login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Dedina jabloňového kvetu

@ :: Poviedky ::     Feb 11 2014, 17:53 (UTC+0)

Tento kríž v Silickej Jablonici údajne stojí na mieste pôvodnej kaplnky, pod ktorou bola podľa povesti v stredoveku pochovaná Bebekova sestra.

Miesto: Silická Jablonica, okres Rožňava
Čas: jar 1241
Autor: Jiří Zaťovič

       Počujem. Na vlastné uši počujem dupot kopýt. Pôda mi uhýba pod nohami, hojdá sa so mnou celá podmáčaná lúka, na ktorej nikdy nič poriadne nerástlo a aj kozy sa jej vyhýbali. A tie požerú všetko a všade.
       Zastal som. Dupot ustal tiež.
       Dobre. Hrajú sa so mnou na skrývačku. Chcú ma vydesiť na smrť a potom mi s rehotom, s tým odporným pichľavým strapatým rehotom, obkrúženým dlhým čiernym copom jednoducho zotnú hlavu. Načo by som im bol?
       Stihol som iba schytiť sekeru a motyku, zakričať na ženu a už ich bola plná dedina. Z Čiernej Vŕby o chvíľu ostal len ohnivý krík. Horda krvilačných krivonohých neľútostných vrahov krúžila dokola, strhávala ploty, a keď sa niekto pokúsil ujsť, okamžite ho nabodli na dlhú kopiju.
       Videl som zomrieť príliš veľa susedov. Videl som zomrieť svojho vlastného syna. Mal iba deväť jarí, tešil sa, že ho toto leto naučím loviť zajace, nastražiť oká a potom chodiť po lese a zbierať úrodu.
       Videl som... Nevidel som, čo sa stalo s mojou ženou a dcérou. Zakryl mi ich dym, čo sa valil z rozbúraného domu. Za chrbtom mi zaerdžal kôň, hodil som sa tvárou do blata a nedýchal. Keď som opäť zdvihol hlavu, dym zmizol, odvial ho vietor, ale po žene a dcére tiež nebolo stopy.        Rozbujdošení vrahovia odcválali na koniec lúky a zrazu sa tryskom vracali. Bol to len manéver na oklamanie. Tí, čo si mysleli, že už je po nebezpečenstve a zviechali sa zo zeme, boli odrazu ľahkým terčom. Áno, videl som lietať hlavy.
        „Bože Otče, ktorý si na nebesiach, ochráň ma pred záhubou, posväť sa meno Tvoje...“ - drmolil som modlitbu, zrazu som si nevedel spomenúť na slová, plietol sa mi do nej Rod, Vesna, mal som radšej vzývať Perúna, aby tých zlosynov, vrahov nevinných detí a slabých žien zniesol zo sveta bleskom, aby jeho hnev zaburácal hromom a ozvenou, ktorá sa tu, na planine rozliehala ešte dlho po poslednom zablysnutí. Či rovno žiadať Morenu, nech ukáže, že jej moc nám môže byť i prospešná.
       Ale ono teraz nič. Iba slnko sa na to už nevládalo pozerať, krvavé divadlo mať celý deň pred očami... a tak zosadlo za planinu. A mesiac sa neukázal. Čakala ma noc plná zvukov, ktoré som inak miloval, rozoznával som nočné zvery, aj šuchot krídel sovy, zakrádanie sa líšky aj splašený dupot srniek. Teraz mi to splývalo do hluku a všetko prebíjal zurkot vody. Vydal som sa za ním, za tým zvukom, ktorý hádam nebude znamenať nič zlé. Čím bolo zurčanie bližšie, tým viac som si uvedomoval, aký som smädný. Naostatok kosák mesiaca predsa len osvietil planinu a do striebrista aj stužku potoka. A ja som si uvedomil, že neviem, kde som. Môj les, moja dedina, všetko, čo som tu mal preskúmané do poslednej piade, všetko sa mi zrazu zdalo cudzie, neznáme, divné. Zložil som sa pri brehu, urobil z rúk korýtko a lačne pil. V bruchu mi začala muzika. Voda je dobrá, ale tak na zapitie. Keby aspoň bolo do čoho zahryznúť. Posúch alebo pečený zajačik! Ako na povel sa mi pustili sliny, utrel som ich opakom ruky a povedal si dosť! Vydal som sa popri brehu, až som naďabil na húštinu, zaliezol som pod ňu až ku kmienkom, schúlil sa do klbka, vedľa seba položil sekeru a zaspal som. Ráno hádam bude múdrejšie.

       Ako môže byť ráno múdrejšie, keď mám prázdne brucho? Preberal som sa s lamentovaním. Teraz som si na brehu ľahol a ponoril do potoka tvár, napil sa, ale aj sa omyl. Akoby som chcel zo seba zmyť tie včerajšie hrôzy. Chvíľu som len tak sedel na brehu a premýšľal. Zachránil sa niekto? Kde hľadať susedov, ktorým sa azda podarilo ujsť pred smrťou? A čo dobytok? Keby aspoň dáka koza, už mlieko je lepšie ako voda, aj zasýti. Zasníval som sa.
       A z toho snívania som sa zrazu zdvihol a vybral sa smerom, odkiaľ som prišiel. Naspäť do osady. V hlave mi kričalo, aby som nehlúpol, že tam iste budú tí vrahovia niekde vyčkávať, veď som to videl včera, ako sa rýchlo zvrtli. Ale čo ak, hovorilo mi srdce. Čo ak tam predsa len niekto prežil?! Nebudem sám! Aj dvom sa ľahšie kráča, majú sa o koho oprieť. Pravda, keď ku mne zavialo dym zo zhoreniska, v ktorom bolo cítiť nielen spálené drevo našich domov, ale aj sladkastý zápach mäsa a ešte čosi, opúšťala ma smelosť, spomaľoval som a hľadal, kde by som odbočil.
Pomohol mi hlad. Na lúčke som zacítil známu vôňu cesnaku. A naozaj, svieže zelené lístky cesnaku, ktoré moja žena vedela pripraviť k zajačej pečienke, ma k sebe lákali a volali. Sadol som si a trhal listy a iba tak, surové, som ich chrúmal. Veď keď je to dobré uvarené, musí sa to dať jesť aj surové, myslel som si. A sníval pri tom o tom, ako s Lajkom, synom, opatrne našľapujeme okrajom lesa, ako mu vysvetľujem princíp oka, do ktorého sa dá ľahko uloviť zajac alebo divá kura, ako snoríme a on mi nadšene ukazuje nenápadnú čiarku, ľahko prehliadnuteľnú, po ktorej sa iste nadránom ženú desiatky zajacov. Pripravujem oko, Lajko pozorne sleduje moje ruky a pokúša sa vyrobiť z druhého pletenca rovnakú pascu. Nakladieme a musíme sa nenápadne vzdialiť, lebo ak by nás zajac zazrel, už po tom chodníčku nepôjde. Ďalšie pasce kladieme pri húštine, k pňu.
       Chytá ma triaška, až sa mi pred očami všetko rozhojdalo. Žuchol som do cesnaku, skrúcalo mi brucho, myslel som, že prišla moja posledná hodina. Všetko šlo zo mňa, ale aké všetko – iba voda, veď som nejedol už druhý deň. Prepadol som sa do akýchsi tieňov, zvuky okolo mňa zosilneli, počul som dupot a domyslel si, že to sú kone, tak poručeno Bohu, ostal som sám, nemám už ženy ani detí, načo sa budem takto svetom... A odrazu som sa pozeral do tváre čertovi. Gúľal na mňa strašnými žltými očami, namiesto zreničiek čierne pásiky, z pysku mu visela slina a už som videl, ako tie pysky rozďavuje, aby ma zhltol. Namiesto toho z neho vyšlo mné-mné!, čo naisto znamenalo, že patrím iba jemu, drcol do mňa, prevalil som sa na sekeru, čo som nechal vedľa seba ležať, takže som bol načisto bezbranný. Naposledy som pozrel na nebo, nestihol som ani výčitku vyslať Bohu a už sa tá beštia do mňa púšťala.
       Keď som precitol a videl vedľa seba spokojne ležať kozu, zasmial som sa vlastnej hlúposti. Mám kozu, bude mlieko. Lenže koza nebola hlúpa a len čo som sa pohol, bola na nohách a držala sa odo mňa tak ďaleko, aby som ju nijakým činom nevedel chytiť.

       Pobral som sa teda ďalej – naspäť k Čiernej Vŕbe, teda k tomu, čo z nej zostalo. So zvesenými plecami som blúdil medzi zhorenými zvyškami domov, rozbitými hrncami, polámaným vahadlom studne. Nikde známka života, natrafil som len na obhorené telo dákeho starca. Už som si ani nedokázal predstaviť, kde stál náš dom; tí diabli za sebou nechali naozaj iba skazu. Vošiel som len tak do miest po jednom domci, dverí nebolo a tak som iba prekročil nedohorenú kladu. Pod rozbitou lavicou stál hrniec, v ňom trocha medu, nuž som načrel a oblizol. Niečo mi jesť treba. Zasunul som sekeru za pás, k motyke priviazal kus remeňa a prehodil cez plece, aby som v ruke mohol niesť hrniec s medom. A možno sa mi ešte pošťastí.
       Začul som plač. Akoby spoza hory, tichučké stenkanie. Prikrčil som sa, každý ma tu musel vidieť, napadlo mi. Veď keby chceli, už ma dávno zabijú, odvetil som si a sledoval okolie. Nikde sa nič nehýbalo, iba to plačkanie, raz bližšie, raz ďalej. Nešlo z diaľky, započúval som sa. A po chvíli objavil batôžtek, z ktorého ten plač vychádzal. Do handričiek zakrútené dieťa, s čelom, ufúľaným od popola z trámu, čo sa zasekol v polceste a daroval tak decku život. Čudný dar, vzdychol som. Keby som sa nevrátil, zhynie. Lenže ja som tu neprišiel po nejaké decko. Ani som nevedel, čie môže byť, lebo nech som si namáhal hlavu, ako som chcel, žiadna z našich žien sa mi nevynorila s deckom. A žiadny z chlapov sa nechválil, že sa stal otcom. Až som zapochyboval, či som v Čiernej Vŕbe, či nie som v nejakej inej osade na okolí, veď tí vrahovia spustošili určite celú planinu. Po tom všetkom, čo sa mi mihalo hlavou, preplietalo v nekonečnom chaose bez pevného bodu, som si nebol už istý ničím. Ani domovom, ba možno ani tým, či vôbec žijem. Ale dýchal som. Zhlboka, ťažko, skôr ako zviera, než človek....
       Urobil som chybu, lebo som to decko vzal do rúk. Ale to som si uvedomil až keď som ten batôžtek čičíkal. Čo s ním teraz? Veď ho nemôžem len tak položiť naspäť a tváriť sa, že o ňom neviem. To by ma Pán Boh riadne skáral! Blúdil som zhoreniskom, ale už nič viac nenašiel. Ba, predsa, kus riadneho špagátu, ktorý som nasadil okolo krku prekvapenej koze. Celý čas, čo som tu bol, stála pri kríku a ošklbávala mladé listy. Kým si stihla uvedomiť, že ju mám, stratila šancu utiecť, len ma nasledovať. A keď sa pätila, jednoducho som ju kopol do zadku.
       Pri potoku som kozu priviazal a dieťa zložil. Boli sme celí od sadzí, tak som dieťatko vybalil z handričiek a okúpal ho. Mrnčalo a nepáčilo sa mu, len tu mi schytilo prst a začalo ho cmúľať. Chúďa hladné. Nejedlo tak dlho, ako ja. A ktovie, kde je mu mať. Načrel som do medového hrnca a ponúkol mu sladký prst. Nič lepšie som nemal.

       Zasa sa zmrákalo, nuž som sa obzeral, kde prespím. Breh potoka sa mi nevidel dosť bezpečný, ale neďaleko čnela skala, nad ktorou krúžil dravec. A ak je skala dobrá sokolovi, bude i mne. Vydal som sa tým smerom. Stálo ma to veľa námahy, niesť dieťa, ťahať kozu a na to všetko ukrutný hlad. Opäť pri mne stála nejaká dobrá víla, lebo sa zrazu predo mnou vynorila žena s dvomi deťmi. V prvej chvíli som sa potešil, veď to bola moja Margitka! A nijako mi nevadilo, že deti boli menšie, než Lajko a Margitka. Keď ma žena zazrela, otočila sa na útek. Zavolal som na ňu. Môj hlas sa prvýkrát po dvoch dňoch rozľahol okolím. Zastala.
       „Ty nie si moja Margitka!“ sklamane som si ju obzeral. Až teraz som lepšie videl deti.
       „A ty nie si môj muž,“ vrátila mi.
       „Ktovie, či žije?“ spýtal som sa a pozeral jej do tváre. Neuhla, nič nepovedala.
       „Neviem, kde sa skryť na noc,“ oznámila mi, čím prenechala starosť o nocľah na mňa.
       „Hen, na Sokolej skale,“ mávol som rukou smerom ku kopcu.
       „Aj tam boli.“
       „Tatári?“
       „Videla som, ako vzbĺkol plameň. A vraj tu kdesi aj kráľ blúdi, vojsko mu rozprášili.“
       „Čo tam po kráľovi. Z našej dediny nezostalo iba zhorenisko.“
       „Videla som. Muža mi tam zabili.“
       „A mne chlapca. Ženu a dcéru som nenašiel.“
       „Poďme, bude noc.“
       Vydali sme sa ku kopcu, ale nešli do hradiska, čo stálo na jeho vrchole. Na opačnej stene bola diera. Niektorí vravia, že jaskyňa, ale teraz by stačilo, keby aspoň obyčajná diera, aby sa dalo skryť pred votrelcom. Už sa zotmelo, kým sme sa tam dovliekli, decká mrnčali, unavené a bojazlivé, ale som ich neokríkol, určite ich tie hrôzy stále mátali. Moja koza, lebo už bola moja, sa vzpierala.
       Pred nami sa objavil oheň. Nie pochodeň, riadny oheň, okolo ktorého sa mihali postavy. Keby to tak boli Tatári, premkol ma strach. Napriek tomu som sa blížil, žena za mnou, deti zmĺkli. Už toho bolo dosť. Ak mám zomrieť, zabite ma hneď, ak mám žiť, budem žiť večne. Vtom sa decko, ktoré som niesol, rozplakalo. Vyzradilo nás. Od ohňa sa rozbehli tri tiene. Nachystal som sekeru a ženu s deťmi spratal z chodníka.
       „Tu niekde musí byť!“, ozvalo sa mi spoza chrbta.
       Odľahlo mi. Poznal som hlas a poznal som aj jazyk, ktorým rozprával.
       „Tu som, Daniel!“
       „Lajoš?“ pýtal sa.
       „Ja.“ Vystúpil som spoza stromu, kde ma nevidel. Padli sme si okolo krku.
       „Žiješ!“
       „Žijem.“
       Z kríkov vyšli žena s deťmi, podávala mi batôžtek.
       „To je Margita?“ nevidel dobre.
       „Nie, neviem, kto to je. Našiel som ju dole.“
       „A decko?“
       „Posledné z Čiernej Vŕby. Nikto neprežil.“
       „Neboj sa, prežili sme!“ stisol mi rameno. „Poď!“
       Prežili viacerí. Nebola však medzi nimi moja žena. To mi malo byť jasné, keď si pomýlil tú cudziu s mojou. Zaboril som hlavu do dlaní a po chvíli ucítil slaný potôčik. Oči mi slzili, tak som rýchle ten dôkaz nemužnosti rozmazal po tvári a vzal do ruky podávané stehno. Jedlo poteší.
       „Ďakujem ti za syna!“ prisadol si ku mne Daniel.
       „Syna?“
       „Ak teda nebudeš proti. Môj zomrel, zabili ho, tak som si myslel...“
       „Myslíš to decko, čo som niesol?“
       „Hej. Veď ty si medzičasom získal ženu aj s deťmi.“
       „Ako, získal? To nie sú moji.“
       „Ale mohli by byť. Či budeš radšej sám? Treba nám žiť.“
       „To si musím rozmyslieť.“

       Až ráno som sa dozvedel, že medzi sebou máme raneného Belovho rytiera. Ležal trochu vnútri, spod obväzov mu presakovala krv a bolo vidieť, že dlho žiť nebude. Sedela pri ňom urodzená pani, vraj Bebekova sestra. Jej brat je vernou oporou kráľa. Kráľ zlyhal, našou oporou nebol. Ba Tatár vypálil aj hradisko, kde Bebekova sestra žila. Utekala ako každý z nás. Vtedy sme si boli rovnocenní.
       Bebekova sestra sa starala, modlila, utierala pot z čela, podávala odvary. Rytier ešte toho dňa zomrel. Pani neplakala, len prikázala vykopať hrob, do ktorého sme mŕtveho položili. Farára nebolo, tak sa začala modliť sama a my sme sa pridávali. Pravda, nešli nám tie latinské reči, my sme sa ešte vedeli tak po našom, ale namáhali sme sa, aby sme jej urobili radosť. Lebo ona ju nám urobila. Z našej skupiny nebol nikto, kto by v posledných bojoch neprišiel o niekoho z rodiny. Nemohli sme plakať. Sĺz viac nezvýšilo.

       Žili sme tam ešte pár dní. Nikto nemal istotu, že sa Tatári nevrátia. Každé ráno som liezol hore, na skalu, pozeral po okolí a hľadal známky života. Nič sa nehýbalo. Prišli ešte nejakí utečenci, ale tí neboli z našej osady. Prichýlili sme ich, no žili si po svojom. Nikto nemal zásoby na rozdávanie. Z výhľadu som videl mierny svah nad riečkou. Stačilo ju prebrodiť a usadiť sa tam. A keď som jedného rána zazrel neomylne, že začínajú kvitnúť divé jablone, napadlo mi aj meno pre novú dedinu. Veď Čierna Vŕba, to už samo o sebe privolávalo skazu. Nazval som svoju novú dedinu Jablonica, podľa tých rozkvitnutých stromov. Predstavoval som si svoj nový dom, v ňom ženu a deti. Ilonka nechcela ani počuť, že by sme mohli zostať spolu, ale to sa poddá. Daniel si tiež medzi ženami našiel novú družku, ujala sa decka, čo som priniesol. Tu sa však nedalo dlho žiť, v Jablonici bude lepšie.
       Urodzená pani začala kašľať. To nás pohlo. Navrhol som, aby sme šli medzi tie jablone. Niektorí sa pridali, iní ma vysmiali. Rozdelili sme sa na dvoje. Priviedol som svoju skupinu, lebo za mnou šli až pod stromy. Jemne voňali a bzučali, akoby v sebe skrývali celé včelstvá. Pod nami bublala riečka, svietilo slnko. Akoby sa tie hrôzy spred pár dní sa nikdy nestali. Aspoň chvíľu sme mohli zabudnúť na nešťastie.
       Na tretí deň, už sa šerilo, dala si ma pani zavolať. Že už nebude dlho žiť. Aby sme ju pochovali po kresťansky. Slabou rukou ukázala do tmy – tam. Pozrel som tým smerom. A postavte na tom mieste kostol. Pravdupovediac, toho som sa bál. Ak postavíme kostol, budú nás tí vrahovia vidieť z diaľky a zahynieme všetci. Tak som svojim povedal len časť toho, čo chcela pani. Keď zomrela, pochovali sme ju na svahu, aby mala výhľad na celé okolie. A poslali sme na hrad posla.
Keď Tatári odišli, konečne sme si vydýchli. Vtedy som dopovedal to želanie. Zhodili sme kmeň stromu, ktorý označoval miesto jej posledného odpočinku a postavili sme tam kaplnku. Na pamiatku urodzenej pani a z vďačnosti, že nás Boh ochránil pred istou smrťou.

***

Poznámky autora:

Sokolia skala
– vrch a skalné bralá neďaleko obce; na vrchole sa nachádzajú chatrné zvyšky hradu Sokolí kameň, ktorý patri Bebekovcom. Z historických prameňov však vieme, že Bebekovci získali pozemky v oblasti Gemera až po odchode Tatárov, nemohli tu preto mať vybudované žiadne hradisko v období tatárskych nájazdov. Je však možné, ako v mnohých iných prípadoch, že na mieste kamenného hradu už v čase príchodu Tatárov stálo drevené palisádové hradisko.

Jaskyňa v Sokolej skale – existuje a je dosť možné, že tu v čase tatárskeho vpádu hľadali útočisko obyvatelia z okolitých osád.

Čierna Vŕba (Fekete Fűz) – zaniknutá osada bola niekde pod Soroškou; postihol ju osud mnohých podobných sídel, keď ju Tatári spustošili, obyvateľov povraždili, odvliekli do otroctva alebo sa im podarilo ujsť; pestrá zmes utečencov neskôr zakladala nové osady a tak údajne vznikli aj dediny Silica a Silická Jablonica – podľa povesti sa skupina utečencov nevedela rozhodnúť a tak sa rozdelili. Urodzená pani – opäť viac fiktívna ako reálna osoba; údajne na mieste, kde dnes v Silickej Jablonici stojí železný kríž (na svahu pod rímskokatolíckym kostolom), bola kedysi kaplnka, ktorú postavili na želanie urodzenej pani, údajne sestry Bebekovcov, ktorým už v tom čase patrilo celé okolie; miesto posledného odpočinku majú označovať kamenné kvádre, ktoré tu dodnes ležia.

Cesnak medvedí – aj dnes obľúbená rastlina, z ktorej sa v jarných mesiacoch varí výdatná polievka, plná vitamínov; o tých naši predkovia samozrejme nič nevedeli, rastlinu však poznali a používali; zdravotné problémy, ktoré mal náš hrdina mohli byť spôsobené tým, že omylom zjedol aj list konvalinky, ktorý je veľmi podobný a vyskytuje sa aj na podobných miestach a pretože sa zbiera iba v čase pred kvitnutím, môže pri nepozornosti dôjsť k zámene – ak si predstavíme vyhladovaného, ustrašeného hrdinu, ľahko sa mu to mohlo stať.

Tatárske nájazdy - v tejto oblasti boli mimoriadne intenzívne najmä na jar 1241. Sú spojené s bitkou pri neďalekej rieke Slaná. Tá sa odohrala na území súčasného Maďarska vedľa dnes už zašlej obce Mohi. Dňa 10. apríla 1241 tu dorazilo na pravý breh 60 tisícové vojsko vedené kráľom Belom IV. Tábor nechal obkolesiť vozmi. Chybou bolo, že nedal zničiť most, iba ho nechal strážiť. Na druhý deň dorazilo na ľavý breh približne rovnako početné tatárske vojsko vedené Batuchánom. Ten podnikol frontálny útok na most, kde sa sústredila pozornosť Uhrov. Za ten čas mimo ich dohľadu prekročili Tatári rieku Slaná a kráľa napadli zo severu i z juhu. V tom čase bolo uhorské vojsko vo výpade a dostalo pokyn stiahnuť sa do tábora. V úzkych priestoroch medzi vozmi nastal zmätok, vojaci nestačili zaujať obranné postavenie. Zo všetkých strán na nich padali státisíce šípov a potom i priamy tatársky úder. Kráľ sa s niekoľkými vernými zachránil len útekom. Po bitke Tatárom nekládol nikto odpor a začalo intenzívne rabovanie a vypaľovanie všetkých obcí.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 3493