login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Čarovná sila zápaliek

@ :: Poviedky ::     Dec 07 2012, 18:45 (UTC+0)

Gotický kostol v Turni nad Bodvou, kde sa odohráva časť príbehu

Miesto: Turňa nad Bodvou, okres Košice-okolie
Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       Kondásovci trávili nedeľné predpoludnie, ako inak, na svätej omši v kostole. A nielen oni. Nezáležalo na tom, či bolo potrebné žať, či práve sneh zafúkal všetky strechy mesta, alebo z nebies padali krúpy a ľadovec po ceste každého doráňal. Nedeľa patrila spoločným modlitbám a kto by na ne neprišiel, akoby premárnil týždeň a vlastne ani nežil. Takto to vnímali všetci, od richtára, učiteľov, lekára až po poslednú slúžku. Kým sa zbožní susedia modlili, malá Ica sa vrtela v lavici, ani čo by sedela na šípkovom kríku plnom tŕňov. Hoci do kostola musela od čias, keď na svet hľadela z perinky a ničomu nerozumela, dnes, keď už cupitala po vlastných, akoby tu bola prvý krát. Všimla si totiž niečo nové, zvláštne, nečakané. Bustu koňa na stene.
       „Mama, prečo je tu hlava koníka? Máme sa aj ku nej modliť?“ jej detská myseľ kládla detské otázky a predstava modlitby k peknému zvieratku sa jej celkom páčila.
       „Pst!“ zamračila sa matka a rozhliadla, či ich nikto nepočul. „Ku koňom sa nemodlí!“
       „Vieš moja, Turňa bola kedysi dôležitým župným mestom. A na hrade bývali páni rytieri. Každý mal svojho koňa a možno práve táto hlava je spomienkou na niektorého z nich. Snáď zachránil svojho pána a jeho socha je tu z vďačnosti,“ pokúsil sa upokojiť Icinu zvedavosť otec. „A možné je aj to, že sedíš práve na takom mieste, kde pred rokmi v starých rytierskych časoch sedel gróf alebo nejaká krásna hradná dáma alebo rytier. Možno práve pán toho koníka, ktorého sochu tu nechal postaviť. A vieš, že podľa povesti hlava toho tátoša označuje vchod do podzemnej chodby, ktorá spája kostol s hradom? Isto je plná pokladov. Možno poklad patril kniežaťu Rákocimu. Počul som, že vraj neumrel, ale ukrýval sa v chodbe a potom neskôr v pivniciach pod hradom, čakajúc na príležitosť, keď bude treba povstať proti neprávosti,“ šepkal Andráš do Icinho ucha a tváril sa dôležito, akoby týmto rečiam sám veril.
       „Zbláznil si sa? Ešte aj ty začni s tým koňom, rytiermi a pokladmi! Čo povedia ľudia? Veď sme na omši! Modlite sa!“ Bōzsi a pohľad, ktorý pritom na oboch hodila, nemal nič spoločné so zbožným rozjímaním.
       Bōzsi bola tehotná, na začiatku šiesteho mesiaca. A tiež veľmi nervózna. Nič sa jej nezdalo po vôli. András videl, že i keď sa jej bruško vydulo, v tvári pochudla a medzi jej havraními vlasmi zbadal pár šedín. Už si akosi nedokázal spomenúť, či takto vystrájala aj keď čakala Icu. Dobre vedel, ako ťažko Bōzsi niesla, že ešte stále žijú v starom domčeku spolu s jeho rodičmi, tak sa aspoň tváril ako trpezlivý muž, čo chce len jej dobro a čo najviac všetko uľahčiť. Preto sa aj snažil upútať Icinu pozornosť v kostole, aby malá nedobiedzala do matky. No dnes akosi nebolo možné Bōzsi ulahodiť.
       Farár kázal, rozprával čosi o potrebe lásky človeka k človeku, k Bohu, k cirkvi, no jeho slová prelietali kamsi vzduchom, odrážali sa od stien, krúžili kdekade, len nepadli do myslí Andráša a Ice, čo si práve potajomky vymenili pohľady. Ica vedela, čo to znamená. Asi pred mesiacom jej ocko v kurníku, keď spolu zbierali vajíčka do košíka, prezradil, že ak dokáže byť dobrá, čoskoro bude mať bračeka alebo sestričku. Ale musí byť veľmi poslušná, lebo mamička teraz potrebuje mať pokoj na rozjímanie a musí nazbierať veľa síl, aby sa vládala postarať o nich aj o malé dieťatko.
       Hoci sa v jej detskej a vždy zvedavej mysli aj teraz hmýrilo veľa otázok, stisla otcovu ruku na znamenie, že chápe. Sklopila zrak a snažila sa modliť. Nadarmo. Namiesto veľmi vzdialeného a nedostupného kráľovstva nebeského sa v jej predstavách vynoril blízky a ľahko dostupný Turniansky hrad, v ktorom sa iste odohralo toľko zaujímavého. Ocko veľa počul o starých časoch, vedel o nich krásne rozprávať. Predstavovala si, aké by bolo, ak by tam žili oni, ak by mala svojho koňa a cválala by na ňom po šírej planine až k Zádielskej doline. Samozrejme, nie sama, ale na čele skupiny zbrojnošov a tých najkrajších hradných paničiek v krásnych šatách. Takto sa upokojila, prestala hemžiť a otec aj mama boli spokojní.

       „Ica, ledva som sa ovládla, aby som ti rovno v kostole nedala zaucho,“ skončila idyla, keď sa roztvorila široká brána, ktorou všetci vyšli von a pokoj s mierom v duši ostal kdesi v kostolných laviciach ako niečo, čím sa už nehodno zaťažovať. „Počúvaš ma? Čo nič nevravíš?“ pokračovala mama Bōzsi, ale ani jej prísny hlas nestačil na to, aby Ica spozornela. Stála na okraji cesty nepohnute, hľadela kamsi do prázdna či skôr nikam, kde azda len zhodou okolností stála stará žena s palicou, čo rovnako uprene civela na Icu.
        „Ty ma nepočúvaš?“ vyhŕkla mama Bōzsi teraz už ozaj zlostne.
       Ica však stála naďalej ako meravá, ani pery sa jej nepohli, ako nevedela odtrhnúť pohľad od tetky Juli. Aj Andráš si už všimol, že niečo nie je dobré. Pamätal si, že ako dieťa sa aj on bál tejto tetky, ba nielen on. Teta Juli nemala deti, po smrti muža žila úplne sama. V dedine sa šeptom ba i nahlas povrávalo, že je bosorka.
       Napokon, sám nevediac ako, takmer nehlučne precedil cez ústa: „Ica urieknutá. Juli ju iste uriekla.“
       „Čo? Uriekol ju kôň?“ zasoptila Bōzsi, trhnúc Icu silne za ruku a tá sa rozplakala. Jej slzy však mamou nepohli, práve naopak. Ona hýbala ňou, teda Icou, ako ju po celú cestu za sebou takmer ťahala. Dieťa ma poslúchať rodičov, ctiť si ich, nepozerať po konských hlavách a ktoviekam, kráčať po ich boku a netvrdnúť ako socha, lebo zo zlej dcéry dobrá žena nikdy nebude. Toto a i mnoho iného súkala po každom kroku mama Bōzsi, zdalo sa, že čím je bližšie k domu, tým viac sa čertí a nehľadí na to, ako za nimi pozerajú ľudia.

       Doma v kuchyni bolo teplo. Andrášovi rodičia napriek svojim rokom prišli z omše skôr, už aj hľadeli z okna, lebo ten hlasný až škrekľavý hlas poznali a bolo im jasné, že Bōzsi neprejde dverami s úsmevom.
       „Bolí ma hlava, mamka. Veľmi ma bolí,“ konečne prestala Ica plakať, keď ju mama Bōzsi uložila na posteľ. Stúlila sa do klbka s dlaňami na očiach, ktoré si tlačila tak silno, až jej musel Andráš ruky odtiahnuť.
       „Bolela ťa hlávka už v kostole?“ snažil sa dopátrať pravdy.
       „Tá stará teta pred kostolom, tá mi niečo povedala.“
       „Ale ja som nepočul nič. A bol som tam s tebou a videl, že po celý čas mlčala.“
       „Povedala, niečo povedala,“ snažila sa Ica opäť priložiť dlane na oči, „ja som ju počula. V hlave som ju počula.“
       „Pane Bože, ktorá stará teta?“ začala lamentovať Andrášova matka. „Bola to Juli?“
       Ako všetci starí ľudia, aj Andrášova matka na akúkoľvek nepriazeň osudu reagovala hlasným bedákaním. A to, že uhádla meno starej ženy bez toho, aby ju pred ňou spomenuli, vnieslo do domu napätie plné významných pohľadov a ticha.
       „Ale čo to hovoríte, mama!“ ohradila sa po chvíľke Bōzsi. „Veríte, že ju uriekla alebo čo? Veď to sú babské povedačky. “
       „Ani nie.“ ozval sa Andrášov otec Jani. „Nikdy som to nespomenul, niet sa čím pýšiť, ale viem, že aj moja stará mať bola bosorka. Ľudia v dedine ju považovali za škaredú, vraveli, že vyzerá ako ropucha. Pamätám si, že malé deti, ale aj väčší chlapci, keď zbadali ropuchu, napichli ju na vidly v presvedčení, že nabodli moju babku. Ale babička sa napriek tomu cítila dobre, len tým, ktorí jej chceli ublížiť, sa náhle prestalo dariť. Mnohých do rána seklo v krížoch, alebo ich rozbolela noha tak, že nevládali vstať. Hoci si už veľa nepamätám, lebo som bol ozaj malý, dodnes verím, že aj stará mať dokázala urieknuť.“
       „Ešte aj vy idete kŕmiť toto dieťa bludmi?“ hystericky zakričala Bōzsi, na čo sa Ica opäť rozplakala. „Nestačí, že ju najprv Andráš balamutil svojimi historkami v kostole?. Teraz aj vy? Dúfala som, že máte viac rozumu,“ Bōzsi bola na pokraji zrútenia, zvraštila tvár od zlosti a bezmocnosti a potom sa chytila za podbruško.
       Všetci sa preľakli a starý Jani nečakane objal Bōzsi a pokúšal sa ju upokojiť: „Viem, dušička, že ti je ťažko. Ale chvála Bohu, máme kde spať a máme čo jesť a babica hovorí, že dieťatko vyzerá byť na poriadku. Len sa už upokoj. Bojíš sa všetkého a nechceš vidieť pravdu. Veď načo by som si vymýšľal? “.
       Napodiv, Bōzsi potichu počúvala, kým starý Jani rozpovedal, čo si vypočul ako dieťa: „V každej dedine žije nejaká vedma alebo bosorka. Najčastejšie sú to ženy, ale vraví sa už aj chlapoch. Zvyčajne vedia viac, ako my, bežní robotní ľudia od poľa. Dokážu liečiť ľudí i zvieratá, rovnako však tento dar vedia využiť i na zlé. A svoje schopnosti i moc vraj musia odovzdať počas umierania. Či inak, nemôžu zomrieť, pokiaľ svoje schopnosti niekomu nedajú, čím vznikne nová bosorka či bosorák. Bosorka môže odovzdať svoju moc len žene a bosorák len mužovi. O niektorých sa vie v dedine, že sa venujú čarám, o iných nie. A preto, aby sa ľudia pred nimi vedeli brániť, robievala sa zázračná stolička. Začala sa zbíjať na deň svätej Lucie. To kvôli tomu, lebo Lucia je nositeľkou svetla. Stoličku bolo treba vyrobiť bez jediného klinca a dohotovená musela byť presne na Štedrý večer. Kto sa potom postavil na takú stoličku o polnoci v strede kostola, ten uvidel všetky bosorky aj bosorákov. Len musel mať so sebou dostatok maku, ktorý bolo potrebné rozsypať okolo stoličky. Bosorky museli mak vyzbierať do posledného zrnka a to ich zdržalo, aby nestihli dolapiť a pomstiť sa tým, ktorí ich odhalili. Ostatní, ktorí si stoličky nevyrobili, si na Luciu obliekali šaty lícom dovnútra na ochranu, aby ich bosorky neuriekli. Dospelí ľudia vedeli, že musia uhýnať pohľadom pred bosorkami, ale deti boli takmer vždy bezbranné. Ale ak sa stalo, že niekomu bosorka predsa len porobila, i nato sa našla pomoc.“
       „Otec, aj si pamätáte, čo treba robiť, ak niekoho uriekli? “ opýtal sa Andráš, lebo sa zdalo, že Ica sa trochu upokojila, ba možno už i drieme.
       „Vari len nechceš skúšať na mojej dcére dajaké babské čary?“ znovu sa do rozhovoru zamiešala Bōzsi.
       „Ba, viem ja, čo treba robiť. Treba zhodiť uhlíky. Vezmeš pohár vody a tri zápalky. Postupne zapaľuješ zápalky jednu od druhej. Pri zapaľovaní treba odriekať zaklínadlo, či skôr odklínadlo. Ako to prišlo, tak nech aj odíde, ako to prišlo, tak nech aj odíde. Stále dookola. Keď sú zápalky zhorené asi do polovice, treba im ulomiť hlavičky o okraj pohára. Ale veľmi pozorne, aby obhorená čierna časť spadla do pohára. Ak ostanú uhlíky plávať na povrchu, tak nikto nebol pobosorovaný a na človeka asi lezie len dajaká choroba. Hovorím len, lebo z choroby pomôžu bežné lieky, ale proti čarom pomôžu iba čary. Ak sa však uhlíky ponoria na dno pohára, človeka ozaj niekto pobosoroval, ale už sa spálilo zlo, čo vyslala bosorka. Vtedy sa ešte treba napiť tej vody z pohára, urobiť urieknutému krížik na čelo a zvyšok vyliať do kúta.
       Andráš nabral z vedra vodu do pohára a šiel si po zápalky do kredenca.
       „Ešte mi otrávite dieťa. Ja to nedovolím!“ zastrájala sa Bōzsi, vyzerala poriadne nahnevaná, možno akoby bola urieknutá i ona, ale len do chvíle, kým sa na jej hlas prebrala a ozvala Ica.
       „Bolí ma hlava, mamička. Bolí ma, ja to už nevydržím,“ opäť sa rozplakala.
       „Niet čo stratiť,“ rozhodol Andráš, a to takým hlasom, čo nezniesol odpor. On, inokedy skôr tichý a pokorný muž, vzal do rúk zápalky a zatiaľ čo jeho otec držal pohár, robil všetko tak, ako práve počul. Všetky tri uhlíky rýchle klesli na dno pohára.
       „Vidíte? Bola urieknutá!“ podal starý otec Jani pohár rovno pred Icine ústa potom, ako jej urobil na čelo krížik. „Napi sa. Trošku sa napi, dievča...“
       Ica poslúchla, pila veľa, akoby ju moril smäd, potom sa hodila na chrbát a zaspala.
       Bōzsi krútila hlavou, hľadala slová, ktorými by všetkým pohanila a isto by sa strhla hádka, ak by voľakto nezaklopal. Do kuchyne vošla Marika, Bōzsina dobrá priateľka. Bōzsi zavetrila príležitosť a hneď sa snažila získať ju na svoju stranu. Keď však Marika počula, čo sa stalo, najskôr si nepokojne pošúchala nos a potom akoby hľadala správne slová, ktorými všetkých prekvapila.
       „Vieš, moja, tiež som tým povedačkám neverila. Až sa raz stalo, že sa mi muž len prehadzoval na posteli a veľmi stonal. Tak napokon zo zúfalstva sme zavolali svatku, tá mu spravila uhlíky. Len čo vypil vodu, neubehlo štvrť hodiny a zrazu mu nič nebolo. Sám sa čudoval, ani tomu nerozumel, ale odvtedy vieme čo robiť, ak sa čosi také prihodí.“
       Bōzsi si myslela, že tu všetci osprosteli. Taký deň! Hlava koňa, ku ktorej sa malá chcela modliť, tetka Juli, čo vraj bosoruje, muž i jeho otec, ktorí vraj vedia sňať prekliatie a teraz i Mária! Zlosť ňou lomcovala, ale chýbal jej spojenec. Hádať sa s toľkými naraz nemalo zmysel.

       „Mama, ja som spala? Ste ma priniesli? Až z kostola?“ prekvapila všetkých Ica, keď sa zrazu prebrala a posadila na kraj postele.
       „Prišla si s nami, nepamätáš sa?“ mame Bōzsi takmer vyliezli oči z jamiek.
       „Neviem, nepamätám sa. A budeme už jesť? Som hladná,“ dodala Ica a nedalo sa nevšimnúť, že sa jej vrátila červeň do líc a veľké nezábudkovo modré oči jej žiarili ako zvyčajne.
       Bōzsi si k nej sadla a objala ju, druhou rukou si hladila brucho, v ktorom spokojne kopkalo jej očakávané dieťa. Pocítila vďačnosť za to, že je znovu všetko tak, ako má byť. A naraz si začala spomínať na všetky zvyky a obyčaje, ktoré v detstve tak milovala a ktoré, hlavne počas sviatkov, dotvárali ten čarovne sladký pocit domova. Rozhodla sa, že i ona sa vráti k starým tradíciám, či už na ne verí alebo nie. Možno najdôležitejšie raz budú spomienky Ici a toho kopkajúceho malého, na šťastný domov a krásne detstvo, naplnené množstvom dobrodružstiev a drobných zázrakov.

* * *
Poznámky autorky:

Kostol v Turni nad Bodvou
– v ktorom sa odohráva časť príbehu, patrí medzi národné kultúrne pamiatky Slovenska. Postavený bol najneskôr v 14. storočí. Doposiaľ si zachoval svoj stredoveký gotický štýl. Kostol v Turni sa spomína dokonca aj v listine z roku 1274, avšak nie je jasné, či ide o tú istú stavbu. V roku 2011 tu však pri rekonštrukčných prácach objavili na južnej strene románske okno, takže je možné, že jeho datovanie bude potrebné zmeniť a je naozaj starší. Nachádzajú sa v ňom vzácne fresky z 15. storočia, ktoré patria medzi najkrajšie na Slovensku.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
čitateľov: 3446