Lajošove rozhodnutie
@ :: Poviedky ::
May 06 2014, 11:07 (UTC+0) | 
Silická Brezová v súèasnosti |
Miesto: Silická Brezová, okres Rožňava
Čas: približne polovica 13. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Bol deň, akých býva uprostred leta veľa. Aspoň tu, na veľkých pláňach, kde sa slnko zvykne zaprieť do krajiny už z rána, keď sa vyšvihne na oblohu. Potom ju pomaly spaľuje, vysúša, až má človek chuť zaliezť hlboko pod zem do chládku a tam cítiť, ako jeho telo postupne opúšťa horúčava. Možno preto Boh vytvoril na Silickej planine toľko jaskýň. Aby sa bolo kam schovať, a tiež, aby bolo tam ukryť vodu. Na lúkach jej veľa niet, ale v podzemí tečie nejeden potok a håbke tmavých chodieb vyviera nemálo prameňov. Treba len vedieť, do ktorej diery sa šuchnúť, kam skåznuť do podzemia. Takto sa stala planina miestom pre život. Už nielen v údoliach pri riekach Turňa či Slaná, ale aj tuto hore vznikli dediny.
Lajoš vychádzal z Brezovej, ženúc pred sebou malé stádo kráv. Kráv, ktoré mali cenu väčšiu než čokoľvek iné, lebo ony znamenali budúcnosť, že ľudia tu prežijú. Pod nohami sa mu plietol biely pes, ktorému nikdy nedal meno. Volal ho teda Pes, veď tým zviera nemožno uraziť. Rovnako ako človeku nemôže prísť neprístojné, ak ho nazvete Človekom.
Pastierove bosé nohy šliapali na strniská iba včera pokosenej trávy. Bežného človeka by doráňala, ale jeho nie. Dobre vedel, že na také strnisko nesmie človek našľapovať priamo, ale vytočiť chodidlá a kráčať po ich hranách. Dá sa na to zvyknúť; keď to robíte prvýkrát, cítite sa ubolený a členkov sa nedá ani dotknúť, ale i podľa toho poznať skúseného pastiera, že si už na to zvykol a kráča pokojne akoby nič. Keď prešlo stádo na pláň ďalej za dedinu, hnal ho ku Kráľovej studni. K miestu, kde kedysi našiel vodu sám Belo, keď sa tu ukrýval na úteku pred Tatármi. Stalo sa tak len nedávno, teda ako sa to vezme. Niečo cez dve desaťročia, ale Lajoš, hoc bol vtedy iba deckom, si to pamätal, akoby to bolo včera. Tatári prepadali dediny, koho nezabili, toho odvliekli do otroctva. Čerta im záležalo na lupe, veď tunajšie sýpky bývali na jar takmer prázdne. Hľadali kráľa Bela. Jeho vojsko pobili pri rieke Slaná, Belo sa zachránil len útekom. A zatiaľ čo so svojimi vojakmi kopal na malej mokrine studňu, naokolo horeli dediny, tiekla krv, dokonca potoky krvi. Spáleniská, to bolo jediné, čo našli tí nemnohí, ktorým sa podarilo utiecť. A màtvi. Màtvych bolo nemálo, so šípmi v hrdlách, rozťatými hlavami, alebo deravými bruchami bez vnútorností a s ohlodanými kosťami namiesto rúk a nôh, čo už však bola práca vlkov. Lajoš sa týchto spomienok nikdy nezbaví. Budú ho mátať do konca života, lenže život nie je na to, aby človek iba spomínal. Treba ho žiť. To si opakoval neustále, keď naň prichádzali nálady, ktoré mu do duše vnášali beznádej. Tých pár ľudí, ktorým sa podarilo uniknúť, tu začalo nový život. Odrazu malo všetko vyššiu hodnotu. Hrsť zrna, sliepka, čokoľvek. A stádo kráv? To bolo pre dedinu azda to najviac a tak sa cítil chvíľami hrdý na to, že ich pasie práve on. Strážca toho najcennejšieho.
Deň pokročil, rosa, beztak od rána slabá, už dávno vyschla a stádo sa začalo pásť. To bol čas, ktorý mal Lajoš najradšej. Mohol si trochu zdriemnuť, Pes dá pozor na všetko. Pohľadom ešte premeral kravské chrbty a potom si to zamieril do tieňa na okraj lesíka, čo lemoval lúku zo všetkých strán. Zrýchlil, vidina chvíľky leňošenia ho hnala dopredu, ale odrazu vykríkol a chytil si nohu. Kameň! Kameň uprostred lúky! A palec! Bolel príšerne! Lajoš si ľahol a skúšal ohnúť nohu tak, aby si ho vedel ofúknuť. Nešlo to poriadne, tvár sa mu skrúcala v bolestivej grimase a mal chuť poriadne zahrešiť. Ale keď palec skúšal pohýbať a zistil, že nie je zlomený, trochu sa upokojil.
Keby sa zjavili vlci a mal by kričať a zaháňať sa palicou, to by ho neprekvapilo. Ani keby sa ukázali zbojníci, hoc v týchto mrcha časoch ani tých nebývalo veľa. ¼udia zmizli, bolo ich menej, než v časoch jeho detstva. Ale takýto balvan uprostred lúky? Každú jar chodili všetci z dediny po pastviskách a kamene zbierali, hádzali na kopy, aby si kravy nezranili nohy. Taký bol zvyk, nie daromný, lebo ak kráča stádo, zviera uprostred nemá na výber, nevidí poriadne na zem a ľahko sa zraní. Bolo by škoda utratiť čoby jediné teľa kvôli takejto hlúposti.
Lajoš sa postavil a potom sa pokúsil kameň zdvihnúť. Napínal svaly, ale nešlo to. Bol ťažký a slnko mu svietilo do očí. Skúsil z druhej strany, podobral balvan palicou a zatlačil. Kameň sa vyvalil nabok a Lajoš razom zabudol na boľavý palec. S výkrikom odskočil, lebo pod kameňom bol had. I ten sa vyľakal a rýchlo sa odplazil. Lajoš si v úľaku si zotrel pot z čela a vydýchol si. Potrvá, kým sa mu ten balvan podarí z lúky spratať, oddychovať dnes nebude. Nazrel na miesto, odkiaľ ušiel had a v tom okamihu sa zmenil jeho život. Hľadel do diery, čo ostala v zemi a videl, že je hlboká, pokračuje kamsi do útrob zeme, ale nielen to. Niečo sa v nej blyšťalo. Zlato! Veľký kalich vykladaný drahými kameňmi, reťaz a mince. Veľa mincí. Keď ich vyberal plnými priehrštiami, akoby diera nemala dna. Lajoš nevedel, či sa má od šťastia smiať a vyskakovať až po nebesia, alebo sa mu to len sníva. Prehàňal sa pokladom, kládol mince na kopu a tá neustále rástla. Zlatú reťaz si zavesil na krk, skúšal, ako sa z takého zlatého kalicha pije a studené mince zo zeme si prikladal na boľavý palec. Keď ho prvý nával radosti prešiel, pozbieral zvyšky triezvosti a uvažoval.
Ak povie v Brezovej, že našiel poklad, bude jeho? Všetko tu teraz patrí Bebekovi, teda azda aj zlato, o ktorom nevie. Nemohol by na trhu vytiahnuť ani jedinú mincu bez toho, aby nevzbudil pozornosť. Ak zájde do Štítnika za Bebekom a oznámi mu to, čo sa stane? Isto ho odmení. Dám mu možno nejaký podiel. Azda aj toľko, aby si kúpil vlastné stádo a postavil veľký dom. Bude najväčším gazdom v malej dedine. Ale urobí ho to šťastným? ¼udia s ťažkosťami prežijú, aj jeho deti a žena si často namiesto večere doprajú len rozprávanie starých historiek a idú spať s prázdnymi bruchami. Hej, im by sa polepšilo, ale ostatní? A čo ak by to povedal richtárovi? Ten je múdrejší ako on, nech rozhodne čo s pokladom. Všetci jeho priatelia budú mať dostatok, prestavajú celú dedinu a on sa stane ich hrdinom. Teraz je tá šanca, keď môže pomôcť svojim susedom, veď aj iní by tak urobili!
S týmito myšlienkami Lajoš uložil všetok poklad späť do zeme, každú mincu, kalich, len zlatú reťaz si ukryl pod halenou, aby mal dôkaz. Potom s námahou prekryl dieru balvanom a na boľavý palec si už viac nespomenul.
„Vravíš poklad? A bol na ňom had?“ richtár Koloman si šúchal strnisko na brade, jeho veľké rybie oči nabrali zvláštny jas a potom si začal prstami prehàňať svoje dlhé sivé vlasy, tlačiac hlavu do dlane, akoby tuho premýšľal.
„Treba vedieť, ako zlato rozdeliť. Tak, aby sa ušlo každému. Aby sme mali veľké stádo, polia, všetko, čo dedina potrebuje a stali sa z nás statkári. Všetkým bude lepšie,“ nabádal ho Lajoš, sediac večer oproti richtárovi v tmavej miestnosti malého domca, ktorý ožarovali plamene z ohniska uprostred chalupy.
„Hej, veď hej,“ pritakal Koloman, „ale to nie je len tak. Ako si to vlastne predstavuješ? Prídeš za niekým a povieš mu, že ho urobíš bohatým? Myslíš si, že taký človek by dokázal mlčať? Že by to nikomu neprezradil?“
„Na čo narážaš?“
„Že je potrebné, aby bol na to človek pripravený. Ak niekto zbohatne len tak z ničoho nič, ťažko možno očakávať, že to nikomu nepovie. Z toľkého majetku môže i zošalieť. A ak sa to donesie do uší až k Bebekovi?“
„Tak sa vyberieme za Bebekom, všetko mu povieme a nech rozhodne on,“ hľadal Lajoš cestu, ako richtárovi vyhovieť. Hovoril, čo mu napadlo ako prvé, hľadal možnosti, tápal. „Alebo skúsme po troškách. Ušiť niekoľkým mužom lepšie šaty a dať kone, nech idú niekam ďaleko a tam kúpia jednu či dve kravy. Vrátia sa naspäť a potom ich poslať na iné miesto, nech to zopakujú. Pomaly, nenápadne. S takými zlatými mincami nemôžeme platiť v Štítniku či v Rožňave. To by hneď každý spozornel. Treba zájsť ešte ďalej. Niekam, kam Bebekova moc nesiaha.“
„Pozri, Lajoš. Richtárom som tu ja. Ja nesiem zodpovednosť, ja by som bol aj prvý potrestaný, ak by pán zistil, že sme poklad zatajili. Choď spať, rozmýšľaj a aj ja budem. Poklad zatiaľ musíme preniesť na iné miesto a schovať lepšie.“
„Prečo?“
„Keď si ho našiel ty, nájdu ho aj iní.“
„Nikto tam nepasie, iba ja. Nikomu nebude kameň zavadzať.“
„Ja som richtár, ja som rozhodol! Ja vediem dedinu, mne tu zverili moc! Takže zajtra večer sa tam spolu vyberieme a pozrieme, či to odnesieme naraz, alebo sa budeme musieť párkrát obrátiť. Dovtedy vymyslím, kam všetko ukryjeme!“
Lajoš bol zmätený. Rozmýšľal nad tým, čo mu Koloman povedal. Že nepripravený človek z náhleho zbohatnutia môže i zošalieť. Ale myslel aj na posledné vety. Koloman ich hovoril tak prísne, panovačne. Nie, takýto predtým nikdy nebýval. Richtár drel biedu rovnako ako ostatní a tá ich spájala. Sám by neprežil nikto. Tak prečo naraz tá zmena? Cítil, že aj na neho prichádza ťažoba, akési zmätenie. Má sa natiahnuť na posteľ a veriť, že usne, keď neďaleko odtiaľ je hromada zlata? Ešte šťastie, že všetci doma už spali. Cítil, že by možno neudržal jazyk za zubami. Beztak, keď prišiel podvečer domov, žena sa ho dva razy pýtala, čo sa stalo a to sa snažil mlčať, či vravieť čo najmenej. Beztak to postrehla. Z jeho výrazu očí, nepokoja, pohybov. Teraz si ľahol vedľa nej a cítil, ako ho pod halenou ťaží zlatá reťaz. Neukázal ju ani jej, ani richtárovi Kolomanovi. Možno, ak by o nej celkom mlčal, ak by ju nepriznal nikdy a nikde, po čase by ju mohol predať. Potom, keď už bude každému lepšie, keď sám bude bohatý gazda, vyberie sa až do Budína či na druhú stranu do Bardejova a tam ju predá. S týmito myšlienkami privrel oči, keď naň konečne doľahol spánok. Sníval sa mu desivý sen. Videl v ňom obrazy čias minulých. Otca, ako beží pred tatárskou jazdou. Zbytočne. Bojovníci na malých koňoch doháňali skupinku utekajúcich dedinčanov a nebyť toho, že by otec odrazu nezastal a nepostavil sa im proti len s palicou v ruke, možno by prežil. Takto sa ani nestihol zahnať a už mu krivá šabľa zaťala do hlavy. Padol krvavý na zem. Netrpel, isto netrpel a zomrel hneď v tú chvíľu. Áno, ak by sa im nepostavil, prežil by ako ostatní, ktorých Tatári pochytali a odvliekli v putách. Tí isto trpeli dlhšie. Odvliekli ich ako aj jeho mamu, ktorá sa ešte so spútanými rukami obzerala na všetky strany, hľadiac, či niekde nevidí jeho, svojho syna, Lajoša.
Jeden obraz vystriedal druhý. Teraz videl hada. Veľkého hada s rozškľabenou papuľou a zubami, z ktorých tiekol jed. Kvapkal na zem a vsakoval do nej. Zelená tráva žltla a zožltol i les, postupne vysýchal, až ostalo len kamenie a màtve pahýle stromov. Potom sa mu zjavila dedina. Bola taká ako včera, ako dnes, ale v jej prostriedku stál hrad. Kamenný s hrubými múrmi a vysokými vežami, lenže pred bránou nemal vojenskú stráž. Namiesto vojakov ležal na ceste skrútený veľký had, opäť ten istý, ktorého videl pred chvíľou a sledoval ľudí, ktorí stáli v rade, kladúc mu pred papuľu koše s jedlom.
Lajoš sa zobudil zmätený. Pot mu stekal čelom, keď si pretrel oči a hľadel to tmy. Nie, toto nebol obyčajný sen, ale jeho význam ešte nepoznal. Vstal a vybehol na dvor. Niečo ho ťahalo von, len preč, rýchlo preč. Prešiel až na ulicu a potom ďalej, tam na pastviská pri Kráľovej studni. Noc bola jasná s obrovským mesiacom a hviezdami rozsiatymi od horizontu až po horizont. Kdesi za dedinou z lesa húkala sova, inak vládlo ticho, v ktorom počul len vlastný dych. Utekal z plných síl, až konečne prišiel pred lúku, kde na chvíľku zastal. Nečujne prešiel až na jej okraj.
Mesačný svit bol skutočne veľmi silný. Taký silný, až všetko vrhalo tiene. Ožaroval koňa i voz, čo stáli uprostred pastviny a ktosi chodil naokolo s fakľou v ruke. Koloman! Spoznal ho podľa chôdze i dlhých sivých vlasov. Šiel tam sám, ale veď na tom sa nedohodli! Richtár chce uchmatnúť poklad, ktorý mal darovať dedine alebo pánovi. Čo teraz? Postaviť sa mu a biť sa s richtárom o zlato, čo nepatrí ani jednému z nich? Nie, takto to nepôjde. V tej chvíli Lajošovi napadlo jediné. Priložil si ruky k ústav a zavyl ako vlk. Postava na lúke zastala a začala počúvať. Lajoš dobre vedel, čo sa stane. Chvíľku potom, ako prestal vyť, z lesa sa ozvalo skutočné vlčie zavýjanie. Nie jedno, ale mnoho hrdiel divých zverov a zo všetkých strán. Opäť zavyl i on. Bol Kolomanovi blízko a videl, ako sa rozbehol, hádžuc fakľu na zem, ako vyliezol na voz a popohnal bičom koňa. Život je nad zlato. To isto neušlo ani jemu, richtárovi dediny na Silickej planine. A len čo voz prefrčal okolo, do behu sa pustil aj Lajoš.
Čo by sa stalo, ak by sa richtár Koloman dozvedel, že ho vyľakal on? A čo by urobil, ak by poklad našiel a odniesol? Dal by ho dedine? Alebo odviezol Bebekovi a povedal, že ho našiel on? Nechal by si ho celý a zaslepený bohatstvom by opustil Bebekove panstvo? Nech by už urobil čokoľvek, Lajoš sa cítil ohrozený. Mal chuť bežať až do Plešivca, alebo radšej až do Štítnika a búchať Bebekovi na bránu, aby mu oznámil novinu. Lenže ako by sa k tomu postavil richtár? Nechcel by sa mu za to pomstiť? Richtár a zemepán si vždy viac rozumejú, nakoniec by sa všetko obrátilo proti nemu. Ako nad tým za behu rozmýšľal, napadla mu nová myšlienka. Myšlienka, ktorej sa v prvej chvíli až preľakol, ale nezavrhol ju. Rozhodol sa.
Richtár Koloman i Bebek sú malí, maličkí v porovnaní s kráľom. Belo dal po tatárskych vpádoch obnoviť krajinu, postaviť veľa nových pevností, ľudí chránil. Všetci ho milovali, padali pred ním na kolená, no nie zo strachu, ale z úcty. A i keď Bebek staval na okolí jeden hrad za druhým, samotný Belo si nechal postaviť na okraji planiny aspoň maličký, no pevný hrádok. Tam by mal prísť, povedať, čo sa stalo, čo našiel a všetko oznámiť. Zemepánovi nepatrí ani piaď zeme. Všetky pôda je majetkom kráľa, on ju dáva zemepánom iba do držby a môže im ju kedykoľvek vziať. Že mu to skôr nenapadlo! Všetko, čo sa nájde v zemi, patrí pánovi. Ale všetka zem patrí kráľovi. Teda aj poklad! Kráľ je tu najväčším pánom!
Lajoš pridal. Utekal najrýchlejšie ako vedel a ani už vlastne nevnímal, či počuje vlčie vytie alebo nie. To slablo, až sa nakoniec stratilo. Svoju dedinu obišiel, rovnako aj Silicu. Nechcel nič vysvetľovať nočným vartašom, bežal známymi chodníkmi až na kraj planiny a odtiaľ po svahu nad prameň Turne ku Sokolej skale, kde stál kráľov hrádok. Keď konečne zastal, videl ako naň vojak v prilbici a drôtenej košeli mieri kópiou.
„Nesiem odkaz kráľovi! Belovi! Ak tu nie je, hoc by bol aj v Budíne, pošlite za ním posla, že som našiel poklad!“ snažil sa hovoriť, ale suché pery sa mu lepili a srdce bilo tak hlasno, že sa takmer sám nepočul.
„Koho tam máš?“ zavolal niekto z hradieb na vojaka a ten rýchlo odvetil: „Nejakého pomätenca. Vraj našiel poklad. Ale najskôr asi pred niekým uteká. Odvediem ti ho, aby si ho vypočul?“
„Mňa poklad vždy zaujíma,“ ozval sa ďalší hlas, tiež z hradieb, ale iný.
„Pane, čo mám s tým chudákom urobiť?“ zvolal vojak a priložil hrot kópie na Lajošove hrdlo. Ten ustúpil o krok, iba o malý, maličký krôčik, aby sa mohol trochu nahnúť dopredu a vytiahnuť spod haleny zlatú reťaz.
„Prosím, povedz kráľovi, čo vidíš,“ podával ju vojakovi, dobre vediac, že bez vyzvania sám nesmie kráľa osloviť.
„Pane, ten muž má pri sebe zlato!“ zvolal vojak.
„Priveď ho ku mne!“ ozval sa z hradieb kráľov hlas.
Ešte v tú noc vyrazila z hradu skupina vojakov. Na jej konci šiel pár koní ťahajúcich veľký voz. A na jej začiatku tiež pár koní. Na jednom sedel kráľ Belo a na druhom roztrasený Lajoš. No už na druhý deň uctievaný a bohatý pán Lajoš, ktorému kráľ daroval podiel z pokladu, aby premenil svoju dedinu na miesto, kde ľudia budú žiť šťastne.
* * *
Poznámky autora:
Kráľova studňa - sa nachádza na Silickej planine medzi obcami Silica a Silická Brezová. Žiaľ, k danému miestu, ktoré je opradené viacerými povesťami, nevedie žiadna turistická značka. Povesť o vzniku studne je spracovaná v poviedke Kráľovský pôžitok.
Silická planina - najväčšia zo siedmich planín Národného parku Slovenský kras. Jej rozloha je približne 150 štvorcových kilometrov. Nachádzajú sa na nej len dve dediny. Silica a Silická Brezová.
Sokolia skala - výrazné skalné bralo na severozápadnom okraji Silickej planiny. Niektoré z jeho skál sú vysoké asi 150 metrov.
Rieka Turňa - pramení pod Sokoliou skalou. Je dlhá 26 kilometrov a vteká do rieky Bodva. V okolí rieky sa nachádzala najmenšia so žúp - Turnianska župa.
Hrad - na Sokolej skale stál menší hrad Sokolí kameň. Prvýkrát sa spomína v roku 1243, teda dva roky po tatárskom vpáde. V roku 1399 sa už opisuje ako zaniknutý. Tento hrad nepatril do vlastníctva Bebekovcov, ale priamo kráľovi. Išlo alebo o poľovnícky hrádok, alebo to bol hrad, ktorý mal kontrolovať a strážiť obchodné cesty. Hlavná spojnica Turnianskej a Gemersej župy totiž viedla priamo pod ním od Silickej Jablonice do Silice. Dnes sa tu nachádza stará asfalotá cesta.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
