Tri ženy a tri prasce
@ :: Poviedky ::
Jan 21 2013, 08:34 (UTC+0) | 
Interiér pôvodne gotického kostola v Slatvine |
Miesto: Slatvina, okres Spišská Nová Ves
Čas: leto 1977
Autor: Slavomír Szabó
Z dediny do lesa, tou cestičkou čo vedie od vojkovského družstva cez Buglovec a popod Pahor až do Slatviny, šli tri ženy s mechmi na chrbtoch. Bolo leto, popoludnie so vzduchom presiaknutým vôňami lúčnych kvetov i vysokých smrekov; teplo, že by človek najradšej zaliezol do chládku, alebo skočil do vody. Ženy napriek tomu nezastavovali, vytrvalo kráčali, až sa im prášilo spod nôh. Niežeby išli tak rýchlo, ale už vyše týždňa nepadla z oblohy ani kvapka a sucho bolo takmer také ako vlani, keď sa im na poliach neurodilo skoro nič.
Vo Vojkovciach zanechali čas, čo venovali kúpe malých prasiatok, ktoré dalo družstvo ako prebytky na trh. Lepšie doma sviňu vychovať, než čakať, či do mäsiarne príde dobré mäso, nie len také mastné a ak aj dostanú dáke lepšie, mäsiar ho schová pre svojich známych. Domáca bravčovina je domáca a nakoniec je aj lacnejšia. Za ich chrbtami ostala nielen ošipáreň, moderné kravíny a strojový park s kombajnmi a traktormi, ale aj politické transparenty hlásajúce odkaz víťazného februára, zdôrazňujúce, že priateľstvo so Sovietskym zväzom je na večné časy a hlásajúce, že v socialistickom poľnohospodárstve nepríde ani zrno nazmar.
„Uľa, myslíte, že sme dobre nakúpili?“ spýtala sa Žofka, najmladšia so žien, avšak ak by sa postavili na váhu, určite by bola najťažšia. Boky obrastené sadlom, pot jej tiekol nielen po chrbte, ale i z čela do očí. Nečudo, že chcela rečami spomaliť tempo.
„Veď preto ste ma volali, aby som vám poradila, ktoré prasiatka vybrať, nie? A teraz sa ma pýtaš, či som vám dobre poradila? A akú odpoveď čakáš? Že nie?“ sekla trochu ostro Uľa, hádam o dvadsať rokov staršia od Žofky; vlastne by jej mohla byť matkou.
„Ja som tom tak nemyslela. Len som chcela vedieť...“
„Ženy, určite sme zle nakúpili,“ pridala sa Haňa a obe sa na ňu prekvapene pozreli.
„Prečo?“ vyhàkli takmer súčasne.
„Lebo sme kupovali vo Vojkovciach. Možno sú lepšie ako zlé, ale viete, ako sa prasatá delia podľa kvality?“
„No?“ zatiahla Uľa.
„Na zlé, dobré a sovietske.“
„Haňa, že nemáš boha v sebe, takto hovoriť! Však čo keby nás dakto počul? A práve ty! Muž ti je politický pracovník a teraz neviem, či si ma nezapíšeš, že som sa tomu smiala,“ začala Uľa naoko zlostne, ale Haňa ešte pridávala.
„Však to, že môj Jano je politický pracovník. Veď len kvôli nemu sme si mohli vybrať prasiatka ako prvé, ostatným ich začnú predávať až zajtra. Tak čo, je to zlé? Ale poviem ti, že tá jeho robota je dakedy ozaj zábava. Napríklad, keď mi čítal z Roľníckych novín. Že na Agrokomplex v Nitre prišiel minister poľnohospodárstva, tam ho privítali a tak už mohla začať slávnostná prehliadka svíň.“
„Haňa!“ zakričala Uľa, ale Žofka sa smiala.
„Teta, veď ju nechajte.“
„A to nie je všetko. Minule mal robiť dajaké politické školenie a potom aj skúšať, lebo však viete. Keď dojička nevie, prečo bol nástup komunistov k moci nezvratný, tak ako môže dojiť? A kombajnista by mal tiež vedieť, či je kombajn sovietskej výroby, aby až sa dačo pokazí, nenadával a nehanil tým prácu sovietskeho ľudu. Tak teda muž vymýšľal dotazník, ktorý dá vyplniť súdružkám dojičkám a súdruhom kombajnistom. A poviem vám, to sme sa nasmiali. Napríklad prvá otázka bola: Máte radi Sovietsky zväz? Odpovede: áno, nie. Kto zakrúžkoval áno, dostal dva body. Kto by zakrúžkoval nie, mohol dostať dva roky.“
„Ja by som sa predsa len radšej vrátila k tým prasiatkam,“ opakovala znova Žofka, lebo videla, že takéto reči sa Uli nepáčia. „Určite sme dobre nakúpili?“
Uľa rázne zastala, Haňa tiež a tak si spotená Žofka mohla trochu vydýchnuť.
„Čo s tým máš? Ak mi neveríš, nemala si ma s vami volať!“ Uľa už vyzerala naozaj zlostná a tak Žofka pokračovala trochu nesmelšie.
„Mne sa len tak zdalo, že to moje je dajaké menšie.“
„Veď ho odvážili, podľa toho sa platilo, nie?“
„Hej, veď práve to. Váha bola ako pri vašich, ale to moje je nejaké dlhšie a chudšie. Tak sa mi videlo, že nebehá ako ostatné. Ledva sa držalo na nohách.“
„Tak ho vyber von!“ prikázala Uľa a Žofka s úľavou zložila vrece. Opatrne ho otvorila a pozerala dnu.
„Vyberte ho vy,“ ponúkla Uli; bolo jasné, že toto je jej prvé prasa a ešte nikdy žiadne nechovala. Zato Uľa sa úlohy zhostila viac ako sebaisto, až prehnane sebaisto, lebo sotva prasa vytiahla z vreca, to sebou začalo hádzať, metať sa, vyšmyklo sa jej z rúk, padlo na bok, ale rýchlo sa postavilo a chcelo ujsť. No neušlo. Vystrašené sa motalo okolo ženských nôh, kvičalo, ale nekrivkalo. Uľa ho zdrapila ešte raz, ale teraz už pevne, rýchlo prezrela a vložila späť do vreca.
„Kam by utekalo, už je tvoje, je s tebou spojené ako s pupočnou šnúrou. A je celkom v poriadku. Uvidíš, ešte ti za ním bude ľúto, keď ho pôjdeš zaklať,“ podávala mech Žofke a brala od nej ten svoj.
„Spojené ako s pupočnou šnúrou? Ozaj, ženy, viete aký je rozdiel medzi Jimmym Carterom a Leonidom Brežnevom?“ začala zasa Haňa.
„No, daj,“ posmelila ju Žofka.
„Jimmy Carter má Spojené štáty americké a Leonid Brežnev má spojené obočie.“
Teraz sa rozosmiali všetky tri ženy, možno im aj ten oddych prišiel vhod. Bol to smiech, ktorý sa ozýval celým lesom, trochu naivný, trochu nespútaný, spojený s radosťou z dobrého nákupu a bez starostí, ktoré im však pribudli, len čo zistili, že na ceste nie sú samé. Ani nie sto metrov od nich zazreli voľajakú postavu. Stála a nehýbala sa. Aj Uľa so Žofkou a Haňou ostali bez pohybu, sledovali, čo sa bude diať, ale nedialo sa nič. Postava celá v čiernom, s kapucňou alebo veľkou šatkou na hlave bola dáka čudná, azda aj v čiernom plášti, takže sa ani nedalo rozoznať, či je to žena alebo muž.
„Myslíš, že nás počul?“ zašepkala Uľa, cítila sa neisto.
„Aj keby, je sám či sama a my sme tri. Nič nedokáže, povieme, že si vymýšľa,“ skúšala odľahčiť Haňa.
„Tak poďme. Poďme rovno tam, pozdravíme a ideme ďalej,“ vykročila Uľa ako prvá, Žofka pokrútila očami, odfúkla si a dala mech s prasiatkom na plece. Aj Haňa šla, ale pohla sa i neznáma postava, pomaly kráčajúc pred nimi v rovnakom odstupe.
Čas je vždy ten istý, rovnaký, merateľný na hodinkách, čo potvrdia, že každá minúta trvá presne minútu a každá hodina presne hodinu. No napriek tomu, napriek neodškriepiteľnej rovnakosti jeho chodu, sa človeku niekedy zdá, že čas beží ako splašený kôň a inokedy sa vlečie ako slimák, na ktorého doľahla únava z letnej horúčavy. Lenže po horúčave už nebolo ani stopy. Slnko sa sklonilo k horám, na chvíľu predåžilo tiene stromov, aby hneď na to celkom zmizli, rozplynuli sa a zem prikrylo šero, čo nezadržateľne hustne, prechádza v tmu až úplnú čerň. Uľa, Haňa a Žofka z toho všetkého nevnímali nič. Len kráčali ticho s pohľadom upriameným na neznámu postavu, čo šla neustále pred nimi. Nezastavovali, ba ani Žofka nemyslela na únavu a ťarchu vreca. Cestu míňali bez slov, bez myšlienok na čokoľvek. Až na jednom mieste, kdesi, kde cestička bočí a tvorí zákrutu, na chvíľu stratili neznámu či neznámeho z dohľadu.
„Ženy, nemali sme už byť doma?“ opýtala sa Žofka a ostatné na ňu pozreli, akoby práve precitli zo sna.
„A Buglovec? Veď sme ešte cez neho neprešli,“ spomenula Haňa, mysliac potok, čo pramení až pod Sľubicou a preteká k Slatvine.
„Koľko je hodín?“ opýtala sa Uľa, ale hneď aj zblízka pozrela na ruku, teda na hodinky a zjojkla: „Štvrť na deväť! To sme zablúdili?“
Cesta z Vojkoviec do Slatviny je široká, prešli by ju aj autom, ale vedie pod dedinu. Ešte pred Buglovcom sa k nej pripája lesná cestička, tá smeruje k horným slatvinským domom a ako pozerali vôkol seba, mohli by byť na nej, len si nevedeli spomenúť, kedy odbočili. Prešli tadiaľ mnohokrát, isto by aj odprisahali, že poznajú každý kameň, každú zákrutu, každý strom tejto štreky, ale teraz im bolo všetko cudzie. Pohľady nahor tiež nič nepomohli, tma už svoj plášť rozprestrela naplno a vrchol Sľubice, Pahoru, ale ani žiadneho iného kopca nebolo vidieť. Vlastne nebolo vidieť skoro nič.
„Cez Buglovec sme už mali prejsť, to by sme si pamätali,“ opakovala sa Haňa. „Veď je v polovici cesty. Kam zmizol? Kde je voda?“
„Spýtaj sa rovno vody, možno ti odpovie,“ hodila Uľa trochu posmešne, aj keď ani jej nebolo všetko jedno.
„Voda, kde si?“ zakričala Haňa smerom k horám, azda aby odľahčila strach, ktorý na ženy liezol, i keď si to nechceli priznať. Hlas sa odrazil ozvenou, priletel späť.
„Voda, kde si? Voda, kde si?“
V tej chvíli, len čo ozvena doznela, sa ozval hukot. Znelo to, aby stáli na brehu potôčika, ktorého vlnky žblnkocú, narážajú na kamene, ale zvuk silnel, akoby už stáli na brehu rozvodnenej rieky a potom pri vodopáde či niekoľkých vodopádoch, kde hučanie vyplnilo celý priestor, vrážalo do uší, prehlušilo všetko navôkol, takže nemohli počuť ani vlastné slová.
Prvá spanikárila Žofka. Čo ako doposiaľ nevládala udržať krok, teraz sa rozbehla, ale cestou späť, dolu kopcom a vrece na chrbte ju neťažilo. Nevšimla si ani, že prasa sa v ňom zaťalo hádzať, kvičať ako na ratu, a rovnako tak aj ďalšie. Uľa s Haňou nevedeli, či ratovať svoje svinky alebo Žofku, čo im už zmizla z očí. Rozbehli sa za ňou, hluk narastal, až im v hlavách dunelo, najradšej by si zapchali uši, ale to by museli pustiť mechy a nesmeli bežať.
Keď konečne Žofku uvideli, sedela na kraji cesty, oboma rukami sa držala za sluchy a vrece tlačila nohami k zemi. Pribehli k nej, pokľakli a najstaršia Uľa začala kričať: „Pamätáte na Uhrína?“
Nikto jej neodpovedal.
„Učiteľ ¼udovít Uhrín. Keď nám v škole rozprával rozprávky o Sľubici, hovoril, že ak tu človeka začne skúšať zlo, má si zakryť oči a povedať nahlas, prečo sa bojí a čo chce.“
Uľa ozaj kričala na plné hrdlo, sama si zložila vrece na zem a chytila ho medzi kolená, oboma rukami si prikryla oči a ďalej skôr len pre seba vravela: „Bojím sa toho, kto sa nám zjavil na ceste. Kto nás odviedol sem, kde to nepoznáme. Bojím sa hluku, čo znie, ako by sa na nás valil vodopád.“
Aj ostatné ženy, hoc za iných okolností by Uľu len vysmiali, urobili to isté, každá inými slovami, každá po svojom, ale povedali, z čoho majú strach a chcú, aby sa to pominulo. Keď tak urobili, hukot prestal. Aj prasiatka sa upokojili a ženy sa začali rozhliadať vôkol seba. Pravda, veľa toho nevideli, ale hoc bola tma ako smola, zistili, že odkiaľsi z hory sa privalila aj hmla. Už ozaj nevideli ani na krok.
„Keď to tam hore ma ceste nepoznáme, vráťme sa. Prídeme do Vojkoviec, voľakoho poprosíme, nech nás odvezie domov autom,“ navrhla Žofka.
„A čo mu povieme? Že sme netrafili cez kopec? Alebo ešte horšie – povieme pravdu?“ Haňa skôr premýšľala, než sa pýtala a obe pozreli na staršiu Uľu.
„Nech je ako je, musíme ísť hore. Vždy len hore a musíme prísť do dediny. A ak nie, uvidíme aspoň svetlá. Pôjdeme tam, kde budú svietiť,“ povedala po chvíľke premýšľania.
„Aj v tej hmle? Ozaj ich uvidíme?“ Žofke sa to zjavne nepáčilo.
„Uvidíme, či uvidíme,“ kývla Uľa plecom a už si naň aj nakladala vrece. „Do Slatviny to musí byť len kúsok, menej než do Vojkoviec.“
Tri ženy opäť merali cestu v tme a v hmle, nesúc svoje prasiatka. Nešlo sa im ľahko, čas, odkedy odišli z družstva, by sa dal rátať na dlhé hodiny, ale nemysleli na hlad ani na únavu. Práve naopak, náhlili sa, pot stekal ich čelami a držali sa jedna pri druhej, až došli na zákrutu, kde naposledy videli neznámu postavu. Od nej sa cestička dvíhala nahor, do svahu, ale akoby nekončila, neustále stúpali do kopca a mohlo už byť okolo polnoci, keď sa konečne hmla rozplynula, dokonca aj mesiac vyšiel spoza mrakov a uvideli kríže.
„Ženy, to je cintorín,“ hlesla Žofka.
„Dobre tak, už sme doma! Tam, musí byť kostol,“ ukázala Haňa trochu naľavo, „a teraz už len trochu dohora a potom klesneme medzi domy.“
„Lenže cintorín je z druhej strany dediny, nie od Vojkoviec. Odkiaľ sme sem došli?“ povedala Uľa tak vážne, až to zarazilo aj ju, ale Haňa len kývla rukou, že teraz už netreba mudrovať, len rýchlo odísť, skôr ako ich budú hľadať a radšej o tom nikde nehovoriť, aspoň nie dovtedy, kým samé neprídu na to, čo sa vlastne stalo.
Tak sa vybrali ďalej. Naľavo od cintorína, kde cesta klesá nadol a do dediny, je to už len pár krokov. Boli si isté, že šli správne, nikam nevybočili, ale namiesto klesania cesta po chvíli začala opäť stúpať a ajhľa, opäť prišli pred cintorín.
„Ženy,“ začala Žofia svojim typickým oslovením, „toto nie je s kostolným poriadkom!“ Hlas sa jej chvel, dala by čokoľvek za to, aby už bola doma, aby s mužom prezreli prasiatko, hádam jej nebude vyčítať, že je voľajaké chudšie a čudne dlhé.
„Kostolný poriadok? Viete čo? Kostol je tam. Poďme k nemu a uvidíme, či to pomôže,“ navrhla Uľa a ako mala vo zvyku, nepočkala na odpoveď, ale hneď sa tam vybrala. Haňa so Žofkou za ňou. Sotva však prišli ku kostolu, ledva zložili vrecia a hľadeli od veže, či nezbadajú nejaké rozsvietené okná, prenikli k nim lúče. Nie mesačné, ale z bateriek.
„Haňaaaaaaa!“ začuli mužský hlas a tak začali kričať, že tu sú, tu pri kostolnej veži.
Zopár svetelných lúčov si to nasmerovalo hneď k nim a o chvíľu rozoznali aj mužské postavy.
„Kde ste boli? Čo tu robíte? Už vás išli všetci hľadať,“ pribehol ako prvý Hanin muž Jano, bol celý zadychčaný a vyčítavo pozeral na svoju ženu.
„Stratili sme sa,“ skúsila sa Haňa usmiať, vlastne sa usmievali všetky tri, keď Jano kričal na ostatných, že akcia skončila, ale teraz nech idú po tých, čo šli hľadať smerom na Vojkovce, aby sa ďaleko nezatúlali.
„Tak ty si kvôli mne zbuntoval všetkých chlapov? Alebo kvôli nášmu prasiatku?“ pristúpila Haňa tesne k nemu a podala mu vrece.
„Stratili sa tri ženy, však som zašiel aj na národný výbor, nech predseda pomôže.“
„Si myslel, že by to mohlo byť tak, ako keď sa stratil Brežnev?“
Jano sa nechápavo pozrel.
„No, vraj sa raz v lese stratil Brežnev a tak ho išli hľadať. Príslušník verejnej bezpečnosti vypočúval zajaca, či Brežneva nevidel a zajac mu povedal: Ja nie, ale choďte sa opýtať medveďa. Už týždeň mu zo zadku vypadávajú samé medaily.“
Nikto sa nezasmial, len Jano na ňu káravo pozrel, potom aj na Uľu a Žofku, ale tie už brali svoje vrecia, svoje svinky a šli všetci spoločne dole kopcom, tam medzi domy, do Slatviny, domov. Mlčali. Rozprávať nemalo význam. Kto by im uveril?
* * *
Poznámky autora:
Buglovec – potok vyvierajúci na juhozápadnom svahu Sľubice. Preteká dolinou východne od svahov vrchu Pahor medzi Slatvinou a Vojkovcami. Približne uprostred cesty medzi oboma dedinami sa stáča západne a v spodnej časti Slatviny sa vlieva do Slatvinského potoka.
Pahor – kopec nad Slatvinou s nadmorskou výškou 672 metrov.
Sľubica – názov podcelku pohoria Branisko, ktoré sa sedlom Branisko delí na dve časti. Šarišskú (severnú) pomenovanú Smrekovica a Spišskú (južnú) pomenovanú Sľubica. Najvyšším vrchom podcelku Sľubica je rovomenný vrch Sľubica s nadmorskou výškou 1 129 metrov. Vedie naň zelená turistická značka z obce Vojkovce, strmý výstup trvá asi 90 minút. Odmenou je nádherný výhľad do okolia včítane Spišského hradu a Vysokých Tatier.
Kostol v Slatvine - v západnej časti obce na vàšku pri cintoríne sa nachádza pôvodne gotický kostol Ku cti Nanebovzatia Panny Márie. Jeho svätyňa je pokrytá veľkými a dobre zachovalými unikátnymi gotickými freskami zo 14. storočia. Sú podobné svetoznámym freskám kostola v Žehre, ktoré sú pod ochranou UNESCO. Kostol je významnou kultúrnou pamiatkou a turistickou atrakciou.
„Sucho ako vlani“ – rok 1976 bol pre slovenské poľnohospodárstvo katastrofický. V júli boli trvalejšie zrážky iba 17. a potom až do konca mesiaca nepršalo. Hospodárske výsledky roľníkov boli jedny z najhorších v histórii vtedajšieho Československa.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
