login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

V tŕní

@ :: Poviedky ::     Dec 09 2012, 22:01 (UTC+0)

Kríže pri ceste z Beňatiny do Inoviec. V päťdesiatych rokoch tam stál ešte len jeden - drevený. Nachádzali sa pri ňom tŕňové kríky, v ktorých v jedno ráno...

Miesto: Inovce, okres Sobrance
Čas: prvá polovica 50. rokov
Autor: Jiří Zaťovič

       Dzuro stál pri kríži a pozeral, ako sa od Beňatiny po poľnej ceste na rebrináku terigajú nejakí cudzí ľudia. Ani furmana nepoznal. Obzrel sa po svojich koňoch, tie pokojne stáli a čakali, až zacmuká, aby zatiahli pluh, ktorým rysoval do poľa ostré brázdy. Prehodil liace cez brzdu, vytiahol z tabatierky papirosku a posadil sa na podstavec kríža. Bolo by treba vyčistiť ostré tŕne, čo sa zo všetkých strán ku krížu, postavenému ktovie na akú pamiatku, blížili. Jedna vec je, že nedával pozor, keď mu to ňaňko vysvetľovali, druhá vec, že je to kríž a tomu treba vzdávať úctu.
       Rebrinák konečne dovŕzgal k Dzurovi.
        „Daj Bože,“ pozdravil furmana.
       „Daj Bože,“ odzdravil furman, ako tu bolo vždy zvykom.
       „Česť práci, súdruh!“ vyskočil z voza fičúr, navlečený do mestských šiat. Dvojradový oblek z lesklej látky, nohavice s vysokou manžetou, topánky na hrubej podrážke, klobúk posunutý do strany. Taký šašo, čo si ich pri muzike podávali s mládencami dookola a učili sa na nich fackovať votrelcov. Naťahoval k Dzurovi ruku a zopakoval svoj pozdrav.
       Dzuro vybral z kútika úst cigaretu a pomedzi dieru medzi zubami vychrstol hustú slinu. Podávanú ruku prehliadol.
       „Hospodáriš, súdruh? Derieš sa?“
       Čo ma chce nasrdiť? - pýtal sa Dzuro v duchu.
       „Nie, ujedám z šoudry,“ uškrnul sa hlúpym rečiam. Mestský človek - ničomu nerozumie, ale chcel by byť najmúdrejší na svete. Dáš mu do ruky ohlávku a bude ju chcieť koníkovi zavesiť pod chvost. A kravu by dojil cez rohy. Zato zjesť vedia takí odkundesi za troch. Vidno to aj na kontingentoch. Koho z úradu zaujíma, že majú teľnú kravu, len zvyšujú dávky. Nerozumejú, že teľná krava dojí menej a menej a nakoniec bude mať mlieko iba pre teliatko.
       Ach! Mávol rukou a bral sa naspäť ku koňom, čo trpezlivo postávali na okraji poľa a obhrýzali vädnúcu trávu. Treba čím skôr doorať, príde mráz a potom už nebude hoviadka ničiť na oráčine. Za mestským chumajom sa ani neobzrel. Aj tak už takí dvaja, jemu akoby z oka vypadli, bývali v škole. Učiteľ im musel nájsť strechu nad hlavou, lebo z okresu ich poslali agitovať. Do družstva...

       „Poorané?“ pýtali sa ňaňko, keď Dzuro odstrojoval kone. Práve si vyberal vecheť slamy, aby im vyšúchal uznojené chrbty.
       „Tak,“ odvetil.
       „Len či dobre,“ zastareli sa ňaňko.
       „Že či!“ ohradil sa. Pochytil ho jed. Každý deň takto do neho ňaňko rýpu, akoby bol usmoklenec, čo neudrží slzu a na každú jeho robotu treba dozrieť a ešte ju aj opravovať! Veď už má dávno osemnásť, to ňaňko v jeho veku už sa ženili a starali sa o gazdovstvo, čo ostalo po jeho nebohom otcovi, padlom v prvej vojne. Zaodŕhal a chcel čosi povedať, ale hlas mu na poslednú chvíľu vypovedal. Nepatrí sa hádať, nech je ako chce, ňaňko je tu gazdom a on, kým to nebude jeho, bude len paholok, ba ešte menej, lebo paholok aspoň občas dostane nejaký groš, jemu musí stačiť, že dostane pár uvarených krumplí a kúsok syra! Neudržal sa, šmaril slameným vechťom o zem.
       „No, veď sa nejeduj! Ale to vieš, že musím vedieť, čo je porobené a na čo ešte treba zbierať sily!“
       Vraj zbierať sily! Čo už nazbiera, keď mu tá druhá vojna, do ktorej predsa len musel narukovať, odhryzla z ruky? S tým kýpťom môže iba ak dirigovať a jedovať ľudí!
Dzuro napriek zlosti vzal opäť vecheť a poutieral kone.
       „Ešte idem za mládencami,“ oznámil matke z násypu do otvorených dverí domu.
       „Nič si nejedol, Dzurko môj, poď si dať aspoň polievku. Už aj ti načieram!“
       „Netreba, mama, najem sa potom.“
       „Kedy potom? Aby si zasa nepil...“ vzdychla mať, ale to už Dzuro nepočul.        Ponáhľal sa ku Kapitulovi, Andrij mal overiť, či Jela príde večer do kúdeľnej
chyže, dnes sa malo priasť u Hrivňakov. A Dzuro už mal dosť chodenia okolo horúcej kaše, chcel od Jely vymámiť bozk a možno aj viac. Roky už na to predsa má a keď môže tvrdo robiť, prečo by si nemohol dopriať aj niečo mäkšie!

       Hlúčik kamarátov pred obchodom sa nedal prehliadnuť. A v jeho strede ten... ten fičúr. Natriasal sa ako kohút, prekrikoval všetkých a len ťažko nechal doznieť občasnú otázku alebo výhradu voči svojim rečiam.
       „... a keď bude všetko spoločné, keď založíte jednotné roľnícke družstvo, ubudne aj driny! Len si to predstavte – teraz každý z vás otročí na svojom malom políčku a čo z toho? Ledva vám to stačí na prežitie! Príde trochu dlhšia zima a kape vám statok a kapete aj vy. Čo z toho, že máte dreva okolo, keď vám chýba do hrnca?!“
       „Ty do toho tak vidíš!“ okríkol ho Dzuro.
       „No veď, že vidím!“
       „Nechaj ho hovoriť,“ zahriakol Dzura Andrij. „Náhodou to má celkom dobre vymyslené!“
       „Nepochodili tu vlani a tak sa teraz vrhli na nás? Nevieš, čo im gazdovia odkázali?“
       „Ale, gazdovia sú zo starého sveta! Tých neprerobí nikto. Ani ja, ani vy. To, čo môžete, je prekročiť ten starý svet a žiť po novom!“
       „A to je ako? Kone nechám sedieť pri peci, dojiť budem Marču a krava zatiaľ bude vylihovať v posteli, či čo?“ chytil sa agitátorových rečí Dzuro. „Táraš a kravu si v živote nevidel!“
       „Akože! Ja som tiež z dediny!“
       „Hej, tak nejaký árendáš, čo ho pán vyhnal po prvej robote, lebo tá mu pred rukami uhýbala. Len jazyk ti ide!“
       „Ja som z Kirťa! Tam sa na mňa môžeš opýtať a ľudia ti určite povedia, čo som zač!“
       „Kirť? A to je kde? To znie ako krt. Ty si z nejakej krtej diery. Vyliezol si na kopček a myslíš si, že si na najvyššom vrchu sveta. Ale aj toť Holica je vyššie než ty!“
       „Chlapi, takto sa nedá! Povedzte mu čosi. Rád by som vám to dopovedal.“
       „A čo také? Nejakú pripoviedku? To môžeš prísť večer do kúdeľnej chyže. Zavoláme aj učiteľa, môže ti robiť toho... režiséra. Lebo ty si ako herec!“
       „Nechaj ho,“ okríkol zasa Andrij Dzura. „Je to celkom zaujímavé, čo hovorí.“
       „Stačilo by, keby ste rozorali medze! Pozrite sa na tie svoje zdrapy, čo tu máte porozhadzované – tu krumple, na opačnom konci chotára trochu pšenice, za kostolom repu... Kým to len obeháte, riadne sa zapotíte. A to každý z vás a vašich otcov! Predstavte si, že by ste tie políčka pospájali. Jeden sa postará o žito, druhý o zemiaky, tretí môže dozerať na konope. A to nehovorím, že by ste hneď dostali traktor, veľký pluh k nemu, brány, valec... A pozberať úrodu? Vymlátite oveľa rýchlejšie, lebo všetko obilie pozvážate na jeden dvor. Spoločne dáte zomlieť a potom budete deliť každému podľa toho, koľko potrebujete. A ešte vám ostane! Prebytky budete môcť predávať! Statok sa vám popraví, teraz tie vaše kravky vyzerajú, akoby držali hladovku a stále sa len trasiete, aby nejaké hoviadko nezdochlo. V družstve budete mať oveľa menej roboty a viac času pre seba!“ maľoval agitátor budúcnosť Inovčanov v ružových farbách. Dedinu zatiaľ zo všetkých strán obkľučovala hmla, darmo, bola neskorá jeseň, stmievalo sa rýchlejšie a každý vedel, že keď zazvonia na večiereň, je najlepšie sedieť už doma. Chlad sa pomaly vkrádal pod kožu, ale mládenci ešte stále počúvali agitátora.
       „Príde?“ nedbal Dzuro na agitátorove reči.
       „Príde, sľúbila,“ odvetil Andrij. „Doniesol si?“
       „Doniesol! Veril som ti, bratku, tak som rovno doniesol!“ Vyčaroval spod krátkeho kabáta štíhlu fľašku.
       „Ulej!“ V Andrijovej dlani sa objavili dva poháriky. Aj on bol pripravený.
       „Z otcovej?“ uznanlivo mľaskol.
       „Z otcovej,“ prudko vydýchol Dzuro. Okrem pálenky ho hrialo aj vedomie, že dnes večer sa s Jelou stretne. A zariadi to tak, s Andrijovou pomocou, že ju odprevadí až domov!
       „Daj ešte za jeden!“
       A po ňom si dali aj tretí. Dzurovi sa už reči agitátora o rozoraných medziach a vyklčovaných tŕňoch, o scelených zemiach a ľahšej drine tak nepriečili. Ba po chvíli v tom našiel aj celkom záľubu. Nemusieť drieť, na to predsa myslí, odkedy sa ňaňko vrátili z frontu kratší o ruku. Bolo to rok po vojne, mama už ich aj oplakali, Dzuro si zvykal, že z neho bude gazda, hoci taký dvanásťročný chlapec ešte veľa roboty nezastal. Nebyť Jana, paholka najatého z Hrabovca, nenaučil by sa orať a žať a starať o kone a dojednávať mlatbu. Ale potom... ani potom to nebolo ľahšie, ňaňko mohli pomôcť radou, ale ruky k dielu musel priložiť sám. Veľmi rýchlo dospel, ani školu nedochodil, neužil si parobčenia a keď ho medzi mládencov vyzdvihli, zasa mu len tá drina ostávala. A k nej krajec chleba, krumple, syr a teraz, keď už bol aj úradne dospelý, aj papirosky a trochu pálenky.
       Dali si s Andrijom ešte trochu na potúženie, potreboval sa posmeliť. Jela sa mu páčila, aj o tom vedela, ale ako správne dievča vyčkávala. A Dzurovi už to trvalo dlho. Celá dedina vyčkávala s Jelou. Podajedni už boli pripravení Dzura pristrčiť bližšie, a ak bude treba, aj ho pridržať.

       U Hrivňaka bolo dnes akosi tesnejšie. A veselšie. Medzi dievkami a mládencami sedel agitátor a staral sa o zábavu. Už poznali naspamäť tie jeho reči o šťastnej budúcnosti. Potajomky kolovala fľaša, aby sa gazdiná nehnevala, na stole boli pochúťky, čo poznášali dievčatá, ako bolo zvykom. Už vedeli, že agitátor je Ďula, že mu ide lepšie maďarčina ako slovenčina, ale Inovčanom to neprekážalo. Mali ho väčšinou za šaša.
       Dzuro pozeral zamilovane na Jelu, tá držala v jednej ruke kúdeľ, v druhej vreteno, občas naslinila prst a čakala. A čakala. A čakala.
       Uchlipol si z fľašky a ďalej hľadel ako teľa na nové vráta. Nevnímal smiech okolo seba, nebavili ho dnes koláče a bolo mu celkom jedno, kto všetko sedí v chyži. Oči mal len pre Jelu.
       „No tak, už sa pohni,“ drgol do neho zboku Andrij. Dzuro sa zakymácal, ale nemal sa k činu.

       Vonku panovala číra tma. Nebo sa zatiahlo ťažkými mrakmi, určite bude pršať. Prihnal sa vietor. Trhal ľuďom od úst slová. Priadky skončili a Dzuro nielen, že sa nemal k činu, čím ho ostatní mládenci definitívne prekrstili na truľa, ale sa navyše aj stratil. Prehľadali každý kút, nazreli aj do maštale, potom pozerali do susedných dvorov, volali na všetky strany, ale Dzura nikde. Smiech, s ktorým sa inokedy rozchádzali domov, dnes zamrel na ich perách. Stratil sa totiž aj agitátor a mládenci videli, že Dzuro sa s ním veľmi neráčil.

       „Ktovie, čo sa mu stalo!“ vzdychla Jela na druhý deň hneď zrána. Vybrala sa s dievkami na šípky, hoci by najradšej šla ďalej hľadať Dzura. Už jej bolo všetko jedno. Nenašli ho večer, zlostila sa, že všetci odišli domov. Ako mohli spať? Sama nezažmúrila oka, mátali ju celú noc strašidelné predstavy, nad ránom aj trochu vzlykla. Ešte nič a už by z nej bola takmer vdovica. Nechcela sa hádať s mamou, vzala košík a vybrala sa s kamarátkami pod Hôrku. Už dávno si tam na medzi vyhliadli bujné kry obsypané šípkami. Na čaj, na lekvár, jedna baba zo šípok robila aj odvar, kyslý, ale pomáhal. Ako sa predtým tešievala, keď rabovali na medziach, tak ju dnes museli kamarátky doslova ťahať.
       „Neboj sa, niekde len bude! Podľa mňa, aspoň čo som večer videla, potreboval sa osmeliť. A osmeľoval sa toľko,“ naznačovala Kata rukou a zaklonenou hlavou, o aké chlapské posmeľovanie večer u Dzura šlo, „až sa presmelil. Teraz už určite niekde jojká. Môže byť v ktorejkoľvek plevni na slame, hlava mu treští a stavím sa, že ti aspoň týždeň nepôjde na oči!“
       „Daj pokoj,“ mávla rukou Jela. Len aby sa mu naozaj nič zlé nestalo. A keď ho stretne, sama sa mu prihovorí, predsavzala si.
       Rozbehli sa po medzi, každá pri inom kríku, akoby sa dohodli, ktorá nazbiera viac a rýchlejšie. Jela kráčala ďalej od ostatných, nechcelo sa jej smiať ani spievať, hlavu mala plnú iba svojho Dzura.
       Zastala pri poslednom v rade a mechanicky začala oberať šťavnaté červené bobule. Deň ako v mechu, slnko sa neukáže a ešte aj smútok na duši. Tak sa stalo, že Jele vypadla slza, za ňou druhá a po chvíli už rumádzgala ako najatá. Učupila sa pod krík, aby ju kamarátky nevideli a usedavo plakala. A keď aj budú vidieť, vyhovorí sa, že ju dačo na oči poštípalo a preto ich má také červené. Akurát tu nikde nebolo ani ohníka.
       V kríkoch sa čosi pomrvilo. Zamrela. Aby to tak bol diviak! Šramot sa ozval znovu, z druhej strany medze. Marilo sa jej, že sa tam čosi hýbe, ale hádam to bude len nejaký zabudnutý vtáčik. Či zablúdená vrana. Zakráka a odletí. To čosi zastenalo. Človečím hlasom.
       „Jaj, jaj,“ ozvalo sa po chvíli, v ktorej Jela počula iba silno búchať vlastné srdce. V ušiach jej šumelo ako keď vo vetre hučí les a už ju obchádzali mdloby.
       A znovu to jaj, jaj. Dodala si odvahu a obišla krík.
       V tŕní ležal Dzuro. Kabát pod hlavou, košeľa dotrhaná, na rukách krvavé šrámy. Nemetal sa, už prišiel na to, že za každý prudký pohyb ho odmení šípový ker ďalším i ranami. Ležal bezmocne a práve premýšľal, či nezačne volať o pomoc, keď sa nad ním sklonila najmilšia tvár.
       „Dzurko môj!“ vydýchla Jela, vzala jeho hlavu do dlaní a silno ho pobozkala.
       „Čo ty tu...“ začali obaja a obaja aj zmĺkli.
       „Ty povedz,“ ponúkol Dzuro Jelu.
       „Na šípky,“ ukázala poloprázdny košík. „A ty? To si sa tak opil s tým agitátorom?“
       „Ale kdeže. Myslíš toho mestického nepodarka? Ani by mi nenapadlo si s ním pripiť. Počúvala si ho? Vraj rozorať medze! Vraj spojiť a všetko bude všetkých. Aj mašiny sľuboval. Ale o tom sa nezmienil, ako tvojho ňaňka pred rokom aj s ostatnými pochytali a zavreli do školy, aby sa spísali do družstva. A ako tých chudákov držali od rána až do nasledujúceho rána pod zámkom, ani odľahčiť si nesmeli. Ako sa im vyhrážali. Ňaňko mi hovoril, že tvoj otec najviac odvrával a tak mu dali aj po pysku. Na to všetko som myslel, keď púšťal tie svoje jedovaté sladké slová o spoločnom prospechu. Lebo to ti je taký prospech, že my budeme drieť na tých, čo nám budú rozkazovať, poberú nám všetko...“
       „Už si ako ten agitátor. Len na druhú stranu. Niečo na tom hádam predsa len bude dobré!“
       „Čo myslíš napríklad? Všetko spoločné? Aj ženy?! Ja sa veru o teba s nikým deliť nechcem, Jelka moja najmilšia!“ Až mu zabehlo, keď si uvedomil, čo zo seba vysúkal. Stíchol a očervenel.
       „A čo tu vlastne robíš?“ prerušila Jela ticho.
       „To sa ani nedá povedať, bo by asi nikto neuveril. S Andrijom sme trochu popíjali, videla si. Trochu ma to premohlo a tak som si zaliezol na pec. Vieš, že u Hrivňakov je veľká, zmestia sa na ňu aj štyria dospelí. A ako zakúrili, uspalo ma to teplo. Dosť som sa včera nadrel, oral som práve tu pod Hôrkou a tu som stretol aj toho agitátora. Zrazu, ako som spal na tej peci, sa predo mnou otvorila prekrásna, slnkom zaliata cesta. Videl som ju, akoby som bol hore. To je tá šťastná budúcnosť, pomyslel som si, vstal a vykročil po nej. Bosé nohy sa mi zabárali do jemného prachu, jemného ako zamat na popovom tmavomodrom rúchu. Miesil som prach prstami a pomaly kráčal k svetlu. Bolo stále jasnejšie, zdalo sa mi, že počujem aj hudbu, omamovala ma silná vôňa. Tak by to ale nemalo byť, premýšľal som v duchu. Je predsa koniec októbra, príroda sa ukladá na zimu, stromy už zhadzujú lístie a teplo je snáď niekde pri peci, za oknom. Ale stále som šiel, ťahalo ma to za svetlom. Poznával som kopec nad cerkvou, míňal kríže na cintoríne, až som vystúpal k tomu veľkému kamennému krížu, čo dal tvoj dedo postaviť z vďačnosti, že skončila vojna. Tá prvá. Možno, keby bol vedel, že o dvadsať rokov príde druhá, ešte divšia a nenásytnejšia, ušetrí si námahu a dá postaviť ten kríž až teraz.
       Odrazu ma nadvihlo a pozeral som na dedinu z výšky. Ani z Holice sa nedá vidieť všetko, čo sa mi teraz objavilo pred očami. Preletel som nad dolinkou a opäť stál pred krížom, pred tým, čo ho každý deň míňam pri ceste na Beňatinu. Ježiš sa na mňa usmial a podával mi ruku. Ruku, poznačenú klincom. Potom mi ukázal na naše pole, akoby mi hovoril toto je tvoje, toto si váž a nedaj na reči. A opäť ma zavialo ďalej, na našu medzu, medzi trnkami a šípami sa belelo lôžko, lákala ma perina, do ktorej som sa ponoril ako do medu. Len čo som sa jej dotkol, zatvorili sa mi oči. A pred chvíľou som sa zobudil,“ chytil Jelinu ruku a pritisol si ju k srdcu.
       „To sa ti prisnilo?“
       „Čo iné?!“
       „Neverím, že si letel!“
       „Nevstúpim do toho ich družstva! Ani za svet! Zradil by som otca a deda. Zradil by som Ježiša! Radšej budem v pote tváre a s doráňanými rukami a telom drieť na svojom! Budeš mi ženou?“

* * *

Poznámky autora:

Dva kríže
– jeden stojí na cintoríne nad drevenou cerkvou a dal ho naozaj postaviť miestny kurátor po prvej svetovej vojne z vďačnosti, že sa skončila. Pri ceste z Beňatiny do Inoviec stoja pri ceste kríže dva. Jeden, ten starší, tam stojí tak dlho, že si nikto nespomína, kto a kedy ho dal postaviť. Druhý – novší, dal v šesťdesiatych rokoch postaviť jeden z miestnych obyvateľov – z vďačnosti, že prežil haváriu na motorke iba s odreninami.

Hôrka (661 m n.m.) je vrch vypínajúci sa juhozápadne nad Inovcami. Po jeho svahu vedie cesta do Beňatiny, pri ktorej stoja vyššie uvedené kríže.

Holica (984 m n.m.) je hraničný vrch medzi Slovenskom a Ukrajinou.

Papiroska – cigareta v miestnom dialekte.
Šoundra – šunka v miestnom dialekte.
Árendáš – námedzný robotník, pomocná sila v miestnom dialekte.







***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
čitateľov: 2582