login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Bosorky až do neba

@ :: Poviedky ::     May 13 2013, 22:05 (UTC+0)

Zvonica sv. Floriána v Kluknave

Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: bližšie neurčený
Autor: Jiří Zaťovič

       Vždy sa teším, keď sa prebúdza príroda. Na jar je všetko pekné, plné života a prísľubov. Táto jar je o to krajšia, že konečne otec našiel cestu k Štefanovi, môjmu milému a už sa neprieči a nezakazuje mi stretávať sa s ním. Dokonca už to zašlo tak ďaleko, že spolu vyhnali jalovice na pašu. Jalovice z kaštieľa, s tou našou jednou by toľko parády nebolo treba robiť. Keď prehadzovali cez kravy vajcia, aby sa dobre vypásli, vyzerali ako otec so synom. Akoby Štefan vyrástol pod našou strechou. Našťastie nie, to by mi nemohol byť milým.
       Veľmi rada som pristala, že im budem nosiť jedlo. Myslím si, že otca to úplne presvedčí a Štefana budem takto vídať aj každý deň. Cesta na Čiernu horu nie je dlhá, Prednou dolinou popod Koľvek som tam raz dva a popri tom stihnem ešte veľa inej roboty. A mohla by som to aj tak zariadiť, že sa vyberiem daktorý deň podvečer a na spiatočnú cestu sa akoby budem báť ísť, aby ma buď Štefan vyprevadil, ej, dala by som sa mu vystískať! Alebo aby mi otec dovolil prespať v kolibke. To nie je veľmi pohodlné, pamätám sa, ako si ku mne vždy našli cestu mravce a potom som poštípaná poskakovala, až sa otec smial, ale to som bola ešte dievčisko, to sa ešte nerátalo a nikto ma pritom nevidel.

       Akokoľvek rada chodím s jedlom, dnes ma to predsa len neteší.
       „Radšej by som s vami šla oltáriky zdobiť,“ priznala som Zuzke, čo šla kus cesty so mnou.
       „Milá moja, musíš si vybrať! Frajer alebo Pán Boh!“ podpichla ma. Akoby nevedela, že ja mám Pána Boha najradšej zo všetkého na svete, že vždy, keď si naň spomeniem, rozleje sa mi po tvári blažený úsmev a keď idem v nedeľu na prijímanie, počujem nebeské zvony. O to viac ma mrzí, že nemôžem s oltárnymi dievčatami robiť prípravy na Božie Telo. Vždy súťažíme a vždy si myslím, že naše oltáriky sú najkrajšie z celej dediny. Ale nahlas to nepoviem, to by bola pýcha. Len rada počúvam tetky a babky, ako sa rozplývajú a hľadajú, čo všetko pekné sme vymysleli. Ako pri tom spomínajú na svoju mladosť, keď robili to isté. Z lásky k Bohu, ale aj z takej chuti predviesť sa pred ostatnými. Dnes im už ostala najmä tá láska k Bohu. A to je na tom to pekné.

       „Predstav si, keď som šla včera večer domov, začula som toho strašného fučiaceho barana, čo sa preháňa dedinou,“ spomenula si odrazu Zuzka. „Len ma tak striaslo. Pridala som do kroku, ale neotočila by som sa ani za tisíc dukátov. Ale čím rýchlejšie som šla, tým jasnejšie som počula, ako za mnou to čertisko rohaté fučí a dupoce a lapá po dychu a odfrkuje. Ak by som zastala, iste by ma trkol, možno aj zvalil a ktovie, čo ešte vyviedol!“ oči mala rozšírené od strachu.
       „Zuzka, a videla si ho?“ snažila som sa zrušiť to napätie, ktoré sa vo mne pri jej slovách zakorenilo.
       „Čo si! Keby som ho len zazrela, asi by som aj skamenela!“ prežehnala sa pri spomienke na tú včerajšiu nevidenú obludu.
       „Mne sa tak vidí, že je to len taká rozprávka pre slabšie nátury. Ako keď nám mládenci na Ondreja podkurujú strašidelnými historkami, aby nás potom mohli odprevadiť,“ zasmiala som sa, ale ešte stále som bola dosť nervózna.
       „Tebe sa vidí, tebe sa vidí,“ urazila sa Zuzka. „Ale to ja som nevedela do noci popadnúť dych!“
       „Veď už sa nezlosti,“ utišovala som ju. „To vieš, že ak ja toho bájneho barana od mlyna stretnem, budem tiež tak vyvádzať. A potom ihneď uverím! Ale kým o ňom iba počúvam, premýšľam nad tým, či to nie je len dajaký žart. Mohli by sme to tak narafičiť, aby sa prezradili, čo povieš?“
       „Jaj, nič už nepoviem,“ zbadala sa Zuzka. „Tak som sa s tebou zarozprávala, že som zašla riadny kus ďalej, než som chcela. Rozlúčim sa s tebou, aby na mňa ostatné dievky nenadávali. Tak sa ponáhľaj!“ rozlúčila sa so mnou Zuzka.
       „A nič sa neboj! Keby ti nečisté sily zahatali cestu, len sa prežehnaj a pomodli. To ich odoženie a teba ochráni!“ pridala radu, s ktorou sme sa vždy rozlučovali, ak sme museli ísť samé cez les alebo niekam ďalej, kde sme sa ocitli po prvý raz.
       „Do obeda sa vrátim a ešte vám pomôžem s oltárikmi,“ sľúbila som Zuzke, objali sme sa a už mi neostávalo iné, len strmo vykročiť, aby som čím skôr bola pri kolibe, pri tých mojich hladošoch.
       Po rannej zvade vtáky odpočívali, iba občas bolo počuť klbčiace sa vrabce. Lesík voňal, občas kde-tu pukla suchá vetvička, zatriasol sa kmienok, keď naň skočila veverička. Pri tôni som vyrušila žabky, zľakli sa ma a poskákali do vody. Krásny slnečný deň ma hladil na duši a tešila som sa, ako všetko stihnem.

       „Nie je to s kostolným poriadkom,“ povedala mi mama ráno. „Práve dnes, keď sa ide chystať celá dedina na Božie Telo, ty sa ideš tárať po lese. Poriadne dievča má byť pri oltári!“ uzavrela svoju výčitku. Aj teraz mi zaznela v ušiach. Mama mala pravdu. Ale aj ja som mala pravdu. Na Božie Telo budem prvá v kostole aj v procesii, ale dnes ma to ťahá von, na lúky pod Čiernu horu, k Štefanovi. V taký krásny deň ma musí predsa pobozkať!
       “Nezabudni na seba aspoň krížik hodiť!“ pripomenula mi, kým som stihla bránku zavrieť.
       „Viem, nezabudnem!“ odvetila som a čudovala sa, že mi to pripomenula. Ešte som na to nikdy nezabudla.

       Práve pred chvíľou som popri Floriánkovi prešla, prežehnala sa a mierila ku krížnym cestám. Slnko jasne svietilo, zo všetkých strán bolo počuť hučanie včiel, občas sa ozval nejaký vtáčik speváčik, z lesa sa ozývalo klopkanie ďatľa a práve som začula kukučku a chystala sa rátať, koľko rokov mi nakuká. Na celej zemi bol krásny mier. Ako mám rada tento svoj kút, prebehlo mi mysľou. Bola by som sa pohrala s každým steblom trávy, pobozkala každého chrobáčika a pohladila všetky živé tvory, ani dobrým slovom by som nešetrila, toľko vo mne bolo lásky.
       Za ohybom už budem na tých krížnych cestách, kde uprostred noci vodí chlapov a vraj sa tam zlietavajú čarodejnice z celej doliny. Lenže teraz je krásny slnečný deň, bosorky sa krútia okolo svojich hospodárstiev a nemajú čas na nejaké vírenie vzduchom. Že ako to viem? Nie som včerajšia! V našej dedine všetci vieme, kto je bosorka. Už len preto, že tu nemáme jednu, ale je ich tu hneď päť! Takmer každá ulica má svoju. Ale to nie sú tie bylinkárky, čo vedia pomôcť človeku i dobytku a naprávajú aj dochrámané kosti. To sú také... iné ženy. Bylinkárkou sa môžem stať aj ja, ale čarodejníctvo je dedičná záležitosť. Dedí sa z matky na dcéru. Alebo na vybranú dievku.
       Vlastne aj ja som sa mala stať čarodejnicou. Keď som mala dvanásť, práve u nás, v Kluknave, zomierala najstaršia zo všetkých čarodejníc. Zomierala dlho. Kvílila dni aj noci, akoby sa nevedela rozlúčiť so životom. Alebo nechcela. Odmietala jedlo, ak jej niekto podal pohár vody, vyrazila mu ho z ruky. Bola zlostná. Už v nej okrem tej zlosti nebolo života. Potajomky k nej chodili ostatné bosorky, ale ani tým nič dobré nepovedala.
       U nás sa vie, že čarodejnicou sa stane dievka, ktorá sedí pri smrteľnej posteli zomierajúcej bosorky a drží ju za ruku v momente skonu. Vtedy prejdú všetky čary a divotvorné schopnosti na dievku. A čarodejnica ide po zásluhe... vlastne kam? Veď okrem toho, že si občas nahá zatancuje pri mesiačiku s kamarátkami alebo počarí zväčša skúpemu gazdovi kravy alebo urobí nejaké fígle pre obveselenie celej dediny, nerobí nič zlé. Takže do pekla ju asi nechcú. A čo, možno sa takej prestarnutej ježibaby aj čerti boja. Lebo u nás zomierajú čarodejnice veľmi staré. Podľa toho ich aj ľahko spoznáte. Aj na cintoríne. Ale zasa nie všetky sa dajú pochovať u nás.
       Zrazu si tá stará baba spomenula na mňa. Vraj, keby som ju navštívila, odľahlo by jej a pobrala by sa na onen svet. Potešila som sa, až ma zamrazilo. Predstavovala som si, ako budem sedieť pri jej posteli, držať ju za ruku... a potom... A potom sa porátam so všetkými chlapcami, čo ma ťahajú za vrkoče, máčajú mi mašličky do kalamára, podkopávajú stolec alebo len tak kmášu za sukňu. Akoby som nevedela, že sa im páčim. Lenže oni, hlupáci, namiesto toho, aby pekne prišli, dali mi medovníkové srdce alebo stužku do vlasov alebo hoci len kvietky natrhané na lúke a povedali mi, že som pekná, musia mi robiť stále zle. Tak tým všetkým sa odplatím! A potom ešte správcovi kaštieľa, čo preháňa môjho milého otca a núti ho robiť od svitu do mrku, tak, že otec nemá ani kedy pracovať na našom...
       Prihladila som si vlasy, previazala stužky, napravila sukňu. Klebeta sa dostala k nám ešte skôr, ako s pozvaním prišla bosorkina kamarátka.
       „Ešte to tak!“ nazlostila sa moja mama. „Ja som sa s tou stvorou nikdy neráčila a nebudem sa ani teraz. Aby mi počarila dievku? My sa Boha bojíme a chválime ho, nám netreba vedieť žiadne fígle, nepotrebujeme žiadnu nadprirodzenú moc!“ A vyhnala druhú babu jagu z chyže. Keby aspoň hovorila za seba, pomyslela som si. Najradšej by som sa odtrhla a utekala k čarodejnici, držala ju za ruku a hladila a tešila sa, kým naposledy vydýchne. Potom by som vstala a bola by som silná, najsilnejšia v celej Kluknave.
       „Nech ti to ani nenapadne!“ prečítala si mama moje myšlienky. „Aj na závoru ťa zamknem, ak bude treba. Čo si o rozum prišla alebo ešte žiadny nemáš?!“ A veru ma aj zamkla.
Potom som sa dopočula, že šla okolo dievka z Doliny, poznala som ju od videnia, a tá si čarodejnú moc vysedela.

       Zdalo sa mi, že na krížnych cestách je nejaká zvada. Ako som sa približovala, rozoznávala som štyri postavy, štyri ženy, mladé i staré. A všetky, Bože môj!, nahé. Uprostred dňa! Čím staršie, tým hroznejší pohľad! Ovisnuté prsia, vyduté brucho, vráskavý krk a rozpustené sivé vlasy, necudne odkryté, kým šatky sa váľali kúsok odtiaľ. Iba jedna z nich bola pekná, mladá, ako strunka, štíhla a pružná, ako ja. Telá mali akoby blatom ohádzané a naozaj. Hoci bolo sucho a na ceste prašno, len čo nabrali hrsť prachu, ten sa im zmenil na blato a oni sa ním natierali, akoby to bol vonný olej.
       Zazreli ma a začali na mňa mávať. Nechcela som, ale nohy ma neposlúchali. Ak mávala jedna, ešte som odolávala a aspoň stála na mieste. Ale keď sa pridalo druhá, tretia i štvrtá, nohy sa mi samé kládli jedna pred druhú, niesli ma ich smerom a cítila som, ako mi celé telo kamenie. Začali divoko tancovať, rozhadzovali nohy i ruky, otŕčali zadky a natriasali si tie ovisnuté prsia, búchali sa po bruchu a pekelne sa chechtali. Zanôtili akúsi nezrozumiteľnú pesničku s divným hlasom, slová nedávali zmysel, hoci sa mi na čosi podobali.
       Ocitla som sa pri nich. Najmladšia proti mne vyletela, ale keď sa už už naťahovala, aby ma zdrapila do kola, čosi ňou trhlo a strelilo ju naspäť k ostatným. Skúšali to postupne všetky, ale žiadna na mňa nedosiahla. Keď tak nad tým premýšľam, asi ma zachránil škapuliar Panenky Márie, ktorý som nikdy nezložila z krku. Bosorky akoby boli priviazané ku krížnym cestám, nemohli sa vzdialiť. Ten meter medzi nimi a mnou ich privádzal do zúrivosti, zmietali sa v kole, mleli tú divnú pieseň a ja som sa triasla na celom tele. Odrazu akoby uťal. Zastali, zvesili hlavy, únava bola na nich viditeľná.
       „Akfož, šeisen ot ožeč a?“ prihovorila sa mi jedna z nich. Mala zmenený hlas a navyše som jej nerozumela ani slovo. Chcela som jej povedať, že nerozumiem, ale vtom sa ďalšia rozchechtala, akoby brúsku po schode ťahal:
       „Etevs mošan v ej ein ano! Átsorps yt, ovols ina it eimuzoren!“
       Zasa som nerozumela.
       „Kašv, šejucnat adar asderp yt, itsotýs od as šejucnatyv? Erbod iman s it edub! Ďop, Aknifož, sán izdem ďop!“
       „Hcosel op emátemzor ať motop A!“ zasmiala sa posledná a naznačila, že mi vykrútia krk. Ale ukázala mi to inak, akoby naopak. Strašne som sa bála, ale odrazu mi svitlo! Ony to predsa počarili tak, že sa čas točí naspäť. Teraz je obed, ale ony majú polnoc. Aj sa mi prihovárali odzadu.
„Ďop kat!“ zrúkla na mňa najstaršia. Už som jej rozumela – kričala na mňa: „Tak poď!“
       Už som počula, čo mi hovoria, hoci mi dalo námahu sledovať ich rýchle rapotanie. Posunula som sa zasa o kúsok bližšie, akoby moc škapuliaru nebola dosť veľká.
       „A to tým šumným parobkom, čo jalovičky pasú tam za horou? Aj my by sme tam šli, aby sa o nás tak pekne postarali,“ hovorila jedna a ostatné sa chichotali a natriasali svoje vnady. „Poď medzi nás, Žofka, prezradíme ti také tajomstvá, ešte aj to, ako zaonačiť, aby ťa na Luciu cez stolec nespoznali, poď!“
       Modli sa, prišli mi na um mamine slová. Tak som oddrmolila Otčenáš aj Zdravas, aj Svetlo večné aj modlitbu k Panne Márii, ale nič nepomáhalo. Sila tých čarodejníc ma k sebe ťahala, už som sa lúčila so životom.
       „Šedi kat?“ zrúkla zasa tá najstaršia, asi sa jej najviac žiadalo ponížiť ma, zahanbiť a očariť. Ktovie, čo by som potom stvárala!
       „Medjen!“ odvrkla som a vtedy mi to došlo. Ak je všetko naopak, nepomôže proti čarom nič obyčajné, aj ja musím vysloviť modlitbu – naopak. A tak som skúsila:
       „Šán ečto,
       hcaiseben an is ýrotk,
       Ejovt onem as ťävsop...“
       Ťažko sa mi vyslovovali tie slová, premáhala ma slabosť, hanbila som sa, že takto kaličím modlitbu Pána, ale... pomáhalo to! Odrazu už tie čarodejnice len bezvládne sledovali moje pery, už ich nenadnášala žiadna divná sila, skladali sa k zemi ako kôpky nešťastia, dokonca tá najmladšia sa zrazu zbadala, že je nahá, dlaňami si prikryla prsia i život a rozplakala sa. Iba tá stará na mňa nenávistne gánila, ale to som sa už nebála. Premohla som čary, pomohlo mi slovo Božie. Už som sa nebála prísť k nim úplne na dosah. Prežehnala som sa.
       Krik dravca ma prebral z omámenia. Uskočila som od čarodejníc v poslednej chvíli. Hoci ich sila sa stratila, predsa by mi mohli ublížiť, aspoň ja som to tak cítila. Nech ti ani nenapadne niekde spomenúť, čo si tu videla! Ani neskús prezradiť naše mená! Kým tu posledná z nás bude, musíš mlčať, inak sa s tebou zle porátame! Pozerala som na čarodejnice, ale ani jedna z nich neotvárala ústa, predsa som však jasne počula tú hrozbu!
       Rozbehla som sa hore chodníkom, ešte kúsok k vrcholu a už uvidím kolibku, pri nej ohník a pri ňom otca a Štefana. Zaradovala som sa, že už som vyviazla z nebezpečenstva. A v tom ma zahalila tma.

       Otec so Štefanom ma našli pri kaplnke. Mala som dotrhané šaty, jedlo bolo okolo mňa rozmetané, hrnček s polievkou rozbitý, krčiažtek s pálenkou na tisíc kúskov. Triasla som sa a nevedeli ma utíšiť. Ani som ich nepoznala. Tak ma zabalili do deky a uložili do koliby. Prespala som deň aj noc.

       „Nikdy som nikomu nič nepovedala, Zuzka. Ani tebe, hoci si mi celý život najlepšia kamarátka. Ani Štefanovi, hoci ma zachránil, že som o rozum neprišla, a kým nezomrel, bol to mne najmilší človek na svete.“
       „Bosorky ťa dostihli,“ skúsila Zuzka. Pomkla sa na lavičke bližšie k Žofke. Už bola jar, ale slniečko ešte bolo príliš zubaté a staré kosti nestačilo vyhriať.
       „Hej, dostihli., vyčíňali, dotrhali mi šaty, rozbili krčah aj hrnček, vyhrážali sa mi, neslušne sa dotýkali, až sa mi z toho hlava točila. Musela som sa im ešte raz zaprisahať, že nikomu nič neprezradím, kým bude čo len jedna z nich žiť. Boli štyri a boli ako divé. Tak ma dobili a nechali tam ležať, na hanbu celému svetu. Keby ma tam vtedy bol nejaký človek uvidel, mala by som postarané o zlú povesť na celý život. Šťastie, že ma našli otec s mojím milým Štefanom.“
       „A už sú po smrti? Tie štyri,“ upresnila Zuzka otázku.
       „Sú. Však odvtedy prešli dlhé, dlhé roky. Ale nie, nepoviem ti, ktoré to boli, hoci už sú všetky štyri naozaj pod zemou – lebo vieš, ako pán farár v nedeľu hovorili, že aj ten najväčší hriešnik dostane od Pána toľko lásky, že sa na jeho hriechy zabudne a on vojde cez nebeskú bránu a bude v zbore anjelov... tak sú tam určite aj tie štyri... a oni nezabudnú, čím sa mi vyhrážali... a tak by som nemala pokoj ani v nebi... nepoviem. A som rada, že ma vtedy mama k zomierajúcej čarodejnici nepustila a zachránila ma tak pred strigônstvom...“

* * *

Poznámka autora:

Kaplnka – v príbehu sa spomína kaplnka sv. Anny, vzdialená asi 2 km od obce smerom na Ovčie. Postaviť ju dala pred rokom 1632 grófka Anna Vesselényová, neskôr ju dal zväčšiť gróf Imrich Čáky. V poslednú júlovú nedeľu sa tu dodnes konajú odpustové slávnosti.

Florián – zvonička sv. Floriána bola postavená v strede obce v roku 1795. Sv. Florián je patrón hasičov. Je tam umiestnená jeho socha i malý zvonec. Zvonička je používaná aj v dnešnej dobe.









***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 4131