login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Zjavy nevšedné

@ :: Poviedky ::     Mar 14 2013, 14:29 (UTC+0)

Herlianske kúpele v súčasnosti

Miesto: Herľany ; okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková


       Jano sedel na voze, obzeral sa po opratách. Kone trpezlivo stáli, občas trhli hlavami, až sa im husté hrivy rozvlnili, akoby ich prečesal vietor. Ticho sedelo na vetvách stromov, ktoré sa pomaly strácali v šere jesenného podvečera. Les bol pokojný a krásny, odetý v rôznofarebnom šate listnáčov. Ešte teplý vzduch voňal po čerstvo spílenom dreve a po hubách. Jano pocítil hlad. Od obeda nemal nič v ústach a Paľo sa stále niekde motal.
       „Dnes si akýsi pomalý. Čo už nejdeš? Stmieva sa. Ak nám voz zapadne, do rána s ním nepohneme.“
       „Veď už som tu,“ ozvalo sa spoza voza, „len pozerám, či si dobre zatiahol laná a pripevnil reťaze.“
       „Urobil som to tak ako vždy!“ hneval sa Jano. „Len ty si dnes dáky čudný. Hore zadkom si vstal?“
       „A teba zas mrle žerú. Vrtíš sa a poskakuješ. Rýchla robota, zlá robota. Drevo treba dobre zaistiť, nech sa nám cestou neskotúľa z voza. Čo by sme do Košíc priviezli, ha?“
       „Ha? Ha? Celý deň si nevrlý. Ja už mám hlad. Čochvíľa je tma a budú lietať bosorky,“ uškrnul sa Jano.
       „Až sa im bude z metly pariť. Tak poďme, čo stojíš? Aj ja som hladný,“ usmial sa Paľo lezúc na voz.
       Jano popohnal kone, držiac opraty v silných ručiskách. „Hijó moje, hijó!“ rozkázal im a vrtiac zadkom hľadal si pohodlnejšie sedenie. Bol zvyknutý na ťažkú robotu, telo ho už nebolievalo po celodennom rúbaní tak ako kedysi. No dnes nakladali voz len sami dvaja. Aj to len popoludní, lebo ráno boli orať. Jeho chrbát mu dal znať, že toho bolo veľa. Sekať, píliť, dvíhať, naložiť, upevniť, skočiť z voza, sekať, píliť, dvíhať... Veľakrát to isté dookola. Inokedy si s Paľom pospevovali, pískali, žartovali, rátali kukanie kukučky. Že ktorý z nich sa ožení ako prvý. No dnes bol jeho kamarát divný. Málovravný. Zatínal sekeru do hrubých kmeňov, akoby boli z masla. Lialo sa z neho, ako keď ráno zatrasieš lieskou pri potoku a kvapky rosy sa skotúľajú pod nohy. Ktovie, čo sa mu prisnilo. A možno to od hladu stratil dobrú vôľu.
       Kone sa pomaly vliekli, ťahajúc za sebou ťažký náklad. Jano ich nemusel bičovať. Aj tak by to bolo zbytočné. Kolesá voza sa šmýkali po včerajším dažďom rozmočenej zemi. Bol rád, že ešte nezapadli do hlbšej ryhy.
       „Počuj,“ ozval sa po chvíli Paľo. „Voľačo ti poviem. Ale sľúb, že sa mi nebudeš smiať.“
       „Nebudem. Čo by som sa...“
       „Švagor bol včera na poľovačke.“
       „No, to mi je novina. Nič nestrelil, tak si smutný?“
       „Nestrelil, lebo... No, lebo videl čosi divné.“
       Jano spozornel.
       „Sedel na posede a čakal na jeleňa či diviaka. Noc bola jasná. Dovidel až na kraj lesa a potom cez lúku až ku kríkom na rázcestí.“
       „A ďalej?“ netrpezlivo sa pýtal Paľa. „Rozprávaš pomalšie ako náš farár na omši. Veď som sľúbil, že sa ti nebudem smiať.“
       „Na tej lúke uvidel... Bude to znieť divne, aj ja som mu sprvu neveril... Uvidel, ako tam beží kôň.“
       „To mi je teda tajomstvo! Kôň na lúke. Mal ho chytiť a odviesť domov.“
       „Ten kôň nebol sám. Bol osedlaný a na chrbte mu sedel kráľ!“
       „Kto? Ha-ha-ha. A z ktorej rozprávky?“ Jano sa smial, až sa mu plecia natriasali. Paľo ostal vážny.
       „Musel to byť kráľ, lebo mal na hlave korunu. Ligotala sa vo svite mesiaca. A plášť, čo mal na sebe, ten sa za ním vlnil vo vzduchu. Ako keď mať vyperie košele a vyvesí na dvor. Zafúka vietor a košele akoby chceli uletieť spolu s ním...“
       „Upokoj sa, určite tam nič nebolo. Tvoj švagor zaspal a prisnilo sa mu. Svine mu behali pod posedom a on, aby neostal v hanbe, rozpráva o kráľovi na cválajúcom koni. Kvôli tomu si dnes ako zarezaný?“
       „Hej. Lebo mama vravela, že ak sa niekomu z rodiny zjaví prízrak, čaká to aj ostatných. Akoby nejaká skúška, či rodina sa udrží pohromade alebo čo. Neviem, kto a prečo rodinu skúša, ale vraj je to tak. A možno som teraz na rade ja...“

       Keď kone zastali pred domom, okná ktorého boli vysvietené a zvnútra sa ozýval smiech a vrava, Jano si vydýchol. Dohodol sa s Paľom, že sa najedia u nich a ešte v noci sa vyberú na cestu do Košíc, aby boli na drevnom trhu skoro ráno. Rýchlejšie všetko predajú a možno už okolo obeda budú doma. Upevnil opraty, prebehol pohľadom po voze a vošiel do dvora koňom po vodu. Paľo stál na kraji cesty, akoby sa rozhodoval, či ísť domov, či ostať pred vrátami. Jano opatril kone a už sa nevedel dočkať až uzrie dievky, chichotajúce sa krásavice, čo nemohli chýbať na žiadnych priadkach. Tešil sa, ako ich vystíska, ako sa k nim privinie. Ony to mali rady, výskali a smiali sa. Juj, nech už je dnu. A tiež sa mu žalúdok krútil od hladu, až ho to bolelo.
       Paľova mama ich pohostila. Naložila na stôl hádam všetko, čo našla v komore. Obaja sa napchávali, až sa im nadúvali líca, ani čo by mali čochvíľa prasknúť. Aj keď sa Jano tešil na dievčatá, odkedy vošli do domu, jeho zrak sa neodtrhol od Paľa. Bol taký strojený, zmätený, nezvyčajne tichý. Keď si odkrojil z chleba, položil krajec pred seba a zvyšok pecňa krútil na stole, narovnával ho, potom ešte trochu otočil a očami poskakoval z chleba na vchodové dvere a späť.
       „Čo to robíš?“ nezdržal sa Jano.
       „Čoby... Dobrý gazda nikdy neobráti na stole položený chlieb načatou stranou ku dverám... Aby mu gazdovstvo neušlo von dverami.“
       „Stále máš strach?“
       „A ty?“
       „Z čoho?“
       „Z bosoriek, duchov, prízrakov... Čo ja viem... Počuješ, o čom sa rozprávajú?“ a mykol hlavou smerom k priadkam.
       „Vravel si, že tajomstvo. A už celá dedina o tom vie. Kráľ na koni uprostred nočnej lúky!“ Jano si utrel ústa, prehltol a zapojil sa do besedy. „S tým kráľom je to ako so zvonmi na Valaliskách... Každý o nich hovorí, no vyzváňať ich nik nepočul.“
       „Mýliš sa, Janko,“ obrátila sa k nemu teta Helena. „Zvony vyzváňajú každý Štedrý deň napoludnie. Je veľa takých, čo ich zvonenie počuli.“
       „Na Vianoce? Ja som bol počúvať na Veľkú noc. Ha-ha, tak preto som nič nepočul. Je tam mokro. Pôda sa vlní pod nohami, ani čo by chcela utiecť. Priložil som ucho k zemi, no ani hláska. Vlastne ani poriadne neviem, prečo by som tam mal počuť vyzváňať...“
       Helena prestala priasť, položila si ruky do lona a vyrozprávala príbeh, ktorý sa uchoval z pokolenia na pokolenie.
       „Kedysi boli Herľany malou dedinkou postavenou povyše kúpeľov. Hore pri Pátračke, na Valaliskách. Tu dole boli len kúpele. Slávne. Chodila sem šľachta a mešťania, politici Rakúsko-Uhorska na kočoch až z Viedne a Pešti. Liečili si tu žalúdky a srdcia. Čo si v kamenných vaniach kurírovali cez deň, to potom po nociach znovu ničili pitím, tancovaním, krikom a spevom. A to nebudem hovoriť o nehanebnostiach, čo tam stvárali s chabo odetými ženami, čo im tancovali na stoloch a odchádzali s nimi do izieb aj v trojiciach. Taký nezáväzný ľahký život plný radovánok a ničnerobenia bol veľkým lákadlom pre mladých z dediny.“
       Všetci napäto počúvali, hoci tento príbeh nepočuli prvýkrát. Aj Jano o ňom vedel. Chcel ho však počuť znovu a znovu. Len aby mohol zapárať.
       „Najskôr sa do kúpeľov chodili pozerať na to, ako si panstvo žije. Neskôr sa aj oni chceli zabávať. Trávili tam všetok svoj voľný čas. Dospelo to až tak ďaleko, že dievky namiesto do kostola, bežali dole, ku kúpeľným hosťom. Vyparádené, usmiate, bez hanby si sadali pánom na kolená a učili sa tancovať nerestné tance. V dedine rástol nepokoj a zloba. Mnohí kúpele preklínali, pripisovali im vinu za bezbožnosť mladých. Toľko zla a hriechu sa nahromadilo na jednom mieste, že to ani nebesá neuniesli a nechali dedinu prepadnúť pod zem. Ostal z nej trčať iba vrch kríža z kostola. Veru, tak to bolo. A od tých čias zvony zvonia na Božie narodenie.“
       „Tetka,“ zabŕdal Jano, „ak hriech, tak v kúpeľoch, nie v dedine. Prečo ostali kúpele bez trestu, ha?“
       Dievky zhíkli nad jeho smelosťou. Kto to kedy videl, znevažovať veci, čo sa stali bez pričinenia človeka.
       „Ty bezbožník!“ okríkla ho teta Helena. „Hnev, zloba, ohováranie a hriech sa kopili v dedine. Ľudia nedodržiavali Božie prikázania. Preto ich zasiahla taká pohroma!“
       „No veď hej, hej, ja vám rozumiem. Ale ako môj dedo hovorí, všetko sa dá ľudským umom vysvetliť.“
       „Opýtaj sa ho, ako môžu zvony pod zemou vyzváňať. Vždy v ten istý čas. Raz za rok.“
       V miestnosti sa usadilo dusné ticho. Každý mal zrazu veľa práce, nikto od nej nezdvihol zrak a nepozrel na druhého. Tetky pohybovali perami, Janovi bolo jasné, že sa modlia. Dievky nenašli odvahu, aby prvé začali rozprávať, len priadli konopné nite a Paľo, ten bol zaujatý sám sebou. Už dojedol a teraz dlaňami zhŕňal omrvinky na jednu kôpku. Tú stláčal ukazovákom k doske stola. Potom šúľal medzi palcom a ukazovákom do guľôčky. Hral sa ako dieťa. Hoci si Jano nebol istý, či je to len hra, lebo Paľo bol myšlienkami kdesi inde, nie v kuchyni. Dievčence sa na nich ani nepozreli. Ako ich má teraz vystískať? Načo len rozprávali o tých prízrakoch a strašidlách? Už len to chýba, aby ženy začali o bosorkách! Hovorievali, že sú to satanove nevesty. Satan sa zjavuje na zemi v koži rohatej mátohy a bosorky s ním tancujú. Jano takým rečiam neveril. Nikdy nič podobné nevidel a keď prišla reč na čudá, tak ich zľahčoval žartovnými otázkami. Teraz však nevedel, ako v rozhovore pokračovať. Kým premýšľal, ozvala sa teta Božena.
       „Kričíme na Jana a pritom sama som bola svedkom toho, že nie je všetko také strašné, akým sa sprvu zdá byť.“
       „Božena, aj ty?“ neveriacky krútila hlavou Helena.
       „Bola som so susedkami po drevo v lese. Keď sme sa vracali, už bola tma. Nie celkom čierna, ešte nebolo vidno hviezdy na oblohe. No pod nohy sme nedovideli. A pri Semkovej hruške sme zrazu zočili čosi veľké, biele. Vyzeralo to ako mátoha. Vysoké ako statný chlap a široké to bolo skoro ako voz.“
       „A čo vám to čudo povedalo? Nebodaj vás vyhrešilo?“ skočil jej do reči Jano. Už mu bolo dlho sedieť len tak naverímboha.
       „Ale ba! Obzerali sme si ho najskôr z diaľky, no keď sme nechceli ostať v hore na noc, museli sme okolo neho prejsť. Pomaly sme sa k nemu blížili a ono nič. Len tak tam stálo.“
       „Obišli ste ho?“
       „Keď sme boli celkom blízko, tak som doňho pichla prstom. Nič sa nestalo. Vyzeralo to ako obrovská pena. Bolo to mäkké a poddajné. Nerozprávalo, nehýbalo sa.“
       „Nebáli ste sa?“
       „Trochu. No keď sa nič zlé nedialo, poobzerali sme si to zo všetkých strán. Nič strašidelné sme nevideli. Až na to, že to čudo zrazu zmizlo. Pred našimi očami sa stratilo, akoby ho ktosi odčaroval.“
       „Jáj, tetka, ktovie, čo ste vy videli, či sa aj vám len neprisnilo. To je ako so svetielkami na Zadných honoch. Vraj ich je tam veľa a poletujú nad zemou, akoby malí trpaslíci pobehovali s lampášikmi a hľadali čosi v tráve. Dedo vravel, že to nie sú strašidlá, ale duše inžinierov, čo kedysi zle vymerali banské chodby. Teraz sa vrátili, aby svoju chybu napravili.“
       „A čo je lepšie?“ nedala sa Helena. „Tak či tak sú to bytosti, či duchovia, čo s nami, ľuďmi, nemajú veľa spoločného.“
       „Akože? Vy viete, kam sa vaša duša po smrti podeje?“ nedal sa Jano. „Možno budete tiež pobehovať po nociach po dedine s praslicou v rukách, ha-ha-ha!“
       „Neznaboh!“ vyletelo z viacerých úst.
       „Ak si niečo neviete vysvetliť, tak to hodíte na strašidlá a bosorky... Aj tie vaše krížiky cesnakom na maštaľné vráta, aby sa kravám mlieko nestratilo! To je staromódne! Žijeme v inej dobe ako naši prarodičia. Viac vieme, viac poznáme, strašidlá si nechajme ako rozprávky. Jednoducho nie sú! Sami si ich vymýšľame.“
       Opäť nastalo trápne ticho a vzduch zaplnil nepokoj zmiešaný s pochybnosťou. Jano netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu. Cítil, že to prehnal, pokazil všetkým náladu. Pritom vravel len to, čo cítil, čomu sám veril. Kúzla a čary, bosorky a mátohy však patrili k ľuďom ako každodenná drina. Žili s nimi dlhé roky, jeden večer to nezmení. Na jeho plecia dopadla ťažká Paľova ruka: „Prestaň tárať nezmysly a chystaj sa. Pôjdeme. Čaká nás dlhá cesta.“

       Doplna naložený voz s drevom sa pohol hneď ako Jano chytil opraty a cmukol na kone. Cítil, ako sa mu zima plazí po nohách a zalieza pod rukávy. Po tele mu prebehli zimomriavky. Chcel čosi povedať, no nevedel kde začať. Paľo sedel pri ňom ako zarezaný. Možno si trochu zdriemne, pomyslel si. Mlčať celou cestou do Košíc, to by sa mu ale nepáčilo. Vari si nemajú čo povedať?
       „Najedol si sa?“ začal opatrne.
       „Hej.“
       „Aj ja.“
       „Ty si zjedené už dávno vyrozprával. O chvíľu vytiahneš z kapsy chlieb so slaninou.“
       Jano švihol bičom. Len tak. Tešilo ho, že s ním Paľo hovorí. Síce o ničom, ale aspoň preťali ticho, čo sa okolo nich vytvorilo. Kone sa vliekli, cesta pomaly ubiehala.
       „Pozri na mesiac. Je ako hruda syra.“
       „Všetky hviezdy vidno. Aspoň nezavedieš kone zlým smerom.“
       „Ja? Nezablúdil by som, ani keby bola tma ako v rohu,“ zastrájal sa Jano. „Vždy som došiel načas a nikdy som z cesty nezišiel.“
       „Ja len tak pre istotu. Vieš ty, kam ťa tvoja duša zavedie? Teraz, v noci?“
       „Žartuješ? Všetko si počul, čo? Si proti mne? Veríš, že strašidlá a bosorky nie sú výmyslom?“
       „Neviem.“
       Jano už radšej nevyzvedal. Toto nebola téma, ktorú by chcel ďalej rozvíjať. Svoje už povedal na priadkach. Najlepšieho kamaráta si nechcel pohnevať. Nech si verí v čo chce, on vie svoje.
       Kone hnal smerom na Vyšnú a Nižnú Kamenicu. Keď boli presne medzi dedinami, na ceste obklopenej hustým lesom a čiernou tmou, začal fúkať silný vietor.
       „Ešte aj zmokneme. Priveje mraky a bude po paráde,“ hneval sa Jano.
       „Veď obloha je čistá ako zrkadlo. Vravel som, že vidno všetky hviezdy.“
       Vietor zosilnel. Konáre stromov praskali, v nočnom tichu to znelo ako strašidelná muzika. Janovi sa rozbúchalo srdce. Ešte to mi chýba, aby mi nejaký hrubočizný konár padol na hlavu. Nedôjdeme na trh načas. Vedel, že ak prejdú križovatkou, bude dobre. Ďalej už nebol okolo cesty les. Len chvíľu nech počasie vydrží. Ako sa blížili ku krížnym cestám, vietor dul silnejšie. Odtrhával vety od Janových úst a prinútil ho vyhrnúť si golier. Kútikom oka pozrel na Paľa. Ten sa prežehnával a priam divokým pohľadom sledoval cestu pred sebou. Nič nevidel. Len tmu. Nič nepočul. Len občasné nepokojné mrmlanie Jana a kvílivý zvuk vetra. Les sa prehýbal pod jeho silnejúcou ťarchou, kone fŕkali a čím ďalej, tým pomalšie napredovali. Na krížnych cestách zastali. Vyzeralo to, akoby premýšľali, či ísť dopredu, alebo odbočiť. Nech sa Jano snažil ako chcel, nepohol nimi. Už sa na ne chcel oboriť, čo to vystrájajú a opýtať sa Paľa, čo sa to deje, keď si uvedomil, že aj vietor ustal. Akoby sa zastavil čas. Všetko bolo pokojné, tiché, bez pohybu, bez hlasu. Začudovane pozrel na Paľa. Až sa zľakol, keď videl, ako ten sedí so zaťatými zubami, priam meravý a pozerá sa vpravo. Oči doširoka otvorené, vypúlené, ani čo by mali už-už vypadnúť z jamiek. Jano zneistel. Na čo sa to pozerá? Otočil sa. Od Čakanoviec po lesnej ceste kráčala smerom k nim nevesta. Celá v bielom, so závojom na hlave a s kytičkou poľných kvetov. Držala ju v oboch rukách pred sebou, zdalo sa, že ju pritískala k bruchu. Jano zatriasol hlavou. Vari sa mu to marí? Vidí to isté aj Paľo? Nevesta uprostred noci, sama v lese? Čo to je? Sníva sa mu?
       Nevesta kráčala vznešene, pomaly kládla nohu pred nohu, zrak upretý pred seba, nepozrela ani vpravo ani vľavo. Kone stáli ako skamenené. Nepohli sa ani vtedy, keď pred nimi nevesta prešla a zmizla v čierňave noci. Jano dvihol hlavu a narovnal plecia. Cítil, že sa mu uľavilo. Od čoho? Pozrel na Paľa. Ten v nemom úžase civel na neho. Triasol sa ako osika a zdalo sa, že nie je schopný čokoľvek urobiť. Odrazu schytil bič, zoskočil z voza a podišiel pred kone. Presne uprostred križovatky dvoch ciest popľul zem, koncom biča počiarkal krížiky a mumlal: „Čary, čary, nepodarí. Príde ryba, príde rak a ty Paľa nechaj tak.“
       Jano si spomenul na jeho slová, že keby dačo, tak on už vie čo treba urobiť... Natiahol sa za kapsou, vytiahol fľašu silnej domácej pálenky a napil sa. Potom ju podal kamarátovi so slovami: „Nikomu nič nepovieme. Ešte by nás na priadkach ohovárali. A mne by sa smiali, že som neveril...“

* * *

Poznámky autorky:

Valaliská
- lokalita v smere na Herlianske sedlo pri ceste do Banského. V blízkosti sa nachádzajú turistické značky – červená vedie severne na vrch Vižník a južne na vrch Mošník (nadmorská výška 911 metrov). Zelená turistická značka vedie na Rankovské skaly, odkiaľ je nádherný výhľad do okolia. Podľa povesti tu stála pôvodná dedina Herľany, ale jej ľudia skazený nemravným životom v kúpeľoch sa aj s domami prepadli pod zem.

Herlianske kúpele - sa spomínajú už v 16. storočí ako obľúbené miesto maďarskej šľachty, aj keď pôvodne boli erárnym majetkom. Podľa údajov miestnej kroniky tu chodila nielen vrchnosť z Abova a Zemplína, ale tiež z Budapešti. Kúpele údajne niekoľkokrát navštívil aj František II. Rákoci. Od konca II. svetovej vojny sú kúpele nefunkčné, resp. neslúžia pôvodnému účelu. Nachádzajú sa tu pamiatkovo chránené niekdajšie kúpeľné budovy „Dargov“, „Branisko“, „Gejzír“ a „Hornád“. Areál historických kúpeľov včítane gejzíru patrí Technickej univerzite v Košiciach.











***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 3019