login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Zem pre víno stvorená

@ :: Poviedky ::     Aug 30 2015, 15:32 (UTC+0)

Slovenské Nové Mesto v súčasnosti

Miesto: Slovenské Nové Mesto, okres Trebišov
Čas: od konca tridsiatych rokov do päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Keď som dovŕšil osem rokov, cítil som sa už veľký. Aspoň v porovnaní s deťmi strýka Gejzu. Veď tie ešte ani nechodili do školy a ja som sám pásol kravu, dokonca už druhý rok. A rozprával som dobre aj po maďarsky. Z toho som mal veľkú radosť. Ani mi netrvalo dlho naučiť sa to. Prázdniny sa skončili a ja som dúfal, že v triede nezažijem toľko hanby ako vlani. Keď som bol prvák, na začiatku školy som vedel po maďarsky iba kezi čókolom. A možno i práve preto, že som učiteľke nerozumel, na kadečom sa smiala celá trieda. Zvyčajne som nevedel ani to, čo ich tak rozveselilo, a to ma zlostilo ešte viac. Doma sme vždy hovorili iba po slovensky. Inak nebolo treba. Rodičia netušili, ako sa páni rozhodnú, že posunú hranice a žiadne Slovenské Nové Mesto už v Československu nebude. Všetci Česi, a nebolo ich tu málo, museli odísť. My sme mohli ostať, aj keď prišli Maďari a už sme nemali obchod, ale üzlet, namiesto krčmy bola kocsma a namiesto školy iskola.

       Leto skončilo, prišla jeseň a s ňou čas zberu úrody. Jeseň bola pre mňa ako pre iných. Či veľkí, či nie, všetci sme chodili na pole. To naše veľa nedalo, ale pomáhali sme aj iným. Aj na vinobranie sa išlo, lenže tam ma rodičia nebrali. Iba sestru Hanu, lebo ona je o osem rokov staršia. Tie dni, obvykle to boli sobota a nedeľa, sa musia starostlivo vybrať. Mama mi to vysvetľovala. Treba začať, keď už je v hrozne dosť cukru, ale skôr, ako všetky bobule vyďobú škorce. Práve preto začali všetci vinári vinobranie naraz, lebo keby niekto svoju úrodu už zozbieral a iný nie, škorce by sa vrhli len na jeho vinicu a veľa by mu neostalo. Tak aj v tom roku prišli dni určené na oberačku, rodičia odišli s vedrami z domu a ja som hnal našu kravu na pašu. Pásol som rád. Najmä kvôli kamarátovi Zolimu. Aj oni mali jednu kravu, aj on chodil pásť a tak sme často trávili čas spolu.
       Večer bolo v kuchyni rušno. Rodičia i Hana sa už vrátili, sedel u nás aj strýko Gejza a mama práve ukladala umyté strapce do hlbokej misy, vraj si oberači mohli trochu nabrať aj domov. Potešil som sa, pre mňa to bol jediný čas v roku, kedy som sa mohol napchať tými sladkými bobuľami.
       „To je furmint. Najsladšia odroda,“ povedala mama pokojne a akosi učene. Zato otec bol mrzutý. On bol mrzutý často a mama mi vravela, že vraj preto, lebo ma má rád a chce, aby som bol dobrý. Radšej som mal mamu alebo pani učiteľka Margit. Ona bola láskavá, aj keď som jej vôbec nerozumel, alebo keď nerozumela ona mne. No čo už s Maďarkou. Isto by nesúhlasila ani s mamou, keď dala otcovi za pravdu, že dievčatá treba vychovávať so srdcom a chlapcov s remeňom. Ale v ten večer otec šomral na Hanku. Možno preto, že už bola veľká, tak si otec myslel, že toho srdca až tak veľa netreba.
       „Kto bol ten pajác navlečený v saku a v poltopánkach? Celý čas ťa obskakoval a mlel iba maďarsky. A ty? Dobre som videl, ako si na neho pozerala!“
       „To nebol pajác. Bol to Šándor. Je zo Sátoraljaujhelyi a študuje na lýceu v Sárospataku,“ snažila sa Hanka zabrzdiť otcov hnev.
       „Študent? To musí byť riadne hlúpy, keď prišiel na oberačku v obleku. Či si myslel, že vinobranie je nejaký druh fajnového tanca?“ otec sa neupokojil, možno preto, že sa dozvedel, že pajác Šándor je Maďar.
       „Študenti tam všetci chodia v obleku, otec. A bola som prekvapená. Vedel o oberačke možno viac ako ja. Keby si len počul, ako vie múdro rozprávať. Na vinobrania vraj chodí kdekade už roky. Tu prišiel prvýkrát.“
       „Keď je múdry, prečo nezbohatol a nerobí už na svojom?“ keď bol otec rozbehnutý, nedal sa zastaviť.
       „Neviem,“ Hanka prehltla naprázdno, asi mala strach. „Nepýtala som sa, čím sú jeho rodičia. Viem len to, že je študentom lýcea. Ale naozaj sa vyzná. Celý deň rozprával a možno vie toho o hrozne toľko, že by mohol hovoriť aj celý týždeň. Popri tom aj robil a nebol ani pomalší ako naši chlapci.“
       „Ktovie čím ťa obalamutil. Hej, chodia sem takí, do hostinca, do Tulipánu a že im tam celé noci cigáni vyhrávajú a oni sa predvádzajú pred našimi dievčatami, na tancovačky ich tam volajú, ale ty tam nepôjdeš, rozumieš?! Takže také ti nehovoril? Len o víne? A čo sa dá o ňom tak dlho vravieť?“
       Bol som i trochu rád, že otec kričal. Kto kričí, nemôže jesť a otec zvykne jesť veľa. Aspoň si ma nevšímal a mohol som ujedať z hrozna sám. Hanka vravela, že túto odrodu vraj doniesli Taliani. Že je z neho dobré víno. Ale hrozno je isto lepšie, než víno. Pamätám si, ako mi raz u strýka Gejzu, ktorý má v pivnici sudy, dali skúsiť natiahnuť víno do džbánu. Mal som tak asi šesť rokov. Strýko mi dal do ruky lopó, ponoril ho do suda a potiahol som presne tak, ako mi ukázal. No nenatiahol som toľko, čo chcel. Vraj keď budem mať väčšie pľúca, že potom mi to pôjde. Lenže keď sa nepozerali, potajme som z džbána uchlipol. Nechutilo mi, ale aspoň ma nestriaslo. Lebo už som raz ochutnal aj pálenku a vtedy som sa veľmi divil, prečo sa tak otec teší na pohárik. Škriabala ma v hrdle ako rašpľa a rozkašľal som sa.
       Otec sa trochu upokojil, ba dokonca začal počúvať, keď sa teraz rozhovorila Hanka. Vravela tak nadšene, že som ju počúval aj ja.
       „Hrozno sa tu pestovalo možno už od čias Krista, ale veľa aj v stredoveku, keď prišli Tatári. Aby sa ľudia pred nimi ukryli, kopali si podzemné chodby. Tam sa schovávali, maskovali schody a čakali, kým hrôza pominie. A potom, keď Tatári konečne odtiahli preč, ľudia zistili, že tie podzemné chodby sú vlastne veľmi dobré pivnice na kvasenie vína. A tokajské víno je vínom kráľov a kráľom vín. Šándor hovoril, že ho pili aj mnohí panovníci. Francúzsky kráľ Ľudovít, ba aj ruský cár Peter Veľký a cisárovná Katarína a pili ho aj známi spisovatelia, básnici, skladatelia a filozofi.“
       „No áno, filozofi ako ten tvoj Šándor,“ otec zasa dostal slinu, „takých najviac potrebujeme. A vôbec, pozri sa, ani Ferimu sa nepáči, že ti voľajaký Maďar kurizuje,“ ukázal na mňa prstom. Akurát som rozkusol malú nezrelú bobuľu, na rozdiel od iných bola kyslá.
       „Veď on Šándora ani nepozná. To len má zlé skúsenosti s Maďarmi, odkedy vbehol do triedy s holým zadkom.“
       Razom ma prešla chuť na hrozno. Musela to hovoriť? Najradšej by som na ňu pozrel tak, že by aj zabudla meno toho pajáca Šándora. Namiesto toho som však iba sklonil hlavu a cítil, ako sa červenám. Každý by sa červenal.
       Keď som šiel do tej prvej triedy, mohol som namiesto rozprávania štekať a pani učiteľka Margit by mi asi rozumela rovnako. Ona zasa nevedela slovensky ani f. Usmievala sa, to je pravda, ale čo z toho, keď som na hodine potreboval odísť na záchod a ja som sa nevedel vypýtať. No keď už sa nedalo vydržať, posunkami a grimasami som jej z lavice ukazoval, že musím ísť von. Nechápala a ja som mal pocit, že už nevydržím. Pošepkal som Zolimu čo chcem, on to povedal po maďarsky nahlas a trieda zas vybuchla smiechom. Ba smial sa aj Zoli. Ešte i povedal: „Môžeš bežať, neposer sa!“ A tak som bežal. Latríny stáli za školou. Bál som sa, že to nestihnem, ale podarilo sa. A akurát, keď som si uľavil, začala húkať siréna. Hučala strašne nahlas, kvílila a to som vedel už aj ja, že ju pustia, iba keď začne vojna. Hluk bol neznesiteľný, zarezával sa mi do uší a bál som sa, čo sa stane. Učiteľka s triedou utečie do pivnice, tam sa skryjú a ja ostanem sám! Nezdržiaval som sa obliekaním. Vstal som a bežal ako o život, rýchlo do školy, do triedy, a tak som tam aj vbehol. Len som si pridŕžal zvesené gate. Opäť vypukol rehot. Ešte väčší, než keď som išiel von. Chlapci na mňa ukazovali prstami, dievčatá skrývali tváre do dlaní a učiteľka... To vlastne ani neviem. Hanbil som sa na ňu pozrieť, a tak som radšej zasa utiekol von. Vrátil som sa až cez prestávku. No odvtedy som sa začal učiť svedomite maďarčinu, lebo vraj o tej siréne hovorila na začiatku hodiny, aby sme sa nezľakli. Bola to len skúška. Keby nebolo Zoliho, po maďarsky by ma nikto neučil. Dobre sa mi s ním rozpráva.
Keď zajtra pôjdeme pásť, porozprávam mu o Tatároch, o podzemných chodbách, o kráľoch aj o víne. Viac som sa o Hanku, pajáca Šándora a ani o hrozno nezaujímal a išiel som do izby spať.

       Na druhý deň som už šiel so Zolim, našou aj ich kravou na pasienky. Bola pekná teplá jeseň a pre dobytok bolo stále veľa dobrej trávy. Zoli mi vravel, ako sa celý večer u nich doma rozprávali o tom, že sa schyľuje k vojne.
       „Mali by sme si postaviť bunker. Najlepšie pod zemou,“ navrhol, keď si prstom skúšal zub, lebo sa mu vraj začal kývať.
       „Dobrý nápad,“ prikývol som. „Hanka včera hovorila, že tu si ľudia kopali také bunkre, už keď prišli Tatári. Preto ich nemohli všetkých nájsť a zobrať za otrokov.“
       „A to vie odkiaľ?“ Zoli nechal zub zubom a sadol si na zem.
       „Od pajáca Šándora. Otec vravel, vraj len celý čas pri oberačke na neho zbožne zízala s vypleštenými očami a otvorenými ústami. Je to Maďar, prišiel na vinobranie.“
       „Čo? Frajeria sa?“ zarehotal sa Zoli.
       „Asi nie. Otec by to nedovolil. Už párkrát povedal, že u nich na dedine nemali ani jedného Maďara. Vlastne ani neviem, odkiaľ sem prišiel. Hovorí o dajakom Svidníku, možno je to kopec, možno dedina, možno mesto.“
       „Asi by nám stačilo, keby sme si postavili bunker len tuto, na zemi, aby sme nemuseli kopať a môžeme ho aj rovno vyskúšať,“ Zoli ma už nepočúval a zasa plánoval.
       Bol to skvelý nápad. Načo sa mordovať s podzemnou chodbou, keď postačí pár driev a lístie? A tak sme šli na to. Zišla by sa sekerka, ale otec by mi nepožičal. Nosili sme však na kopu konáre, trsy trávy a kamenie. Tešili sme sa, že z krytu budeme všetko vidieť, ale nás nikto.
       „Keď príde vojna, musíme doniesť chlieb, slaninu a cukor. Dedo hovorí, že s tým sa dá prežiť všetko. A vieš, jemu ja verím, lebo on bojoval až na Piave,“ predniesol a hneď i obhajoval svoj nápad Zoli. Netušil som, kde je tá Piava. Isto ďaleko, možno až pri Svidníku, ale to v tej chvíli bolo jedno.
       „Ja donesiem kyslú kapustu. Nemám ju rád, lebo smrdí, ale vraj vďaka nej prežili námorníci dlhé cesty. Tak mi otec hovoril, že to vyčítal v dajakej knihe,“ doplnil som zoznam zásob na prežitie vojny, ale Zoli už bežal na druhú stranu lúky po dlhý konár.
       Skutočne, keby sme zohnali sekeru a špagáty, bunker by bol lepší. Nemali sme jedno ani druhé, vyzeralo to skôr ako taká strieška, ako písmeno A. Navyše náš bunker bol malý, dnu sme sa dostali len poležiačky a nemohli sme sa ani posadiť. I tak sme sa tešili. Najmä, keď sme videli, že sa niekto blíži. Môžeme sa skryť, pozorovať ich, a tak náš bunker aj hneď odskúšať. Prichádzali akýsi chlapi s čakanom a drevenými tyčkami, nepoznal som ich. Pozrel som ešte na naše kravy. Obe sa pokojne pásli, nechýbali sme im. Neznámi muži prichádzali stále bližšie, my sme čušali a cítil som, ako mi tlčie srdce. Zastali neďaleko a začali kopať.
       „Ozaj bude vojna. Aj oni stavajú bunker,“ šepol som po chvíli, ale Zoli zavrtel hlavou.
       „To sú Maďari. Mama hovorila, že sa vracajú a nanovo si vymeriavajú pozemky. Že dakedy boli ich, hranica veľa zmenila.“
       „Vezmú si pozemky? To my teraz prídeme o túto lúku a aj o naše pole? Otec hovoril, že kvôli tomu sem došiel, lebo tu mu pridelili zem,“ začalo sa mi kadečo vynárať z mysle, útržky viet a slová, čo otec vykrikoval pred strýkom Gejzom, keď sa dozvedeli, že budeme žiť v Maďarsku.
       „Neboj sa. Hanka sa vydá za študovaného pajáca Šándora a budete bohatí. Keby nebol bohatý, neštudoval by!“
       Náš šeptavý rozhovor preťal hlasný krik. Ženský a jačavý.
       „Myslíš, že už začala vojna?“ pritlačil som sa k zemi.
       „Nie! To nám kravy zabehli do poľa ku kukurici!“ vykríkol Zoli a už sa aj tlačil von. Chcel som ho zachytiť, nech nikam nejde, veď tak prezradí našu skrýšu, ale potom som radšej vyšiel von aj ja. Pri poli stála dáka kričiaca tetka a keby mi odohnala kravu, ani by som sa domov nevracal. Radšej na to ani nemyslieť. To by rovno mohla začať tá vojna.

       Keď som sa vrátil s kravou domov, bol som prekvapený. V kuchyni sedel otec so strýkom Gejzom a usmievali sa na Hanku. Na stole stála fľaša tokajského vína. Vraj ho priniesla, že od Šándora, doniesol ho na koštovku, a tak ho vzala.
       „Takže jeho rodičia majú vinice tam a jeho sem poslali, aby sa poobzeral, že i tu by nejaké kúpili?“ vypytoval sa strýko Gejza a Hanka prikyvovala.
       „A veľké vinice majú?“ vyzvedal ďalej.
       „Neviem,“ priznala Hanka.
       „A aké má ten Šándor oči?“
       „Hnedé,“ povedala bez zaváhania.
       „Vidíš, všímaš si to, čo nie je dôležité. Na vinice si sa mala pýtať,“ rozrehotal sa strýko Gejza. „A možno raz budeme pre neho robiť a ty budeš hlavný vincúr,“ otočil sa na otca.
       „Neviem, neviem... ja by som predsa len radšej robil vo vlastnej vinici. Raz sa možno toho dožijem,“ zdvihol otec obočie a on, človek prísny a vecný, sa zadíval von oknom, akoby sníval.

       Otcove slová sa naplnili. Prehrmela vojna, nebol to rok, dva, ale vyše štyroch rokov, ale keď už stíchla streľba, prešli tanky, vojnové vlaky, preleteli posledné lietadlá a Nemci i Rusi sa stiahli preč, opäť sa posunula hranica, žili sme zas v Československu, ako keď som bol malý. Moja učiteľka Margit odišla, prišli slovenskí učitelia, no v ničom z toho nespočíva otcovo proroctvo. K jeho naplneniu došlo až neskôr, po pár rokoch mieru, keď komunisti začali sceľovať pozemky a vznikali družstvá. Otec sa zmenám najprv bránil, potom povedal, že proti vetru sa šťať nedá a odovzdal naše pole. Ale nie len tak. Urobil to, až keď dostal prisľúbené miesto vincúra. Že na začiatok bude chodiť pracovať do Malej Tŕne a potom sa uvidí. Vraj všade budú družstvá a družstvá budú všetkých. I vinice. Teda i jeho. A tak sa z otca stal vinár. Raz ním vraj budem aj ja, lebo tu je zem pre víno stvorená.








čitateľov: 2927