login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Nestal som sa farárom

@ :: Poviedky ::     Apr 11 2014, 18:48 (UTC+0)

Kované dvere na gotickom kostole s Koceľovciach. Kovová záplata na nich je údajne spomienka s čias útoku tureckých vojsk.

Miesto: Koceľovce, okres Rožňava
Čas: 1561
Autor: Jiří Zaťovič

       Toto sa deje každú noc. Zuza sa usmieva a jej úsmev sľubuje všetko. Vzápätí počuť spenenú krv koní, na ktorých sa prihnala horda psohlavcov s nepochopiteľne zakrivenými šabľami. Len čo však šabľa prvýkrát švihne a odletí prvá hlava, zmysel jej zakrivenia je odhalený.
       Varúj! Chce sa mi kričať, ale hrdlo mám suché, vyschnuté ako naša stará studňa. To sa stalo pred rokom a babka vtedy tvrdila, že príde veľké nešťastie. Odkiaľ mohla vedieť?

       Usmieva sa na mňa farár. Som malý miništrant, navliekam si v sakristii do pamäte písmenká, z písmeniek slová. Porušil som zákaz a otvoril Misál. Veľká vzácnosť, písaný je ťažko rozoznateľnými literami. A najviac sa mi páčia tie malé obrázky, v ktorých je ukrytý celý príbeh, vypovedaný nezrozumiteľnými slovami.
       To je latinčina,“ prekvapil ma farár. Len-len že som stihol frnknúť popri ňom cez nedovreté dvere. Nechcel som dostať bitku.
       Naozaj nie. Nemôžem sa zastaviť. Ľudia zaostávajú. Najviac čaptavý kováč, čo mu nohu skrivilo horúce železo. V ruke drží kladivo a čapce ako starý káčer. Ak nedobehne včas, nemusí už bežať vôbec. A Turci na koňoch letia hore dedinou. Z roztopaše potokom, dupocú po poli, na ktorom sa už vlní zelené obilie.
       Kde je Zuza?
       Kde je otec?
        „Nepôjdeš za ňu! Zabudni!“ Nič iné som od neho dlho nepočúval. Keby mamka žili...
        „Nechaj tak a bež!“ prikazuje mi.
       Mňa však pohľad na švihajúce šable prikoval k zemi. Z kŕdľa sliepok, čo sa priplichtili pod kopytá, lieta perie, kvokanie ustalo, šable sú vymaľované krvou.
       Zlyhala stráž na kopci? Mali dať dymový signál, aby sa rozoznel zvon.
       Až neskôr, keď už z Geceloviec nezostal kameň na kameni, sme ich našli. Upravených na turecký spôsob, ako sme hriešne žartovali. Lacova hlava s doširoka otvorenými očami akoby jastrila po okolí – napichnutá na kôl. Telo rozvláčila divá zver. Nebolo komu povedať, že je už po ňom. Andro, teda to, čo z neho zostalo, sedel opretý – priviazaný o strom. Z uťatých rúk ujedali muchy, uši a jazyk chýbal, očné jamky prázdne. Ako by sa nám potešil, keby nás videl, ako by nám porozprával, čo počul. Jeho bujná čierna hriva obelela.
       Pochovali sme ich spolu, tam pod horou, aby ich strážila. Hrob som iba pokrižoval a vysvätil vodou zo studničky. Boh mi odpustí, inak sa nedalo.

       Ako len zostarol ten náš farár, blyslo mi hlavou. Stál v otvorených vrátach, čakalo nás ešte nejakých sto krokov a budeme v bezpečí. Prví už dobiehali, farár im uvoľnil cestu. V ruke držal kríž, na ktorom čnel Corpus Christi. Vystieral ruky proti tureckej čierňave, čo nás nebezpečne dobiehala a modlil sa. Po Pater Noster pridal Ave Maria a ešte Agnus Dei. Drmolil som modlitby s ním, až som sa zadychčal a musel zastať.

       Toto sa deje každú noc.
        „Ondro! Zobuď sa, Ondro!“ precitol ku mne najsladší hlas na svete. Otvoril som jedno oko, bolo šero, pridal som druhé a viac cítil ako videl siluetu mojej Zuzy. To už je zasa ráno? prebehlo mi hlavou a súkal som sa z postele.
       „Nože, ešte lež,“ zatlačila ma moja dobrá žena späť do perín. Ani som sa nepriečil. Nechcelo sa mi. Pohladila ma po orosenom čele a zaspievala mi tú uspávanku, ktorou tíšila malého Lacka.

       Konečne počuť zvon! Vyzváňa na celú dedinu, ale nejako nespôsobne; hlaholí, akoby vítal hostí. Letmo som sa obzrel a videl, že ľudia vybiehajú rovno pod kopytá. Odvrátil som hlavu, nechcel som vidieť to krviprelievanie. Aj tak do smrti nezabudnem na kvílenie a plač, ktoré rozsievali psohlavci.
       Gecelovciam je koniec. Najprv všetkých zlapajú, potom nás vypália a naše mŕtve telá ohlodajú vlci. A tento rok sa zapíše čiernym písmom do dejín. Lebo to bude rok, keď zo sveta zmizla celá dedina.
       Ešte, že sa toho nedožili mamka, srdce by im puklo.

       Zostali sme s otcom sami dvaja. Už nechcel inú ženu, hoci by mu nevestu vedeli prišikovať hneď. Grunt s jedným parobkom, pooblizovala by sa nejedna vdova i mladica v dedine. Aj to stádo ovečiek sa utešene rozrastalo.
       „No poď, junák!“ vyzval ma otec. V ruke držal čakan, cez plece prehodená plachietka, vyberal sa na salaš, kde nám Jožo, čo bol u nás za paholka, pred žatvou pásol ovce. „Ideme si pozrieť statok.“
       Rád som s otcom chodil po našich lesoch. Lákala ma hra svetiel a tieňov, za každým pňom som videl škriatkov, víly a démonov, o ktorých nám po večeroch v zime rozprávala babka. Ona ma naučila aj vyznať sa v bylinách a hríboch. A poznal som každú čistinku s lesnými jahodami a malinčím. Otec ma teraz učil čítať zo stôp zveri. A vedel som, že v plachietke má aj oká na zajace. A hoci sa to nesmie a panstvo by nás tvrdo pokutovalo, vždy ich bral so sebou, veď zajacov je dosť, jeden dva nikomu chýbať nebudú.

       Pritisli sme sa s farárom o dvere, ktoré sa náhlym poryvom vetra zabuchli. Už som cítil, ako nám na krky dýcha turecká smrť, ale dvere nechceli povoliť. Zámka zapadla, už dávno ju chcel farár dať opraviť, ale nebolo kedy a vlastne ani nebolo prečo. Dvere do kostola by mali byť stále otvorené, hovoril a mne sa to videlo normálne – veď tak mali ľudia k Bohu bližšie, nemuseli sa pretláčať s ťažkými dubovými plátmi. Kováč nás bez slova odstrčil, rozohnal sa ťažkým kladivom a v dverách ostala po zámke iba diera. Vystrašení dedinčania sa vhrnuli dnu, ktosi dvere pribuchol a už k nim prikladali lavice, aby sa nedali otvoriť. Cez dieru som zazrel kováča na kolenách. Hnal sa k nemu Turek, už sa zablysla šabľa, v poslednej chvíli som z celých síl oddrapil dvere a s výkrikom sa vrhol proti tomu psovi. Jeho kôň sa zľakol, zaspätkoval. Stačilo to, aby som vzal kováča pod pazuchy a vliekol ho ku dverám. Tam sa ku mne pridali ďalšie ochotné ruky. Teraz už sme mohli dvere pricapiť aj zakliesniť. Kým sme sa mocovali s lavicami, ženy kľačali pred svätostánkom a modlili sa, hoci viac bolo počuť ich nárek, ako slová prosieb.

       Jožo na nás čakal a usmieval sa. Až potom mi došlo, že boli s otcom dohovorení. Mal ma vyskúšať.
       „Koľko máme barancov?“
       „Jaj, gazda, veľa. Bolo by ich treba vymiškovať. Pomôžete mi?“
       „Daj!“ zavelil otec. Jožo ma poslal do košiara, aby som odchytil a priniesol mladého barančeka.
       „Najprv ho musíš pevne zviazať,“ vysvetľoval Jožo, priložil prednú nohu k zadnej a zviazal ich remienkom. Zopakoval to aj na druhej strane. Baranček sa prestal metať, pastierove pohyby a sila mu dali najavo, že nemá zmysel protiviť sa.
       „Máš ostrý nôž?“ spýtal sa ma pastier a ja som prisvedčil a vytiahol svoj nožík, dar od otca, čerstvo nabrúsený.
       „Lenže taký nôž ti je nanič. Potrebuješ takýto,“ vytiahol on svoj zakrivený žabykláč, ktorý sa v slnku pekne blyšťal.
       „Držíš?“ pozrel na mňa a presvedčil sa, že baranec sa nehýbe. „Aby som mu neublížil.“ Skúsenou rukou nahmatal barančekov miešok, natiahol jeho kožu a vtlačil žľazy dnu, do tela. Potom opatrne kožtičku odrezal. Objavila sa bielo ružová farba svalov a blán. Baranča smutno bľačalo, nebolo mu to nič platné. Vedel som, že to musí byť, preto som príliš nerozmýšľal nad tým, čo robí pastier Jožo.
       „Vieš, ako to robia bačovia?“
       „Vidím!“
       „Ale, nič nevidíš. To bol iba začiatok. Teraz treba vybrať vajcia,“ pomechril trochu v barančekovej rane a vytlačil malé oválne vajíčka.
       „Ako... No, chytím do ruky a vyberiem,“ povedal som, ale nebolo to správne.
       „Naozajstný gazda vezme vajíčko do úst a tak ho vyberie.“
       „To nie je pravda! Kto by také robil?“ neveril som Jožovi.
       „Tak pozri!“
       K barančekovi sa už postavil aj môj otec. A naozaj, naklonil sa nad zviera, vzal medzi zuby to malé vajce, posunul si ho do úst a trpezlivo a opatrne sa od barančeka odťahoval. Za vajíčkom sa ťahala dlhá ružová stužka, neviem, čo to bolo, ale odrazu to skončilo. Ďalej som sa nevydržal dívať. Pustil som baranca a vyrútil sa k lesíku. Naplo ma. V ušiach mi znel smiech, rehot, zverský rehot dvoch chlapov, čo si urobili žart z neznalého.

       Rehot sa ozýval spoza dverí. Zacítil som dym, to už určite mali v rukách pochodne. Ak ich hodia na strechu, vzplanú šindle a o chvíľu sa upečieme. Iná cesta z kostola nebola, v sakristii bolo iba malé okienko, aj na ňom bola kovaná mreža. Videl som, že chlapom beží po rozume to isté. Budeme sa musieť prebiť, aby sme zachránili aspoň holé životy. Snáď sa niekomu podarí ujsť do hory.
       Držal som v rukách kováčovo kladivo. Videl som, čo jednou ranou urobilo v ťažkých dverách. Možno, keby som sa ním zahnal, podarí sa mi nejakého psohlavca poslať k tomu ich Alahovi... Nestačil som si to ani predstaviť, v diere vo dverách sa zjavila hlava v turbane. Zahnal som sa kladivom, ešte myšlienkami v predstavách o ľútom boji, ktorý mal nastať. Turkovo telo ostalo visieť na dverách. Podľa hlavy by ho už nikto nespoznal. A na kostolnú dlažbu už padala prúdom krv.

       „Nepôjdeš za Zuzu a basta!“
       Otec uzavrel debatu. Nechcel počuť, že už sme sa jeden druhému sľúbili, že hoci nie je z bohatej rodiny, je robotná, pekná a dobrá. S ňou by som sa nebál prežiť hoci ťažký život.
Otcove predstavy boli ale iné. Drel a všetko, čo mal, mohol razom stratiť, stačilo, že by sa zemepáni zle vyspali a všetko nám pobrali. On nechcel, aby jeho jediný syn prežil rovnako ťažký život. A tak nielen, že ma viedol ku kostolu a bol rád, že miništrujem, že viem rozozvučať zvony, že som sa dokonca naučil čítať. Z nábožnej knihy. To mu prezradil farár. Chcel, aby som sa učil. U nás ale žiadne učilište nebolo, škola bola len pre bohatých, nemohli by sme si ju dovoliť. Navyše, ani pán by nedovolil, aby som len tak odišiel a o jeho majetky by sa staral o jeden pár rúk menej.        Jednoducho sme sa narodili, aby sme slúžili. To bolo naše miesto a žiadne iné.
       A potom prišiel farár s tým návrhom, aby ma otec dal do seminára. Poriadne sa naučím nielen čítať, ale aj písať, vzdelám sa v latinčine a náboženstve. A môže byť zo mňa kňaz. Toho sa otec chytil. Kňaz! To už je niekto. Kňaza potrebuje nielen chudobný, ale aj bohatý. Všetci ho držia v úcte. Nemusí ťažko robiť, naopak, ľudia sa mu skladajú na živobytie.
       A od tej chvíle nebola s otcom reč.
       So Zuzkou sme sa aj ďalej schádzali, potajomky, aby nás nejaká jazyčnica nevystriehla a nepriniesla klebetu otcovi rovno do uší.
       Ach, Zuzka, Zuzka.

       Zostali sme v kostole do večera. Ako sa stmievalo, všetko tíchlo. Nepočuli sme už ani dupot koní, ale to mohla byť pasca. Psohlavci boli zákerní, vedeli, ako na ľudí a vedeli, ako zvíťaziť. Aj ako sa pomstiť. A mňa by iné, ako pomsta nečakalo, pretože našinci by sa pri prvom hrubšom slove zosypali a ukázali na mňa prstom. Bezhlavé telo vo dverách žalovalo, kladivo bolo jasným dôkazom a všetci videli, ako som sa zahnal.
       Všetci?
       Poobzeral som sa po kostole. Ženy už dávno ustali s modlením, vyčerpané sa zrútili z kolien a studenú dlažbu, chlapi posedávali v kútoch, opierali sa o múr. Deti fikali, boli hladné. Buďte radi, že žijeme, pomyslel som si. Zatiaľ.
       Bol som rád, že žijem. Zuzka sedela vedľa mňa. Ale nevidel som otca! Ani v tom najtemnejšom kúte. Nedostal sa do kostola, možno sa mu podarilo ujsť do lesa, možno dobehol až k Jožovi na salaš a spolu sa niekde ukryli.
       Len farár chodil, pozeral, krčil plecami, rozhadzoval rukami. Akoby sa zhováral sám so sebou. Alebo s Bohom? Bože, ako si to mohol dopustiť?

       Odtlačil som bezvládne telo z dverí a vyzrel von. Tma. Nikde oheň. Nikde žiadny pohyb. Len nočné zvuky, s ktorými sme vyrastali. Preletela sova, na okraji lesa zaprašťali konáriky, kdesi zavyl vlk. Z maštalí sa ozýval netrpezlivý a podráždený dupot. Nevydojené kravy, napadlo mi. Treba ich podojiť, treba im pomôcť. Treba žiť. Ale kde sú všetci ľudia? Veď tu, v kostole, nás ostalo sotva tridsať.
       Nenašli sme nikoho. Domy prázdne, vyhorené, ohniská vyhasnuté. Pozbierali sme mŕtvych, ťažko raneným dal farár pomazanie a všetci do rána zomreli. Dozvedeli sme sa, že podvečer Turci všetkých ľudí poviazali a hnali preč. Odišli. Odvliekli ich. Už sa nikdy nestretneme. Ženy opäť prepukli do náreku.

       Toto sa deje každú noc.
       Zuza sa usmieva a hladí ma po spotenom čele.
       Už nepočujem dupot tureckých koní, ani nevidím ich na slnku sa blýskajúce šable. Bol to len zlý sen.
       Geceľovce ostali takmer prázdne. Domy chátrajú, nemá do nich kto vojsť, postaviť stolec, vymiesť prach a založiť oheň. Ostali sme tu len tí tridsiati z kostola a pár ľudí, ktorí sa neveriaco vrátili z lesa. Aj môj otec. Zo Zuzkinej rodiny nikto. Otec sa vrátil a dohnal s Jožom ovce, nechcel ich nechať vonku. Večer si sadol a počúval, ako som kováčovi zachránil život. Farár hovoril, nie ja. Ja by som sa neodvážil. Aj dieru v dverách už videl, aj krv na dlažbe. A napokon uznal aj farárovu reč. Už nemôžem byť kňazom. Zabil som. Je jedno, že to bol Turek, nepriateľ, ale bol to predovšetkým človek. A ľudský život si treba vážiť. Dostali sme ho ako dar od Boha, každá živá bytosť bola obdarovaná Bohom a preto nie je prípustné, aby človek vzal to, čo nedal.

       Zuzka spieva uspávanku teraz už mne. Laci spí na druhej posteli aj so svojím bratom Jankom a malou sestrou Zuzankou. Stráži ich ako oko v hlave, sú to jedny z nemnohých detí v Geceľovciach. Naša budúcnosť.
       Máme za sebou ďalší ťažký deň v robote. Je toho teraz oveľa viac, lebo Bebek, zemepán, potrebuje jesť a potrebuje, aby mu zem neležala ladom. Nech sa mordujeme, ako vieme, aj tak všetko neobrobíme. Po pätnástich rokoch od tureckého plienenia nás je čoraz menej. Otca som pochoval vedľa mamy. Zomrel už aj kováč. Z vďačnosti ukul na rozbité kostolné dvere záplatu. Zachránil som mu život, aby ďalších dvanásť rokov drel do úmoru. Ani on nemal pre koho. Je nás tu teraz sotva tucet rodín. Niektorí sa chystajú odísť. Ak im Bebek nedovolí, ujdú. Jožo povedal, že radšej bude sám sebe pánom, ako dobrovoľne otročiť. Sám sebe pánom, to je byť zbojníkom. Zbojníka chytia a obesia. Nezotnú, stínajú iba panstvo, stínanie je hrdá smrť. A tak si hovorím, ako dobre, že aspoň raz za život boli pánmi aj moji rovesníci, susedia, tetky, ujcovia. Boli pánmi iba chvíľu a ani si to neuvedomili. Iba šablička zablysla... a bolo po pánoch.

*****

Poznámky autora:

Psohlavci – je zachované miestne pomenovanie Turkov.

Záplata na kostolných dverách – gotický kostol, ktorý dnes spravuje evanjelická cirkev, má naozaj ťažké okované dvere, na ktorých sa vyníma kovová záplata, ku ktorej sa viaže časť nášho príbehu.

Turecký vpád – v roku 1561 na Gemer a aj do Koceľoviec vtrhli Turci. V Koceľovciach časť dediny vypálili, časť obyvateľov povraždili. Niektorým sa podarilo ujsť do lesov, hŕstka ľudí sa ukryla v kostole. Turci zvyšných obyvateľov dediny (podľa dobových záznamov ich bolo okolo 170) odvliekli do otroctva.

Geceľovce – historický názov obce Koceľovce, ktorý sa používal aj v časoch tureckých vojen.




















***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 3414