login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Pitka, nie bitka

@ :: Poviedky ::     Jun 12 2013, 08:49 (UTC+0)

Kluknava v súčasnosti

Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: december 1944 a január 1945
Autor: Jiří Zaťovič


       Do nepokojného, na december veľmi teplého a dažďom zmáčaného rána, pár dní pred Vianocami hrkotal hore dedinou popri potoku rebrinák. Mitrha, ktorú doň zapriahli, ledva prekladala nohu cez nohu, zdalo sa, že každú chvíľu naposledy vydýchne a klesne. Nebola dobrá ani na bitúnok. Asi preto ju nechali doma a neodohnali ju s ostatným statkom do kopcov, preč od večne hladných vojakov.
       Na rebrináku sedeli chrbtami k sebe poviazaní chlapi. Nemca Kuhna poznali všetci, ten druhý bol z druhej doliny, našli ho u prvého previnilca. Aká len bola ich vina? Zlé jazyky utrúsili na správnych miestach pár slov o partizánoch a nešťastie bolo hotové. Vojaci dostali rozkaz, dôstojník, ktorý údajných partizánov vypočúval, nedal nič na ich reči a Kuhnov nemecký pôvod i dobrá nemčina mu boli skôr na príťaž a zväčšovali podozrenie. Nevraviac o mene. Kuhn, to je také... židovské.
       Do ticha zazneli dva výstrely. Nemecká precíznosť a potreba šetriť muníciu venovala každej z obetí len jednu guľku.
       Na telá padal dážď. Nikto sa k nim neodvážil.

       Mlynár sa na výstrely strhol. Počul ich akoby spoza kopca, nevedel, čo sa robí, len sa modlil, aby náhodou nejakí horkokrvní partizáni neprišli robiť poriadky. Vedel zo zvestí z iných dedín, že partizáni tu prenikli, zastrelili dvoch – troch nič neznamenajúcich vojakov, pobrali všetko jedlo a nechali dedinčanov napospas Nemcom. Za každého mŕtveho nemeckého vojaka tiekla krv niekoľkonásobne. A partizáni, ktorí to spôsobili, sa kdesi v zemných norách kŕmili ukoristenou slaninou, alebo sa napájali pálenkou.
       Modlil sa, lebo počul, ako dôstojníci, ktorých v mlyne ubytovali, rozoberali rozkazy z veliteľstva. Vyhodiť do vzduchu mosty, dedinu vypáliť a ľudí hnať ako živý štít. Nič nesmie zostať pre divokú armádu ruských mužikov, čo postupovala všetkými smermi a nenechávala Nemcom priestor na manévrovanie alebo úkryt.

       V každej pivnici trávili posledné noci celé rodiny, ba aj susedia z menších chyžiek, ktorí pevnú pivnicu nemali. Detský plač počuť nebolo, deti boli v bezpečí, vo vzdialených osadách v horách, kam hádam vojna nezablúdi. Na zemiakoch, na troche slamy alebo starej deke sa k sebe chúlili po dvaja – traja ľudia. Len sa nemrvte - zariekavali sa domáci, prežehnávali sa stále dokola, aby sa niekde nepohla dômyselne ukrytá skrýša so slaninou, nasoleným mäsom, či klobásami.
Tak prečkávali noc za nocou a každá z nich sa ľuďom videla dlhšia a ťažšia. Bez detí, ale s myšlienkami na ne, bez svetla, lebo aj sviečky už boli vzácnosťou, vo vydýchanej miestnosti... Akoby to nikdy nemalo skončiť. Všetkých premáhal chlad a strach.

       Obecný bubeník len pár dní pred príchodom frontu vybubnoval, že všetci chlapi a chlapci musia prísť pred kostol s krompáčmi a lopatami.
       „Už je to tu,“ zľakla sa gazdiná a narýchlo vydurila svojho syna, ešte viac decko, než skutočného chlapa, veď mu len nedávno prešiel štrnásty rok. Ale keď si spomenula na detské tváre v nemeckých uniformách, nepochybovala o tom, že urobila dobre. Chlapec Mišo s kúskom slaniny a chleba, v otcovej starej kabanici a s bakuľou, s ktorou chodil vyháňať dobytok na pašu, vybehol cez záhradu na chodníček do Čiernej Hory a odtiaľ niekam, ktoviekam. On už vedel, kam treba ísť, nosieval otcovi a starším bratom jedlo.
       Bubeník vybubnoval, že v dedine nezostal už naozaj nikto, kto by vedel chytiť do ruky krompáč. Vybubnoval zlosť Nemcov, ktorá sa obracala na starcov.

       Vraj farára chytili! - nieslo sa dedinou. Pred kaplnkou sa zbehli ženy, lomili rukami a jojkali. Farár, vedený medzi dvomi ozbrojenými vojakmi, kráčal k mlynu, k dôstojníkom. On, ktorý by nikdy ani muche neublížil, do ničoho sa nemiešal, len veriacich nabádal, aby sa modlili, denne a neustále...
       U veliteľa v prednej chyži v mlyne ležala na stole lovecká puška. Farárova. Farárova vina.
       „Prečo ste neodovzdali zbraň?“ zaujímalo veliteľa.
       „Veď je to len stará poľovnícka puška. A navyše riadne hrdzavá,“ bránil sa farár. „Kto by z nej chcel vystreliť, riadne by sa prekvapil!“
       „Je to neuposlúchnutie rozkazu!“
       „Veď ja nie som vojak,“ mierne pozrel farár na veliteľa.
       „Vo vojne platia rozkazy pre všetkých,“ odbil ho veliteľ. „Dám vás zastreliť. Pre výstrahu ostatným!“ rozhodoval sa.
       „Pane, nepripočítaj im to k hriechom,“ obrátil farár oči k nebu, teda tu skôr ku povale a zopätými rukami sa snažil obmäkčiť nebeského otca.
       „Tak čo s vami?“ veliteľ vstal, vzal do ruky zbraň, ktorá v skutočnosti dávno zbraňou nebola a ktovie, kedy sa z nej naposledy strieľalo. Ale podľa rozkazu to bola zbraň. Chytil ju na oboch koncoch a ľahko prelomil cez koleno. Naozaj, stará, práchnivá dupľovka. Tá by skôr zranila majiteľa, ako ublížila cudziemu. Ale disciplínu musí udržať!
       „Zavrite ho do pivnice!“ rozhodol sa napokon.
       Verdikt sa okamžite rozniesol von. Ženy zalomili rukami a plakali, bedákali a zároveň ďakovali Bohu, že nedovolil ich farára zabiť.

       Napätie sa stupňovalo, v dedine sa objavilo viac vojenských povozov a na nich sa z každého domu začalo hromadiť všetko, čo v chyžkách našli. Chlieb, džbán s mliekom, ale aj hrudka masla, čo gazdiná nestihla skryť. Periny, na ktoré sa ticho znášal drobný dáždik, ktorý sa do tejto zimy nehodil, tak ako sa sem nehodili ani tí vojaci v sivozelených mundúroch a s unavenými výrazmi v tvári. Kdesi sa objavilo aj sedlo na koňa. A fľaše s pálenkou sa do vozov nestihli dostať. Šli z ruky do ruky ako tehly na stavbe a na konci tej živej reťaze posledný z vojakov sa len napriahol a zahnal a fľaša letela oblúkom preč.
       Naostatok k vozom priviazali aj hoviadka, dokonca aj starého capa, lebo, zdá sa, vojaci nevedeli rozoznať kozu od capa, ale oni na to prídu, len čo sa pokúsia capa podojiť, smiali sa do hrste a cez slzy gazdiné. Nebolo pre koho lamentovať, deti boli v bezpečí, veľa chlapov v lesoch a starý človek aj o vode vydrží, len nech už konečne bude po tomto očistci.
       Domy zostali vybielené. Prázdne tak, že keď sa sem prirútia Rusi, nenájdu nič, len holé múry a možno trochu nahnitých zemiakov.
       Smutná zbojnícka kolóna sa hrmotavo pohla z dediny na Richnavu. Sprevádzalo ju len zúfalé bučanie dobytka a mekot kôz. Vojaci neprehovorili. Podopierali bočnice, pokradme si podávali fľaše, ktoré nestihli vypiť pri rabovačke tejto, pre nich už zabudnutej, dediny. Zajtra budú inde, pozajtra ešte ďalej. A ak boh dá, možno sa aj vrátia domov.

       Okolo starého mosta ponad Hornád, ktorý stál tesne vedľa mlyna, sa začalo motať zopár nemeckých vojakov. Robili ticho, pružne a efektívne. Pod cestou, pod základmi sa objavili šúľky dynamitu a od nich sa ťahali drôty. Vyzeralo to ako osnova na šialený koberec, lebo rozostupy medzi drôtmi – nitkami, neboli rovnomerné, každý z drôtov bol inak dlhý. Ale všetky sa zbiehali k silnejšiemu káblu a ten sa strácal za mlynom.
       Mlynár vyšiel von, zaujalo ho pobehovanie Nemčúrov. Len chvíľa stačila, aby zistil, že vojaci most podmínovali a chystajú sa ho vyhodiť do vzduchu. Prekrižoval sa. Ak to urobia, bude aj po mlyne, zamrazilo ho.
       „Stará, daj pálenky!“
       „Čo si sa zjašil? Teraz chceš piť?!“ oborila sa na muža.
       „Netáraj a dávaj, kým nie je neskoro!“
       Žena s frfľaním vytiahla spoza kredenca litrovku s čírou tekutinou. Mlynár ju schytil a utekal k najbližšiemu vojakovi.
       „Halt!“ zaznel rozkaz, ale mlynár nedbal. Ak vojakov nezastaví, nemá zmysel, aby žil.
       „Šnaps,“ ukázal na fľašu a naznačil glo-glo, pitie, obrátiac fľašu dnom hore. Zátka držala.
       Nemec sa pousmial.
       „Ja vohl!“ utrel si opakom dlane ústa a natiahol sa za fľaškou. Upil, cmukol, fúkol. Mocný špiritus mu na tvári na chvíľu vylúdil úsmev.
       „Daj aj kamarátom,“ posunkami ukázal mlynár na ostatných vojakov. Na chvíľu prestali robiť a blížili sa ku kolegovi s fľaškou. Tá vzápätí urobila rýchly okruh z ruky do ruky a jej obsah zmizol v lačných hrdlách.
       „Stará, ešte!“ zahrmel mlynár a žena, ktorá sa dovtípila, už utekala s novou fľaškou na pomoc.
       „Gut!“ bolo jediné slovo, ktorému rozumeli. Pálenka na chvíľu rozbila rady nepriateľa, ktorý sa chystal na hrozné veci. Ich pozornosť však musel udržať na dlhšie, na oveľa dlhšie, hoci ich aj spije do nemoty, ale nesmie im dovoliť, aby dokončili prácu.
       „Poďte si zajesť,“ naznačoval mlynár vkladanie sústa do úst a prežúvanie.
       „Zu essen?“ spýtal sa jeden z vojakov a mlynár horlivo prikývol.
       „Hej, tam, dnu, poďte, komm hier,“ pozýval armádu do mlyna. Len ich dostať do kuchyne, k stolu, prial si a vojaci najprv ostýchavo, ale vzápätí už nedočkavo kráčali za ním. Na stole ich čakal bochník chleba, bok slaniny a najmä nové fľaše pálenky. Mohli mlynára zastreliť, lebo ani pri rabovačke u neho neobjavili tieto poklady, aj mu to posunkami dávali najavo, ale mlynár sa len zubil, dajte si, dajte si chlapci, neunúval sa nalievaním, každý z vojakov mal v ruke svoji litrovku.
       Toto by aj koňa položilo - pomyslel si mlynár a ďalej kŕčovito ukazoval zuby, akože v úsmeve. Po očku sledoval, ako sa stmieva. Z diaľky bolo počuť pravidelné večerné dunenie delostreľby, dnes opäť bližšie.
       Najslabší z vojakov už zadriemal. Jeho druh to zbadal, začal sa rehotať a strčil do spachtoša. Ponúkol ho zo svojej fľaše a čosi mu vysvetľoval. Vojak odpil, ale skôr, než stihol čosi povedať, klesla mu hlava na stôl. Bol definitívne kaput. Aspoň pre túto chvíľu. Mlynár sa pohol k dverám. Ak bude mať šťastie...
       „Halt!“ ani nedomyslel. Mierila na neho hlaveň automatu. Cítil, ako sa mu dole chrbtom valí vodopád potu. Nie, chlapi, nebláznite - pomyslel si.
       „Idem po ďalší šnaps,“ vysvetľoval rukami – nohami a ponúkal toho, čo na neho mieril, aby šiel s ním. Veď nejako si s ním poradí, bežalo mu hlavou, už má dosť pod čapicou... Našťastie vojak mávol rukou a iba zaľapotal: „Schnell, schnell!“ a vrátil sa k svojej fľaši.
       Mlynár vyšiel na chodbu, z hrady vzal kliešte a popri dome sa rozbehol k hrubému káblu. Vypočítal si, že ak riadne zaberie, prestrihne to na jeden pokus, potom stačí trochu blata a nikto si nič nevšimne. Drobno mrholilo, pošmykol sa, kľakol na koleno a práve pri kábli, tak len zovrel drôty a pritlačil. Cvak. Spojenie prerušené. Výbuch sa nekoná, preletelo mu mysľou. Trocha to prekryť zeminou a potom rýchlo späť.
       Vpadol do kuchyne. Obrátili sa na neho oči všetkých vojakov.
       „Und trunk?“ opäť na neho mieril automat. Až teraz mlynárovi došlo, že na pálenku zabudol.
       „Hneď, hneď to bude,“ čičíkal vojaka. Naznačil, že sa v ňom všetko vzbúrilo, že len čo vyšiel na čerstvý vzduch, obrátil sa mu žalúdok a všetko muselo ísť von. Vojaci sa rehotali, bol dobrý, pochopili ho. Obrátil sa a šiel von, lenže dvere nezavrel, lebo pod lopatkou ucítil hlaveň zbrane. Teraz sa v ňom naozaj všetko obrátilo. Len čo vyšiel na dvor a vyhodil zo seba všetko. Aj tak to bola len žlč, veď už od rána nemal nič v ústach a pálenku nemohol piť vôbec. Vojak sa rehotal a popichoval ho. Voľky – nevoľky ho zaviedol do komôrky, odstrčil starú almaru a za ňom na regáloch stáli vyrovnané fľašky dobrej, ražnej. Veď je mlynár a mlynár predsa musí mať dobrú pálenku. Pozrel na vojaka a prekvapil ho jeho blažený výraz.

       Dvere sa rozleteli a za nimi stálo vari dvojmetrov0 chlapisko. Okamžite bolo ticho. Vojak v chodbe začal revať, rozčúlene urobil krok, dva do izby, ale asi si neuvedomil, že zárubne sú oveľa nižšie ako on a tak tretí rázny krok už šiel do vzduchu a vojačisko sa rozpľaštilo na zemi. Vojaci v kuchyni vybuchli do rehotu, povyskakovali od stola a šli ratovať svojho veliteľa. Odrazu sa nad neho naklonilo niekoľko fľašiek a tak už nebolo počuť žiadne nadávanie. Zárubne toho Gulivera oslabili, šnaps ho dorazil, už ani špagáty nebolo treba. Vojačisko sa prevalilo na všetky štyri, boli problémy udržať sa, pálenka ho naozaj premohla.
       Nemcov zaujala maľovaná skriňa, začali sa dohadovať a šibrinkovať automatmi. Odrazu jeden z nich odistil a vystrelil. Ohlušujúca rana sa rozliehala kuchyňou ešte dlho po tom, čo sa dvere na skrini rozleteli na tisíc triesok. Iný vojak namieril na kríž v kúte. Výstrel rozmetal corpus christi a nastalo ohlušujúce ticho. Jeden z menej podpitých pristúpil k tomu odvážlivcovi a zblízka ho päsťou udrel do tváre. Kvapky krvi frkli aj na biely obrus na stole.
       Bolo po zábave. Akoby vydal niekto nepočuteľný rozkaz, zberali sa vojaci von. Mlynár stál vo dverách a rozmýšľal, čo urobiť, aby ich zadržal. Nemôže ich ešte pustiť preč. Nemôže ich nechať dokončiť zlú prácu, lebo by určite prišli na to, že je kdesi chyba. A rýchlo by odhalili prestrihnutý drôt.
       „Sadajte, chlapi, nič to,“ chlácholivým hlasom ich vracal k stolu. Ošívali sa, ale pálenka zabrala.

       Konečne všetci zaspali. Mlynár, vykúpaný vo vlastnom pote, vytiahol vreckovku a hlučne sa vysiakal.
       Vonku zahučal a stíchol motor. Zo sajdky vyskočil dôstojník, behal po moste a nadával. Nemecké nadávky sú ostro rezané a bolia. Mlynárovi naskakovala husia koža. Konečne sa otvorili dvere. Dôstojník s revolverom v ruke neveriaco pozeral na tú spúšť. Vystrelil do stropu, guľka sa zavŕtala do hrady. Zmátožení vojaci nereagovali na krik a nadávanie, musel prísť pobočník, odistiť automat a hnať spolubojovníkov von.
       V zmätku na dvore nakladali opitých Nemcov na posledný voz. Ktosi zabehol za mlyn, kábel bol na mieste aj odpaľovacia skrinka. Motorka zacúvala do bezpečia, auto s opitými vojakmi sa vydalo na Richnavu. Mlynár sa prežehnal, poručeno Bohu. Ak nás má zachovať, pomôže nám. Šiel sa skryť do pivnice k žene a ostatným vystrašeným dedinčanom. Ak niečo počuli, boli to len náhodné výstrely, krik, pufkajúci motor. Z toho si nemohli poskladať nič povzbudzujúce.

       Vojak natočil odpaľovaciu skrinku, nadýchol sa a pritlačil. Čakal ohlušujúci tresk, zostalo však ticho. Natočil ešte raz, ráznejšie sa oprel, ale zasa nič. Niekde bola chyba. Ale po dvoch pokusoch, ktoré nevyšli, už nemal odvahu ísť skontrolovať drôty. Nálože mohli kedykoľvek vybuchnúť. Kopol do nepodarenej skrinky, nakopol motorku a odfrčal k Richnave. Už nemal čas. V Štefanskej Hute sa objavili prví ruskí vojaci a pomaly, obozretne postupovali ďalej. Videli to, čo na svojej ceste všade. Poškodené domy, niektoré vypálené, iné so stopami po guľkách. Nadránom zastali až pri kaštieli v Kluknave. Keď vyšli ku kostolu, videli pod sebou neporušený most cez rieku a na obzore mohutný požiar. To Nemci podpálili veľkú časť Richnavy, aby sťažili postup nepriateľa.
Na moste už ráno svietila tabuľa: Provereno! Min net!

* * *

Poznámka autora:

Mlyn v Kluknave je národná technická pamiatka. Stojí tesne pri moste cez Hornád, kde je i križovatka s odbočkou na Richavu. Postavený bol v roku 1910. I keď nie je najstarší, chránený je pre zachovalosť starej francisciho turbíny. Dnes už pôvodnému účelu neslúži a je v súkromnom vlastníctve.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.















čitateľov: 4258