa hladina vlnila až na jeho okraji a ja som ho zdvihol, že ho odnesiem, ozvala sa Uľa znova.
„Jožko, kamže sa tak ponáhľaš? A čo nesieš?“
Zdvihol som hlavu a zbadal, že hore dedinou ide Jožo, Annin starší brat a na chrbte má nošu. Nevyzeral na to, že by sa túžil zhovárať s Uľou. Na otázku kam sa ponáhľa ukázal na kopec na kolibu a čo nesie, nato len tak kývol plecom a určite by nebol zastavil, keby Uľa nepokračovala ďalej: „Pozri my tu s bratom pre vás naberáme vodu. Anna išla po tvoju mamku, bo dačo od nej potrebujem, ale keď je už voda nabratá, mohol by si odniesť vedro hore, nie?“
Jožo opäť nemo prikývol, vzal vedro i hrnček a kráčal ďalej. Nikdy nebol zhovorčivý. Pozeral som za ním a hrýzol som si spodnú peru. Tak, on príde domov aj s vedrom, teda načo by som tam teraz išiel ja? Uľa všetko zbabrala. Zbabrala môj plán, do všetkého sa motá, do všetkého!
„Vidíš, ušetrila som ti námahu driapať sa do cigánskej koliby. Tak vedz, že si mi dlžníkom a ja vymyslím, ako mi to splatíš,“ nadchýnala sa svojim umom a zdanlivou výhodou, ktorú týmto získala a ako sa tak škerila, všimol som si, ako jej na krku poskakuje žila. Mal som chuť pristúpiť k nej, schmatnúť krk do dlaní a trošku pritlačiť prsty, nech si dobre zachrčí, zalapá po vzduchu, aspoň na chvíľku zmodrá a v budúcnosti si rozmyslí, či sa ku mne čo by len priblíži. Lenže kto by mi dal za pravdu? Nikto. Na pochopenie mojej krivdy a utrpenia som ostal sám. Odpľul som si na zem a pustil sa cestou domov. Pomedzi domy, záhrady a brechajúcich psov.
Naši cigáni nie sú ako iní, ale to som už hovoril. A ani ich koliba nad dedinou nie je kolibou, i keď to nikto inak nenazve. Je to vlastne dom a kováčska vyhňa. Annin otec je kováč, cigán Jano a každý hovorí, že na neho prišla druhá mladosť. To pretože, keď sa oženil s Johanou, narodili sa im Jožo a Anna, potom dlho nič a teraz, keď Jožo i Anna by mohli pomaly pomýšľať na svadbu, prišli im na svet ďalšie dve deti. Gejza a Mária, čo sa ešte len motajú popod nohy; Gejza nemá ani päť rokov a Mária ešte menej. Kováča Jana každý chváli. Nepodkúva len kone, ale komu čo treba zo železa, všetko urobí. Aj oková kolesá voza, aj celý konský postroj zrichtuje a keď niet do čoho pichnúť, vyrába so ženou laná. Pevné, konopné. Nemajú ani piaď vlastnej zeme, konope nepestujú, ale okrem nich v dedine všetci. Keď treba robiť na poliach, Johana sa ponúka, tiež Jožo a Anna, všade ich berú, lebo im často namiesto peňazí dávajú jedlo alebo konopnú priadzu a oni sú spokojní. Jožo potom chodí laná predávať do Krompách i do Gelnice a viete, ako to ide. Od cigána každý kúpi iba lacno, ale robia, nezhynú. Johana naviac prepichuje deťom uši. Malým dievčatkám z gazdovských rodín, ktoré si môžu dovoliť náušnice. Nahreje ihlu nad plameňom, potom nechá schladiť, aby už nebola horúca, ešte ju poleje špiritusom a prepichne ucho. Žiadna veda, ale volajú len ju, akosi jej to prischlo.
Otec mi raz vravel, že byť cigánom je teraz šťastie. Odkedy vypukla vojna, veľa chlapov povolali na front, veľa mladých, čo sa mali starať o gazdovstvo, no namiesto orby a žatvy sa učia zabíjať, ale ani jedného cigána neodvelili do armády. Ale ja im to prajem, teda tým našim, keď majú Annu. Annu s peknými nahými lýtkami, tenkými no pevnými rukami a pásom, čo zúfalo volá po objatí. Tak je, verím tomu, len keby nebolo škrekľavej Uli. Dumal som o tom, keď som sa vracal domov, no z myšlienok ma vytrhol dupot vojenských čižiem. Zdvihol som hlavu a videl, ako oproti mne kráčajú štyria nemeckí vojaci s akousi tetkou z Vojkoviec. Podľa mena ju nepoznám, ale už som ju tu videl, aj na trhoch, aj kdekade. Kráčali hore dedinou, zjavne sa ponáhľali a tak som sa im radšej vyhol. Nemcov ešte v dedine nemáme, načo by tu boli, i keď mi nie je jasné, načo sú inde. Ešte som chvíľku za nimi pozeral a potom prišiel domov, sadol na lavicu a premýšľal, ako by som sa dostal k Anne znovu.
Uľa sa zmenila. Nečakane, skoro akoby človek mávol čarovným prútikom a bolo mi to príjemné až do chvíle, kým som nevedel, prečo sa tak stalo. Sedieť a plánovať, ako sa zasa dostanem k Anne, som nevedel. Ešteže mi mama ráno nakázala narúbať drevo. Kvôli sestre a tomu, ako mi prekazila môj plán, sa vo mne nazbieralo toľko jedu, že som v dvore pred šopou rúbal a rúbal, klátiky sa štiepili, triesky lietali naokolo a vedľa mňa vyrastala stále väčšia kopa štiepok. Už by aj bolo dosť, ale ja som neprestával, teda až do chvíle, kým ku mne zrazu pribehla Uľa. Neškriekala, nič mi nenakazovala, len sa triasla a takmer zašepkala: „Zle je. Nemci vzali Jana, Johanu, Joža aj Annu.“
Nechápal som, znelo to ako správa zo zlého sna, na jazyk sa mi tisla otázka „Prečo?“, a ani neviem, ako som sa rozbehol na ulicu. V ruke som ešte držal sekeru, keď som uvidel, ako kráčajú nemeckí vojaci dole dedinou a medzi nimi aj naši cigáni. Štyria, malé deti ostali nevedno kde.
„Nevytàčaj sa! Prosím, poď domov,“ potiahla ma Uľa za rukáv, vzlykala, dokonca mi asi prvýkrát povedala slovíčko prosím, ale vo mne sa nahromadilo veľa otázok, čo sa premiešavali so zlosťou, chuťou vybehnúť von, zastaviť vojakov, urobiť čokoľvek, len tu nestáť, nepozerať bezmocne, lenže... Lenže čo som mohol urobiť? Sivé uniformy, samopaly, bodáky za opaskom, čože zmôžem sám? Možno keby som zbehol nižšie pod dedinu, možno keby som zavolal partizánov a tam by ich počkali, možno keby sa stal zázrak, veď zázraky sa predsa občas dejú, aj farár tak hovorí, ale... Zázrak sa nestal. Johana plakala, hlaveň jej mierila rovno na chrbát, Jano, Jožo i Anna kráčali ticho, do tvárí som im však nevidel, a to bolo možno i dobre. ažko sa pozerá do očí tomu, kto očakáva len to najhoršie.
Bol večer. Slnko už dávno zapadlo za hory, malá Ulinka spala v kolíske a za stolom sedel otec, Jura a ja. Mama s Uľou nakladali do tanierov zemiakovú kašu s horúcimi škvarkami, tú zbožňujem, ale teraz som nemal na jedlo ani pomyslenie. Lyžica v mojich rukách bola neuveriteľne ťažká, akoby som nebol schopný žiadneho pohybu a len som zízal na jedlo predo mnou, keď Uľa rozprávala.
„Jožo bol zháňať robotu vo Vojkovciach. Chlapov je málo, skoro všetko na vojne, ale dnes nemal akosi šťastie. Vraj sa mal ženiť. A hlupák sprostý, keď bol u jednej tetky, čo ho s krikom hnala preč, vraj len počkal, kým zavrie dvere a potom jej od zlosti skočil do záhrady a ukradol hustku, čo tam práve sušila. Neviem, možno ozaj len z pomsty, lebo mu vraj nadávala, možno ju chcel odniesť niekam svojej frajerke a potešiť ju. Lenže ho videli. Zavolali Nemcov a tak sa po neho vybrali.“
„A prečo vzali všetkých?“ opýtal som sa, hoc sa mi žiadalo najmä vedieť, prečo vzali Annu.
„Jano vpustil Nemcov do koliby, vraj nech sa pozrú, že tam niet nič kradnutého. Ale bolo. On o tom nevedel. A keď mu chceli odviesť syna, keď ho hnali pred sebou a došli po prameň, tak ich dobehol a postavil sa pred Joža, začal ho brániť. Tresli ho pažbou do tváre, videla som to. Potom dobehla Johana s Annou, dvíhali ho, ale to už Nemci brali Joža i Jana. Tá tetka, čo išla s nimi, v rukách držala svoju hustku, ale nemám pocit, že toto chcela. Najmä keď Nemci zbili Johanu aj Annu a potom im kázali, aby išli s nimi aj ony, bola tetka bledá ako krieda. Ani sa s nimi nepustila cez dedinu. Na lúky vybehla tam hore a domov šla isto cez les.“
„Myslíš, že ich pustia?“ túžil som vedieť, ale čo si už kto môže myslieť v týchto mrcha časoch? Videl som ten pohľad, čo po mne hodil otec a viac som sa nepýtal. Uľa sa rozplakala. Až po chvíli začala pokojnejšie, i keď nie pokojne.
„Vzala som malého Gejzu a Máriu. Odviedla som ich do Vojkoviec, tam majú rodinu. Nech sa o nich postarajú, kým sa vrátia. Hádam sa len vrátia.“
V tej chvíli som prvýkrát pocítil, že mám svoju sestru rád.
Keď konečne vojna skončila, chlapi sa vracali z armády. Cigánska koliba nad Slatvinou už nestála, len ruiny. Padla za obeť bojom. Beztak bola dlho bez života. Len teraz, vlastne pár mesiacov po tom, čo nastal čas mieru, za slnečného svitu konca leta k nej kráčali do kopca dve ženy. Videl som ich, až keď boli nad dedinou, ale neváhal som ani na chvíľku. Bežal som za nimi a keď som k nim prišiel, stáli už pri zničenom dome.
„Anna, ty si?“ opýtal som sa a ona na mňa hľadela, akoby sa snažila spomenúť si.
„Kde mám deti? Gejza a Mária sú kde?“ spýtala sa ma Johana, jej matka.
Obe vyzerali inak, také zmenené, chudé na kosť a z ich tvári sa nedalo vyčítať nič. Ani bolesť, ani radosť, ani smútok, možno stopy starého strachu, čo sa vryl až do podvedomia, splynul s nimi v jedno a nedával viac priestoru na nič iné.
„Uľa ich vzala. Moja sestra. Žijú v osade pri Vojkovciach. Že tam máte rodinu. Isto sú tam, veď im neraz niesla jedlo. Viete, tá zima pred oslobodením bola...“
„Ideme,“ kývla Johana Anne a tá sa otočila, ani na mňa nepozrela.
„Anička, otca a brata máš kde?“ vyhàkol som, nevediac či dobre robím, ale určite sa ma na to budú doma všetci pýtať.
„Na nebesiach,“ zašepkala Anna, keď predsa na chvíľku zastala. Hoc jej nevytiekla ani slza, možno pretože jej už žiadna nezvýšila, videl som jasne, ako sa jej chvejú pery. „Šli do neba rovno z pekla. Z Nemecka. Tam sme boli. Vlakom nás odviezli v dobytčáku, dali do lágru, nie každý prežil. Nútené práce. Až kým Rusi...“
„Anna, poď už! Poď, chcem si vidieť deti!“ súrila Johanna.
Anna sa otočila a pobehla za ňou. Nebežala ako kedysi, bezstarostne s vlniacou sa sukňou a rukami, čo rozhadzovala ďaleko od tela, akoby chcela vzlietnuť. Teraz len bežala. Aj ja som mal chuť bežať. Bežať a nemyslieť. Stratiť sa a nejestvovať. Či jestvovať inak. Lebo v tej chvíli sa vo mne ozaj niečo stratilo. Moje detstvo. Hej, tak je. Presne poznám deň i hodinu, kedy mu bol koniec.
* * *
Poznámky autora
Minerálny prameň Anna – sa nachádza v obci Slatvina a je verejne prístupný. Ešte v štyridsiatych rokoch sa vyvážal ako predajný minerálka, dnes voľne odteká. Je to hydrouhličitanovo-chloridová-sódno-vápenato-horečnatý prameň so súčasnou výdatnosťou 4,5 l za minútu. Koncom 19. storočia tu dokonca postavili kúpele, kde sa touto vodou liečilo. Využívala sa najmä pri zažívacích a dýchacích problémoch, tiež pri ochorení ľadvín. Jej účinok spočíva najmú v bohatom zastúpení stopových prvkov, medzi ktorými sa nachádza aj v minerálkach inak vzácne a účinné lítium.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
