login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Maslo od Žofie

@ :: Poviedky ::     Apr 05 2013, 16:56 (UTC+0)

Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Kluknave

Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: začiatok tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Bolo že to radosti, keď sa Justína vydávala. Alozi sa jej vždy páčil; už ako taký chlapčisko ju priťahoval, pozerala po ňom pekných pár rokov, ale len tak opatrne, aby si to náhodou nevšimol. A keď sa jej začal dvoriť, Justína priam kvitla. Ani chudobný nebol, takže jej rodičia svadbe nebránili, a len čo mala šestnásť rokov, zvony z veže chrámu svätej Kataríny hlaholili nad celou Kluknavou, že už sa berú, sľúbili si pevné miesto bok po boku v dobrom i v zlom, vernosť a lásku až po hrob. Aj som trochu závidela, že všetko jej vždy ide tak hladko, nikdy žiaden problém, akoby jej osud dláždil cestu životom bez prekážok. Ale nebola to trpká závisť, vlastne som jej to i priala. Aj polia dostali venom, síce neveľké, ale však z úrody im dajú aj rodičia, veď chodia pomáhať jedným i druhým, aj kravku im darovali, na ďalšie si isto skoro našetria. Dom majú ešte po Aloziho babke, čo odišla na druhý svet za svojim mužom dávno pred rokmi. Justína sa nikdy na nič nesťažovala, žila ako sa má, i keď v čomsi predsa len uhýbala starým a vžitým pravidlám. Ako v každej dedine, i u nás platí, že vydaté ženy sa majú stretávať len s vydatými a slobodné dievky so slobodnými. Lenže ja, hoc nezačepčená, som k nej dodnes chodila a obe sme sa radovali zo spoločných večerov, keď ešte Alozi robil na poli a ona mu chystala večeru, zatiaľ čo som u nich sedela za stolom a dlho, dlho sme sa zhovárali.
       Ale dnešný večer bol iný. Vybrala som k nej síce tak trochu neisto, lebo od Čiernej hory sa nad dedinu zbiehali mračná, aj vietor fúkal, akoby sa mala strhnúť letná búrka. Myslela som, či v taký čas už Alozi nebude doma. To by som len zavadzala. Ale Justína bola sama, práve pučila varené zemiaky, no vyzeralo to skôr, akoby si na nich vybíjala hnev.
       „Stalo sa niečo?“ prekvapila som sa, lebo zlostná nebývala. Ani zamračená a teraz vyzerala ako tá obloha pred dažďom.
       „Poviem ti a pomyslíš si, že som šialená.“
       „Máš predo mnou nejaké tajnosti? Nemyslela som, že...“
       „Nie, nie, nemám,“ utrela si Justína čelo, čo sa jej perlilo z pary od horúcich zemiakov a potom kastról odsunula nabok.
       „Krava nám ochorela, ale to nie je len tak. Vedela som, že sa dačo stane. Už pár nocí sa budím na mraučanie akejsi čiernej mačky, čo nám vždy obchádza maštaľ. Pastier, keď viedol stádo nazad do dediny, mi včera i dnes hovoril, že je dačo nedobré. Že iné kravky na tú našu útočia, všetky tak robia, bodajú ju rohami a vyháňajú zo stáda. Vraj sa pasie bokom od ostatných. A dnes, keď som k nej prišla do maštale, že ju podojím, rozbehla sa oproti mne. Spadla som, div ma nezašliapla. Musela som ujsť von!“
       „Alozi to vie?“
       „Ešte nebol doma. Lenže Alozi tak nanajvýš pôjde za otcom, nech mu poradí felčiara, ten si nechá zaplatiť, ale mám také tušenie, že tu felčiar nepomôže. A naviac...“ Justína odrazu stíchla, akoby sa ponorila do sveta myšlienok, ktoré nehodno vyriecť, pritiahla si nazad hrniec a pučila zemiaky rovnako zlostne, ako pred chvíľou.
       „A naviac?“ zopakovala som jej posledné slová.
       „Vieš, Maňa, len tebe to poviem, lebo to v sebe dusím, ale veď sama tušíš, o čo tu ide. Ak je krava urieknutá, a ja si myslím, že je, treba jej umyť vemeno svätenou vodou. Tak som šla do kostola.“
       Rýchlo som sa prežehnala, lebo nech už sme doposiaľ s Justínou hovorili o čomkoľvek, o bosorkách a čaroch nikdy.
       „Zo sväteničky som chcela vziať trochu svätenej vody, ale ako som vošla dnu, zbadala som na chóre pohyb. Kostolníčka tam asi pratala, tak som sa neodvážila, nech to nepovie farárovi. Len by na mňa hromžil, že verím na povery. Šla som teda pred oltár, tam kľačala, modlila sa a čakala, kedy kostolníčka odíde. Lenže ona nie a nie. Tak som pri odchode nabrala svätenej vody len tak na dno fľaše, nech to nevidí a nezdá sa jej čudné, čo tam tak dlho robím. Lenže keď som prišla domov, keď som sa začala náhliť k maštali, rovno pred vrátami mi zrazu spod nôh vyskočila tá čierna mačka. Fľaša mi vypadla z rúk, rozbila sa a všetko vylialo do blata. Ver, never, vtedy sa zdvihol vietor. Pozrela som na oblohu a zrazu sa začali zbiehať tmavé mraky, zakryli slnko a teraz to vonku vyzerá, no, veď vieš, musela si vidieť.“
       „Niekto vám závidí. A ani sa nečudujem. A nečuduj sa ani ty. O kdekom sa hovorí, že je bosorka a takej bosorke láska a radosť kolú oči, počaruje a poškodí, kde môže. Však aj mne sa také stalo, ale to som bola ešte decko. Lenže za to som si sama mohla,“ začala som opatrne, lebo som nevedela, či to Justínu zaujme, alebo bude chcieť zasa rozprávať len o tej jej krave. Ale zaujalo ju to. Nechala zemiaky zemiakmi, rýchlo zaliala vriacu vodu z pece na lipový čaj a sadla si za stôl presne oproti mne. Jej oči ma vyzvali, aby som pokračovala.
       „Tak ako hovorím, samé sme si za to mohli. Teda Marča, tá rapavá Marča a ja. Určite si to ešte pamätáš zo školy, Maňa a Marča, boli sme najväčšie kamarátky. Kadečo sme vymysleli a Marča raz došla s takou zvesťou, čo jej porozprávala babka. O starej Žofii, že je to bosorka. Mali sme vtedy tak po deväť rokov a Marča vravela, že stará Žofia má prasa, čo vraj chovala, ešte keď bola deckom. Koľko by mohlo mať také prasa rokov? Neviem, ale už by malo byť dávno po ňom, však ani o Žofii nikto presne nevie, kedy sa narodila, už má možno aj cez deväťdesiat. Ale vidíš, že stále chodí, motá sa po uliciach, nepotrebuje lekára a čo je ešte čudné, od nikoho nekupuje mlieko. A kravu pritom nemá! No, ale hovorím, nás vtedy zaujímalo to prasa a tak sme sa rozhodli, že tam potajme pôjdeme sliediť. Aj sme išli. Preliezli sme plot od záhrady, prebehli zohnuté popod okná, ale potom sme počuli, ako jej v stodole seká sečka. Mysleli sme, že je tam a chceli sa o tom presvedčiť. Lenže ako sme k tej stodole prišli, a teraz si Justína nemysli, ozaj si nevymýšľam, ale ako sme tam prišli a kukučkovali cez škáru pomedzi dosky, odrazu sme uvideli to prasa. Samo nakladalo seno do sečky, samo krútilo kľukou a sekalo trávu. Žofie nebolo nikde! Marča od prekvapenia zhíkla a zrazu sa to prasa na nás pozrelo. Jasné, cez stenu nás nemohlo vidieť, ale jasne si pamätám, že vyzeralo tak... no... akoby malo ľudské oči! Aj dýchať sme možno zabudli, nohy nám dáko oťaželi, keď tu prasa zakvičalo a vybehlo zo stodoly na dvor. Mysleli sme , že nás začne naháňať, ale ono vbehlo do domu, isto ku Žofii. Až keď sme ho už nevideli, až vtedy sme sa vedeli pohnúť a utekali s krikom cez záhradu, znova preliezli plot a potom, ako inak, do kostola sa pomodliť.“
       Justína sedela proti mne, bradu si podpierala rukou a hrýzla necht na malíčku.
       „Maňa, ty si myslíš, že to mohla počarovať stará Žofia? Však tá sa už len tak tmolí o paličke, keď rozpráva, ani jej poriadne nerozumieť.“
       „Neviem, neviem, nooooooooo....“ zatiahla som a pokrútila hlavou, „mohla by to byť tetka Žofia, ale aj niekto iný. Ale vieš, ako to chodí. Ak to aj bol niekto iný, stará Žofia by mohla vedieť kto.“
       „A čo? Pošlem za ňou Aloziho, nech sa jej opýta? Iba čo by počarila aj jemu!“
       „Ja som ti ešte všetko nedopovedala. Vieš, na druhý deň po tom, ako sme boli pozrieť to prasa, šla som do školy. Ako vždy v lete, aj vtedy bosá. Keď som vyšla na ulicu, zrazu som šliapla do akejsi šošovice. Bola mäkká ako brečka, isto už uvarená. Tak som šla ďalej, že pred školou si nohu utriem a ako som tam prišla, čo nevidím? Na zemi už sedela Marča a vytierala si chodidlá chumáčom trávy. A vieš prečo? Lebo šliapla do takej istej brečky zo šošovice, čo bola vyliata pred ich dvorom. V škole to bolo ešte ako tak, ale popoludní som dostala horúčky, len som ležala, oči sa mi leskli, ale mama je prísna. Vravela, že sa mám ísť na druhý deň učiteľovi aspoň ukázať, aby si nemyslel, že mu s chorobou klamem a šla som pomáhať na pole. Učiteľ ma poslal domov, ale čo je dôležité, v triede boli všetci okrem Marče! Zašla som teda ešte k nej a ona, rovnako chorá, mi povedala, že všetko vyjavila mame a tá už šla do kostola po svätenú vodu. Ja som to mame povedať nemohla. Bola som decko a bála som sa, že ma za to prasa vyhreší. Tak som si doma ľahla a zaspala. Snívalo sa mi voľačo, už ani neviem čo, ale náhle sa sen rozplynul a v spánku som videla, ako odkiaľsi z diaľky ku mne prichádza stará Žofia. Keď došla celkom blízko, povedala: ´Maňa, ty sa mi páčiš. Keď budem na smrteľnej posteli, prídeš sa so mnou rozlúčiť?´ I keď to bol sen, bola som z toho taká vyplašená, že som prikývla. A stará tetka Žofia na to, že je veľmi rada a choroby sa vraj báť nemusím.“
       „A čo bolo ďalej? Vyzdravela si?“
       „Hej,“ prikývla som. „Vyzdravela. Len čo som sa zobudila, akoby mi nikdy nič nebolo. Ale Marča na tom bola horšie. Mama ju vo svätenej vode umývala, čo z nej postekalo, zachytila do lavóra a niesla vyliať na krížne cesty, ale nič nepomohlo. Marča sa trápila mesiac, tvár jej rozkmásali vyrážky a vredy a i keď sa neskôr vyliečila, ostala taká rapavá. Vieš čo stále robí? Dobre sa pozri, keď odchádza z omše. Do sväteničky vopchá vreckovku, nechá ju nasiaknuť svätenou vodou a potom sa od ostatných vzdiali a hneď za kostolom si umýva tvár. Už celé roky, ale nepomáha jej to.“
       „A vieš, prečo ťa stará Žofia volala, aby si prišla za ňou, keď bude na smrteľnej posteli?“
       Jasné, že som vedela. Každý to predsa vie. Bosorka žije dlhšie ako iní ľudia, ale keď ju už vek načisto zlomí, nemôže umrieť, až kým svoju moc neodovzdá inej žene. Stačí jeden dotyk rúk či pohľad do očí. Ak zomiera starena, o ktorej sa hovorí, že je bosorka, nikto nechce za ňou, nik ju nepríde pozrieť a ju už všetko bolí, trpí, trápi sa, plače a skuvíňa, až kým si nenájde ďalšiu obeť, tú poslednú, z ktorej urobí novú bosorku.
       Ani som Justíne neodpovedala, len som prikývla a jej bolo všetko zrejmé. Rýchlo sa postavila a popučila posledné zemiaky, potom pozrela von oknom, či sa už rozpršalo a dala sa krájať slaninu, aby ju do tých zemiakov popražila. Ja som sedela ďalej, premýšľala, keď ma prekvapila Justína svojou prosbou. Len tak to povedala, ani pritom na mňa nepozrela, azda sa za tú trúfalosť už vopred hanbila: „Maňa, keď je tak ako hovoríš, stará Žofia si ťa možno obľúbila. Nemohla by si za ňou zájsť a poprosiť ju, nech dá mojej krave pokoj?“
       Musím sa priznať, že mi to skoro vyrazilo dych. Čo to vlastne odo mňa chce a ako si to predstavuje? Prídem k tetke a poviem, že sa mi s ňou raz snívalo a v tom sne som jej dala sľub, ale teraz ešte potrebujem, aby pomohla mojej kamarátke? Ak je bosorka, prečo by ma poslúchla, keď sa sama rozhodla Justíne poškodiť? A čo ak nie je? Ak je všetko iba súhra náhod zlepená len mojou domýšľavosťou? Ako sa potom bude tá stará žena na mňa pozerať? Mala som chuť, a to asi prvýkrát v živote, povedať Justíne, nech sa spamätá, že niečo také pre ňu nikdy neurobím a zlostne odísť. Lenže zlosť je zlým radcom a tak som sa ešte pokúsila pozrieť na celú vec inak. Ak teraz Justíne poviem nie, už nikdy to nebude ako predtým. Najmä ak im tá krava zdochne. Koniec kamarátstvu, koniec mojim návštevám, nič viac, nič menej, len koniec.
       „Skúsim,“ ani neviem ako to zo mňa vypadlo a rýchlo som vstala. Justína na mňa pozrela a bolo mi hneď zrejmé, ako som ju prekvapila. Možno v to neverila a sama už oľutovala svoj návrh, ale ja som šla. Len som sa rýchlo prežehnala, ona tiež a potom som zabuchla dvere.

       Letné dni sú dlhé, väčšina ľudí chodí spať ešte za svetla, najmä ak sa blíži čas žatvy a treba skoro vstávať, byť čerstvý a plný sily. Nečudo, že ako som sa vracala od starej tetky Žofie, na ulici už takmer nebolo človiečika, hoc začínalo prvé šero. Vietor sa trochu upokojil, iba mrakov bolo všade neúrekom a keď som vošla do kuchyne, Justína si zreteľne vydýchla. Za stolom sedel Alozi, práve dojedal zemiaky so škvarkami a tiež ma privítal s akýmsi čudným pohľadom, akoby sa škľabil.
       „No, bola si u bosorky?“ opýtal sa napol posmešne. „Chcem ísť k otcovi, nech mi poradí daktorého felčiara, ale Justína naliehala, nech ešte na teba počkám.“
       „Bola som u tety Žofie,“ povedala som pokojne a chvíľku mlčala, možno aby som zvýšila napätie. „Je už stará, slabo počuje a veľmi sa prekvapila, keď ma uvidela. No, stará je natoľko, že si ani nevládze upratať, vyzerá to u nej ako v chlieve. Doslova. Prasa vyhnala von, len keď som k nej prišla a dovtedy ho vraj škrabala za ušami. Sama to povedala. Začala som tak, že je možno najstaršia v Kluknave, tak vie viac ako iné ženy a povedala som, čo sa vám stalo s kravou. Či reku nevie poradiť, čo teraz.“
       „A? Povedala, aby si išla za felčiarom?“ Aloziho posmešný tón nezmizol.
       „Povedala, že keď kravu celý deň iné kravky naháňali a bodali do nej rohami, vraj má byť prečo podráždená. Že ju len treba trochu nechať, nech sa upokojí a potom k nej prísť znova, či sa nechá podojiť.“
       „Fíha, to sú mi bosorácke rady! No, my sme už pri nej boli, lebo som ju chcel vidieť, len čo mi to Justína povedala, ale nie je jej o nič lepšie. Dobre, pôjdem za otcom,“ odsunul Alozi stoličku, ale Justína začala naliehať.
       „A čo ak to tak tetka Žofia povedala naschvál? Vieš, aby sa jej nič nedalo dokázať. Zájdime ku krave ešte raz, iba tak na skúšku, a keď nič z toho, potom zavoláme felčiara.“
       Alozi súhlasil a tak sme šli do maštale. Všetci traja. Krava stála poslušne, dokonca vyzerala spokojná, keď ju Justína dojila. Žiadna zlosť, bolestné bučanie či kopance kopytom. Nič také. Milá kravka ako má byť. A mlieka dala viac, oveľa viac ako inokedy. Justína sa smiala, Alozi krútil hlavou a tak sme všetko vniesli do domu, že hneď odstavíme smotanu a skúsime zarobiť na čerstvé maslo. A sotva sme dali smotanu do zbušeka a pohýbali piestom, masla bolo toľko, až pretekalo okrajom. Lenže to sme už s Justínou spozorneli, veď každá žena vie, čo to dá času a sily maslo ušľahať. Alozi si z toho hlavu nerobil. Ochutnal a chválil, že takú dobrotu ešte doma nemali. Hoc po večeri, odrezal si ešte z chleba a krajec natrel z oboch strán.
       „Hm, ak sú v tomto čary, to aj ja by som chcel byť bosorákom, aby sme mali takéto pochúťky,“ olizoval sa a chcel ešte čosi povedať, ale chlieb mu spadol na zem. Samozrejme, keďže si natrel krajec z oboch strán, tak maslom na podlahu. Hneď sa poň zohol, že ho zdvihne a očistí, ale v tej chvíli mu zaskučalo v bruchu. Poriadne a on to nielen počul, ale isto aj cítil, lebo sa zapotácal, skoro spadol a potom sa nevedel vystrieť. Držal sa za brucho, zvuky sa ozývali naďalej, boli hlasné, až sa tomu nedalo veriť. Alozi sa len s ťažkosťami otočil a utekal na dvor, na jeho druhú stranu do latríny.
       Kuchyňou sa náhle rozhostilo ticho, také ticho, ktoré by sa dalo krájať. Stála som tam, s Justínou sme hľadeli na seba, potom na to maslo, chceli niečo povedať, ale nevedeli čo. Vlastne sme sa ani nehýbali, len pozerali. Neviem ako dlho to trvalo, ale odrazu nás zalialo oslepujúce svetlo a hluk, strašný hluk, lebo kdesi veľmi blízko udrel blesk a zaburácal hrom, až nám z neho začalo pískať v ušiach. V tej chvíli sa vonku spustil poriadny lejak, pršalo na celú dedinu tak husto, že pre kvapky nebolo vidieť na druhý koniec dvora. Len krik sa miesil v hukote padajúcej vody, to sme počuli výkriky, čo sa drali z Aloziho hrdla, keď bežal naspäť domov a rukami si pridŕžal nohavice, ktoré ani nestihol zapnúť.
       „Čo sa stalo?“ opýtala som sa ho, isto to vyzeralo hlúpo, ale des v Aloziho očiach zračil niečo viac ako úľak z blesku.
       „Domov! Choď domov! A už sa nevracaj!“ zakričal na mňa, veľmi ma to prekvapilo a ani som sa nič viac nepýtala, len vybehla von a bežala ulicou, na okraji ktorej sa už rigolom rinula voda ako v potoku. Taký hustý lejak som nezažila. Doma som tiež radšej mlčala, mama zapálila hromničku a s otcom sa modlili, nech teraz pred žatvou neprídu krúpy. Mňa si nevšímali.

       Vraj niet lepšieho spánku, ako keď vonku prší, keď šum kvapiek kolíše dušu vznášajúcu sa v ríši snov a vzduch je nádherne prevoňaný. Isto už celá Kluknava spala, len ja som sa strhla zo sna a pozerala očami do tmy. V tom sne som opäť videla starú Žofiu. Stála oproti mne a usmievala sa.
       „Maňa, ty sa mi páčiš. Keď budem na smrteľnej posteli, prídeš sa so mnou rozlúčiť?“ skôr šepkala ako hovorila a ja som sa cítila neisto. Pre istotu som však prikývla a opýtala sa: „Čo sa stalo Alozimu, že tak kričal? Čoho sa vyľakal?“
       „Pozri,“ mávla stará Žofia rukou a sen sa náhle zmenil. Stála som u Justíny na dvore. Predo mnou bola latrína s otvorenými dverami a sedel v nej Alozi, nohavice mal stiahnuté až na kolená. Ako sa tak pučil, zrazu prišiel k latríne vysoký chlap v čiernom obleku. Stál chrbtom ku mne do tváre som mu nevidela. Len natiahol ruku a dával Alozimu akýsi papier.
       „Čo je to? A vôbec, čo tu robíte?“ prekvapil sa Alozi, ale chlapík len sucho povedal: „Čítaj a ak chceš, tak podpíš!“
       Alozi študoval papier, potom hľadel na neznámeho muža, do rukáva si utrel spotenú tvár a naraz papier roztrhal a hodil pod seba do latríny.
       „Odíď!“ skríkol na neznámeho.
       „Viac šancí nedostaneš...“ chlapík jemne naliehal.
       „Odíď!“ zakričal Alozi znova a prežehnal sa.
       V tej chvíli spomedzi mrakov vyrazil blesk, rovno doprostred dvora a spustil sa strašný lejak. Neznámy chlap v čiernom obleku zmizol pred očami. Ako to Alozi uvidel, vstal a nedbajúc na nič, bežal s krikom domov.
       Veľmi som sa zľakla a strhla zo sna. Už ma obklopuje len čierna tma izby a vedomie, ktoré neviem, odkiaľ sa nabralo, ale cítim to jasne, isto, že keď príde čas, v ktorom sa začne stará Žofia poberať na druhý svet, musím ju navštíviť. Je to moja povinnosť. Niečo ako splatenie dlhu. A potom? Čo bude potom?


* * *

Poznámky autora:

Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Kluknave – pochádza z roku 1555. Pôvodne bol luteránsky a dal ho postaviť Ľudovít Berthóty. Do toho času Kluknava patrila pod richnavskú faru, kde bol katolícky kostol. Kostol dal v roku 1710 prestavať pán tamojšieho kaštieľa František Čáki (Ferenecz Csáky) a tak získal terajší barokový sloh. Súčasťou chrámu bol oltár Najsvätejšej Trojice, ktorý sa čiastočne spomína aj v poviedke. Na konci II. svetovej vojny však boli Richnava i Kluknava obstreľované delami a vyrabované. Richnavu Nemci dokonca aj vypálili. Počas bojov i rabovania bol výrazne poškodený aj kostol. Oltár síce túto pohromu prežil, ale neprežil ďalšie časy „reálneho socializmu“, keď bol v roku 1977 napriek nespornej historickej hodnote demontovaný a odstránený, pretože „nevyhovoval liturgickým predpisom“.

Čierna hora – pohorie tvoriace súčasť Slovenského rudohoria, ktoré sa tiahne od Richnavy po Košice-Kavečany. Nad Kluknavou sa nachádza podcelok Čiernej hory zvaný Roháčka. Jeho najvyšším kopcom je rovnomenný vrch Roháčka s nadmorskou výškou 1028 metrov. Z Kluknavy naň vedie modrá turistická značka, z Margecian žltá turistická značka. Roháčka patrí medzi kopce s najlepším 360 stupňovým výhľadom v kraji. Často odtiaľ vidieť aj Vysoké Tatry.









***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 4608