Vražedníček
@ :: Poviedky ::
Jul 19 2006, 07:45 (UTC+0) | 
Vyšná Myš¾a je už moderná dedina. Príbeh o pašerákovi koní, èo zabil, poznajú už len jej najstarší obyvatelia. |
Miesto: Vyšná Myšľa
Čas: 1946
Autor: Anna Domaniková
Eva sedela blízko pece a šila košeľu pre Juraja od susedov. Vonku mrzlo, husto snežilo a fúkal nepríjemný severák. Zavýjal ako sa patrí na prostriedok januára. Slabé svetlo petrolejky zosilňovala červenkastým svetlom plamienkov z pootvorených dvierok pece, aby oči toľko nežmúrila a stehy boli jeden ako druhý. Veľa šila. Pre svojich, ale najmä pre cudzích. Za peniaze. Aspoň tou trochou sa snažila zmierniť straty, ktoré narobil jej muž Jano. Matka s otcom boli v maštali, obriaďovali statok na noc. Brat Peter kálal drevo na dvore, švagriná Terezka ukladala na stôl taniere a čierny hrniec, v ktorom práve uvarila zemiaky na večeru. Budú ich jesť len tak nasucho a zapíjať kyslým mliekom. Je piatok, pôstny deň. Para z hrnca oblizovala drevené klady pod stropom. Jej dočasnosť v prepletaných jemných bielych obláčikoch bola pravým opakom Petrovho nekonečného, nazúreného búchania. Eva vedela, že je poriadne nahnevaný. Musel robiť za dvoch. Aj za Jana.
Pri večeri sa zišli len piati. Evin muž sa zase niekde zatúlal.
„Takže, dievča,“ ozval sa otec, položil lyžicu na stôl, stisol prsty v päsť a pozeral sa Eve priamo do očí. „Vydal som ťa za Jana, lebo si mohla na ňom oči nechať. Prišiel k nám v jednej košeli a gatiach. Nepovedal som nič. Neurobil som z neho paholka, bral som ho ako druhého syna. Ale ak to takto pôjde ďalej....“ - zamåkol a akoby hľadal tie správne slová, otváral ústa naprázdno. Nakoniec dodal: „Ruky má, nohy má, hlavu tiež... Len bohvie aké myšlienky sa v nej roja...“
„Otec, ja viem,“ prerušila ho Eva, „veď je u nás necelý polrok. Chvíľu ešte pozhovejte. Azda po zime. Na jar ho sama vypravím na polia. Bude s vami orať. Sľubujem.“
„Len ty nič nesľubuj,“ zamiešal sa do rozhovoru Peter. „Ani ja som nie za svoju Terku. Uchytila sa sama ako vidíš. Našla si svoje miesto v dome a neuteká od roboty.“
Matka mlčala. Pozerala do taniera, v ruke držala lyžicu na polceste medzi stolom a ústami, ani sa nehla. Vyzerala ako socha. Eva vedela, že by bolo zbytočné zaťahovať ju do tohto rozhovoru. Jej matka vždy držala stranu otcovi. Odkedy si pamätá, nikdy nekonala proti jeho vôli.
„Tak na jar,“ zopakoval otec a zadumane sa pustil do jedenia.
„Budeme čakať na jar, až sa pánovi uráči,“ posmešne, s navretými žilami na krku a červený v tvári prízvukoval Peter. Terka ho chytila za ruku, a keď sa na ňu pozrel, len kývla hlavou, aby bol ticho. Dosť sa jej švagriná trápila, načo prilievať olej do ohňa ?
V tom istom čase dvaja uzimení muži s tromi koňmi merali cestu od Vyšnej Myšle, medzi zmrznutými stromami Panského lesa, popod Lysú horu a cez Slánske vrchy do Maďarska. Snežilo, všade bola tma ako v rohu. Iba snehová prikrývka sa belela kam len oči dovideli a vàzgala pod ich ťarchou, akoby chcela niečo povedať. Každý praskot konára skupinku vystrašil. Chlap, čo šiel vpredu a určoval smer cesty, sa na týchto miestach vyznal. Určite tade nešiel prvý krát. Kráčal rozhodne, vyberal si miesta s riedkym porastom a bedlivo sledoval okolie. Bol to Evin muž a jeho kumpán.
„Pšššššššt, po-ma-ly, ti-chúč-ko, tu-to ve-die hra-ni-ca,“ šepkal Jano. V jednej ruke držal uzdu krásneho hnedáka, druhou mával na Fera, aby spomalil.
„Tebe sa povie pšššššt,“ zrúkol Fero, nedbajúc, že ho môže začuť aj niekto iný. „Ty si vedieš jedného, ja dvoch.“
„Ja poz-nám ces-tu,“ neprestal Jano šuškať, „a tiež gaz-dov, kto-rým ko-ne pre-dá-me.“
„Hej, poznáš,“ vinovato stíchol Fero. „Poznáš veru.“
„O pár metrov budeme na poľnej ceste, pôjde sa nám ľahšie na druhej strane,“ prešiel Jano k zmierlivejšiemu tónu. „Len už vydrž, nech nás nelapia žandári. Do rána sme znova doma v Myšli.“
Zastal. Siahol rukou do vrecka nohavíc, vytiahol suchý chlieb a na dlani ho ponúkol koňovi. Fero ho nasledoval. Vytiahol kúsok suchého chleba a chvíľu bol v rozpakoch, ktorému z koní ho má dať.
„Tak po poriadku,“ mrmlal si popod nos a prvý kúsok priložil k pysku vpravo stojaceho koňa. Potom vybral ďalší kúsok a rýchle ho dal aj druhému. Chcel to stihnúť skôr ako zviera skloní hlavu a začne samo hľadať dobrotu.
„Keby doma vedeli!“ otočil sa k Janovi. „Tvoja isto nevie, čo porábaš po nociach, čo?“ uškrnul sa.
„Povedal som, aby si čušal! Poďme! Za týmito stromami nás kone ponesú.“
Prešli pár metrov a ocitli sa na lesnej ceste. Hranica. Pravidelne tade vo dne i v noci prechádzali strážcovia na koňoch. Jano sa pozrel na nebo.
„Čo myslíš, koľko je hodín?“ opýtal sa.
„Čo som ja, kukučka? Ty by si mal vedieť,“ odvrkol Fero. „Šli sme dosť pomaly. Sprostý vietor, len zafúkava oči snehom. Viac krát sme oddychovali, aj kone boli nepokojné...“
„Múdro si prehovoril,“ znervóznel Jano. „Keby sa aspoň na chvíľku ukázali hviezdy...“
„Chceš povedať, že z toho nič nebude?! To... To... To ti neradím!“ zastrájal sa Fero.
Jano ešte chvíľu postával, zvažoval, či ísť ďalej, alebo sa radšej stiahnuť a počkať až prejde hliadka.
„Počuješ?“ čakal na odpoveď Fero a pristúpil celkom blízko k Janovi. „Počuješ, čo ti hovorím? Keď sme už toľký kus cesty prešli, hádam to nevzdáme tuto, na konci?“
„Čuš! Na ktorého sadneš?“
„Na... Neviem...“ Fero bol zaskočený priamo otázkou. – Veď to je jedno, - myslel si. – Na jedného sadnem, druhý pobeží za nami.-
„Na tohto,“ potľapkal po šiji klusáka s krásnou čiernou hrivou. „Je taký živší. Ten druhý je zaspatý.“
„Heh, že zaspatý,“ smial sa Jano. „Sadaj a nezastavuj, nech sa deje čokoľvek. Neobzeraj sa, nespomaľuj. Drž krok so mnou. Neodbočuj, nerozprávaj!“ vydal Jano posledné pokyny a vyšvihol sa na chrbát svojho hnedáka. Keď usadol na koňa bez sedla a zohol sa k jeho šiji, blažene sa usmieval. Miloval rýchly cval, miloval peniaze, miloval vzrušenie, ktoré ho sprevádzalo pri každej lúpeži, či kúpe koňa pod cenu a potom to handrkovanie o každý fillér v Maďarsku. Maďarskí gazdovia boli bohatí. Tam sa oplatilo pašovať kone na trh. Ukradol ich v dedine, alebo i ďalej, až v Užhorode, či Mukačeve a previedol cez hranice. Hnedáka, na ktorom práve sedel, ukradol ujcovi Ondrejovi v Myšli. Ïalšie dva kone boli tiež z domácich stajní. Vyhliadol si ich, keď len tak, naverímboha, chodil po dedine s rukami vo vreckách a zapálenou cigaretou v ústach. Veľa fajčil. To mal tiež rád. Kosenie lúky, či kydanie hnoja mu nevoňalo. Bola to lopota. Túžil po bohatstve, ktoré mohol rýchlo nadobudnúť a užívať.
Zatiaľ sa v domci uprostred Vyšnej Myšle skončil čas večere. Každý sa pobral svojou stranou. Terezka umývala riad, otec si zapálil fajku, matka vzala do rúk ruženec a Peter sa vrátil pred kôlňu dorúbať drevo. Eva vzala svoje šitie a sadla si k peci. Pootvorila dvierka a zadumane zošívala ľanové plátno vybielené lanskej jari na lúkach pri Olšave. Ihla sa rýchlo mihala sem a tam a v žiare ohňa vrhala strieborné odlesky na jej rozutekané myšlienky. Mala o čom premýšľať... Nikdy jej neprišlo ľúto života, akým žila. Jano vysedával v krčme, alebo sa kdesi zabudol. Prichádzal domov aj po dvoch, troch dňoch. Usmiaty, s novým balíkom dohánu a tenkých cigaretových papierikov vo vreckách. Hodil sa na posteľ a dospával prebdené noci, alebo vysedával v krčme. Eva sa ho nikdy nepýtala, kde bol a čo robil. Bola naučená muža poslúchať a byť mu po vôli. Dnes večer sa však rozhodla, že si s ním pohovorí. Musí. Inak to urobí otec a nebude Jana šetriť. Padnú výčitky, nedajbože aj tvrdšie slová... Nie, nie, nie. Tomu ona predíde. Mala rada svojho muža, aj keď ten tancoval so životom a k nej chodil len naberať sily.
Spomenula si na časy, keď ho ešte len spoznávala. Keď sa každé nedeľné popoludnie stretali na lúkach konča dediny a spievali, hrali sa, rozprávali. Zrazu si Eva uvedomila to ticho, ktoré sa okolo nej usadilo. Zodvihla oči od šitia, prebehla pohľadom po kuchyni, no nezbadala nič nezvyčajné. Aj srdce jej bilo o čosi rýchlejšie ako obyčajne, žalúdok sa vzpieral prijať jedlo, ktoré do seba s veľkou námahou dostala. Zaplavila ju zlá predtucha. V duchu nad tým mávla rukou a snažila sa zahnať plané myšlienky spomienkami na májovú sýtozelenú lúku, farebné mašle dievčeniec a preteky mládencov. Každý chcel dokázať svojej vyvolenej, že je najsilnejší a najšikovnejší. Takmer sa nahlas rozosmiala pri predstave ako ju chcel Mišo uniesť.
Mišo bol mládenec, ktorý nikam nepatril. Kamarátil sa s každým a nikým. Dedinčania ho medzi sebou volali „ten Mišo, ten hlúpy.“ Bol hlúpučký a jednoduchý. Všetko ho bavilo len chvíľku. Najskôr sa pasoval s chlapcami, potom sa rozprával s tetkami, na to ťahal dievčence za vrkoče a nakoniec si odtrhol steblo trávy, vložil do úst, sadol si pod dub, oboma rukami oblapil kolená a zadíval sa pred seba, ani brvou nepohol. Sedel so svojimi myšlienkami, vo svojom svete, až kým sa podvečer všetci zberali domov.
„Nano, idem s vami,“ povedal Evinej mame a pridal do kroku, aby nezaostal. Neodtrhol sa od nich ani pred vrátami. Vošiel do kuchyne, porozhliadol sa, sadol na stoličku ukázal prstom na Evu a riekol: „Nano, žením, beriem.“
Evina mama zapálila knôt v petrolejovej lampe, no nezakryla ho. „Ženil by si sa? Ber na chrbát a nes,“ odpovedala mu s úsmevom. Vlastne všetci v kuchyni sa usmievali. Mišo, povzbudený tetkiným súhlasom vzal Evu na plecia a pobral sa von, na dvor. Len čo urobil zo dva kroky, matka sfúkla petrolejku a kuchyňu zahalilo šero.
Mišo postavil Evu na zem a pozrúc sa na jej matku smutne povedal: „No, do zadku, už sme došli.“ Tak sa Mišo s Evou neoženil.
Zato Janko, ten si ju vzal. Priženil sa do gazdovského domu. Lány polí, lúky, kravy i kone a ostatný majetok zrazu považoval aj za svoje. – Na našej lúke, ta hore, pod lesom... – hovorieval v krčme. Často v nej vysedával, pil a fajčil. Rozvalený na drevenej lavici, s nohami natiahnutými rovno pred sebou a s práve ušúľanou cigaretou v ústach, budil zdanie bohatého gazdu. Až na to, že gazdovstvo žilo a prinášalo úžitok bez toho, aby on čo i len prstom pohol. Aj si ho pri pálenke chlapi doberali: „Jano, nejak sa ti figúra zaoblila, dobre si ty žiješ, ako prasa v žite.“ Jano sa iba slastne usmieval. No keď ho v krčme nebolo, ohovárali ho. Všetci vedeli, čo je zač. Že je lenivý ako voš pod chrastou, že je nevďačník, ale že ho od stola nevyženú, lebo je ich.
Eva sa ho nedočkala ani v piatok v noci, ani v sobotné dopoludnie. Celý deň sa jej žalúdok skrúcal a ťažko dýchala. Srdce jej búšilo až v končekoch prstov. Tá zlá predtucha ju neopustila, nech robila čo robila. V duchu prosila nebesá, aby sa len vrátil, aby sa mu nič zlé neprihodilo a nech jej dajú toľko síl a odvahy, aby sa s ním mohla porozprávať.
Jano sa nakoniec objavil, ale až v sobotu neskoro večer. Eva ešte došívala košeľu, ostatní už spali. Keď s buchotom otvoril dvere do kuchyne, tak sa zľakla, až sa pichla do prsta.
„Juj, si ako mátoha,“ vyčítala mu a oblizovala si prst. „Ešte zničím Jurovi košeľu.“
„Zas vyšívaš?“ oboril sa na ňu bez pozdravu Jano.
„Vitaj doma,“ privítala Eva svojho muža a privrela dvierka na peci. Už nevládala šiť a teraz už ani nemohla. Jano bude chcieť niečo zajesť, musí sa oňho postarať.
„Nevyšívam, ale šijem. Jurovi od susedov. Košeľu.“
„Hladný som. A ustatý,“ nevšímal si jej reči. Zhodil zo seba kabát a baranicu, umyl si ruky a tvár a posadil sa za stôl. Siahol po okrúhlom domácom chlebe, ktorý bol prikrytý ľanovým obrúskom s Evinou výšivkou. Odkrojil si tučný krajec a čakal, kým mu Eva donesie z komory slaninu a klobásu. S chuťou sa pustil do jedenia.
Eva si sadla oproti nemu a nesmelo začala: „Janko, musíme sa pozhovárať. Otec mi včera večer...“ Nedokončila. Jano tresol o stôl rukou, v ktorej zvieral nôž.
„Som ustatý! Porozprávame sa zajtra.“
„Mali by sme sa teraz,“ nedala sa odradiť. „Vieš, je veľa roboty okolo gazdovstva...“
„Zajtra!“ nevraživo odvrkol Jano.
Eva zaraz stratila všetku odvahu, ktorú v sebe zhromažďovala od piatku. Vzdala to. Pravdu má jej muž. Zajtra. Zajtra ráno, len čo sa prebudia, povie mu, čo má na srdci.
Januárová nedeľa sa zobudila do mrazivého rána. Evu hrialo pri srdci vedomie, že dnes bude pri raňajkách sedieť pri mužovi. Nie sama, s manželom. Vykukla cez kuchynský oblôčik. Otec odpratával sneh od domu ku stajniam a k vrátam. Janove večerné kroky boli schované v snehových kopách. Odložila košík so šitím na lavicu pri peci. V nedeľu nešila, bol sviatok. Povrávalo sa, že každý vpich do plátna znásobí Ježišove rany. Pridala sa k Terke a spolu chystali raňajky. Pre všetkých – usmievala sa v duchu. Keď rozkladala hrnčeky na stôl, opäť sa jej stiahlo hrdlo a rozkolísal žalúdok. Čo to zase? – prebehlo jej mysľou, - Veď už je doma, v poriadku, čo ma to máta za pochabosť? -
Peter si nalial vodu do lavóra, nastavil malé zrkadlo visiace na stene a chystal si holenie. Jano sa vteperil do kuchyne bosý, strapatý, v pokrčenej košeli.
„No, švagrík,“ zívajúc sa obrátil na Petra, „Predbehol si ma.“
Vrátil sa do izby a začal sa obliekať. Peter ho sledoval v zrkadle. V očiach mal hnev a odpor. Na remeni si ostril britvu tak dlho, že to zarazilo Evu aj Terku. Obe cítili jeho hnev. Šíril sa po celej kuchyni ako zima, ktorú dnu vpustil otec, vracajúci sa z dvora.
„Nasypalo to v noci poriadne,“ riekol. „Bolo čo odhadzovať.“
„Mali ste zobudiť mladého pána. Už trafil domov,“ prskal Peter.
“Tým mladým pánom myslíš mňa?“ spytoval sa Jano, ktorý sa medzičasom stihol obliecť do sviatočného. Po raňajkách predsa pôjdu všetci do kostola.
Rozhovor preťal matkin príchod z maštale. Priniesla za šechtár čerstvo nadojeného mlieka a ďalší kusisko zimy z dvora.
„Hej, teba,“ pokračoval Peter. „Ukážeš sa len každú nedeľu, keď ťa do roboty nikto hnať nebude!“
Jano si sadol na svoju stranu lavice, vytiahol z vrecka nohavíc dohán a papieriky, z druhej kešene nôž.
„Ja si robotu nájdem sám. Netreba ma do nej hnať. Čo som? Vôl?!
Peter si utrel tvár do ručníka a prudko sa otočil k Janovi.
„Keď to chceš počuť, tak hej. Si vôl!“ brechol.
„Švagrík, švagrík, si nabrúsený ako tvoja britva...“ nedopovedal.
Peter mu skočil do reči: „Len by si žral, pil a fajčil. O nič sa nestaráš. Túlaš sa bohviekde a celá lopota je na mne a na otcovi.“
Eva urobila krok a chcela sa medzi nich postaviť. Otec ju chytil za zápästie a pritiahol späť. „Nechaj, je to medzi nimi.“
Peter stál so zaťatými päsťami, rozkročený uprostred kuchyne. Jano si hľadel svojho, tváril sa, že ho nevidí. Nožom krájal úhľadné, rovnako tenučké pásiky dohánu a potom ich rezal ešte krížom a ešte krížom, až mal nakoniec drobný tabak do cigariet. Sánkou mu mykalo. Znamenie, že aj v ňom vrie krv.
„Starám, nestarám, moja vec,“ sipel, ale nedvihol oči zo stola.
„Tvoja? Ani ten nôž, čo máš v ruke nie je tvoj. Aj k nemu si u nás prišiel.“
Jano nasypal dohán do papierika a zvinul ho. Chvíľku ho šúľal medzi prstami. Starostlivo, pomaly, jemnučko. Potom cigaretu z nadrobno nakrájaného tabaku najskôr olízal po dåžke a obradne ju vtisol medzi pery. No nezapálil si. Nech sa snažil akokoľvek, všetkým bolo jasné, že je nasrdený. Prsty na rukách sa mu triasli, rovnako ako brada. Bol napätý ako struna.
„Neziap! Kričať viem aj ja!“ nedal sa.
„A okrem toho?“ pokúsil sa Peter o smiech, ale vyzeralo to ako grimasa. Jano mlčal.
„Okrem toho nič. Ani to nevieš, čo sa kde bude siať na jar. Ani to, že som prasiatka kúpil. Nič nevieš. Si gazda s holým zadkom.“
„Nedobiedzaj, oľutuješ!“ už kričal aj Jano.
„Ty budeš ľutovať, keď sa nepridáš do roboty. S holým zadkom si prišiel, s holým môžeš aj odísť.“
„A čo si ty? Veštec, že tak vravíš? Všetko je len tvoje? Všetko ti tu patrí? Všetko?“ zúril Jano.
„Všetko!“ znásobil Peter švagrove slová. „Všetko mi patrí, lebo ty si do gazdovstva nič nepriniesol, ani si v ňom krížom slamky nepreložil. Tak. Oženil si sa s mojou sestrou, aby si sa stal gazdom. Ale ty... Ty nikdy gazdom nebudeš!“
Jano vyskočil z lavice tak rýchlo, že ostatní sa mohli len nemo dívať a s výkrikom: „Keď je všetko tvoje, tak si maj aj ten nôž!“ a pichol Petra rovno do srdca.
Peter ešte chvíľu stál, a potom sa zniesol k zemi. Na tvrdej hlinenej podlahe mu hlava ešte podskočila, oči mal vytreštené na strop, nôž mu trčal z hrude ako varovný prst a na košeli sa rozpíjal tenký pramienok krvi. Všetci zmeraveli v nemom úžase. Len matka si zakryla tvár rukami a Eva padla na kolená. Prvý sa spamätal otec. Dlhými krokmi pobehol k Evinmu košíku so šitím. Šmahom ruky z neho vytiahol ihlu, kľakol si k nehybnému synovmu telu a pichol ju pod necht na prostredníku. Ruka sa zachvela a on vykríkol: „Žije, ešte žije...“
Slabá nádej v jeho hlase prebrala z otupenosti aj ostatných. Matka si kľakla na opačnú stranu zmeraveného synovho tela a prosebne pozrela na svojho muža. Ten opäť chytil synov prostredník a pichol ihlou pod necht. Nič sa nestalo. Ruka bola nehybná. Žiadny náznak šklbnutia... Žiadny náznak života. „On ešte žil... Videl som... Ešte žil...“ šepotal otec, trasúc sa na celom tele.
Jana odviedli žandári. Súd bol k nemu podivne milosrdný – jeho zločin nebol po zásluhe potrestaný ako sprostá vražda, ale ako sebaobrana. Tomu bol primeraný aj trest – šesť rokov. Šesť rokov za skazu celej rodiny, lebo čo iné urobil, keď jej vzal syna, muža, ale najmä dediča, pokračovateľa rodu?
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
