Prvý prípad žandárskej stanice
@ :: Poviedky ::
Dec 02 2013, 20:32 (UTC+0) | 
Kostol v Silici, v ktorom sa odohráva èas príbehu |
Miesto: Silica, okres Rožňava
Čas: jar 1939
Autor: Slavomír Szabó
Jánoš hľadel na farára ako na zjavenie. Nie žeby veril, že pán velebný je bezhriešny služobník boží a teraz sa mu tvár vyjasnila do blaženého úsmevu, pretože svojim vnútorným zrakom uzrel príchod anjelského zboru. Farár sa len škeril, inak by to Jánoš ani nenazval, a to bolo všetko. Ale na koho a prečo? Stačilo by otočiť hlavou a pozrieť sa dozadu, ale práve sa konala omša. Velebný pán mal taký zvyk, že neraz aj uprostred kázne káral tých, čo sa vrtia, krútia a nevedia obsedieť. A Jánoša už dnes napomenul dva razy. Čo mal však robiť, keď cítil Eržikine oči na temene hlavy? Keď vedel, že sa stačí len na chvíľku obzrieť a ich pohľady sa stretnú, čosi sa pohne tam kdesi v håbke jeho duše a srdcia sa im rozbúšia, až ich niečo neviditeľné, avšak úžasne krásne na okamih spojí.
„Vitajte v stánku božom,” kňaz odbočil z vášnivej reči, v ktorej velebil svätého Martina, čo roztrhol svoj plášť na dvoje, aby sa oň podelil so žobrákom. „Vitajte a cíťte sa tu ako doma. Lebo vy tu už doma ste.”
Farárov úsmev sa zväčšoval a zväčšoval, takého ho tu ešte nikto nevidel. Nebol to len Jánoš, čo nevydržal a obrátil sa vzad. Všetky hlavy sa otočili ako na povel. Do kostola vošli traja žandári. Maďarskí žandári. Možno tam stáli ako traja králi, či najsvätejšia trojica, ktorá ovládne celú Silicu, dobrým poskytne pocit bezpečia a hriešnikom zatratenie v štátnom árešte. Možno tam stáli úplne inak, unavení z cesty do kopca ku kostolu, zvedaví a smädní, ale to Jánoš nevedel. Oči mu opäť zabehli k Eržike a radoval sa, že za ním po omši príde. Potajme, ako inak. A potom... Potom bude všetko na svete smiešne, nepodstatné, bezvýznamné, zbytočné a dôležitá bude iba ona, ona, ona.
Žandári sa prežehnali, farár sa zasa rozrečnil, pokračoval vo svojom slovnom trhaní plášťa svätého Martina a ľudia otočili hlavy dopredu, aby ich nenapomínal.
Jánoš si nikdy nemyslel, že má taký dobrý sluch. Sedel ticho a nehybne uprostred kuchyne, hrýzol si spodnú peru, skoro ani nedýchal, keď kdesi čosi jemne šuchlo, celkom potichu, takmer bez zvuku, ako keď sa bosá noha dotkne trávy a on hneď vyskočil rovno k oknu. Nemýlil sa. Eržika k nemu utekala zhrbená cez záhradu. Rýchlo, nech ju nikto nevidí, potom už len zavàzgali dvere a padla mu do náručia. Inak ako čakal. Jeho sen sa rozplynul oveľa skôr, než veril a dúfal.
„Žandári budú mať stanicu rovno v dedine. Už im aj postele priniesli. Na voze. Videla som!“ spustila po krátkom bozku, ba možno ešte skôr, než sa im oddelili pery.
„Eržika,“ zašepkal Jánoš, snažil sa udržať jej driek v dlaniach, ale ona sa mu vyšmykla, akoby bolo na svete čosi dôležitejšie než ich túžba. Ústa sa jej nezastavili.
„Keď sme boli pod Čechmi, českí žandári na nás kašľali, zaujímala ich len hranica. Ale hranica zmizla, niet tu čo strážiť a vraj to bude iné. Že týmto žandárom kde kto donáša a najskôr sa vysporiadajú s pytliakmi.“
Bolo to ako sen a Jánoš tomu nemohol uveriť. Že už im nikto nebude tvrdiť, že sú Čechoslováci? No nebude, lebo Maďari vo Viedni vybavili, že sa posunula hranica a Silica zasa patrí pod Budapešť. Ale môže to Eržika zmeniť? Nemôže. Že tu odkiaľsi z juhu prišli traja žandári, aby sledovali, či tu nie sú protimaďarské nálady a brúsia si zuby na pytliakov? Prišli, však si nemohli myslieť, že ich nechajú bez dozoru. Ale môže to Eržika zmeniť? Nemôže! No napriek tomu tu poplašene behá od okna k peci a od steny k stene, rozpráva a rozhadzuje rukami namiesto toho, aby sa k nemu pritúlila, aby cítil jej dych a teplo objímajúcich rúk, jej šepot, vášeň...
„Bol si na pytliačke?“ prerušila mu tok myšlienok, lebo toto bolo dôležité. Myslel si však, že sa ho to opýta, až keď sa vystískajú a upokoja.
„Bol. Strelil som srnca,“ usmial sa Jánoš, lebo vedel, že ona srnčie rada. „Mám ho v komore. Prinesiem koryto a pomôžeš mi zasa sťahovať z kože? Alebo to ešte chvíľku počká?“ oči mu opäť zahoreli túžbou, ale Eržika hneď spustila, že to musia urobiť hneď teraz. Žandári určite najskôr zájdu za richtárom, možno sa tam zdržia i na obed, isto príde aj farár, ale popoludní, kto vie, čo budú robiť žandári popoludní. Nebolo by dobré, keby ich chytili.
Jánoš sklamane zamrmlal, že teda prinesie to koryto a urobia to ihneď. Veď sa jej teší, len čakal, že keď sa pár dní nestretli, tak by najskôr mohli...
Nedopovedal. Cez okno sa mihli tiene, ktosi rázne zabúchal na dvere a stačil kľučku. Ešteže zamkol, keď prišla Eržika.
„Videl ťa niekto?“ naliehavo šepol a ona kývla plecami, že nevie. Mlčky ukázal k dverám do komory, kam rýchlo vhupla do tmy vedľa zabitého srnca. Privrela za sebou a on zasa odomkol dvere na dvor. Ani nestačil pozdraviť, keď mu dopadla ruka na plece, odsunula ho nabok a do domu vstúpili dvaja žandári s puškami cez ramená. Kohútie perá na prilbách im kmitali zo strany na stranu rovnako ako ich oči pod zvrašteným obočím.
„Ty si pytliak Jánoš?“ opýtal sa ten vyšší z nich, čo vošiel ako prvý, zatiaľ čo sa druhý žandár vteperil rovno do izby.
„Som Jánoš, ale Jánošov je v Silici dosť. Takže ak hľadáte pytliaka Jánoša, asi ste si ma s niekým splietli.“
„Kto by sa zamykal doma cez deň? Iba pytliak. A vedeli sme o tebe ešte skôr, než sme vôbec došli do dediny,“ žandár zvyšoval hlas, ale Jánoš sa akosi netriasol, aspoň to nedal znať, iba poodtiahol stoličku a ukázal mu, nech si sadne.
„Dobre, keď viete, čo viete, poviem vám, ako to je. Vypočujte si ma a potom súďte,“ riekol hlasnejšie, nech je to počuť aj do izby a ten druhý žandár tam už nekutre. Niežeby mohol v izbe niečo nájsť, ale potom by určite vošiel do komory, kde okrem srnca nájde aj Eržiku. A to sa nesmie stať!
„Ernö, poď sem, chce sa priznať,“ zakričal žandár a podarilo sa, Ernö prišiel. Za stolom sedeli všetci traja, Jánošovou hlavou prelietalo tisíce myšlienok naraz, napríklad, že teraz by im mal naliať pálenku, no žiadnu nemá a musí ich odtiaľto dostať preč, nech ho odvedú vypovedať na stanicu, aby Eržika mohla utiecť.
„Tak je to páni, že keď ste tu prišli, každý v dedine chce byť s vami zadobre. Veď aj preto ste tu len dvaja, lebo tretí je isto u richtára, možno aj spolu obedujú,“ skúšal Jánoš hádať podľa toho, čo vedel od Eržiky. „Vy zasa chcete, nech ľudia vedia, akú máte moc. Že darmo ste vy i my Maďari, ktorých donedávna delila hranica, spojenie zeme neznamená, že sa budeme iba bratríčkovať, ale zákon platí všade. Tak ma niekto udal, aby bol vo vašich očiach dobrý a vy ste mohli ukázať, že už v prvý deň ste polapili pytliaka. V Silici je veľa pytliakov, no ja nie. Ale viete, prečo udali mňa?“
Žandári hľadeli, mlčali, no nie zo zvedavosti, len čakali na priznanie, ktoré ak nepríde, budú hľadať dôkazy.
„Som sirota. Matka mi umrela pri pôrode, nikdy som ju nepoznal. Bol som jej prvé decko, takže nemám brata ani sestru. Otec sa už nikdy neoženil, zomrel pred troma rokmi na zápal pľúc. Ostal mi len tento dom, pole, na ktorom sa ani kôň nemôže obrátiť bez toho, aby nešliapol na susedov pozemok. Ale to ma netrápi, lebo ani koňa nemám a ani pasienky. Robím, čo sa dá. V lese rúbem drevo, kopem studne, pasiem cudzie kravy, opravujem strechy, živorím. Viete, čo ma čaká? Žiadni rodičia nedovolia, aby si ich dcéra vzala takého chudáka. Tu má človek takú cenu ako jeho majetok. Ak by som aj mal frajerku, tak len dovtedy, kým na to nepríde jej otec. Ten by ma vykričal, že ak jeho dcére nedám pokoj, zrobí tak, že mi tu nikto nedá robotu a môžem zo Silice rovno odísť. Lebo kto ľúbi dievča bez súhlasu jej rodičov, ten sa stavia proti jej matke i otcovi, rozbíja rodinu a to je tu hriech. Teda ak sa vám chce niekto zapáčiť, udá mňa, lebo ja som tá najľahšia obeť, čo bude dedinu najmenej bolieť. Vlastne by som nikomu nechýbal,“ skúšal Jánoš striedavo pozerať raz na jedného, potom na druhého žandára, či sa im nebodaj nevykotúľa slza alebo aspoň dáky iný náznak ľútosti.
„To nič neznamená,“ povedal po chvíľke mlčania žandár Ernö. „Sirota, či bohatý, zákon platí pre každého. Priznaj sa, alebo inak to bude ešte horšie! Neverím, že by si niekto načisto vymýšľal.“
Jánoš zložil ruky ako pri modlitbe, snažil sa nasadiť čo najbolestnejší výraz a potom sa opýtal: „Aký význam má pre človeka pamiatka na zosnulého?“
„Čože?“ obaja žandári vyhàkli takmer naraz.
„Vravím, že ak ma niekto udal, tak určite len preto, aby si vás naklonil, a nie pretože som vinný. Ale tiež by tak neurobil, keby vedel, že u mňa nič nenájdete. Aj môj dedo bojoval vo vojne. V tej svetovej. Za uhorské kráľovstvo, ale ostalo z neho len Maďarsko a on býval tu, nuž sa dostal pod Čechov. Tak vtedy rozhodli páni, Silica pôjde do Československa, tak bolo. Lenže zranenia, podlomené zdravie, to všetko spôsobilo, že už v prvú jar po vojne pošiel pod zem. Otcovi po ňom ostala len puška. Tá puška, čo mal celú vojnu. S ktorou strieľal zo zákopov, o ktorú sa podopieral namiesto palice, keď mu ruská guľka prevàtala stehno, ktorú si cenil, lebo mu neraz zachránila život. Môj otec sa o tú pušku staral ako o rodinnú pamiatku. Pravda, neodovzdal ju, keď sa rekvirovali zbrane, zatajil, že ju máme. Potom zomrel otec a čo som mal robiť? Utekať s puškou za českými financami, že aha, toto mám doma, lebo vám môj otec klamal? Myslíte si že by mi nejaký Bedřich alebo Zdenìk poklepal po pleci a pochválil ma, že robím správnu vec? Zavreli by ma, isto by tak urobili. A vôbec... Je to pamiatka na deda i na otca.“
„Ako Ïula? Keď vydá pušku, spíšeme to a necháme ho tak?“ žandár Ernö už vyzeral obmäkčený, zato jeho veliteľ, ktorého nazval Ïulom, mal iba pocit, že strácajú čas.
„Keď máš pušku, určite si pytliak! Viac dôkazov nepotrebujeme. Ale môžeme sa dohodnúť. Povedz nám, kto tu ešte pytliači a my ťa necháme tak. Ale potom musíš udať aspoň dvoch!“
Nastalo také ticho, že ak by mal Jánoš na stene hodiny, určite by počul, ako tikajú. Lenže žiadne nemal. Predal ich, aby bolo otcovi na pohreb. Na to však teraz nemyslel. Cítil sa zvláštne, kdesi v jeho hrudi čosi rýchlo kmitalo, triaslo sa; nebolo to len srdce, to sa celá duša chvela, keď sa snažil vyskladať si všetko pre a proti. Dať žandárom starú pušku, pamiatku po dedovi? Beztak ju nepoužíva, už o nej vedia a tú pytliacku má schovanú v lese, zakrútenú v mastných handrách a uloženú v dutom strome. Ale že by mal aj niekoho udať? Prečo? A naviac, Eržika by to cez dvere počula a nebol by viac jej hrdina, len sprostý udavač.
„Pozrite, páni“ vstal od stola, otvoril truhlicu v rohu kuchyne a vytiahol pušku. Nie obyčajnú Steyerku, ako používala väčšina Maďarov, ale Mausera, čo dedo isto zobral nejakému màtvemu Nemcovi.
„Berte,“ vystrel Jánoš ruky a podal im ju, ako keď sa vzdáva vojak. Veliteľ Ïula ju vzal, poriadne prezrel a čuchol si k hlavni.
„Z tej sa dlho nevystrelilo. Ak pytliači, musí mať doma aj inú. Ešte sa poobzeráme,“ povedal Ernömu a Jánoš stàpol. Len na chvíľku, na moment, kedy sa mu sperlilo čelo kvapkami potu a zrazu sa z neho začal sypať prúd slov, ktorých význam si uvedomil vždy, až keď ich vyriekol.
„Pytliaci zo Silice nikdy nestrieľali blízko dediny. Stanica českých financov bola blízko, nesmeli nič počuť. A i keď strážili hranice, bolo ich na to málo a pytliaci vedeli, ako tých Bedřichov a Zdeňkov prekabátiť. Chodili loviť do Maďarska. Každý len toľko, aby prežil. Lenže teraz sa tu vraj bude strieľať vo veľkom! Ako sa pán Horthy stal regentom, vraj chce celú túto planinu premeniť na zvernicu. Veď to viete, nie? Že vašou úlohou je vyhnať ľudí aj zo Silice, aj zo Silickej Brezovej. To ľudia hovoria! Vraj okolo celej planiny bude plot a namiesto ľudí tu budú žiť samé medvede. Že páni z celej Európy budú chodiť sem a poľovať. Vy nás máte odtiaľto vyhnať a začínate odo mňa!“
„Čože?“ obom žandárom vstúpila do tváre červeň. „Kto takto hovorí o našom regentovi?“
„Viete čo? Ja teraz vybehnem von a budem bežať. Vy ma zastreľte! Však poviete, že som skúšal utiecť, pušky máte a ja aspoň skončím ten posratý život! Idem!“ chcel sa rozbehnúť, ale nespravil ani dva kroky, keď ho k zemi zrazila pažba dedovho Mausera.
„Aby sme boli potrestaní, že nám hneď prvý zatknutý ušiel? Toto chceš? Alebo aby sa rozkríklo, že strieľame ľudí bez súdu a od chrbta? Zdvihni sa a ideme zrobiť zápisnicu! Keď udáš aspoň dvoch pytliakov a kto hovorí proti nášmu regentovi, budeš to mať ľahšie,“ skúšal navrhnúť Ernö, ale Jánoš vedel, že je to len hra a väznici sa už nevyhne. Vstal a pomaly kráčal. Žandári pri ňom z oboch strán. Keď vyšiel na dvor, ani za sebou nezamkol. Vydýchol si. Eržika môže ujsť...
Nebolo to tak, ako si Jánoš myslel. Že prejdú cez dve ulice a tam ho budú na stanici vypočúvať. Už dávno ho previedli cez celú dedinu a teraz pokračovali po planine a cestou lesíkom na Silickú Brezovú.
„Kam ideme?“ skúsil Jánoš nahodiť nevinne zvedavý tón.
„Až do Plešivca,“ odvetil žandár Ïula stroho.
„A prečo tam?“
„Lebo toto už nie je iba vyšetrovanie pytliactva, ale protimaďarská kampaň proti regentovi. Počuli sme dosť! Zatiaľ. Viac porozprávaš na veliteľstve!“
„Ale prečo v Plešivci? Viete, môj otec mi často hovoril o Budapešti. Bol tam ešte ako mladík a mal z toho spomienku na celý život. Vraj kráľovské mesto je kráľovské mesto a nič krajšieho už nikdy nevidel. Ja si nemyslím, že som povedal niečo proti regentovi, ale ak si to myslíte vy, tak ma zoberte až do Budapešti a tam vám za to porozprávam všetko, čo len chcete!“ nahodil Jánoš prosebný hlas a zastal.
„Poďme!“ drgol doň Ïula, Ernö iba pokynul rukou, ale Jánoš sa ani nepohol.
„Rýchlo!“ tentoraz žandár Ïula zreval na plné hrdlo a Jánoš prikývol: „Dobre. Keď rýchlo, tak rýchlo.“ V tej chvíli sa rozbehol a utekal, ako len vládal. Ïula za ním bežal, vlastne aj Ernö, ale ten niesol dve pušky, tak rýchlo zaostal. Ani Ïula nemal takú výdrž ako Jánoš, ktorý po chvíľke zmizol medzi stromami, potom utekal ďalej, kým takmer nevypľul srdce z hrude. Nakoniec sa hodil na zem za kríky jalovca a dlho, veľmi dlho dychčal. Mal pocit, že sa s ním krúti celý svet. Nevedel, čo bude ďalej.
Prešli zo tri týždne, keď sa v Silici počas omše otvorili kostolné dvere a do chrámu vstúpil Jánoš. Už to dlhšie v lese nevydržal. Po celý čas sa skrýval v Zbojníckej jaskyni na Sokolej skale, pytliačil, hladom netrpel, ale nevidel východisko. Najviac chcel vedieť, čo je s Eržikou. Vidieť ju aspoň na chvíľku a potom nech sa stane, čo sa má stať. ¼udia naň prekvapene pozerali, obzerali sa, začul i šepot, ale farár začal napomínať, že teraz je čas počúvať kázeň. Keď však omša skončila a všetci vyšli von, zastavovali ho a pýtali sa, kde bol. Vraj sa šuškalo, že ho zastrelili noví žandári. Však ich ľudia videli, ako ho vedú. Ale žandári všetko zapreli, že to vraj bola iba priateľská prechádzka. Pre Jánoša to bola správa, pri ktorej sa mal chuť dať do tanca. Veď keby žandári priznali, ako im v prvý deň služby ušiel, jasne si spomínal na ich reči, že by boli potrestaní. Ani ľudia by ich nebrali dosť vážne. Žandári radšej klamali. Vraj priateľská prechádzka!
V momente, keď si to uvedomil, ich aj zbadal. Prešli okolo neho, Ïula, Ernö aj ten tretí, pozreli naň, on im priateľsky pozdravil, usmial sa a oni len kývli hlavou. Šli ďalej, dali mu pokoj!
A Eržika? Ešte v ten večer si opäť potvrdil, aký má dobrý sluch. To keď kdesi čosi jemne šuchlo, celkom potichu, takmer bez zvuku, ako keď sa bosá noha dotkne trávy a on hneď pozrel cez okno. Bežala k nemu cez záhradu...
V roku 1943 sa ukázali obavy ľudí zo Silice ako čiastočne opodstatnené. Regent Miklós Horthy nechal vysťahovať blízku dedinu Derenk a zriadil tam približne sto hektárovú zvernicu, kam prinášali odchytené medvede najmä z Gemera. Na poľovačky tu chodili maďarskí politickí prominenti.
Na konci druhej svetovej vojny sa pytliaci zo Silice vybrali spoločne k opustenej dedine Derenk. Zvernica už nebola strážená, celá oblasť sa dostala pod kontrolu ruských vojsk. Chlapi strhli plot zvernice a išli poľovať na medvede. Lov bol úspešný, no po odchode ostala zvernica deravá a medvede sa rozliezli po okolí. Ešte niekoľko rokov sa objavovali aj v okolí Silice, neraz vystrašili ženy na poliach. Dnes už v tejto oblasti medvede nežijú.
* * *
Poznámky autora:
Kostol v Silici - hornej časti obce, obohnaný historickými obrannými múrmi, stojí pôvodne gotický kostol. V súčasnosti patrí reformovanej cirkvi, pôvodne bol katolícky a zasvätený Všetkým svätým. Nedávny prieskum pri rekonštrukcii priniesol objav v podobe čiastočne zachovaných gotických fresiek. Prvú písomnú zmienku o Silici poznáme z roku 1340, vznik kostola bol doposiaľ datovaný až do roku 1525. Archeologický prieskum v roku 2008 však priniesol nález v podobe nádoby ukrytej v severovýchodnom rohu pôvodnej chrámovej lode. Nádoba bola zahåbená do pôdy, otočená hore dnom a obložená kameňmi. V jej vnútri sa nachádzali vtáčie kosti. Podľa historika Petra Tajkova ide pravdepodobne o príklad náboženského synkretizmu, teda spájanie rôznych náboženstiev v čase vzniku chrámu. Inými slovami - pri výstavbe nového kresťanského kostola bola pre zdarné dokončenie diela vykonaná obeť zvieraťa podľa obradu predkresťanských starovercov. Na základe technológie výroby bola obetná nádoba datovaná do druhej tretiny 13. storočia až začiatku 14. storočia. Je teda veľmi pravdepodobné, že kostol v Silici je oveľa starší, ako sa do objavu predpokladalo a pochádza práve z tohto obdobia. Chrám si zachoval viacero prvkov gotickej stavby, avšak už nie sú dominantné. Prešiel mnohými prestavbami, najmä v rokoch 1776, 1813 a 1876. Prevládajúci sloh je klasicistický. Návštevník však môže vidieť gotické fresky, ktoré pravdepodobne (ako aj inde na Gemeri) vznikli v druhej polovici 14. storočia. K datovaniu pomohlo najmä dobové zobrazenie piatich konsekračných krížov.
Zbojnícka jaskyňa - 45 metrov dlhá Zbojnícka jaskyňa sa nachádza bezprostredne pri prameni rieky Turňa v Sokolej skale neďaleko obce Silická Jablonica. Bola osídlená od mladšej doby kamennej až do stredoveku. V bohatom archeologickom nálezisku sa našli najmä pamiatky z čias bukovohorskej, pilinskej a kyjatickej kultúry, ako aj slovanské nálezy z čias sťahovania národov.
Českí financi - viacmenej ľudový názov pre českých pohraničníkov a colníkov. Ich vtedajší úradný názov bol Finanční stráž. Československo-maďarské hranice počas I. ČSR strážili takmer výlučne Česi, najmä tam, kde z oboch strán žili ľudia hlásiaci sa k Maďarom.
Steyerka - presnejšie „Mannlicher M95 A-H Steyr“ bol najviac rozšírený model pušky používanej vojskami Rakúsko-uhorskej monarchie počas I. svetovej vojny. Vyrábala sa v Brne.
Mauserka - presnejšie „Mauser Gewehr 98“ je legendárna vysoko hodnotená puška, ktorú počas I. svetovej vojny používali najmä nemecké (pruské) vojská. Vďaka obchodným kontaktom bola touto zbraňou v danom období vyzbrojená aj turecká armáda.
Miklós Horthy - bol rakúsko-uhorským admirálom a maďarským politikom. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938, na základe ktorej bolo 10 565 štvorcových kilometrov Slovenska pričlenených k Maďarsku, sa stal regentom - správcom a dozorcom územia. Ako maďarský politik sa angažoval v roku 1944 separátnymi dohovormi so Sovietskym zväzom, v rámci ktorých chcel zabezpečiť ideové odtrhnutie Maďarska od spojenectva s fašistickým Nemeckom. Maďarsko sa malo dobrovoľne vzdať Rusom. Jeho plány Nemci odhalili a deportovali ho na hrad Hirschberg v Bavorsku, kde bol väznený do konca vojny.
Derenk - bývalá prihraničná dedina na území súčasného Maďarska. Vznikla v roku 1717 a bola založená Poliakmi z oblasti poľského Spiša. V roku 1943 dal regent Miklós Horthy celú dedinu vysťahovať a na jej mieste zriadil poľovnú zvernicu medveďov. Po vojne sa už dedina spätne neosídlila a dnes patrí pod maďarskú obec Szögliget.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
