login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Vodení

@ :: Poviedky ::     Nov 06 2012, 15:42 (UTC+0)

Rieka Laborec je hranicou medzi budkovským a palínskym chotárom. Práve pri nej údajne dochádzalo k úkazom, na ktoré niektorí ľudia dodnes veria a nevedia si ich vysvetliť.

Miesto: Budkovce, okres Michalovce
Čas: 1946
Autor: Slavomír Szabó

       Keď mi otec povedal, že pôjdeme neskoro večer do Palína, potešil som sa. Niežeby som rád pracoval po nociach, ale už beztak som mal dobrý týždeň problémy usnúť a vedel som, že až do rána by som sa len prehadzoval z boku na bok. Neviem ani poriadne prižmúriť viečka, vlastne snívam s otvorenými očami, no snívam rád.
       Aby ste mi rozumeli, Borča je to najkrajšie dievča, aké si len môžete predstaviť. Nie je vysoká a chudá, ale ani šťúpla a tučná, je taká akurát. Vlasy skôr svetlé než tmavé, oči, na ktoré sa neviete do sýtosti vynadívať, a úsmev, Bože, pre jej úsmev by sa mohol jeden muž zblázniť, alebo aj dvaja, traja, či rovno všetci muži sveta. A múdra je, to hej, veď nie nadarmo ju vzali na školy. Bude z nej úradníčka a to sa len tak niekomu z Budkoviec nepodarí. Ešte ako deti sme chodili do jednej triedy, ale len päť ročníkov, lebo potom vraj škoda takej šikovnej žiačky, aby sedela v dedinskej škole a odvtedy sme sa vlastne ani poriadne nerozprávali. U nás v Budkovciach sa dievčatá delia na dve skupiny. Viac je ich medzi dievkami, teda tými, čo budú vždy robiť len na poliach a okolo dobytka. No a potom je tu pár dievčat, ktoré dievkami nemôžete nazvať, lebo by ste ich urazili. Tie nikto nevolá inak než slečny a Borča patrí medzi ne. Už aj šaty si oblieka ako dáka meštianka z Michaloviec, v zime na priadky nechodí, lebo sa vraj musí veľa učiť a na zábavy iba tak trošku popozerať, niekedy i zatancovať, ale nie s každým, lebo ona je už taká, že keď sa k nej niekto z nás pritlačí, tak jej vraj smrdí potom. Ale usmieva sa často, len keby som niekedy vedel, či to z lásky, alebo sa zo mňa smeje. Ale zo mňa by sa nemusela. Niet tu väčších gazdov ako moji rodičia, nik nemá viac polí, krajšie jalovice a naše kone pozná celý Zemplín. Len či to vie aj oceniť. Či jej nie je viac dáky úradník v úzkou kravatou, okuliarmi a pečiatkou, ktorou vládne nad obyčajnými smrteľníkmi.
       Už veľakrát som na to myslel, aký by mal byť jej frajer, veď je v dedine asi jediná, ktorej tiahne na osemnásť a ešte žiadneho nemala. Nik jej nie je dobrý. Ale našlo by sa dosť takých, čo by obskakovali okolo jej nôh ako také štence s vyplazenými jazykmi, rozžiarenými očami a za jediné pohladenie by od šťastia vrteli zadkami. Lenže Borča je slečna a my, sedliacki chlapci, iba parobkovia páchnuci hnojom a znojom.
        „Pôjdeme večer o desiatej a prídeme po polnoci. Andriš, počúvaš ma?“ prizrel sa mi otec bližšie, keď zbadal ako som sa zasníval a hľadel kamsi na prázdnu stenu.
        „Hej, otec, počúvam.“
        „Takže zrno na voz naložíš ty. Dvanásť mechov bude stačiť, aby sme niečo do rána stihli pospať. Vstávame za svitania a pomôžeš mi pripraviť kone.“
       Otec hovoril, akoby si myslel, že ja do svitania naozaj niečo pospím. Nepospím. Ísť s ním mlieť zrno do palínskeho mlyna, aspoň mi rýchlejšie zbehne čas. Palínsky mlynár je kalvín a my rímokatolíci. Tak to nejako vychádza, že ak melie cez deň, tak len pre kalvínov a v noci pre ostatných. Nikdy som nepochopil prečo, ale to je jedno. A príprava koní? Naša Milka a Hannover sú tie najkrajšie na okolí. Nečudo, že keď je dáky sviatok, kde kto si nás objedná, aby sme vzali koč a naše tátoše. Chcú sa takto ukazovať, mať parádnu jazdu cez celú dedinu, aby ich každý videl. Ja musím najskôr poriadne vypucovať koníky, aby sa srsť leskla, na hrive im upletiem pekné vrkôčiky s farebnými mašličkami, aj postroj je samá pentlička a kopytá im natriem čiernym boxom. Koč si požičiavame od strýka. Vozov máme dosť. Rebrinák, hnojník a aj maďarčák, čo je už len na vozenie ľudí a nie sena či hnoja, ale ten mám vlastne po celý rok stojí a otec ho vyťahuje, iba keď ideme a odpust do Malčíc. Kto chce parádnu jazdu, potrebuje koč. A zajtra sa žení Jožko, môj najlepší kamarát. Berie si Haňku, no a Haňka je Borčina sesternica. Borča pôjde za družičku a ja za družbu. Jožko to tak zariadil, veď mi neraz povedal, že po nej vzdychám ako chorý somár a teraz, keď si povedie svoju budúcu nevestu pred oltár, ja mu budem s Borčou družbiť. Stačilo, keď som si to čo len na okamih predstavil a od vzrušenia som až k sebe tlačil kolená.
        „Kam zasa pozeráš? Choď naložiť to zrno na rebrinák, čo sa s tebou porobilo!“ vyrušil ma teraz dedo, čo inak sedával len celé dni na lavičke, bedákal, ako ho bolí chrbát a fajčil tabakové listy, ktoré pestoval na záhrade.
        „Hej, idem už, idem,“ zahundral som a vybral sa do sypanca po mechy. Inokedy by som možno povedal, že sú ťažké, ale teraz som v sebe cítil toľko sily ako dlho nie. Hodil som prvý mech cez plece a vykračoval do stodoly k vozu. Opäť sa ma chytali predstavy zajtrajšieho rána. U nás v Budkovciach býva zvykom, že každý družba ide po svoju družičku k nej domov. Práve tam rozváža mladých otec na koči, družba sa nechá priviesť ako veľký pán, zaklope a popýta dievku, či s ním pôjde družbiť, lebo ženích a nevesta tak chcú, ale aj ona by mala súhlasiť. Ešte nebolo takej, čo by družbu odmietla, hoc dievčatá často čakajú a kukučkujú cez okno, ktorého mládenca jej pridelili. Ako sa zatvári Borča, keď uvidí, že môj otec na koči k nej vezie práve mňa? Až ma striaslo, keď som zhodil mech na rebrinák a zdvihol ruku čuchajúc k podpažiu. Potom aj k druhému. Dobre, že som tak urobil. Keď jej pot smrdí, ráno sa umyjem nielen vodou, ale aj mydlom! Nápad sa mi natoľko zapáčil, že už som prácu ďalej neodkladal a večer, keď sa už zotmelo a prišiel čas, zapriahol som Milku s Hannoverom do voza a vybrali sme sa do Palína.

       Myslel som, že noc mi pri práci prejde rýchlejšie a možno i na chvíľku budem myslieť na iné než Borču. Kone prešli rýchlo prašnou cestou pomedzi polia až k Laborcu, potom cez most ponad vodu na palínsku stranu a odtiaľ to je do mlyna len kúsok. Otec po celý čas mlčal, ale zato keď sme došli k mlynárovi, rozhovoril sa. Najskôr sa handrkovali o cenu, otec ponúkal menej ako zvyčajne a mlynár zasa žiadal viacej ako obvykle. Vedel som, ako to skončí. Zjednajú sa na tej istej sume ako minule, predminule, vždy, odkedy si pamätám. Hľadel som na nich pohľadom zaľúbenca a nevedel som pochopiť, ako dvaja dospelí chlapi dokážu strácať čas v takomto zjednávaní, keď beztak vedia, ako to dopadne. Zdalo sa mi to ako rúhanie, míňanie času, ktorý môže každý človek vyplniť láskou, či aspoň slastnými predstavami. Celý svet sa mi zdal naruby. Nechápal som s akým záujmom rozprávajú o tom, ako sa po vojne konečne zapĺňajú trhy tovarom a čo všetko sa dá zohnať v Michalovciach na jarmoku. A keď začali hovoriť o vojenských čižmách, že ich je teraz všade plno a za lacný peniaz, keď obaja pokyvovali hlavami, že to je dobré, dokonca veľmi dobré, až som mal chuť medzi nich skočiť a poťukať im po čelách, či sa ich všetky myšlienky točia len okolo peňazí, čižiem a trhov a či už zabudli, že sú aj omnoho krajšie veci a priam sa núkajúce zážitky, pre ktoré hodno ozaj žiť. Kedy sa vlastne muž zmení natoľko, že namiesto o kráse žien začne rozmýšľať už len o tom, ako usporiť, ako zarobiť, ako čo nakúpiť? Ale keby som ozaj medzi nich skočil, ozaj poťukal otcovi po čele, bolo by zle. Viac než zle, lebo otec a matka sú vždy v úcte, na slovo ich treba poslúchať a bez ohľadu na to, koľko mám rokov, otec by na mne polámal palicu.

       Keď mlynár konečne domlel a namiesto zrna bola vo vreciach múka, vybrali sme sa naspäť do Budkoviec. Otec opäť stíchol, len sedel na kozlíku, držal opraty a kone kráčali pomaly, potme. Musím sa priznať, hoc som ešte len nedávno myslel, že túto noc neusnem, začala mi akosi oťažievať hlava. Obloha žiarila množstvom hviezd, mesiac civel nadol iba ako taký tenký kosáčik a vzduch sa v bezvetrí nehýbal. Kone monotónne kráčali, keď moju pozornosť upútali malé svetielka. Ak by som zdvihol hlavu k oblohe, bol by som presvedčený, že sú to hviezdy. No hviezdy stoja, nehýbu sa a toto čudo svietilo nie nad nami, ale rovno kdesi pred koňmi. Na tohoročného Svätého Jána si už ani nepamätám, teda ani svätojánske mušky to nemohli byť. Svetielka poletovali, mihali sa pred očami a ak som trochu prižmúril viečka, videl som ich ako tenké čiarky, vzduchom sa hmýriace svetelné červy, čo poletujú bez krídel, bez zmyslu, len tak, vytvárajúc akési magické obrazy, ktorých zmysel mi unikal. Únava na mňa padala stále hlbšie a hlbšie, svetlá sa neustále menili, blikali, dokonca natoľko, až som mal v jednu chvíľu pocit, že všetka čerň noci zmizla a nahradil ju jas vychádzajúci odkiaľsi z útrob ničoho, či akéhosi dlhého svetelného tunela, ktorý ma lákal rečou bez slov, pozýval, nech doň vstúpim, nechám sa ním pohltiť, zalejem sa všetko objímajúcimi lúčmi a splyniem s nimi v jedno. Bolo to čosi zvláštne, mimoriadne, aspoň tak to vidím teraz, lebo akoby som v danú chvíľu nebol schopný ničoho, tobôž myšlienok.
       V tom stave medzi snom a bdením som odrazu pocítil úžasnú úľavu. Neviem od čoho, okrem strachu, že by ma Borča mohla odmietnuť, ma dnes neťažilo nič. Ale i tak som sa odrazu cítil zvláštne, nesmierne ľahko, akoby som nič nevážil, ba mal som pocit, že ak by som roztiahol ruky, vzlietnem. Bolo to zvláštne, príjemné, nádejné, i keď neviem akú nádej to všetko ponúkalo, opájal som sa ňou.
        „Do riti! Pŕŕŕ...“ zakričal odrazu otec a trhol uzdou, až oba kone zdvihli hlavy a Hannover zaerdžal. Razom som sa prebral a pozrel, čo sa deje.
        „Spal si?“ obrátil sa ku mne otec.
        „Asi. Možno trošku.“
        „A videl si niečo?“
        „Čo som mal vidieť, keď som spal?“
        „Pŕŕŕ, nazad,“ pokúšal sa otec otočiť kone a na moju otázku neodpovedal.
        „Čo sa stalo?“ nedalo mi pokoja, otec vyzeral zlostný.
        „Bažiny. Zašli sme do bažín!“
        „Zišli sme z cesty?“
        „Určite. Aj ja som zaspal, ale aj kone? Veď hádam nešli v spánku?“
       Milka a Hannover touto cestou prešli mnohokrát a nebolo im treba hovoriť nič. Len popohnať alebo spomaliť, určite by nezblúdili, nech je tma aká je. A tma bola poriadna. Zdvihol som hlavu k oblohe, ale namiesto mesiaca a hviezd som už videl iba nepreniknuteľne čiernu plochu, ba ani obrysy oblakov sa nedali rozoznať.
        „Ča! Hijó!“ popoháňal otec kone ďalej, skúšal zmeniť smer, ale tie sa správali, akoby ich zapriahol prvý krát. Grošovaná Milka bola svetlá, na jej nohách sa dalo poznať, ako hlboko zapadla do blata. Mali sme šťastie, bolo to tak na lakeť, ale prečo vlastne?
        „Skočím do vody a potiahnem ich?“ ponúkol som sa, ale otec mi len strčil do rúk popruhy a povedal, že skúsi on. O chvíľu sa už brodil, postavil sa pred voz, chytil obe kone za ohlávky a šiel. Milka a Hannover sa konečne začali otáčať. Poslušne ako vždy, už im nemusel vravieť nič, a keď ich natočil, kam chcel, vyliezol späť ku mne.
        „Andriš, teraz nespi!“
       Nechápal som prečo mi tak hovorí, ale veď dobre, o chvíľu som doma a ľahnem do postele, mechy s múkou stačí zložiť ráno. Opäť som hľadel pred seba a žiariace svetielka sa mi nahrnuli pred oči, aby pokračovali vo svojom tanci. Všetko sa zopakovalo. Všetko. Pocit ľahkosti, odlúčenia od všetkých myšlienok a chuť nechať sa pohltiť tunelom jasu, ktorý ma pozýval rečou bez slov.
        „Andriš, nespi! Rozprávaj sa so mnou!“ zopakoval otec a keď mi pozrel zblízka do tváre, asi videl môj blažený úsmev.
        „Andriš, pamätáš sa, keď prišli vojaci?“
       Prikývol som.
        „Neprikyvuj, ale hovor. Pamätáš sa?“
        „Hej. Ale neviem, ktorých máš na mysli. Nemcov, Maďarov, alebo Rusov?“
        „Všetkých. V polovici októbra Nemci, čo vyhnali deti zo školy, že si tam zriadia nemocnicu. A ešte koncom toho istého mesiaca Maďari, čo boli telefonisti a ťahali drôty z nemocnice na všetky strany, kde sa čakali boje. Aj jedni aj druhí nám chceli koníky zobrať, až som ich musel skrývať. A potom nad dedinou lietali ruské lietadlá. Kto mohol, z dediny utiekol, alebo sa aspoň skryl do pivnice. Vieš ako som sa vtedy bál, že prídeme o Milku a Hannovera? A keď koncom novembra prišli Rusi, to som ich poriadne schoval, nech ich nerekvírujú pre vojsko.“
        „Aha,“ pokrútil som hlavou. „A prečo to hovoríš?“
        „Tak. Aby si nespal. Aby som nezaspal ani ja a aby nezaspali ani kone.“
        „Tie určite nezaspia,“ zdali sa mi otcove reči čudné.
        „Pozri na oblohu. Vidíš tam niečo? Nič!“
        „Už som pozeral.“
        „Tak pozri okolo seba. Vidíš dačo? Čokoľvek. Strom, kríž pri ceste, most, hocičo.“
       Otáčal som sa na všetky strany, ale nech som sa pokúšal akokoľvek preniknúť zrakom cez tmu, nič som nevidel.
        „A taký močiar? Veď tie sú inde, mali sme ísť len našou cestou, polia a pastviny z oboch strán až po Laborec aj za ním. Kde sú tie polia a kde je rieka?“
        „Musí to tu niekde byť, veď sme šli dobrým smerom,“ nechápal som.
        „Ale to by sme už boli aj desaťkrát doma.“
       Otec mal pravdu. Kone ťahali voz stále akousi vodou, čo čľapotala, nikde naokolo obrysy ničoho, len tma a svetielka. Niekedy ich bolo nemej, niekedy viac, objavovali sa, mizli a to bolo všetko. Hľadel som na ne, zíval.
        „Andriš nespi! Doma pospíš, rob hocičo, ale teraz nesmieš zaspať!“
        „Prečo?“
        „Andriš, ráno pôjdeš po Borču. To je pekné dievča, dobrú družičku ti vybral Jožko. A ideš za družbu prvýkrát, tak k nej buď milý, lebo tak treba s dievkami.“
       Borča! Ako som mohol na ňu v tejto chvíli zabudnúť? Neviem, prečo mi ju síce otec pripomenul, isto len aby rozprával, však hudie o vojakoch, potom o svadbe, ale akoby do mňa vošlo viac sily.
        „Nepoženieme kone rýchlejšie? Pozri, ako sa vlečú,“ prehodil som, nech vidí, že aj ja sa snažím voľačo urobiť.
        „Rýchlejšie nie. Čo ak ideme zlým smerom a zapadneme hlbšie do vody?“
        „Akože zlým smerom? Nevieš, ktorý smer je dobrý?“
        „Neviem,“ priznal otec a zdalo sa mi, že z jeho hlasu cítim nejasnú obavu. „Vieš čo Andriš? Spievajme!“
        „Čože?“
        „Spievajme, aby sme nezaspali. Hocičo, len teraz nesmieš zaspať. A nepozeraj do tých svetiel!“
        „Myslíš tie mušky, alebo čo to je?“
        „Hej, zalužicke poľo s ružami okolo...“ začal spievať otec na plné hrdlo a zdalo sa mi to zvláštne. No otec je otec a tak som poslúchol. Ak by nás niekto stretol, pomyslel by si, že sme dvaja opilci alebo dvaja blázni. Piť sme nepili, ale inak by mal možno pravdu.

       Neviem ako dlho sme spievali. Dve, tri či štyri hodiny? Po každej piesni otec začal novú. Iba raz mu hlava padla nabok a naše koníky sa otočili viac napravo, už nie tam, kam ich poháňal a po chvíli vyšli na suchú zem.
        „Myslíš, že sme na dobrej ceste?“ opýtal som sa.
        „Na akej dobrej ceste, keď sme okolo močiara nemali ísť?“
        „Pozriem,“ navrhol som, zoskočil na zem a vrátil sa pár krokov dozadu. Zdalo sa mi to ako sen, ale žiaden močiar tam nebol. Odrazu ma ktosi schmatol za košeľu. Otec.
        „Nepočúvaš, keď sa tebou kričím, aby si nikam nešiel?“ zlostil sa a nedal si vysvetliť, že som ozaj nič nepočul. Veď nie som hluchý!
        „Sadni na voz a spievaj! Vyčkáme do svitania. A nezaspi!“
       Urobil som, ako chcel. Keď sa rozvidnelo, uvideli sme, že sme na ceste uprostred polí, ba že dokonca už vidíme aj most cez Laborec, vlastne akoby sme ani nepoblúdili, len zastali niekde ani nie v polovici cesty.
       Správne som predpokladal, že si v túto noc nepospím. Myslel som síce, že to kvôli Borči a nie, že ma bude otec nútiť spievať. Kone som poriadne vypucoval, aj kopytá pretrel boxom, zaplietol na hrivách vrkoče, natiahol slávnostné postroje a potom sa umyl tak, ako som si predsavzal. S mydlom. Už som sa videl, ako sadám na koč, ako ma otec vezie k Borči, ako ju volám za svoju družičku a ona sa usmieva, ale týmto sladkým predstavám, čo sa čochvíľa dočkajú naplnenia, som sa nemohol oddať neplno. Rušili mi ich otec s dedom. Najmä dedo, keď rozprával, že sa za nás pomodlí, že pri nás stála Bohorodička i všetci svätí, že sa nakoniec zlo nezavŕšilo, lebo tie svetlá už stiahli mnohých nevedno kam. Vodia ich z krajiny nášho sveta do krajiny, čo jestvuje nevedno kde, možno za hranicou toho, čo vidíme, čo sme schopní poznať, kde sme schopní života. Človek sa potom celkom stratí, neostane po ňom ani stopa a vraj by nebolo nič výnimočné, kedy sme zmizli aj s vozom a koňmi.
        „Vodilo vás! Vodilo, ale ešteže tak, ešteže ste nezaspali a nešli v spánku ako slepí tam, kam vás svetlá ťahali. Nikto nevie, čo to je. Či zblúdilé duše utopených, či oči bosoriek. No vy ste sa vrátili. Dobre tak, dobre tak.“
       Jasné, dedo hovoril ešte veľa, oveľa viac, ale kto by ho počúval? Čakala ma Borča. Nie dievka, ale slečna Borča. A mne sa srdce roztĺklo tak ako nikdy predtým.

* * *

Poznámky autora:

Rieka Laborec – Rieka Laborec, pretekajúca cez mesto Michalovce i jeho okres , pramení na severovýchode Slovenska v Nízkych Beskydách. Jej tok sa tiahne východoslovenským regiónom v smere na juh, pričom je dlhý 135 km. Končí na Zemplíne, kde sa pri obci Oborín vlieva ako pravostranný prítok do Latorice. Medzi obcami Budkovce a Palínom delí územie na budkovský a palínsky chotár.

Charakter rieky sa mení v oblasti Východoslovenskej nížiny. Zatiaľ čo vo vyšších polohách vytvára s ľavostrannými prítokmi riek Udava a Cirocha riečny vejár, v nížinnej polohe je to pokojná rieka, ktorej prietok na Zemplíne výrazným spôsobom dopĺňa rieka Uh asi 16 kilometrov nad ústím do Latorice. Celková plocha povodia je 4 522 štvorcových kilometrov.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 5181