login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Prvýkrát a naposledy

@ :: Poviedky ::     May 11 2014, 21:16 (UTC+0)

I keď v poviedke spomínaný vodný mlyn už nemá mlynské koleso a na prvý pohľad vyzerá ako úplne normálny dom, v jeho vnútri sa dodnes zachovali historické mlynárske stroje.

Miesto: Koceľovce, okres Rožňava
Čas: polovica šesťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Jiří Zaťovič

       Služby Božie sú dnes nekonečné. Akoby sa nikomu, ani farárovi nechcelo opustiť múry starého kostola. Bolo počuť, ako sa mechy organa nadúvajú, kantor nie a nie dohrať. A vonku už všetko len tak horelo. Krásna jar v kontraste ponurej atmosféry bohoslužby na Smrtnú nedeľu lákala von. Tak už poďte, ľudia!
       Etela nevydržala do konca a vykĺzla. Pobehla povyše kostola, Bundáš na dvore plašil sliepky, pribuchla bráničku, aby sa zasa nevyvliekol a neušiel, lebo s ním šili všetci čerti, potlieskala na sliepky, tie podskočili, ale iba o meter, veď boli z dosahu psa a zjavne ich táto zábava tešila. Ale čo teraz? Obed nemôže klásť na stôl, to by si pohnevala otca, o mame ani nehovoriac – kým nevieš navariť, nemáš čo dávať na stôl, poúčala ju babka. A z iných nedodržaných pravidiel a neuposlúchnutých rád vedela, že sa to nevypláca. Tak len sedela na priedomí, hompáľala nohami a čakala. Čakala, kedy sa ostatní vyhrnú z kostola. Musela som, povie otcovi, keď sa bude pýtať, prečo nepočkala do konca. Veď čo, príroda je najmocnejšia, ľahko premohla aj mňa. Nijako sa netrápila, že použije túto malú lož. Niekedy je to jednoduchšie, než zložito vysvetľovať.

       Prišiel jej veľký deň! Ona to už cítila od zimy, už od priadok, že sa k nej správajú inak, než k sopľavému decku, veď už sa vedela aj k robote postaviť, aj sa smiať ako veľká, dokonca spievala s dievčatami. A Štefan sa k nej aj v predizbe pritisol, srdce jej z toho zastalo a keď ju pohladil, bola by uletela rovno do neba. A ani mama sa nehnevala, keď nebola po zotmení hneď doma, aj sa na ňu viac spoliehala pri robote okolo domu.
       Všetko, ešte aj to, že končí školu, svedčilo v jej prospech! Je dievka súca na vydaj! A to znamená, že tento rok po prvýkrát pomôže zdobiť a niesť Smrtku, pomôže ju hodiť do Hankovského potoka, aby spolu s ňou odplávala zima z dediny i údolia. Prvýkrát, samozrejme, nechystá sa vydať ešte tento rok. Ani za nič! Aj keby jej Štefan, joj – jej, ako to dobre znie – keby rovno prišiel pýtať otca o jej ruku. Najskôr by dostal bičom on, potom by si to odniesla ona. A bolo by po láske. Darmo je nová doba, otec je zo starej školy, veď už má vyše päťdesiat, starý bol, už keď sa Etela narodila. A dnes ju konečne prestanú brať ako poškrabok, prestanú sa jej vysmievať a začnú s ňou hovoriť vážne! Všetci starší súrodenci už sú z domu, dokonca aj synovec Janko už má rodinu a občas príde z Rožňavy a trochu posmešne na ňu volá: Teta, teta, nože sa poď pohrať s mojimi deťmi! Má dve krásne dcéry, aj ona také raz bude mať a k nim ešte dvoch chlapcov, aby im nebolo smutno, aby sa mali s kým kamarátiť. Veď ako je niekedy jej, keď je doma sama so starými rodičmi, ktorí už nechápu, že treba počúvať rádio a nemať televízor je už takmer hanba, aj keď sa na ňom toho veľa pozerať nedá. Tak aspoň chodí k susedom, čo už majú na dome vysokú anténu a na nej chytajú tie vlny, z ktorých potom šikovná skrinka vyrába obrázky. Škoda len, že nie farebné!

       Obed zhltla, až si jazyk popálila. Bez vyzvania umyla riady, stôl prikryla nedeľným obrusom, postavila naň koláč, čo jej mama na tanieri pripravila. A potom... A potom...
       „Kam sa tak náhliš, Etelka?“ otec bol dobre naladený, keď ju tak nazval.
       „Von, za kamarátkami.“
       „Ani neposedíš s rodičmi?“
       „Nemôžem, ponáhľam sa,“ potvrdila otcovi, že dnes naozaj neposedí. „Potom, navečer.“
       A už jej nebolo.
       Našťastie, mama nestihla protestovať, že odišla v nedeľnom oblečení. Tešila sa, že sa ukáže pred dievkami v pestrej sukni, ktorú jej pri poslednej návšteve darovala švagriná.

       V záhrade nad kostolom okolo mládencov, čo chystali riadny snop slamy, krížom naň druhý, poskakoval akýsi po mestsky oblečený človek. Na všetko sa vypytoval, pchal pred ústa bakelitovú škatuľku s káblikom, keby to nepoznala z novín, bola by si myslela, že je to puzdro na mydlo. Redaktor každú odpoveď poctivo prehral, uistil sa, či je to naozaj tak, ako mu povedali a už súkal z rukáva ďalšiu otázku.
       Mládenci na previazané snopy zavesili bielu, už trochu dotrhanú košeľu. Julka pridala starú šatku a vraj keby Smrtke primaľovali oči, ústa a nos, mohla by sa nejednému staršiemu gazdovi zapáčiť. Aspoň tak povedal Laco a mládenci sa pustili do smiechu. Potom si všimli Etelu.
       „Fíha!“ uznanlivo hvizdol Ondro. „Ďalšia vydajachtivá dievka! Len pozor, mládenci, aby sa na vás neprilepilo!“
       A opäť výbuch smiechu. Etela nevedela, či sa uraziť, či smiať s ostatnými, zapýrila sa, ale keď videla, že sa smejú aj dievčatá, roztiahla tvár do úsmevu. Nemôže sa predsa dať zahanbiť prvým posmeškom. A mládenci to aj tak nemyslia zle, ospravedlňovala figľovanie. Veď je smrtná nedeľa, o chvíľu sa navždy rozlúčia s touto zimou, tak prečo by sme sa mali mračiť! Len ten človek z rozhlasu, ten redaktor, akoby na ňu dlhšie hľadel. A oči mal naozaj hlboké, modré, azda krajšie ako Štefan.

       „Ej, Hano, Hano,
       de te ponesemo?“

       Mládenci vztýčili Smrtku, ktorú odnepamäti prezývali Hanou a zvolali na celú dedinu. Na chvíľu aj psy zabudli brechať.
       A už sa pridali dievčatá:
       „Nesemo smrt nesemo
       na starého Krajca
       šva má velkie vajcia!“
       A údolím sa rozliehal chichot. Ešte sa ani nepohli a už začali pekne ostro.

       „To je kto, ten starý Krajec?“ spýtal sa redaktor Etely a tá sa iba smiala.
       „Taký tu nebýva. Ale keď porozmýšľate, prídete na to aj sám.“
       „Nie som tunajší, to ste si iste všimli, súdružka...“ chytil niť začínajúceho rozhovoru redaktor, „juj, som to ja ale nevychovanec, ja som Peter...“
       „A ja som Etela a nijaká súdružka,“ skočila mu do reči.
       Tak Peter. Pozrela mu opäť a ešte hlbšie do modrých očí. Možno je ako skala, aby som mala pevný bod, pomyslela si a usmiala sa.
       „To je taký zlozvyk z rozhlasu, súdružka Etelka. Aké krásne meno. Rád by som zaznamenal, ako spievate.“
       „Ale ja neviem dobre spievať. To Julka je najlepšia speváčka, tej by ste sa mali opýtať.“
       „Možno neskôr. Ale teraz by sme sa mohli vrátiť k predmetu nášho dialógu,“ nahodil redaktor Peter pracovný tón. „Kto je to ten pán Krajec, z ktorého si robíte posmešky v piesni?“
       „Pozrite, ideme odkiaľ?“
       „Z horného konca.“
       „No. A kam?“
       „Azda na dolný koniec, keď dole briežkom?“
       „A ako sa inak povie koncu?“
       „Koniec... asi kraj, ale to nie je presné.“
       „Presne tak. Ideme na kraj dediny, na starý kraj dediny, na starého krajca! Už rozumiete?“
       „Ahá!“ začudoval sa redaktor, ale už nestihol dodať, aké je to smiešne a zároveň nikomu neublíži, lebo dievčatá už zasa spustili:
        „Nesemo smrt nesemo
       na starého Kornela
       čo mu breda obtlela!“

       A znovu chichot, ku ktorému sa pridala aj Etela. A redaktorovi Petrovi teraz už vôbec nebolo jasné, kto by mohol byť starý Kornel a komu to vlastne obelela brada.
        „Ta nesemo, ta nesemo
       tú kletú zimu
       prinesemo, prinesemo
       to teplé leto!“

        „V texte piesne sľubujú mládenci príchod novej poľnohospodárskej sezóny a veselo sa zdravia s gazdami aj gazdinami, ktorých míňajú cestou k miestu posledného rozlúčenia so zimou. Ľudia vychodia na priedomie, smejú sa a tešia z toho, že mladí vyháňajú zimu z dediny, tak, ako to kedysi robili oni a pred nimi ich rodičia a starí rodičia. Slnce sa dnes vyšnorilo do zlatého rúcha a ťahá zo zeme byľky trávy aj púpavy. Kým bude Veľká noc, všetko sa zazelenie a rozkvitne, trnky pri ceste už obeleli kvetmi, pribúda vtáčieho spevu, ovce už sa dávno okotili a jahniatka čakajú na svoj veľkonočný údel,“ nechal sa uniesť redaktor náladou veselého sprievodu a trochu zadýchaný hovoril do mikrofónu všetko, čo mu slina na jazyk priniesla, všetko, čo si prečítal v národopisných črtách, keď sa pripravoval na túto svoju prvú reportáž v teréne. Veľmi mu záležalo, aby sa predviedol kvalitnou prácou.

       „Prečo sa to tu vlastne volá Za mlin?“ obrátil sa opäť na Etelu, ktorej sa držal ako kliešť.
       „Tu predsa vždy stál mlyn,“ odpovedala, ale znelo to ako otázka. „To ste nevedeli?”
       „Na Hankovskom potoku?“
       „Áno, tak sa ten potok volá. Vidíte tú chyžku? Tam býval mlynár. Kedysi tam vraj normálne bolo aj vodné koleso a voda z náhonu poháňala mlyn. Lenže to som ja už nezažila, nepamätám. Čosi sa mi marí – ale to som bola ešte taká malá, malilinká, že ma ani vidieť nebolo – ten mlyn fungoval, a chodili doň gazdovia mlieť múku. Potom prišla nová doba, mlynár nechcel mlyn odovzdať, potom tam chvíľu gazdovali družstevníci. A teraz už si tam chodia iba dať zošrotovať jarec alebo kukuricu. Mlyn onemel.“
       „Nie je to škoda?“
       „Prosím vás, kto by sa s tým už teraz zaoberal. V obchode kúpite múku za pár halierov a akej kvality! Čo je staré, doslúžilo. Ani neviem, čo sa s tým mlynárom stalo, len jeho syn robí niekde v bani a veľmi sa tu neukazuje.“
       „Ja som už dávno nevidel taký mlyn s kolesom. Akurát na veľkej rieke, na Dunaji, nie pri takom potôčiku, aký tu máte.“
       „No a? Tak si choďte do Dunaja, či tam stretnete taký sprievod!“ mrdla Etela plecom. Oči, neoči, aby ju takto okato ohuroval, kde všade bol?! No a? Ak sa jej bude chcieť, pôjde sa pozrieť nie na Dunaj, ale trebárs aj na tú Vltavu, čo tečie cez hlavné mesto. Môže vidieť, čo len chce! A pridala sa k Julke, ktorá jej čosi povedala a obe vybuchli do smiechu.
       „Dievky, čo ste prišli trkotať, či pomáhať? Ešte tu kvôli vám zima ostane!“ pohnal dievčatá Ondro.
       „No veď, no,“ ohradila sa Julka. Mohla si aj nohou dupnúť, Ondro na nej visel a mala ho obmotaného okolo palca, stačila si pomyslieť a Ondro už bol úslužne pri nej. Až sa jej to nepáčilo. Nechcela mať chlapa grobiana, ale ani takého... Ale čo už, lepší taký, ako nijaký.

       Sprievod zastal, mládenci sa rozostavili do polkruhu, palicu s Hanou – Smrtkou sklonili a dievčatá už šikovne sťahovali šatku aj košeľu zo slamených snopov.
       „Oheň!“ zapýtal Ondro a hneď proti nemu vyskočilo zo päť zapaľovačov – benzíňakov.
       „No len! Sa nespáľte!“
        „Mládenec pomaly obracia slamu a ostatní ju prikrmujú ohňom. Na to treba trochu šikovnosti, aby sa nepopálili, a aby Hana – smrtka naozaj zletela do potoka, ktorý ju odnesie dole dolinou, tak, ako už za ňou pôjde aj zima?“ dokončil ďalšiu poznámku redaktor. Obzeral sa, kam sa stratilo to šikovné dievča, zdalo sa mu, že by sa mohli pekne porozprávať, má taký melodický hlas.

       Slnko sa prehuplo na západ, predsa len, ešte je skorá jar... A oni všetci len tak naľahko, hriala ich radosť z nového života, ktorý sa rozvíjal a pučal všade okolo nich.
       „A teraz ideme po výslužku!“ Mládenci vzali medzi seba redaktora, aby mal zážitok naozaj z prvej ruky, pridali do kroku, dievčatám sa nechcelo naháňať, zavesili sa jedna druhej pod pazuchy a spievajúc kráčali späť k dedine. Spevom sa dá vyjadriť aj veľké srdce, aj veľká radosť a dievčatá to veľmi dobre vedeli.
       Mládenci zatiaľ dorazili k prvým domom. Gazda Lukáč už nalieval z domácej, na potúženie, ale aj proti zime, len si dajte, mládenci, jeden nikomu ešte neuškodil! Na rad prišli vajcia, kúsok slaninky, vrecko múky. Odkiaľsi sa zjavil kôš, dva páry ochotných rúk doň vkladali výslužku a niesli ho od domu k domu.
       „Keď už po piatykrát počuli od ďalšieho gazdu, že jeden neuškodí, začínala byť mládencom cesta priúzka, sem-tam aj vajce skĺzlo rýchlejšie, než bolo treba a pobilo ďalšie dve. Zasiahli dievky, aj ony chceli mať podiel na výslužke a chceli z nej mať aj úžitok. Mládencom, keď si vypijú, je aj sedem párne a ku kuchyni majú vzťah iba vtedy, keď sú hladní. Myslia si, že polievka sa rodí na peci, že stačí položiť pár kláskov do pece a vybrať stade rovno okruh chleba!“ redaktorovi sa už trochu motal jazyk, bol rád, že je medzi nimi a zažíva nefalšovanú atmosféru vyháňania Smrtky.

       Strhla sa hádka, ale to len zato, že potúžení mládenci začali mať silnejšie reči a nenechavé dlane, čo sa nie každej dievke páčilo.
       Aj Štefan sa pritočil k Etele. Hneď videla, že aj on už stihol vyskúšať, akú kto páli. Odstrčila ho od seba.
       „Že sa nehanbíš!“
       „A za čo? Že som chlap?“ opáčil a zasmial sa.
       „Chlap budeš, keď sa toho svinstva nedotkneš!“
       „A to je čo za chlap, čo ani vypiť nechce? Nikto by sa so mnou ani nebavil. Ale prosím, nemusíš sa! Videl som, ako sa okolo teba motal ten mestský fičúrik. Sladké rečičky na teba platia, čo?!“
       „Takto sa s tebou nebudem baviť!“ Etela sa otočila a roztrasenou dlaňou si zotrela slzu. Ešte si ani poriadne nezačali a už sa ukazuje, aký je bitang, preletelo jej smutne hlavou. Videla, že všetci mládenci, od tých čerstvo vyzdvihnutých až po tých, čo už by si zaslúžili prívlastok starí a nemali by sa ukazovať s mládežou, ale skôr niekam sa schovať, keď sa nevedeli doteraz oženiť, že všetci mali ohníčky v očiach a tie ohníčky nespôsobilo slnko, ani radosť z prichádzajúcej jari, ale diablova medicína – pálenka. Pod čapicou už mal aj redaktor s pekným menom Peter, v očiach už teraz nemal hĺbku, len vyhasnuto. Mládenci s ním kruto žartovali, naliali do neho pálenky za troch, ako to bolo ich zvykom – oni tomu hovorili pohostinnosť, pohosteného ešte na tretí deň bolela hlava. A nakoniec čo, je taký istý ako ostatní, len čo sa niekde objaví fľaša, už skúma, aké hlboké má dno.

       Výslužková cesta hore kopcom trvala až do tmy. V záhrade za kostolom sa podelili, ale Etela ani nemala veľmi chuť si niečo brať. Bolelo ju, ako sa zachoval Štefan. Hanbila sa za mládencov, ktorí opili redaktora z rozhlasu. Kým ho naložili do auta, zobrali mu magnetofónový pás, na ktorý zaznamenával celý deň všetky svoje dojmy aj pesničky aj vinše gazdom a ich hostenie, a potom mu ho namotali okolo krku. Nielen, že ho bude bolieť hlava, ale ešte príde aj zahanbený, lebo vlastne nič neurobil.
       Etela už v duchu dávala za pravdu otcovi. Naozaj má ešte čas na chlapcov, mala by sa viac starať o domácnosť, predsa ešte neskončila školu a ktovie, ak ju vezmú, pôjde od jesene do Rožňavy, skoro ráno tam, neskoro večer naspäť, bude mať kopu úloh a povinností, bude rada, keď sa cez víkend aspoň poriadne vyspí... Netreba jej takého chlapca, čo si myslí, že je chlapom, len keď sa napije. O také tradície nestojí.
       Ale vlastne ani o ten cirkus so Smrtkou. Čo je to za tmárstvo – vyháňať zimu z doliny tým, že utopia trochu slamy?! A že sa proti tomu nepostavil aj pán farár! Veď je to nedôstojné, aby sa ľudia takto smiešne zabávali, pili a ešte ich aj obdarovávali... Za to, že namiesto moderných vedomostí udržiavajú nevedomosť...

       Etela sa rozhodla. Položila vyslúžené vajíčka do košíka na kredenec, zhodila sukňu, ktorá sa jej ešte doobeda tak páčila, lebo jej pripomínala kroj, o ktorom už iba počula od starej mamy, obliekla si neforemné montérky, v chodbe vhupla do gumákov a šla pozrieť gazdovstvo. Sliepky a kačky ju potrebujú viac, ako nejaký opitý Števo. Bola vynášať Smrtku prvýkrát a naposledy. Veď keď už ju vyzdvihli medzi dievky, mala by mať aspoň taký rozum, ako ony.

* * *

Poznámka autora:

Hankovský potok – pramení pod kopcom Veľký Radzim, meria vyše 11 km a vlieva sa do rieky Štítnik. Obchádza z pravej strany Koceľovce a v minulosti slúžil ako náhon pre mlyn v obci.

Za mlin – miestna časť chotára Koceľoviec. V minulosti tu stál vodný mlyn, ktorý bol v rokoch prvej Československej republiky prerobený z kolesového na turbínový. Po druhej svetovej vojne ešte začas slúžil pôvodnému účelu, na začiatku 60. rokov sa však už nepoužíval. Nenápadná budova mlyna dodnes stojí a je v súkromnom vlastníctve. Zariadenie mlyna nie je udržiavané.

Smrtka, Hana – miestne názvy Moreny, slamenej báby, ktorú v rámci osláv príchodu jari v minulosti vynášali z dediny a horiacu hádzali do vody, aby sa rozlúčili so zimou.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 4582