Divný deň
@ :: Poviedky ::
Jun 13 2006, 18:02 (UTC+0) | 
Vyšná Myš¾a - podobne ako v Skároši, alebo v Nižnej Myšli, aj v tejto obci si v tridsiatich rokoch 20. storoèia brali ¾udia do rodín deti z košického detského domova. Okrem iného to pre nich znamenalo aj pravidelný peòažný príjem za pestúnsku starostlivos. Jedna z mnohých situácií, ktoré takto nastávali, je opísaná v tejto poviedke. |
Miesto: Vyšná Myšľa
Čas: pravdepodobne rok 1938
Autorka: Eva Hajdu
Margita si utrela spakruky spotené čelo a snažila sa premôcť náhlu slabosť. Opäť sa jej zmocnila. V spánkoch jej búšilo, zbledla, pred očami sa jej na krátku chvíľu zatmelo a útlym telom prebehla triaška. Kostnatými rukami sa oprela o stôl v kuchyni a zostala nehybne stáť, vyčkávajúc, kým slabota pominie. Potom sa pomaly zviezla na stoličku, ešte stále sa chvejúc ani osika. Pohľad upriamila na zahnietené zemiakové cesto na zamúčenej doske, akoby od neho očakávala, že jej pomôže prinavrátiť stratenú silu. Dych sa jej pozvoľna upokojil, aj srdce už netåklo ako na poplach.
Tento svoj neduh sa už za posledných pár rokov naučila pokladať div nie za dôverného spoločníka. Spočiatku bol k nej zákerný a bezcitný, bez štipky zľutovania sa zahryzol do šťúpleho tela a mordoval ho, až kým sa od vysilenia celkom nepoddalo. Žena, už od prírody aj tak dosť cintľavá, pod náporom zdåhavej, vyčerpávajúcej choroby chradla čoraz viac a napokon vyzerala, akoby život do nej chodieval už len prespávať.
Vydrž, vydrž, o chvíľu to prejde – posmeľovala sa v duchu a podvedome zatínala zuby. Mala pravdu, prešlo. Len ona sa cítila, akoby ju niečo prevalcovalo. No doteraz sa zakaždým dokázala pozviechať. Azda ju k tomu hnal strach, čo zažíva každá matka, keď ide o jej deti. A okolo Margity sa ich motalo rovno šesť. Dve vlastné, sedemročný syn Ferko a o rok mladšia Jolanka, a potom štyria lelenci, ako dedinčania vo Vyšnej Myšli nazývali deti zo sirotinca, ktoré si brali do rodín na výchovu. Samozrejme, nebolo to len tak, z čírej bohumilej lásky k blížnemu, to nie. Za každého lelenca totiž dostávali od štátu peniaze a tie sa do často krát tenkého rodinného príjmu náramne zišli.
Aj Milan s Margitou, tak ako ďalšie tri rodiny vo Vyšnej Myšli, si zobrali pred dvoma rokmi k sebe cudzie deti. Desaťročný Ander bol dokonca od pol pása ochrnutý, mohol sa pohybovať iba na vozíčku. Ostatné tri deti, Ilonka, Matilda a najmladší šesťročný Lacko boli súrodenci, o ktoré sa ich vlastný otec, vdovec, nedokázal sám postarať.
O tomto čase boli detváky ešte v škole, no Margita vedela, že ich hlasy sa čo nevidieť budú rozliehať po celom dome. Ako prvé sa budú dožadovať jedla a ona o šúľancoch, čo sa chystala navariť, ešte ani nechyruje. Zlé svedomie ju kvôli tomu hrýzlo, darmo sa sama pred sebou ospravedlňovala, že predsa nemôže za to, keď choroba jej zasa raz pohrozila svojím neľútostným prstom. Aj jej muž Milan sa isto onedlho tiež ukáže, hoci dobre vedela, že len kvôli prázdnemu žalúdku. Pred strápenými očami sa jej vynoril obvyklý obraz – Milan, chlap v najlepších rokoch, plecnatý, mocný a zdravý ako repa, rázne zadupoce čižmami pred dverami, vstúpi dnu, zamrmle čosi ako pozdrav bez toho, že by jej venoval čo len pohľad a vzápätí hrmotne odsunie stoličku nabok. A pre ňu to znamená jedinú vec - ihneď nechať všetko tak a obskakovať ho ako nejakého veľkomožného pána.
Nemôže povedať, že by bol Milan k nej nejako hrubý, to nie, nebije ju, i keď občas pokričí a pohundre, ale ona pozná ženy v dedine, ktoré to majú omnoho ťažšie. Jej muž sa síce o gazdovstvo neveľmi zaujíma, to radšej vysedáva s chlapmi v krčme, alebo po večeroch v kúdeľnej izbe u chromej Erži, kde sa počas priadok schádza takmer polovica dediny a klebetia, ohovárajú, vysmievajú sa tým, ktorí tam práve nie sú. Ale aspoň vie, kde je a ruku na ňu jakživ nepoložil, tak prečo by sa sťažovala? No na druhej strane vedela, že je často terčom súcitných pohľadov susedov a že ju mnohí ľutujú, aká je vlastne chudera. Nie dosť, že ťažká choroba z nej pomaličky vysáva život, ale na jej útlych pleciach leží celá ťarcha zodpovednosti za šesť ratolestí a gazdovstvo. Keď si Milan v krčme vypil, netajil sa tým, že nebyť tých detí, už by ho tam dávno nebolo. Niežeby mal azda niečo proti Margite, veď bola naozaj robotná a šikovná gazdiná, vedela sa postarať o všetko. Ibaže sa časom akosi stalo, že ho už ako žena ničím nepriťahovala. On ju už časom nevnímal ako mladicu, nepritúlil sa k nej ani pod duchnou, nepohladil, neprivinul ako kedysi. Dokonca, keď u nej prepukla ešte aj tá choroba, začal ju vnímať pomaly ako kus nábytku v dome, lavicu, či skriňu, ktorá tam jednoducho má byť a hotovo. Viackrát sa pristihol, najmä keď mu pálenka silnejšie rozprúdila krv v tele, že potajme myslí na iné dedinské parádnice.
Margita to možno aj tušila a v håbke duše sa pre to sužovala, no navonok sa usilovala nedať to na sebe znať. Choroba bola jej slabinou a cítila, že jedine deti sú tým putom, ktoré ich ešte drží spolu. Tie mal Milan naozaj rád. Ako vlastné, tak aj chovancov.
Margita s námahou vstala zo stoličky a pomaly sa motkajúc po kuchyni, dokončovala obed. S makovými šúľancami sa deťom vždy zavďačila, v duchu sa pousmiala nad tým, ako im zaiskria oči, keď uvidia na stole plnú misu a s chuťou sa na ňu vrhnú. Pred týždňom, keď sa u nich naposledy zastavil dozorca Krúpa z Rákoša, ktorý mal za úlohu dohliadať na deti z detského domova zverené do cudzej opatery, takmer sa jej dotklo, že sa prišiel osobne presvedčiť, či sa lelencom u nich dobre vodí. Vari nás podozrieva, že sa o ne zle staráme, alebo že u nás nebodaj hladujú? – pomyslela si rozhorčene, no pred úradnou autoritou sa neodvážila prejaviť čo i len náznak nesúhlasu. Ona bola vždy taká – radšej držala jazyk za zubami a pokorne zniesla kadečo, než by mala zapríčiniť nesvár.
Krúpa si pozorne prehliadol každé z detí, podrobne sa ich povypytoval na všetko možné a zdalo sa, že s výsledkom inšpekcie bol spokojný. Bol to chlap na svojom mieste, vedelo sa o ňom, že je neúplatný a predpisy ctí ako otčenáš. Vždy si dal záležať na tom, aby bolo všetko podľa litery zákona, starostlivo skontroloval, či chovanci dostali, čo im patrí. Každú jeseň im z detského domova posielali šatstvo i obuv na celý rok a neraz sa stalo, že boli lepšie zaopatrení než vlastné deti tútorov.
Margite sa trochu uľavilo, závrat prešiel a ona konečne dovarila. Napriek tomu, že chudé ruky sa jej ešte chveli, vpadnutú hruď jej zaplavilo radostné očakávanie. Deti jej už len svojou púhou prítomnosťou v dome dokázali vynahradiť každodennú drinu. Veru, nebolo jej čo závidieť, i keď gazdovstvo nebolo bohvieako veľké, predsa len bola takmer na všetko sama.
„No, kdeže ste tak dlho, veď všetko vychladne,“ zaševelila bledými úzkymi perami s pohľadom upretým na staré pondusky vedľa obrázku Panny Márie s Jezuliatkom v náručí. Zdalo sa jej, že detvákom dnes cesta zo školy trvá akosi pridlho. Celá nesvoja už zo tri razy vykukla spoza záclonky, aj na gánok vyšla, až sa nakoniec pustila do vyplievania buriny okolo kvetov pri drevených schodíkoch, aby dačím zamestnala ruky, ale najmä nepokojnú myseľ. Hádam sa im len voľačo zlé nestalo? – pristihla sa, že hneď myslí na nešťastie a rýchlo sa snažila vyduriť dotieravú myšlienku z hlavy.
Dočkala sa. Zanedlho sa spoza plota ozvalo chichotanie a pišťanie. Už vedela, že to istotne chlapci dobiedzajú do drobnej Matildy a ťahajú ju za dlhý plavý vrkoč. Drevená bránka sa takmer v rovnakej chvíli rozletela dokorán a štyri páry nôh sa vrútili do dvora. Až za nimi vošiel vozík s Anderom, ktorý tlačila pred sebou Ilonka. Bola od neho staršia len o necelý rok, ale na rozdiel od svojich dvoch súrodencov – Matildy a Lacka bola na svoj vek pomerne vysoká.
„Už som sa vás nevedela dočkať!“ privítala ich hneď Margita a na tvári sa jej usadil úsmev, ktorý odhalil trochu priveľké predné zuby.
„Pozerali sme sa na hasičov,“ zvestoval nadšene Ferko.
„Na hasičov? Ale veď tí mávajú nácviky v nedeľu, aj to pri Olšave. A dnes je predsa streda,“ krútila hlavou Margita.
„Veď hej, ale keď sme išli okolo kostola, práve vytiahli z garáže von tú novú striekačku, o ktorej minule rozprával ujo Pach,“ vysvetlil hneď Ander.
„Aha,“ prikývla Margita, spokojná s takou odpoveďou. Veliteľa dobrovoľného hasičského zboru v dedine každý dobre poznal. A vlastne aj ostatných desiatich členov. Pre detváky bolo nevšedným zážitkom pozorovať ich, keď občas kráčali cez dedinu v slávnostných tmavomodrých uniformách a brigadírkach na hlavách. A v nedeľu, keď sa rozchýrilo, že hasiči cvičia pri rieke, azda žiaden chlapec doma neobsedel.
„Isto ste už hladní ako vlci, čo?“
„Že či!“ vyhàkol Ferkom tušiac nejaké príjemné prekvapenie a už sa aj hrnul do kuchyne. Vzápätí sa odtiaľ ozval nadšený výkrik. Ostatní sa tiež nedali dlho núkať, vbehli dnu, plátenné vrecká so zošitmi pohádzali kade prišlo a s hrmotom sa pousádzali za dlhý drevený stôl. Makové šúľance, poliate roztopeným maslom mizli lyžica za lyžicou v detských ústach. Blažene mľaskali a tí mladší mali mak snáď aj za ušami.
Margitino srdce zalialo teplo a rozptýlilo výčitky, čo jej lietali hlavou ako dotieravé muchy. Vedela, že dnes si dovolila navariť čosi fajnovejšie než zvyčajne, a preto sa budú musieť zasa na čas uskromniť. Všetci boli privyknutí na jednoduché živobytie a hoci Margita s mužom dostávali za chovancov peniaze, rozhadzovať sa nemohli. No teraz na to už nemyslela, veď stále sa vedela nejako vynájsť.
„Tak vidíš, Anderku, tie koťuhy na teba celkom zabudli, ale neboj sa, odložila som ti,“ zasmiala sa a povzbudzujúco potľapkala postihnutého chlapca po pleci. Nato sa otočila a doniesla mu na tanieri šúľance. Darmo, sama taká dengľavá by ho teraz nijako nevládala zdvihnúť a odniesť dnu k ostatným. A koho mala prosiť o pomoc, vari tých päť drobcov, alebo niekoho zo susedov? Aby si zasa vypočula potmehúdske poznámky o svojom mužovi, ktorý opäť voľakde podaromnici vysedáva? Znovu sa ozval dobre známy pocit krivdy, ktorý tak dlho dokázala pred inými šikovne skrývať a podvedome vzdorovito vystrčila bradu. Nie, ponižovať sa veru nebude! Ešte v nej zostala kvapka hrdosti, a keď si doteraz vládala sama pomôcť, bude to tak aj naďalej. A komu by sa aj mala ísť posťažovať? Zhovorčivá nikdy nebola, ani k susedkám na klebety ju neťahalo, načo už s inými ženami zbytočne jazyky merať? Radšej zostávala doma a starala sa o deti a robotu.
Zahľadela sa na koniec dlhého dvora, ktorý bol spoločný pre oba domy, vyšný – ako nazývali dom, kde bývali Milanovi rodičia a jeho brat s rodinou a nižný – to bol ten ich. Podvedome očakávala, že sa konečne objaví aj Milan. Ráno sa síce trochu pomotal okolo chlieva, ani poriadne nevedela, čo vlastne robí, potom vo dverách zahundral, že sa sľúbil pomôcť báčimu Palenčárovi a kým stihla niečo povedať, už videla len jeho široký chrbát.
Deti medzitým dojedli a Ilonka s Matildou poupratovali v kuchyni. Pomáhali síce, kde sa dalo, no aj tak nemôže chcieť, aby decko zastalo chlapskú robotu v gazdovstve.
Margita si povzdychla a utrela vlhké dlane do zástery. Trochu sa jej zakrútila hlava, tak si radšej rýchlo sadla na drevený schodík pred gánkom. Dnes sa cítila akosi horšie než po iné dni. Nedajbože ma tu vyvráti, čo si potom deti so mnou počnú? – prestrašila sa a stiahlo jej hrdlo. Privrela viečka a nútila sa zhlboka dýchať. Doktor vravel, že to pomáha, tak to tak aj robievala, keď cítila, že prichádza na ňu slabosť.
„Mamička, je vám zle?“ ozvalo sa vedľa. Ani nepostrehla, kedy si Jolanka prisadla. Otvorila oči a so sileným úsmevom pokrútila hlavou.
„Nie, Jolanka moja, neboj sa, nič mi nie je. Iba som trochu unavená, ale to prejde,“ pohladila ju po jemných vláskoch. Dievčatko ju objalo rúčkami a stúlilo sa v jej lone ako mačiatko. Nie, o dcérku Margita strach nemala, tá bola vždy ako živé striebro. To skôr Ferko jej robil starosti. Aj teraz sa pohľadom pristavila na jeho chudučkej postavičke, keď sa spolu s Lackom hrali na dvore s loptou. Ani čo by sme mu jesť nedávali – pomyslela si obviňujúc samu seba. Darmo sa o neho starala ako najlepšie vedela, chlapča bolo odmala chorľavé a slabé. Presne ako ona.
Vtom vrzla bránka a ten zvuk ju vytrhol z chmúrnych myšlienok. Po chodníčku sa k nim blížila Milanova statná postava. Margite stačil jediný letmý pohľad na jeho rozjarenú tvár a hneď vedela, že pomoc báčimu Palenčárovi sa neobišla bez pálenky.
Milan mal naozaj povznesenú náladu, keď zmizol z domu, hneď sa cítil akosi voľnejšie, ľahšie, akoby z neho odrazu spadla všetka ťažoba, ktorá ho doma gniavila. Ani čo by tam Margitinou chorobou nasiakla každá piaď a šírila okolo seba čosi pochmúrne, čo ho zadúšalo. Ešteže je v dome plno detí, inak by tam vari ani nevydržal.
Bujaro sa s nimi zvítal na dvore a na ženu sotva pozrel. Ba pozrel, no hneď mu bolo jasné, že sa zasa cíti mizerne. No nechcel sa tým teraz zaoberať, veď sú aj príjemnejšie veci, tak načo si kaziť deň?
Margita vycítila čo sa odohráva v Milanovom vnútri a premkol ju pocit viny, že je taká nemohúca. Radšej sa bez slova zdvihla, usilujúc sa nedať najavo, že je slabá ako mucha a vytratila sa do kuchyne, aby prihriala obed. Z dvora doliehal dnu veselý smiech, ako sa Milan pochabil s deťmi. Len Ilonka prišla za ňou dnu nenápadne ako tieň, ľútostivo pozerala a bez slova vzala dve vedrá, aby doniesla vody zo studne. Veď ju azda nenechá, aby ešte vláčila aj tú ťarchu, keď sotva stojí na nohách. Vedela, že pozornosť a starostlivosť by si zaslúžila skôr Margita ako oni všetci. Tak rada by jej bola oporou aspoň ona, keď už vlastný muž o ňu pomaly ani nestojí. Dospievajúce dievča vycítilo, že to medzi nimi nie je ako by malo byť. Veď ona sama si matne pamätala, ako sa ich otec správal k mame, kým ešte žila. Ujo Milan bol k nim naozaj milý a láskavý, aj keď na ženu používal iný meter.
Margita nabrala mužovi jedlo na tanier a vyšla na gánok, že ho zavolá. Práve sa naháňal s deťmi po dvore, a tie sa smiali a výskali až v ušiach zaliehalo. Nikto si nevšímal ani Margitu, trpezlivo postávajúcu na drevených schodíkoch a tobôž nie dve mužské postavy pri bráne. Ako prvá ich zbadala malá Matilda. Najprv prekvapene zastala, a akoby neverila vlastným očiam. Potom skríkla: „Ocko!“ a rozbehla sa k bráne, plavý vrkoč len tak poskakoval za ňou.
Na ten výkrik všetci stíchli ako na povel a civeli na návštevníkov. Milan s Margitou prvého dobre poznali, nebol to nik iný ako dozorca Krúpa. Tesne za ním kráčal prešedivený neznámy muž, ktorého Matilda držala za ruku a temer si krk vykrútila ako k nemu neustále otáčala svoju usmievavú tváričku. Bol pomerne nízky a chudý, jeho dengľavosť ešte viac zvýrazňoval čierny oblek.
„Otec,“ vydýchla aj najstaršia Ilonka a išla mu v ústrety spolu s bratom Lackom, tmoliacim sa za ňou ako psíča.
Margita sa zachytila dreveného zábradlia a snažila sa utíšiť silný buchot srdca, čo cítila až kdesi v hrdle. Stačil jej pohľad na tých dvoch a ihneď vytušila, že im chovancov prišli vziať.
Ani tentoraz ju predtucha nesklamala. Vnímala akoby v polosne, že jej dozorca Krúpa predstavil dotyčného pána a vysvetlil prečo sú tu. Ostatné slová jej akosi splynuli do nejasnej mäteže. Bolo jej jedno, o čom sa zhovárajú spolu s Milanom, ona to pociťovala ako ďalšiu krivdu, ktorú jej uštedril čudesný osud. Veď za tie dva roky, čo boli súrodenci u nich, jej prirástli k srdcu, ako keby boli ich vlastné. A hoci vedela, že raz príde čas, keď budú musieť od nich odísť, predsa len dúfala, že tak skoro to nebude.
Bolo jej do plaču, ale držala sa statočne, zo všetkých síl sa snažila tváriť chápavo, dokonca sa jej podarilo vystrúhať aj čosi ako úsmev, keď pán Bagi oznámil, že sa čoskoro bude ženiť a s novou pani manželkou sa dohodli, že si deti vezmú k sebe. Tak nech si vraj na seba zvyknú, čím skôr, tým lepšie.
Čo tam po nejakej cudzej Margite, ktorá sa im dva roky venovala každým dňom, boli jej potešením i oporou, koho zaujíma, ako ťažko sa bude s ich odchodom zmierovať? Mocne si pritúlila k sebe svoje dve vlastné deti, Jolanku a Ferka, ani čo by sa bála, že odrazu príde ešte niekto a bude jej chcieť vziať aj ich.
Ilonku, Matildu i Lacka si ich otec odviedol domov do Košíc ešte toho dňa pred večerom. Všetci ich išli vyprevadiť až za bránu a dívali sa za nimi, ako kráčajú smerom k železničnej stanici. Zbohom, vtáčatká moje, snáď vás ešte niekedy v živote uvidím – lúčila sa s nimi v duchu Margita a už ani sama nevedela po koľký raz.
„Boli, už ich niet,“ ozval sa odrazu do ticha Milan. „Taký je život,“ pokrčil plecami a potom sa zadíval na svoju ženu. Odrazu natiahol ruku a objal ju okolo útlych pliec. „Uvarila by si mi kávu, Margitka? Takú dobrú cigorku ako ty nevarí nik.“
Margita sa od prekvapenia nezmohla na slovo, iba čo prikývla hlavou na súhlas. Aký je to len dnes divný deň. Navonok vyzerá byť ako každý predošlý a predsa je celkom iný – pomyslela si nevdojak a pridala do kroku, aby muž na tú kávu nečakal. Veď ju tak pekne popýtal...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
