Čarovné kvety
@ :: Poviedky ::
Jun 01 2006, 19:50 (UTC+0) | 
Vyšná Myš¾a v súèasnosti |
Miesto: Vyšná Myšľa
Čas: pravdepodobne rok 1932
Autorka: Eva Hajdu
„Au!“ bolestivo vykríkol Števko a dlaňou si prikryl čelo. Dostal plný zásah handrovou loptou od Ivana, najstaršieho spomedzi šarvancov, čo sa pravidelne v podvečer schádzali na konci Vyšnej Myšle pri železničnej trati. Tu mali svoje obľúbené miesto na hry. Ivanovi už tiahlo na desiaty rok, kým ostatní chlapci mali poväčšine sedem, osem.
„Keď si nemehlo, tak ti treba!“ osopil sa Ivan a premeral si útleho Števka pohrdlivým pohľadom. „Nabudúce pozeraj za loptou alebo nechaj tak, keď to nevieš!“
Števko sa nazlostil až očervenel ani rak. Juj, ako rád by to tomu nafúkancovi vrátil! Takú by mu šmaril, že by spadol do trávy rovno na ten svoj tučný zadok! Ibaže... ibaže takým hrdinom bol jedine vo svojich tajných predstavách. V skutočnosti len vtiahol hlavu medzi plecia a neodvážil sa odporovať. Veď Ivan, okrem toho, že bol najstarší, bol i najrobustnejší. Od samého začiatku si prisvojil postavenie vodcu. A vo svojej bande nestrpel žiadne prieky.
Na lúke pri trati, mali dedinskí chlapci svoj vlastný svet. Tu sa mohli každý deň navystrájať, koľko len vládali. Najradšej sa hrali s loptou. O takej naozajstnej mohli len snívať, nuž si pohotovo našli náhradu. Pevne zmotali veľké klbko z handier alebo namočenej kravskej srsti a lopta bola hotová.
Na kraj sa pomaly spúšťal súmrak ako jemný závoj. Rozľahlé lesy okolitých Slanských vrchov potemneli ešte viac a na obzore vytvárali tmavú bariéru. Zdalo sa, že s prichádzajúcim večerom zmohla aj chlapcov únava. Handrovú loptu bolo už beztak vidieť len ťažko a aj nohy akosi viac oťaželi. Jeden po druhom si posadali v kruhu do mäkkej trávy.
„Aha, tam!“ odrazu vzrušene vyhàkol Janko a natiahnutou rukou nástojčivo ukazoval kamsi pred seba, smerom k Olšave. „Zasa sú tam tie plamene! Tak ako minule!“
„Kde? Čo to trepeš, aké plamene? Ja nič nevidím!“ zatiahol naoko nebojácne Ivan, no v hlase zaznel i nepatrný náznak strachu. Jeho istota sa odrazu začala vytrácať.
„Má pravdu, aj ja som to teraz zbadal!“ pridal sa Števko a ako urieknutý upieral zrak jedným smerom. „Moja starká vravia, že sú to plamenní chlapi.“
Chlapčiská všetci to jedného vytriešťali oči do hustnúcej tmy. Nikto nechcel vyzerať pred druhými ako zbabelec, no nebolo im všetko jedno.
O tajomných plamienkoch na okrajoch rolí pod lesom sa vo Vyšnej Myšli vedelo, videl ich už kde kto. Povrávalo sa, že sú to blúdiace duše màtvych, čo umreli bez vysporiadania majetku. Vraj pokým sa nevymedzia presné hranice ich pozemkov, dovtedy budú ako svetielka behať po poliach.
„Somarina! Žiadni plamenní chlapi predsa neexistujú, to len sraľovia ako tuto Števo môžu takému dačomu veriť!“ opäť zarýpal Ivan.
„Hej? Tak čo je to podľa teba, keď si taký múdry?!“ vyprskol zlostne Števko.
„No, ja som počul od otca, že sú to vraj akési plyny unikajúce spod zeme,“ zamiešal sa nesmelo Ondro, vyziabnutý výrastok, čo býval o dva domy povyše Števa.
„To iste, a odkedy plyny takto behajú?“ nedal sa Števko.
„Aha, pozrite, zasa sú tam!“ prerušil ich Janko, ten, čo zbadal plamienky ako prvý.
Na okraji bukového lesa sa pohybovali skupinky drobných svetielok, a keď sa poniektoré stretli, poriadne to zaiskrilo.
„To bola šupa! Videli ste to?“ zhíklo ktorési chlapča zozadu.
„Veď keď existujú bosorky a všelijaké čary, tak prečo by nemohli byť aj plamenní chlapi?“ dobiedzal aj naďalej Števko.
„Cha, a to ti zasa kto narozprával? Že vraj bosorky!“ vysmieval sa Ivan, Ivan, ale napriek tomu nervózne poškuľoval, či nezbadá ďalší plameň.
„Mišóóó! Už nech si doma, lebo ti tatko narežú na zadok!“ ozval sa odrazu do tmy piskľavý dievčenský hlas a urobil koniec ďalším dohadom. Všetci vedeli, že je to Zuza, staršia sestra ich kamaráta Miša, ktorá si na svojom bratovi vždy rada zgustla. Aj teraz z jej hlasu zlomyseľnosť priam sršala.
Drobný pehavý Miško sa dosť neochotne pozviechal z trávy, zamumlal čosi na pozdrav a so zvesenou hlavou zamieril k štíhlej postave, nejasne sa črtajúcej na okraji lúky.
„Mať takú sestru, tak sa radšej obesím,“ zašomral Ivan a ostatní vyprskli smiechom.
Už sa celkom zotmelo a aj svetielka sa kamsi vytratili. Chlapci, čo ešte zostali na lúke, hodnú chvíľu napínali oči do diaľky, no zdalo sa, že aj plamenní chlapi sa pobrali preč.
Ukazoval sa ďalší pekný slnečný májový deň. Na tento čas bolo nezvyčajne horúco, takmer ako v lete. Blankytná obloha bezoblačná a počasie priam lákalo k vode. Števko vedel, že zopár jeho kamarátov sa už vybralo kúpať sa do Olšavy. Zakričali na neho, keď míňali ich dvor, ale Števa už matka medzitým stihla zapriahnuť do roboty.
„Keď sa naješ, zober kravy k vode a obriaď ich,“ boli jej prvé slová, keď sa došuchtal z prednej izby do príkletu. Práve rozkladala oheň v peci, aby mohla navariť to, čo jedávali najčastejšie. Hustú zemiakovú polievku. „A podaj mi zo špajztruny ten veľký hrniec, keď tam už stojíš,“ kývla hlavou k drevenej lavici, čo zároveň slúžila ako truhlica na ukladanie riadu.
Chlapča poslúchlo a potom podišlo k stolu, kde ho čakal krajec chleba s maslom a hrnček mlieka. Mladšia sestra Regina bola už dávno hore, to len on si dnes pospal trochu dlhšie než zvyčajne.
V gazdovstve prevažovali ženy – babka, mama a sestra. Otec odišiel pred štyrmi rokmi do Kanady za robotou a odvtedy bol jediným mužom v dome on, Števko. Často si ho kvôli tomu doberali, aj sa preto niekedy zlostil.
Keď dojedol i posledné omrvinky, vyšiel na dvor zaliaty ostrým slnečným svetlom, že až oči pichalo a žmúriac zamieril popri komore a šope dozadu k chlievom a maštali. Keď prechádzal povedľa studne, ozvalo sa prenikavé kotkodákanie kàdľa sliepok, ktoré vyrušil z pokojného zobkania zrna, čo im pred chvíľou rozhádzala Regina. Obďaleč ošklbávali trávu husi a kačky a keď strčil hlavu do chlieva, kde práve babka nalievala do válova pomyje, odpovedalo mu nedočkavé zagrúlenie.
„No čo, už si hore, ty spachtoš?“ usmiala sa na vnuka a položila prázdne vedro na zem.
„Ehm,“ prikývol Števko a naďalej upieral zrak na spokojne mľaskajúce prasiatko. „Včera večer sme videli plamenných chlapov,“ vysúkal nakoniec zo seba a čakal, čo na to povie babka.
„Nehovor, a kde? Vari zasa tam pod lesom, alebo pri rieke?“
„Ehm,“ zamrmlal.
„Ej, ale si mi dnes zhovorčivý,“ zasmiala sa stará mať a postrapatila mu vlasy. „A čo, bál si sa?“
„Nóó, tak trochu,“ zatiahol trochu zahanbene. „Ale aj ostatní sa báli, dokonca aj Ivan!“ zdôraznil, aby si babka nebodaj nemyslela, že je dáky strachopud.
„Tých sa nemusíš báť, oni ti neublížia,“ upokojovala ho, „ale radšej ich nechaj na pokoji tam kde sú. Všeličo sa o nich hovorí, veď vieš,“ dodala pre istotu.
„Ale že vraj to sú len také babské reči. Že to zo zeme uniká plyn,“ pokúsil sa Števko odporovať.
Babka mu pozrela rovno do očí a pokrčila ramenami. „Mne ešte moji rodičia hovorili, že to sú nebohé duše, a ty takto? A keby to bol plyn, prečo by horel? Kto by ho zapálil?“
„Takže čary existujú?“
„Sú ľudia, čo dokážu pohľadom urieknuť zajaca, aby zastal a nehýbal sa. Potom ho len chytia a je ich. Keď to dokážu živí, čo my vieme, čo zmôžu màtvi. Báť sa ich nemusíš, pokiaľ sa im budeš vyhýbať!“
Števko prikývol a vyspätkoval z dvier. Už ho omrzelo pozerať na prasa a starká si takisto zase hľadela svojej roboty. Predstava kúpania v rieke bola omnoho lákavejšia. A možno, že tam stretne aj niektorého z kamarátov. Ponáhľal sa do maštale, kde ho hneď privítalo známe zabučanie. Obe kravy akoby vytušili čo ich čaká, netrpezlivo pohodili rohatými hlavami, až zarinčali reťaze, ktorými boli uviazané o drevený kôl. Chlapec ich odviazal a zvieratá poslušne vyšli jedno za druhým von na dvor, priamo k drevenej bráne, ako boli naučené.
Števko ich potom hnal po ceste popri domoch smerom k Olšave, na miesto, čo mal rád. Neraz k nej zašiel aj tak sám, posedel na brehu v tieni starých vàb a premýšľal o všeličom. No najčastejšie tam chodieval kúpať ich kravy, Rysuľu a Belku. Zvyčajne sa nezabudol aspoň na chvíľku pristaviť pri kaplnke Jána Nepomuckého hneď vedľa cesty neďaleko brodu a zakaždým si skúmavo prezeral tvár svätca. Hm, čože je už na ňom také sväté? Veď vyzerá ako obyčajný človek – prišiel v duchu zakaždým k rovnakému záveru. Lenže teraz mu napadlo čosi ďalšie. Veď svätí robili zázraky! Tak možno také malé čary môžu aj obyčajní ľudia. Babka mala pravdu! A keď svätý s veľkou mocou vyzerá ako obyčajný človek, ako potom možno spoznať takého, čo vie čarami len poškodiť? Áno, nie len ohniví muži, ale hocikto môže byť nebezpečný!
Akosi sa vo svojich predstavách zamotal. Pomaly znova vykročil, ale na všetko pozeral inak. Predsa len, tie včerajšie plamene, babkino varovanie, a teraz i vlastné poznanie z pohľadu na svätca...
O chvíľu prešiel i drevený most, ktorý sa klenul ponad Olšavu povyše brodu. Postával na ňom dedo Guľáš, ktorého v dedine prezývali Žolták a uprene hľadel nadol.
Isto tam vidí ryby – preblesklo chlapčaťu hlavou. Hádam ich nechce urieknuť pohľadom, ako mu hovorila babka? Nie, dedo Žolták nie, až sa v duchu zasmial tejto predstave, ktorá i keď len nebadane a jemne, predsa však ostávala v jeho podvedomí.
Rýb bolo v Olšave dosť, ibaže sa nesmeli chytať, to dobre vedel. Koľko ráz už túžobne hľadel do vody, pozorujúc striebristé pružné rybie telá, mihajúce sa v prúde, ale nakoniec vždy odolal nutkaniu pytliačiť. To sa nesmie.
Slnko pripekalo čoraz viac, čelo mal úplne mokré a slané kvapky potu mu stekali spopod pazúch. Vzduch bol nehybný, ani len lístok na stromoch sa nepohol. Ešteže od rieky trochu ťahalo, inak by páľava bola neznesiteľná. Rysuľa a za ňou Belka sa samy pustili do plytkej vody brodu. Toto miesto už dôverne poznali.
Števko si stiahol krátke nohavice a vošiel do vody za kravami. Hneď sa cítil príjemnejšie. Chladivá voda pôsobila na jeho rozhorúčené telo ako balzam. Ponoril sa až po krk a vychutnával si kúpeľ, kým sa pustí do čistenia zvierat.
Odrazu kútikom očí zachytil pohyb na moste. Dedo Žolták v miernom predklone hádzal do vody žlté kvety. Števko ich poznal, rástli v trsoch popri brehoch, aj tu pri brode ich bolo dosť. Bolo to záružlie, ale tu v Myšli ich ľudia volali masliaky. Otočil hlavu a zvedavo hľadel na starca, no ten si ho nevšímal a naďalej púšťal z dlaní hlávku po hlávke, lupeň po lupeni. Poniektoré už prúd priniesol až k Števkovi. Jemne sa pohojdávali na vlnách ako žlté korunky a nechávali sa unášať ďalej.
Načiahol sa a rukou zachytil pár kvetov. V ich lupienkoch sa zachytili kvapôčky vody a trblietali sa v jasnom slnečnom jase ako drahokamy. Chlapča ich jemne poláskalo prstami a pustilo späť na hladinu. Vzápätí však ucítil jemný, hebký dotyk, ale potom i slabý náraz do stehien. O chvíľočku zasa. A opäť. V prvej chvíli sa trochu preľakol, ustrnul a zadržal dych. Toto nečakal. Vystrašene sa obzrel po kravách, akoby u nich hľadal ochranu. No tie sa spokojne čvachtali a nezaujímalo ich, čo sa deje pod hladinou.
„Veď sú to ryby!“ uľavil si polohlasne, keď zistil čo sa ho dotýka. Naozaj, naokolo neho, hlavne tam, kde bolo záružlie, sa hmýrilo množstvo rýb. Števkovi sa zdalo, že toľko ich pokope azda ešte ani nevidel. Akoby ich prilákali práve tie zlatožlté kvety, ktoré hádzal dedo Žolták z mosta. A keď ponoril ruky, mohol sa rýb dotýkať a dokonca ich voľne chytať, nekládli žiaden odpor. Správali sa akosi podivne, akoby boli omámené. Alebo urieknuté? Ako ten zajac, čo babka spomínala? S takýmto niečím sa ešte nestretol.
V mysli sa mu odrazu vynárala myšlienka za myšlienkou, predstava za predstavou. Zmocňoval sa ho čoraz nástojčivejší pocit, že to pôsobia akési neznáme čary. Aj sa bál, no zároveň nemohol odolať zvedavosti, čo v ňom klíčila a drala sa von. On by sa rád podozvedal o tých tajomných veciach viac, nevysmieval by sa z nich ako Ivan!
Vtom mu ľavého kolena štuchla nejaká väčšia plotica a prebrala ho zo zamyslenia. Sklonil sa a rukami zahrabol okolo seba. Ani sa nemusel veľmi namáhať a v dlaniach mu hneď uviazli dve ryby. Otočil sa a vyhodil ich na breh. Veď čo, keď mu samy do rúk skáču, tak prečo by zopár nenachytal a neodniesol domov? Aspoň dnes, aspoň teraz! Strach vystriedala rybárska vášeň. Opäť sa zohol a vnoril ruky do vody až po lakte. Zasa neobišiel naprázdno. Zanedlho bola na tráve celkom pekná kôpka rýb. Najmä jalce, belíc pomenej. Vôbec sa nemetali, ani nijako inak nebúrili proti údelu, čo ich postihol. Ich lesklé striebristé telá tam len ležali ako bez života.
Chlapcovi sa takáto rybačka natoľko zapáčila, že celkom stratil pojem o čase i o tom, čo sa okolo neho dialo. Iba čo v predklone šmátral rukami v širokých oblúkoch a zakaždým voľačo vytiahol.
Čľup! Rovno za ním odrazu čosi hlasno padlo do vody a chladné kvapky z hladiny sa odrazili na jeho rozhorúčený chrbát. Akoby ho naraz pichli stovky ihličiek. Prudko sa obzrel, no pre silné slnko sprvu videl na brehu len akúsi tmavú siluetu. Až keď si oči, unavené upreným jastrením do vody privykli na náhlu zmenu, rozoznal deda Žoltáka. Ani nepostrehol, kedy sa prišmochtal z mosta až sem. Starec stál celkom pri kraji a hádzal jeho ryby späť do vody.
Chlapča v okamihu zaplavilo sklamanie, ale i rešpekt, lebo proti dospelému sa búriť neradno. A čo ak tie ryby naozaj začaroval dedo? Hrdlo sa mu stiahlo náhlou úzkosťou.
Starec vhodil do rieky ďalšieho jalca a až potom pozrel na Števka. „Načo si ich toľko nalapal, čo?“
„Keď ony mi samy prišli do rúk.“
„Samy, samy. A to len tak?“
„Hej, ibaže sa mi hneď zdali voľajaké čudné. Akoby boli začarované,“ stíšil Števko hlas a čakal, čo na to povie dedo.
Ten bol chvíľu ticho a len uprene pozeral na most, odkiaľ nedávno prišiel.
„Pche, čary! Poď sem bližšie, ja ti ukážem, čo sú to za čary,“ zasmial sa odrazu. Nato spoza chrbta vytiahol niekoľko žltých kvetov, aké hádzal do Olšavy a otrčil ich chlapcovi pred tvár. „Nie je kvet ako kvet. A tento, keď ho pošúchaš v dlaniach a hodíš do vody, ryby sú ako opité, vieš?“
Števkovi odľahlo. Úzkosť povolila a aj on sa usmial. Pokrútil hlavou a zahľadel sa na zlatožltú obrubu lemujúcu okraje rieky. Čarovné kvety – napadlo mu mimovoľne a hneď ich aj takto v duchu sám pre seba pomenoval.
Obrátil sa, že sa s tým zdôverí aj dedovi Žoltákovi, no ten už medzitým odkrivkal preč...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
