Katikine kúzelné Vianoce
@ :: Poviedky ::
Dec 10 2012, 13:55 (UTC+0) | 
Veža na Turnianskom hrade. Keï túto pevnos stavali v 13. storoèí, isto nerušili, akú významnú úlohu zohrá v rokoch 1944 a 1945 poèas II. svetovej vojny. |
Miesto: Turňa nad Bodvou, okres Košice-okolie
Čas: 1944
Autorka: Silvia Bolčová
Katika s mamkou a dvoma bratmi sa popoludní vybrali na cestu do Lučky. Bol práve Štedrý deň, poriadna zima a mráz poriadne štípal. Ani jedno z detí nemalo rukavice a ako zvyčajne si cestou pohadzovali v rukách varený horúci zemiak, ktorý sa o ne delil svojim teplom. Nohy mali obmotané krpcami a ich šaty zďaleka neboli slávnostné, ale ako zdôrazňovala mamka, boli čisté a udržiavané. Katika sa veľmi potešila, keď im mamka povedala, že Vianoce strávia u sesternici Mariky. V Lučkách sa nebojuje a iste bude nad kuchynským stolom zavesený vianočný stromček.
Vidina pokoja, v ktorom sa mama nedesí vzdialených či bližších výbuchov, neženie deti do pivnice a nemusí sa prežehnávať zo strachu, ale z radosti nad krásnymi sviatkami, však bola iba vrúcnym želaním. Práve keď nad nimi prelietavali havrany a Katika na ne pozerala nahor, až kamsi do nebies, ozvala sa streľba. Najskôr asi samopal či guľomet, ale potom sa zem zatriasla, zaznel výbuch, ktorý vymrštil kusisko zeminy premiešanej so snehom a ľadom a na chvíľku celkom ohluchli. Len kúsok od nich dopadla mína, isto strela z mínometu a pocit, ktorý na všetkých doľahol, bol ako zmes desu i šťastia, že všetci stoja, nikoho neskolila črepina, ale teraz musia bežať. Preč, rýchlo preč, nazad do Turne, kde aspoň môžu zaliezť pod zem, ukryť sa pred celým svetom a nevytàčať ako živé terče, ktorých význam by beztak nikdy nikto zdravý nepochopil.
„Anjeliček môj strážniček, prosím ťa, ochráň nás, neber mi mamičku, neber mi do neba ani bračekov,“ po celý čas si odriekala Katika modlitbu, jej slabý hlas sa miesil s hlbokým dychom, keď už nevládala, keď prešli z behu do klusu a potom chvíľku náhlivým krokom, chvíľku ako sa dalo, či i nedalo, no hlavne rýchlo. Verila, že jej modlitby budú vyslyšané, veď bol Štedrý deň a mamka predsa tiež nechcela nič zlé. Už keď musia byť na Vianoce bez ocka, aspoň nech po nich nestrieľajú.
Tma, ktorá sa nahrnula pred Katikine oči, priniesla úľavu. Konečne ocitla spolu s najbližšími v pivnici, v tej najväčšej, mestskej, kam sa ukryla dobrá polovica Turne. Pravda, zúrila vojna a preto tu našli útočisko predovšetkým ženy, deti a starci. I keď podzemie osvetľovalo len slabučké svetlo petrolejky, Katika preletela pohľadom po všetkých kútoch a pátrala po známej tvári. Našla ju. Eržiku, svoju najlepšiu kamarátku.
„Vybrali sme sa do Lučky k mamkinej sesternici, ale chceli nás zabiť!“ začala potichu hovoriť potom, ako sa Eržika pýtala, prečo prišli až teraz. „Spadla pri nás bomba a...“ zvýšila Katika hlas, ale Eržika urobila prstom na ústach pst! Tu musí byť každý ticho, lebo... Lebo musí. To už však Katiku chytila mama za ruku a ťahala kamsi nabok.
Katikina mamka očividne nechcela, aby sa susedia dozvedeli o jej nápade ísť cez frontovú líniu do Lučky. Tešila sa, že strávi sviatky spolu so sesternicou, ale podcenila to, keď verila, že žene s troma malými deťmi predsa musia dať všetci pokoj. Teraz si už vyčítala, aká je ľahkomyseľná a nechcela, aby sa o tom susedia dozvedeli. Našťastie, nikoho to teraz nezaujímalo. V sliepňavom svetle väčšinou každý hľadel do zeme a hlavy zdvihli, až keď opäť zaznel výbuch, teda zaznelo ich veľa, ale tento bol blízky, hrozivý. Ktosi začal polohlasom odriekať otčenáš, ale nakoniec stíchol hneď po prvom verši. Asi nechcel, aby ostatní počuli, ako sa mu trasie hlas.
„Mamička, dokedy tu budeme?“ Katika sa chcela skôr opýtať, dokedy bude vonku streľba, ale kládla otázky len tak, ako vedela..
„Najprv si dáme večeru. Večera na Štedrý deň je tá najdôležitejšia v roku. A nezáleží na tom, či je bohatá alebo nie. Dôležité je, či je pri nej tvoja duša pokojná a pokorná. To je teraz viac ako akékoľvek otázky, vieš?“ povedala síce šalamúnsky, ale mame treba vždy veriť. Katika teda prikývla a viac o tom radšej nepremýšľala.
Nebolo to ani tak dávno. Presne pred dvoma rokmi nad kuchynským stolom visel vianočný stromček, pod ním miska a v nej hrsť pšenice, orechov i kukurice ako symbol hojnosti, na rohu stola ležalo pár drobných mincí, ktorými si rodičia chceli nakloniť osud, aby im peniaze doprial aj v budúcom roku. Katika si pamätala, ako s mamkou piekli oblátky. Na každom stole v Turni boli rovnaké, pretože oplátkovač mal iba pán farár a oplátky pred sviatkami putovali z domu do domu. Pri spomienke, ako sedela otcovi na kolenách, spievali koledy a celá kuchyňa voňala kapustnicou s domácou klobáskou a sušenými slivkami, sa rozcítila. Lícami sa jej začali kotúľať slzy. Otec je už vyše roka niekde s vojakmi a doma byť nemôžu.
„Nemôžeme sa ani ísť pozrieť von, či neuvidíme Betlehémsku hviezdu?“ opýtala sa odrazu, keď otočila hlavou a pozrela na mamu. Tá si rýchlo prešla dlaňami po lícach.
„Mamka, plačeš?“
„A čo by som? To nikomu nepomôže,“ zaklamala. „A ani ty neplač. Si veľké dievča. Vieš, keď Pišta alebo Miklós uvidia tvoje slzy, aj ich premôže smútok. A sú predsa Vianoce, to je sviatok nádeje a radosti. Hneď si dáme večeru,“ pokúsila sa o úsmev.
Deti spozorneli. Dobre vedeli, že mamka balila do batôžka bobaľky s makom. Lenže počas ich úniku pred streľbou sa niekam vytratil. O to väčšie bolo sklamanie, keď štedrá večera pozostávala iba z omasteného chleba s cibuľou.
Katika si ani nevšimla, kedy sa k nim priplichtila Eržika. Zbadala len pár makových bobaliek v priateľkinej rúčke.
„Sme ako v Betlehéme. Aj Ježiško sa narodil v maštali,“ zašepkala.
Čo na tom, že medzi maštaľou a pivnicou je rozdiel. Ak jestvovalo puto hodné podobenstva, tým bola skutočnosť, že Spasiteľ prišiel na svet v čase veľkej núdze a biedy, ako tomu bolo i teraz. Chápali to obe, vedel to každý.
Čas plynul, ba možno ani nie, nedal sa merať ničím, každá hodina, každá chvíľka vyzerali rovnako a v podzemí, ktoré križuje Turňu do všetkých smerov, zaškrípali dvere. Do pivnice vošla mladá žena s dieťaťom na rukách. Bola to Anka Farkasová s malým Janim v perinke. Zastala uprostred chodby, hľadela na všetky strany a z jej pohľadu, čo nadobúdal lesk šialenstva, vyžaroval strach podobný zvieratám, ktoré uviazli v pasci. Katikina mamka k nej opatrne pristúpila, objala ju, lebo cítila, ako to potrebuje a po nej aj ďalšie ženy, čo jej podali hrnček s chladným čajom a vzali dieťa, kým ona lapala po dychu. Nikto sa na nič nespytoval, nebolo treba, kým nezačne sama. A ona začala.
„Môžem tu ostať s vami? Ja už nemám dom,“ pery sa jej chveli, a len čo sa trochu ovládla, pila čaj, akoby jej podali tú najväčšiu vzácnosť. „Boli sme v našej pivnici. Janiho som práve vybrala z kočíka a kojila. Naraz prišla streľba, potom bomba alebo mína.... Ja neviem ani čo to bolo. Ale strop sa prepadol, aj podlaha a všetko sa zosypalo do pivnice rovno na kočiarik. Keby tam ešte ležal.... A nemáme kam ísť. Nemáme dom.“ Naraz jej tvár nadobudla pevné, takmer až kamenné črty, keď prehlásila: „Kristus nedopustil, aby sa ubližovalo maličkým. To on mám pomohol. Sú predsa Vianoce“ a jej tvár sa z prísnej strohosti odrazu rozžiarila zbožnosťou, vďačnosťou a úctou.
Katike sa zdalo, že sa v tej chvíli Anka podobá na obľúbený obrázok anjelika. Mlčky sledovala, ako si kľakla na kolená a nahlas ďakovala Panne Márii i jej synovi Ježišovi za Janiho spasenie, za ten zázrak, za ochranu jej milovaného synčeka.
Ženy i deti sa postupne pridávali k jej modlitbe a chvíľkami to vyzeralo, akoby sa pivnica premenila na kostol počas nedeľnej omše. Potom zaznela pieseň. Tichý hlas prerušovala guľometná paľba, ale ľudia nestíchli.
„Tichá noc, svätá noc, všetko spí, všetko sní...“
Nespal nikto, ale snívali všetci, snívali s otvorenými očami, lebo pravda bola taká krutá, že aj ľahký dotyk so skutočnosťou by sa ponášal na seknutie britvou, rozkrvácal by duše, nádej by vytiekla zo žíl a vsiakla do zeme, ktorou pochodovali vojská. Tým teraz patrila. Obyčajným ľuďom iba podzemie. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, hlúpo, či akokoľvek, určite nikdy nikto nepočul spievať zbožnejšie, úprimnejšie a krajšie, ako to znelo v tejto chvíli.
Mnoho ľudí sa večer pripravilo a aby ich neoziabalo, priniesli si pod seba čačinu. Ktosi vytiahol smrekovú vetvičku a položil ju do pohára na malý stolík. ¼udia prichádzali a kládli k nej orechy, hrsť kukurice a hrsť pšenice.
„Predsa nás čaká na budúci rok hojnosť!“ potešila sa Katinka.
„Vidíš moja, sú Vianoce a dejú sa zázraky,“ pohladila ju mama a ľudia začali spievať znova. Všetci.
Nebolo to ani tak dávno, vlastne iba v čase, ako jeseň začala sfarbovať lístie na žlto a na zeleno, keď do Turne prišli Nemci. Nasťahovali sa do domov priamo k ľuďom, ktorí im museli uvoľniť svoje izby a sami sa stiahnuť do jednej jedinej. V mestečku takmer bez mužov sa nenašiel nik, kto by protestoval a i keby tak urobil, každému muselo byť jasné, že tu je akýkoľvek odpor zbytočný. Naviac, Nemci boli k ľuďom zdvorilí a nejedno dieťa či väčšie dievča potešili čokoládou. Lenže ako pokročil čas, bolo to presne dva dni po sviatku Svätého Mikuláša, sa nemeckí vojaci vysťahovali i s guľometmi hore na Turniansky hrad a odtiaľ strážili cestu na Košice. Kdekto hovorí, že kým Rusi neurobia nálet a nezhodia na hrad bomby, Nemcov odtiaľ nikto nedostane. Vedeli to všetci. Všetci však mlčali. Rozprávať o tom bolo ako roztvárať ranu, čo sa beztak nechce hojiť.
Streľba vonku na chvíľu prestala a ozvali sa hlasy. Nemecké hlasy. Opäť zavàzgala pivničná brána, otvorila sa a za ňou stáli vojaci. Ukazovali na vrece múky, vrecúško cukru, džbán s medom a dve veľké kanvice. V jednej bolo biele víno, v druhej mlieko pre deti. Kývali ženám, nech vybehnú hore, nech sa neboja a všetko si vezmú, že môžu dary užiť v pokoji.
Prešiel rok a opäť tu boli Vianoce. V izbe nad stolom visel stromček, na obruse sa svojho čestného miesta dočkali orechy, kukurica i pšenica, tiež drobné mince v rohu. Aby doma nič nechýbalo. Ale chýbalo. Turňu oslobodila Červená armáda už v januári, ale spomienka na boje nedoznela. Netýkalo sa to len domov zničených mínami a streľbou. ¼udia sú dôležitejší. Mnohí sa nevrátili. A tí, čo prišli a chýbala im ruka či oko, hovorili o šťastí. Mama, Katika, Pišta i Miklós pri modlitbe hľadeli spolu na jedno miesto. Na stoličku, ktorá ostala za stolom prázdna. Katika, už o rok staršia i múdrejšia, verila, že už nikdy nebude mať Vianoce rada. A tak i v danú chvíľu bolo. Prešiel opäť ďalší rok a nebyť mladších bratov, ani by sa jej nechcelo vešať stromček na strop. Verila, že Vianoce sú zlé, sú bolestné. Ale sú chvíle, keď je človek šťastný, ak pochopí, že sa mýlil. A takto to bolo aj v jej prípade. Otec sa im vrátil domov. Dlhá to bola cesta, kým sem došiel z ruského zajateckého tábora. Presne na Štedrý deň v tom roku štyridsiatom šiestom. Boli to pre nich všetkých tie najkrajšie Vianoce.
* * *
Poznámky autorky:
Turniansky hrad – ktorý sa v poviedke spomína, pochádza z 13. storočia a dodnes tvorí dominantu kraja na strete Košickej a Turnianskej kotliny. V decembri 1944 hrad obsadili Nemci a dokonale z neho kontrolovali všetok okolitý pohyb. Boje o Turňu boli nekonečné, niekoľkokrát bola skoro oslobodená a opäť okupovaná. Keď 21. januára 1945 Červená armáda Turňu definitívne oslobodila, na hrade sa ešte údajne držalo šesť nemeckých vojakov s početnou výzbrojou a guľometmi. Boli takmer nedobytní a skutočne sa už zvažovalo zbombardovanie celého hradného komplexu z lietadiel. I keď už bola Turňa a okolité dediny slobodné niekoľko dní, Nemci sa hrade stále ostávali. Rusi to nakoniec vyriešili tak, že tam vyslali rozkazom vojakov zo IV. rumunskej armády, ktorá hrad za početných strát nakoniec dobyla.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
