Sára a polovičné teľa
@ :: Poviedky ::
Jan 08 2014, 16:26 (UTC+0) | 
Rieka Turòa v Turnianskej kotline |
Miesto: Silická Jablonica, okres Rožňava
Čas: 1946
Autor: Slavomír Szabó
Nikdy som nebol prvému bozku tak blízko ako dnes! Ferenc, Ištván aj Šándor sa môžu vypchať s tými svojimi večnými posmeškami. Iba mi závidia, preto sa mi vysmievajú, keď vidia, ako čakám pri Turni na Sáru, alebo ako sa akože náhodou prechádzam stále dookola pred domom jej rodičov, a len čo vyjde na dvor, volám ju, či so mnou nejde do hory. Aj ona sa rada túla a je mi s ňou lepšie ako s kamarátmi. Má biele lýtka a pekne sa usmieva. Vlastne ju poznám už dlho, celkom od mala, ale tie lýtka a úsmev som si všimol až minulú jar. To akurát skončila vojna, mal som trinásť rokov a s kamarátmi som behal po lesoch, lebo sme hľadali náboje. Chceli sme nájsť aj samopal, alebo aspoň pušku či pištoľ, ale nemali sme šťastie. Vyšli sme hore až na Sokoliu skalu, aj ku Silici sme zašli a nábojov sme mali toľko, až sa nám nepomestili do vreciek. Zbraň však žiadnu. Tak sme aspoň založili oheň a odpaľovali strely. Rýchlo tam hodiť zopár nábojov a skryť sa za stromy! To bolo niečo! Pri každom výstrele mi prebehli telom zimomriavky a znelo to ako skutočná streľba. Iná, než tá, keď sme sa schovávali v pivniciach a Rusi, Ukrajinci, Rumuni, Maďari i Nemci pálili z každej strany. Vtedy som sa bál, lebo som videl, že všetci sa boja a bolo celkom jedno, aká uniforma v dedine práve strašila. Ale vojna skončila, Nemci zmizli, prišli najmä Rumuni a lesy ostali plné munície. Vraj aj mín, ale my sme to šťastie nemali, nenašli sme ani jednu. Ferenc síce spomínal, že má doma granát, vraj ho ukryl do sena, ale on si stále vymýšľa. Keby ho mal, zhodili by sme ho zo skaly a to by už stálo za to! Ale ani náboje neboli zlé. Len čo v ohni zarachotili, utekali sme kade ľahšie. Streľba vždy privolala mužov, ktorí sa šli pozrieť, či tu nevyvádzajú nejakí zbehovia. Tých sa všetci báli najviac. Ruských zbehov, ktorí ušli z armády a do dedín chodili vždy tak týždeň až dva potom, ako vojsko odišlo. Rabovali, kradli, brali si všetko, čo chceli a ak by sa im niekto znepáčil, bolo by mu amen. Okrem takýchto ruských banditov vraj chodili aj nemeckí. To boli zasa tí, čo v boji ušli a skryli sa a teraz nevedia, čo so sebou. A Ferenc vravel, že počúval, keď bol u nich na návšteve ujo z Rožňavy. Vraj bandita je bandita a v niektorých skupinách lúpia ruskí aj nemeckí zbehovia spoločne. To si neviem ani predstaviť. A vlastne ani neprestavujem. Keď prižmúrim oči, vidím len ju. Sáru.
Keď Ištvána chytil otec, že má vo vrecku náboje, vytiahol remeň z gatí a tak ho strieskal, až Ištván vrieskal na celú dedinu. Povedal otcovi všetko. Aj to, že tie náboje chodí hľadať s Ferencom a Šándorom. V tej bolesti si na mňa nespomenul, neviem prečo, ale to bolo moje šťastie. Otec sa síce ešte z frontu nevrátil, nevieme o ňom nič, ale mňa by zmlátil dedo.
Keďže moji kamaráti mali zakázané chodiť do lesa, túlal som sa sám, ale to nebolo ono. Chýbal mi niekto, s kým by som sa mohol rozprávať. A tak som stretol Sáru. To už začalo leto a ona sedela na okraji lesa pri Turni a mala zatvorené oči. Najskôr som si myslel, že spí, ale len čo som trochu zašuchotal nohami, zdvihla hlavu a pozrela na mňa.
„Čo robíš? Pasieš?“ myslel som, že kravy na blízkej lúke patria k nej.
„Počúvam vodu.“
„Čože?“ nechápal som jej odpoveď, ale v tej chvíli zasvietilo slnko, čo vyšlo spoza oblaku a ona sa usmiala. Neviem, či to bolo tým príjemným teplom z lúčov, alebo jej modrookým pohľadom, ale naraz som pocítil silnú túžbu sadnúť si vedľa nej a privoňať k jej vlasom. Sadnúť som si aj sadol, ale nemal som dosť odvahy byť celkom blízko, iba tak dva kroky od nej.
„Skús prižmúriť oči aj ty. Nerob nič, len počúvaj, ako v Turni žblnkocú vlnky. Akoby rozprávali a vietor, hoc slabý, šuští lístím. Počúvaj a čakaj, či uvidíš nejaké obrazy.“
„Aké obrazy?“ čudoval som sa o čom hovorí a jediný obraz, ktorý mi napadol, bola veľká rozškľabená žaba, ktorú som raz ako malé decko nakreslil atramentovou ceruzkou do maminej modlitebnej knižky, no veľmi sa za to hnevala.
„Zahrajme sa teda takú hru. Obaja zažmúrime oči a ty mi povieš, čo vidíš a ja ti poviem, čo vidím ja,“ navrhla Sára a ja som hneď súhlasil. Niežeby ma to lákalo, ale takto posediačky bola ešte krajšia, ako keď som na ňu pozeral zhora. Nechcel som vstať a odísť. Privreli sme oči a svet zmizol, ostali len zvuky. Hlavou mi vírilo veľa myšlienok, najmä to, čo by bolo, keby ma tu takto videli kamaráti a keby im Sára povedala, čo robíme. Smiali by sa z toho pred všetkými v dedine a ja by som sa hanbil vyjsť na ulicu. Potom som sa ale pokúsil počúvať a voda zurčala na kameňoch, z lesa sa ozývali vtáci, občas zabučala krava a voľačo šumelo, isto les.
„Čo vidíš?“ opýtala sa Sára.
„Tmu,“ odpovedal som a dlhší čas bolo ticho.
„Ja vidím ženu. Mladú a v krásnych dlhých šatách. Tancuje v povetrí a z rúk rozsýpa niečo ako svetlo, možno hviezdy, ktoré sú jasnejšie než slnko. Padajú na zem a trbliecu sa. Vyrastajú z nich nádherné stromy a na ich konároch si stavia hniezdo biely sokol,“ vravela a jej hlas v tej chvíli znel veľmi jemne, ticho, takmer ako šepot, ktorý by som počúval do nekonečna.
„Keď tá žena lieta vo vzduchu, tak to bude asi striga. Má aj metlu?“ povedal som len tak, ale Sárin hlas sa náhle zmenil.
„Nehovor nahlas o strigách! Nevieš, že stačí na ne myslieť, alebo o nich rozprávať a hneď to vycítia? Chceš, aby ti urobili niečo zlé?“ vravela tak, ako keď ma mama poučuje, že to, či si pri špáraní vytiahnem z nosa, nemám vytierať o obrus, alebo že nesmiem vyberať z kredenca otcovu britvu a hrať sa, že sa holím.
„Strigy nejestvujú. Mama hovorila, že na ne veria iba hlúpe ženy. Striga je nič oproti polovičnému teľaťu.“
„Akému teľaťu?“ Sára otvorila oči a bolo mi jasné, že som ju zaujal.
„Dedo vravel, že keď bol malý, videl ho. Ale nielen on, ale aj iní ho videli. Z polovice teľa a z polovice človek. Chodí po Jablonici až keď je tma. Ale videli ho vraj aj tuto pri rieke. Však niekam sa musí ísť napiť, nie?“
„Musíme odísť,“ chytila ma Sára za ruku a ja som sa cítil ako v siedmom nebi. „Keby som teraz privrela oči, aby som počúvala vodu, určite by som videla to polovičné teľa. Ale ja ho nechcem vidieť, tak poďme.“
V tej chvíli som pochopil, že ak budem Sáru strašiť dedovými historkami, bude sa báť a možno ma chytí za ruku ešte raz a zas a znova a práve o to mi išlo. Mal som výhodu, že som chodil s kamarátmi po lese a všetko na okolí som poznal. Sára sa doposiaľ takto netúlala a tak som ju všade vodil. Odvtedy sme sa totiž stretávali takmer denne. Páčila sa jej Sokolia skala a keď som jej ukázal cestičku, ako sa dostať až na vrchol, s úžasom hľadela do diaľok. Najradšej som ju viedol do Zbojníckej jaskyne a rozprával jej tam kadejaké strašidelné príbehy, pri ktorých sa ma naozaj držala ako kliešť a ja som sa tomu tešil. Aj na hrady sme išli. Nielen na Sokolí kameň, ale aj na Szádvár, lenže tam už nemôžeme. Vznikla hranica, strážia ju vojaci, naša dedina ostala v Československu a Szádvár v Maďarsku. Tak, ako to bolo pred vojnou. Ba nesmieme už ísť ani na Sokolí kameň či do Zbojníckej jaskyne, lebo je to blízko hraníc, hoc na našej strane.
Deň ubiehal za dňom, zima bola zlá, to sme sa takmer nevideli, ale s príchodom jari to začalo nanovo. Sedávali sme často pri potoku a musím priznať, že občas som pri počúvaní vody už voľačo videl aj ja. Najskôr sa mi za privretými viečkami zjavovali len dáke čiary, možno vrcholky hôr, potom akoby pred mojim vnútorným zrakom preletel akýsi vták a obrazy boli čoraz zreteľnejšie a jasnejšie. Keď sme už pochodili všetky miesta na okolí a zakaždým sa vracali iba niekam, kde sme už boli, Sára akosi zvážnela. Dokonca nezaberalo, ani keď som ju strašil stále novými a novými príbehmi. Nikdy sa ma nedotkla. Stále ma iba napomínala, že o strigách a toľkom zle neradno rozprávať a vtedy sa to stalo. Sedeli sme pri Turni, voda čľapotala a mne sa za zatvorenými očami ukázala ženská tvár. Tvár? Nie, tú som vlastne poriadne nevidel, len akúsi hlavu v čiernej šatke a oči. Čudné oči, také zlovestné, akoby ma prepichovali, hľadeli až kamsi do mojej hlavy, čítali moje myšlienky a po čomsi pátrali. Strhol som sa a takmer vykríkol.
„Čo sa deje? Čo si videl? Hovor!“ prikázala mi Sára opäť tým svojim naliehavým tónom, aký sa ju občas zmocňoval.
„Nič, nič...“ skúšal som zatåkať, ale ona sa nedala.
„Videl si ju?“ nahla sa ku mne a pozrela mi do očí.
„Koho?“
„Tú ženu v čiernej šatke.“
Iba som si zlostne vydýchol, vôbec som sa o tom nechcel rozprávať a ticho, bez slova som išiel domov. Sáru som tam nechal. Nikdy predtým som tak neurobil, a ani teraz neviem, čo to do mňa vošlo, ale ona ostala sediac pri Turni na okraji pasienkov vedľa cesty z Jablonice na Silicu. Sama, samučičká.
Ïalšie dni mali rýchly spád. Nevedno prečo, ale aj moja mama bola stále smutnejšia a smutnejšia. Myslel som si, že to kvôli otcovi, pretože sme o ňom stále nemali žiadnu správu a ľudia hovorili nedobré veci. Že veľa maďarských vojakov odviedli Rusi na Sibír a domov sa už nikdy nevrátia. Aj ja som bol z toho smutný, ale dedo ma povzbudzoval, nech nevešiam hlavu. Že aj teraz, iba pred niekoľkými dňami sa vrátili dvaja chlapi z frontu do Hrhova, že museli prejsť tisíce kilometrov a to nie je len tak. Môj otec vraj vydrží kadečo a nádej ma nemá opúšťať. Akoby toho nebolo málo, ochorela nám krava. Naša jediná krava, z jej mlieka sme pili denne a bez neho by na nás isto doľahol hlad. Dojiť sa nedala, mala zapálené vemená a bučala dlho do noci. Vraj by sme ju mali predať na bitúnok, ešte kým sa dá, ale to tiež nebolo ľahké. Ak by zistili, že je chorá, nevezmú ju. A nedala sa ani odviesť, kopala okolo seba a prestala poslúchať. Mama skúšala všetko.
Jar sa pomaly blížila k letu a raz, keď som nevedel zaspať, počul som z izby, ako sa dedo s mamou zhovárajú. Vždy som mal taký zvyk, že ak sa dalo, šiel som načúvať za dvere. Často to boli len také hlúposti, akože kto čo urobí okolo domu a tak, ale teraz ma ich rozhovor naozaj zaujal.
„Vraveli mi, že ak nepomôže chlapík z Poproča, tak už nikto. Ale veď nie je čo stratiť. Vraj ani peniaze nepýta, iba ak sa všetko podarí, že až potom si dá zaplatiť, aj to len toľko, koľko mu dáme,“ šeptal dedo a potom sa ozval mamin hlas.
„A ako to robí?“
„Viem ja? Možno spraví krížik so svätenou vodou nad maštaľné dvere a bude čosi odriekať.“
„Takže je to katolík?“
„Katolík alebo kalvín, nie je to jedno? Sila azda pramení z toho odriekania, však krížik sme skúšali aj my a nepomohlo. A ešte vieš, čo som počul? Že ich zasa videli. Strigy na krížnych cestách, ako sa spája cesta z Hrušova na našu. V noci išli cigáni muzikanti z Hrušova domov do Silice. Že hrali na tancovačke. Bosorky vraj stáli v kruhu, čosi si šepkali a keď zbadali cigánov, rozbehli sa k nim. Cigáni tak utekali, až pritom rozbili basu.“
„Ale veď je to nezmysel. Všetko je to nezmysel! Nikdy som na strigy neverila!“ zvýšila mama hlas, ale potom akoby sa spamätala a pokračovala tichšie. „Keď myslíte, choďte so Poproča a priveďte toho chlapa sem. Veď asi naozaj nie je čo stratiť. Skúsime.“
Len čo mama stíchla, utekal som do postele a zakryl sa až po uši, nech si myslí, že spím. Ale nespal som a nechcelo sa mi ani ležať. Mal som chuť bežať za Sárou a všetko jej vyrozprávať. Ale čo by mi na to povedala ona? Že som strigu priviedol do domu ja tými večnými historkami a striga nám uriekla kravu? Ale veď sa jej moje historky páčili. Alebo sa iba páčilo mne, ako sa pritom bojí a chytá ma za ruku? V hlave som mal zmätok a tak som sa rozhodol, že jej radšej zatiaľ nepoviem nič. Zaspal som.
Nasledujúce dni som bol ako na ihlách. Dedo i mama sa tvárili, akoby sa nič nedialo, krava stále bučala a chudla, až jej bolo vidieť rebrá a Sáru ešte stále neopustila tá jej čudesná smutná nálada. Chvíľku som si myslel, že sa zahľadela do Jánoša od susedov, zamilovala sa a preto je taká. Našťastie som sa mýlil.
Bolo to v sobotu, keď už od rána nebol dedo doma a na moju otázku, kam šiel, mama len odvrkla: „Nestaraj sa!“ Hneď som vedel, koľko bije a stále chodil popred dedinu, či ho neuvidím, ako prichádza s tým vyháňačom stríg. A vyplatilo sa. Bol už takmer večer, keď na prašnej ceste zahrkotal rebrinák ťahaný krásnym hnedákom a opraty držal v rukách akýsi neznámy muž. Hneď vedľa neho sedel na kozlíku dedo a keď som sa im rozbehol oproti, zložil si klobúk a škrabal sa na hlave. Možno premýšľal, čo mi povie, ak sa opýtam, kto je ten ujo, ale ja som sa nepýtal. Len mi zastavili, vyliezol som na voz a došli sme domov. Potom ma mama poslala preč. Vraj do studne po vodu, že sa akurát minula. Nikdy som neutekal s vedrom tak rýchlo, a keď som sa vrátil, skrčil som sa pod otvoreným oknom a počúval.
„Prosím, toto nie sú žarty. Povedzte mi, či ste videli niekoho chodiť po vašom dvore alebo nie,“ hovoril ten chlap a mama sa okúňala.
„¼ahko niekoho obviniť. Ale aj keby som videla, čo na tom? Pôjdete za ňou a čo?“
„Takže niekto tu bol a bola to žena,“ skúšal chlapík z Poproča ďalej.
„Margita, vdova, čo býva na dolnom konci, ale to je taká chudera. Veď sa aj vyľakala, keď som zavolala, čo tu chce, ale ona vraj, že už nič, keď tak na ňu kričím. Až mi jej bolo ľúto, ako utekala.“
„A čo o nej viete?“
„Vdova je to. Muž jej za prvej republiky išiel robiť do Kanady a tam sa mu dačo stalo. Ani hrob tu nemá. Vravím, je to chudera a dosť!“
Vyháňač stríg isto pochopil, že s mamou v tomto smere nie je žiadna reč. Povedal teda, čo a ako sa bude diať. Najskôr nechal poznášať všetko zo stola, že na ňom nesmie nič ostať. Potom si sadol na stoličku a povedal zasa, že máme priniesť čerešne. Veľa čerešní, aby sme celý stôl zakryli. Akurát sme ich mali zozbierané, nuž som vošiel dnu aj s vedrom, akože sa práve vraciam od studne a pomohol som im. Keď stôl pokryla čerešňová hàba, chlapík vydal posledné pokyny. V kuchyni nesmie ostať nikto iba on. Mama a ja máme ísť do izby a nevychádzať, nech by sa dialo čokoľvek. Dedo si zasa mal zobrať stoličku a sekeru sadnúť doprostred dvora. Striga, keď ucíti, že ktosi chce zrušiť jej kliatbu uvalenú na kravu, v noci príde. Keď vstúpi do dvora, dedo sa má po nej zahnať sekerou. Nech sa vraj nebojí, striga je mrštná, ale i bojazlivá, tak mu ujde. A že ráno určite bude krava zdravá.
V tú noc som veľa nespal. Občas ma prepadli driemoty, ale to vždy len na chvíľku. Mama sedela na okraji postele a modlila sa. V kuchyni svietila petrolejka a čo tam robil chlapík z Poproča, nevedno. Okolo polnoci sme začuli deda. Najskôr niečo skríkol a potom nadával. Po chvíli stíchol. Potom sa ozvala krava. Bučala tak žalostne ako nikdy predtým, až i mňa nutkalo ísť sa na ňu pozrieť, ale príkaz vyháňača stríg bol jasný. Sotva začalo svitať, dvere z kuchyne do izby sa otvorili a vyháňač stríg nás volal, nech s ním ideme na dvor. Išli sme.
Uprostred dvora sedel na stoličke dedo a držal si sánku. Pomedzi prsty mu tiekla krv, tú mal aj na košeli a nevyzeral šťastne.
„Dal som si sekeru pod bradu, nech nezaspím. Ale hlava mi klesla a porezal som sa,“ začal vysvetľovať a mama už utekala do kuchyne po lavór a čisté plátno, nech mu to umyje a obviaže. Rana nebola veľká, ale stále z nej tieklo.
„Bol tu niekto v noci?“ pýtal sa chlapík z Poproča.
„Nikto,“ hlesol dedo a pri čistení rany od bolesti zasàkal.
Mama obviazala deda vojenským obväzom, čo neviem odkiaľ zobrala.
„Idem do maštale, povedala rázne a rozbehla sa tam. Vyháňač stríg na ňou.
Neviem, čo by bolo, ak by sa zhodou okolností ešte v ten deň nevrátil domov otec. Síce chorý, vychudnutý na kosť, s lesklými očami od horúčky, ale vrátil sa! Vraj až odniekiaľ z Krymu. Neviem, ako je to ďaleko a veľa o tom nechcel hovoriť, ale bol doma a my sme sa cítili šťastní ako nikdy predtým. To, že mama ráno našla v maštali zdochnutú kravu, bolo nič oproti radosti, ktorú sme prežívali. Otec ležal pod perinou, chlípal horúcu slepačiu polievku a ja som čakal kým všetko zje, aby som sa k nemu mohol znovu pritúliť.
So Sárou som sa stretol na druhý deň večer. Bola už tma, prechádzali sme sa ulicami a povedal som jej všetko. Aj o otcovi, ale aj o tom čudesnom chlapíkovi z Poproča a našej krave, ktorú nám isto odpravili zlé čary. Dodal som, že vyháňač stríg odišiel ako prišiel, ale vlastne nie celkom tak, lebo z tej hàby čerešní, ktorú sme vysypali na stôl, v kuchyni neostala ani jedna. Isto si ich zobral domov a teraz sa nimi napcháva.
„Nemôžeš sa z takýchto ľudí vysmievať! Vieš, koľko riskoval? Viac než vy! Vám uriekli kravu, jemu nie. A predsa vám išiel pomôcť! A vieš, prečo k vám prišla striga? Nemyslíš, že je to tvoja vina? Tie tvoje večné strašidelné historky!“
Hľadel som na Sáru, na jej pekné jemné črty, čelo, čo sa tak nejako čudne zvraštilo rovnako ako jej nos a mal som chuť upokojiť ju.
„Ja sa nesmejem. Pravdu máš ty. Už ti také príbehy vravieť nebudem. Naozaj. Sľubujem,“ prvýkrát som ju chytil za ruku ja a ona sa neodtiahla. Pozrela mi zblízka do tváre a trochu sa naklonila. Bola to chvíľa ako stvorená na prvý bozk. Dokonca som už cítil aj jej dych, ale odrazu čosi zabučalo tak nahlas a tak blízko, až sme sa strhli. Rozhliadli sme sa naokolo, no nevideli žiadnu kravu.
„Čo to bolo?“ Sára sa vystrašila.
„Žeby to polovičné teľa?“ povedal som žartom, no ju to nahnevalo. Zvrtla sa a bez slov bežala domov. Ostal som tam sám. Sám, samučičký.
Nikdy som nebol tak blízko prvému bozku ako dnes! A zajtra? Zajtra už bude určite všetko iné. Lepšie, krajšie, len si musím dávať pozor na reči.
* * *
Poznámky autora:
Hranice - počas I. ČSR patrila Silická Jablonica k Českolovensku. V roku 1938 po Viedenskej arbitráži bola pričlenená k Horthyho Maďarsku a po oslobodení na konci II. svetovej vojny sa územie vrátilo opäť Českolovensku. Preto aj obyvatelia obce počas II. svetovej vojny bojovali v maďarskej armáde.
Turňa - Rieka Turňa pramení v národnom parku Slovenský kras na juhovýchode Silickej planiny medzi obcami Silica a Silická Jablonica. Prameňom je Sokolia vyvieračka v nadmorskej výške 515 metrov. Z krasových svahov steká východným smerom popri obci Silická Jablonica, kde cestou priberá vodu z troch potočných prítokov. Týmto sa dostáva do Turnianskej kotliny, odkiaľ jej tok smeruje pri obciach Hrušov, Jablonov nad Turňou, Hrhov Včeláre, Turňa nad Bodvou a Hosťovce vteká do Bodvy. Celková dåžka rieky Tuňa od prameňa do sútoku s Bodvou je 26 kilometrov.
Sokolia skala - prírodná rezervácia o rozlohe 11,6 hektára v Slovenskom krase pri prameni rieky Turňa. Jej dominantou sú vysoké skaly, kde hniezdia sokoly, odkiaľ aj pochádza názov.
Zbojnícka jaskyňa - približne 20 metrov dlhá krasová jaskyňa v rezervácii Sokolia skala.
Sokolí kameň - hrad známy z roku 1243. Jeho chatrné zvyšky sa nachádzajú v lokalite rezervácie Sokolia skala pri obci Silická Jablonica.
Szádvár - sa nachádza na území Maďarska, tesne za hranicou. K jeho ruinám vedie náučný chodník aj zo Slovenska. Hrad z 13. storočia patril priamo kráľovi Belovi IV. Až v 14. storočí hrad daroval Bebekovcom cisár a kráľ Žigmund Luxemburský.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
