login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Annin anjel

@ :: Poviedky ::     Mar 13 2016, 08:51 (UTC+0)

Kostolík sv. Anny pri Hrušove

Miesto: Hrušov, okres Rožňava
Čas: 19. storočie
Autorka: Silvia Bolčová

       Anna sa znovu pichla do prsta. Ako obvykle, keď už bolo na poli i doma všetko na poriadku, vyšívala. Kvapka krvi sa rýchle vpíjala do bieleho plátna. Nepozornosť sa nevypláca, uvedomila si, keď krvavú škvrnku rýchle preprala a opäť si sadla k svojej práci. Človek nech myslí na to, čo robí, alebo nech to radšej nechá tak. No darmo sa snažila sústrediť na výšivku, myšlienky sa jej zakaždým vracali k jej dcére Boriške.
Zahliadla ju pre hodnou chvíľou, keď šla z polí okolo Hrušovských jazier. Tie milovala. Už ako dieťa sa tam hrávala. Rovnako ako vtedy, i teraz ju zaujali divé kačice. Pohľad na ich plávajúcu rodinku jej pohladil srdce. Zvláštne. Každý normálny človek z dediny sa na kačky pozerá ako na kus mäsa, čo ešte treba upiecť či vyvariť v dobrej polievke. Ona nie. Kedysi, už sa nepamätala presne kedy a od koho počula, že tieto vtáky sú si verné po celý život. Možno preto ich mala tak rada, najmä ak sa spájali s týmito jazerami. Tu sa totiž prvýkrát oddala Lajošovi. Vtedy sa trochu bála a zároveň bola i kúsok nedočkavá. Túžba ju spaľovala, jeho pery ju lákali k bozku, telo mala ako v ohni. Čosi v nej pulzovalo, cítila, že celé jej vnútro tancuje. Napokon bola šťastná. Veľmi šťastná. Ale iba krátko. Ako jej to mohol Lajoš urobiť? Veď jej sľúbil, že strávia spolu celý život. Bok po boku. Bože, ako mohol umrieť?
       Popoludní, keď pri jazerách hľadala Borišku, dievčatá z dediny práve bielili konopné plátno. Naťahovali ho a polievali vodou, presúšali. Bolo ich tam dosť, len svoju dcéru medzi nimi nevidela. Chvíľku ju hľadala očami a potom zbadala. Sedela obďaleč v tráve na brehu a pri nej Feri. Toho parobka nikdy nemala rada. Všimla si, ako sú pri sebe blízko, až sa im ramená dotýkajú. Ako sa na ňu usmieva. Akoby si boli rovní. Neboli. On je mládenec z bohatej gazdovskej rodiny a čo sa Anna pamätala, ešte nikdy nedopadlo dobre, keď si bohatý gazdovský synáčik začal s chudobnou dievčinou. Láska sa postupne kamsi vytratí, a začne čas výčitiek, kto čo priniesol majetku.
       „Boriška, poď domov!“ zavolala na ňu.
       „Pozriem, či sa plátno presušilo,“ Boriška sa prekvapene obzrela, trochu odtiahla od Feriho a rýchlo vstala.
       „Čo si máte také dôležité povedať, že nie si pri ostatných?“ zavolala Anna ešte stále z diaľky a tónom, akoby si nepamätala, aké to bolo, keď bola mladšia.
       „Poviem ti to doma. O chvíľu prídem,“ Boriška priam jasala, akoby sa tešila, že ju mama takto našla a Feri mlčal.

       Pri bránke zaštekal Pajty. Konečne! Vraj o chvíľu príde, ale pomaly už bude večer! Anna položila obrus a pozrela sa cez okno na dvor. Bránka zavŕzgala, Boriška skutočne prichádzala, no nie sama. Hneď za ňou vstúpila na dvor druhá postava. Feri. Stočené biele rolky konopného plátna niesol na pleci on, akoby Boriška bola dáka madona.
       „Kam vám to položím?“ usmieval sa, možno sa hral na ich čeľadníka.
       „Na lavicu. Na tú na konci dvora,“ Anna studeno odsekla, len čo vyšla von. Myslela na to, že keď sa už takto k nim odvážil prísť, isto sa dostanú do rečí.
       „Prečo ho tak nenávidíš?“ Boriška ledva vyčkala, kým bol Feri dosť ďaleko, aby jej otázku nepočul. „Je zdvorilý a má ma rád. Aj s plátnom mi pomohol.“
       „Pomohol mi s plátnom,“ posmešne zaťahovala Anna. „Len tak, z dobrého srdca... Určite za to nebude nič čakať... Hlúpa si, Boriška! Naivná a to je ozaj hlúpe. To gazdovským synkom vyhovuje. Presne také chudery si hľadajú, lebo vedia, že stačí pár úsmevov a už im môžu vyhrnúť sukne. Čo iného by chcel?“
       „Nerozumieš mi? Je to...“
       „Je to gazdovský kurevník, vášnivý obdivovateľ dlhých stehien a estét nadchýnajúci sa všetkými krivkami ženského tela, ktoré možno ohmatať. Tak si to myslela?“ Annine rysy stvrdli a bolo jasné, že neznesie odpor.
       „A jeho rodičia sa ma dnes pýtali, kedy môžu prísť za tebou. Chcú ťa požiadať o moju ruku. Pre Feriho. Chce si ma zobrať. Za ženu. A oni mu v tom nebránia. “
Anna zalapala po dychu, na okamih akoby onemela. Cítila čudné mrazenie, pohľad Feriho z druhého konca dvora ju nenapĺňal radosťou a potom, akoby sa v nej všetko vzbúrilo, nahla sa k Boriške tak blízko, až sa ich tváre takmer dotkli a zasyčala: „Bohatí nech si hľadajú bohaté a ty si hľadaj seberovného. Pre neho nebudeš viac ako handra, pre jeho rodičov iba slúžka, čo slúži zadarmo. Ak to nevidíš, si slepá. Žiadne pytačky, žiadna svadba. Len cez moju mŕtvolu!“
       „Otec by to takto nechcel. Zatvrdla si, čo zomrel. Každého chlapca odo mňa odháňaš. Nie Feri, nikto ti nebol dobrý. Nikto, lebo mužov neznášaš,“ Boriška sa rozplakala a vybehla z dvora na ulicu. Pre Feriho to bola ozaj čudná situácia. Aspoň chvíľku, kým naň Anna nepozrela a nezakričala: „Plátna si zložil, tak padaj preč!“ Potom bežal aj on. Za Boriškou.

       Žiaden obrus, žiadne vyšívanie. Na to už Anna nemala náladu. Upokojila sa síce pomerne skoro, keď sa Boriška vrátila nazad. Do domu však nevošla. Videla ju cez okno, ako lezie rebríkom na pôjd. Dobre tak. Môže prespať v sene, kým sa upokojí.
       Na dvore opäť zaštekal Pajty a Anna znova pozrela von. Prichádzala Ilona, jej suseda a priateľka. Usmievala sa. Vraj, že jej maličkej dcérke Juliške sa uľavilo. Posledné dni bola chorľavá, zmietala sa v horúčkach, až blúznila. Ale už je dobre. No za ten čas sa Ilona neodvážila odísť od dcérky ani na chvíľku. Teraz jej doma kadečo chýba a prišla si požičať trochu petroleja do lampy. Čudovala sa Anninej odmeranosti, nezvykla byť takáto. Keď sa jej pýtala, či ju niečo trápi, iba zašepkala: „Teš sa z decka, kým pije mlieko. Neskôr ti začne piť krv!“

       Ďalšie ráno začalo v Hrušove smutne. Slnko síce stúpalo na čistú oblohu a aj vtáčí spev znel z každej záhrady, avšak do toho všetkého hlaholil ešte jeden zvuk. Hlas najmenšieho zvonu, umieračika. Ľudia vychádzali von a pýtali sa jeden druhého, koho už nestretnú. Zomrela malá Juliška. Azda sa jej uľavilo iba preto, aby sa ešte stihla usmiať na mamu a privinúť. Naposledy, na rozlúčku.
       Anna sa prebrala. Správa ňou otriasla, pozrela na pôjd a hneď liezla za Boriškou. Nevedela ešte, čo od nej chce. Nie, Feriho si nevezme, ale nemôžu sa predsa takto na seba hnevať. Musí jej povedať, že... Nepovedala jej nič. Boriška ležala na sene a nehýbala sa. Dýchala, no mala sklenený pohľad, akoby mamu ani nevidela. Ba ani neodpovedala na otázky.
       Priložila jej ruku na čelo. Preľakla sa. Boriška celá horela. Anna si uvedomila, že je zle. Chcela, aby spolu zišli dole do domu, no ona nevnímala, čo sa deje. Akoby ani nežila.
       „Feri! Poď pomôcť!“ zakričala, keď pozrela na dvor a videla ho, ako sa motá pred ich domom na ulici, akoby sa s Boriškou na niečom dohodli. Inak by ho vyhnala, ale teraz sa zišiel.

       „Za malou Juliškou vraj prišiel v noci anjel a nakázal jej, že musí ísť s ním. A maličká toho anjela nasledovala. Je skutočne v nebi. Že tak povedala Ilone stará Margit. A ešte dodala, že Juliška prosí mamu, nech jej do hrobu dajú tú handrovú bábiku, čo je pod vankúšom. Pod vankúšom bola skutočne handrová bábika, a to predsa stará Margit nemohla inak vedieť, iba od ducha malej Julišky,“ vravel Feri, keď sa už blížil večer. Ráno, len čo uložil Borišku na posteľ, ho Anna síce znova vyhnala, ale teraz nie. Boriška bola na tom stále rovnako, vyzerala ako živá mŕtvola. Bledá ako vosk. Anna by dala čokoľvek za to, aby sa jej polepšilo. Preto zavolala Feriho dnu, keď zbadala cez okno, že tam opäť postáva.
       Správa, ktorú jej povedal, nebola až taká prekvapujúca. Každý v Hrušove vedel, že stará Margit rozpráva s mŕtvymi. Že chodia do jej snov a potom odovzdáva odkazy pozostalým. Ba nielen to. Vraj keď spí, jej duša blúdi po dedine a všetko vidí. Nikdy jej nič neušlo. Každý deň vedela prekvapiť, keď rozprávala, čo sa u koho stalo. A mnohým pomohla. Aj Anne, keď bola Boriška ešte malá a stratila sa. Stačila spomienka a i po rokoch jej z toho behal mráz po chrbte. Vtedy si myslela, že sa isto zblázni, ak sa dcérka nenájde. Hľadala ju po celej dedine, zašla dokonca pozrieť aj k jazerám, či sa dievča neutopilo. A v zúfalstve vtedy vyhľadala Margit. Tá jej povedala, že musí ísť najprv spať, lebo len počas spánku vraj môže zistiť, čo sa stalo. Bolo to nekonečné čakanie, kým sa Margit zobudí, ale keď sa tak stalo, keď sa posadila na posteli, zívla a pošúchala si ešte rozospaté oči, povedala, že Boriška je za kostolíkom svätej Anny. Teda až tam hore, za dedinou pri lese, za ovocnými sadmi, nad vinicami. Anna vtedy bežala ozlomkrky ku kostolíku a Boriška bola tam. Sedela pri dverách púťového chrámu a plakala.
       „Myslíš, že by Margit vedela teraz pomôcť?“ pozrela Anna na Feriho a akosi podivne sa jej leskli oči.
       „Najradšej by som šiel po lekára. Ale tak večer nikoho nenájdeme. Ale ešte pred svitaním pôjdem do Rožňavy. Viem, kde nájdem pomoc a privediem ho.“
       „Lekára? A čím mu zaplatím?“
       „Ja mu zaplatím. Aj keď ma potom zasa vyženiete,“ Feri hľadel na Borišku a hlas sa mu triasol. Natiahol ruku a dotkol sa jej spoteného čela. Zdalo sa, že trochu pootvorila pery. Rýchlo sa nad ňu nahla aj Anna, ale viac sa nedialo nič.
       „Feri, teraz už choď. Ja jej vymením obklady. Ale ráno môžeš prísť,“ zašepkala Anna.

       Feri odišiel, ale nie na dlho. Nebolo to na viac, než by sa vybral k studni po vodu, či osedlať koňa, keď Pajtáš zasa brechal a ozvalo sa klopanie. Do domu vstúpil, avšak nie sám. Spolu s ním prišiel aj akýsi čudný starší chlapík. Bol chudý, ale nie chudák, trošku čudný, ale nie čudák, odetý v starých, no čistých konopných šatách, bosý, no nie zanedbaný. Stačil už pohľad na jeho ruky, ktoré nevyzerali mozoľnato zrobené, ale jemné, dokonca bez špinavých nechtov, čím sa takto podvečer mohol pochváliť málokto.
       „Tohto muža som stretol na ceste. Pýtal sa ma, či neviem o niekom, kto má choré zvieratá a chce sa ich zbaviť. On ich vraj skupuje. Tak som sa opýtal, prečo by niekto kupoval takmer mrciny a on na to, že choré zvieratá vylieči a potom ich opäť predá.“
       „A?“ pozrela Anna vyčítavo, ten úvod sa jej nezdal najšťastnejší.
       „A tak som sa ho spýtal, či vie pomôcť aj ľuďom. Povedal som mu o Boriške. Vravel, že niekedy vie pomôcť. Musí ju však najskôr vidieť, takže sme tu,“ Feri vravel trochu neisto, netušil, čo Anna urobí a aj sám mal pochybnosti, či priviesť miesto lekára felčiara je dobré rozhodnutie, ale nemal na výber.
Čo ako pochabý a šialený vyzeral jeho čin, Anna sa upokojila, keď sa ozval onen muž. Hlas mal pokojný, hlboký a vzbudzoval dôveru.
       „Som Andráš. Volám sa Andráš, ale ak by ste boli takí láskaví, rád by som teraz išiel k chorej. Je v izbe, všakže? Musím byť s ňou sám. Až tu cítim, čo sa deje.“
       „Čo sa deje?“ spýtali sa Anna s Ferim takmer naraz.
       „Keď otvoríte v zime dvere do domu, nemôžete pridlho vysvetľovať, že vonku je mráz, z izieb mizne teplo a prečo je vonku mráz a ako sa teplo s chladom vymieňa. Musíte privrieť dvere, kým v dome všetko nezamrzne. Až potom je čas na reči. Ja musím privrieť dvere.“

       Feri a Anna sedeli za kuchynským stolom a mlčali. I keď si vôbec neboli blízki, v tej chvíli cítili i túžili rovnako. Len nech sa Boriška uzdraví, len nech sa Boriška uzdraví... Ich rozpačité pohľady o seba občas zavadili, no potom opäť skĺzli na zem či na steny. Čas sa vliekol, akoby kríval na obe nohy. Zdalo sa, že prešla večnosť, potom večnosť a pol, dve večnosti, no nakoniec sa dvere otvorili.
       „Nebojte sa. Dievča bude žiť,“ povedal. „Ale musíte tu takto vydržať do rána.“
       „Už sa prebrala? Môžem ju vidieť?“ Anna hneď vstala.
       „Už sa prebrala, ale nespoznala by vás. Nikoho by nespoznala. Prosím, dajte mi čas. Už je späť, ale ešte sa potrebuje rozpomenúť. Rozohnať zvyšky tmy. Potrebuje slnko,“ riekol Andráš slušne, ale s náležitou dôležitosťou a nečakajúc na odpoveď, zatvoril dvere.
       V tom najtichšom tichu, v ktorom je počuť ešte aj tlkot srdca, Anna a Feri opäť spoločne čakali, tentoraz na svitanie. Najdlhšia býva hodina pred úsvitom. Anna cítila, akoby všetko stratilo hodnotu. Dôležitý bol iba život. Boriškin život. Stratila muža, nechce stratiť i dcéru! Pravdu mala Boriška, keď jej vravela, že po mužovej smrti zatvrdla. Áno, Lajoš síce zomrel, no život ide ďalej. Záleží len na tom, aký mu dá smer.
       „Poďte,“ presne na úsvite sa otvorili dvere a potulný felčiar Andráš ich oboch volal dnu.
       Boriška ležala, pozerala tu na matku a na Feriho, prekvapená, že ich vidí spolu. Napokon slabo zašepkala, že sa chce napiť.
       Anna sa potešila. Rozbehla sa po vodu a rovnako i Feri. Takmer sa zrazili vo dverách.
       „Dobre, dones ty. Bude žiť!“ usmiala sa a Feri sa hneď vrátil s hrnčekom v ruke.

       Boriška sa skutočne uzdravila. Nik presne nevedel, čo jej bolo a ani ako ju podivný Andráš liečil. Navyše, nič od nich nevzal, hoc mu ponúkali všetko, čo mali. Len zjedol ráno trochu polievky a potom povedal voľačo čudné, čo si Anna zapamätala od slova do slova.
       „Lásku ani nenávisť nemožno plánovať. Láska a nenávisť buď sú, alebo nie sú. Ale keď už sú, zotrvajú v nás tak dlho, ako dlho ich sami budeme živiť. Čo chcete živiť vy?“
       Potom vstal a odišiel. Darmo sa neskôr na neho pýtali a hľadali ho. Nik o ňom nepočul. Ba ani stará Margita im nepomohla, hoc za ňou boli. Niežeby nevedela pomôcť, len vravela, že on svoju úlohu splnil a viac sa nechce zjaviť.
       „Zjaviť? Bol vari zjavením?“ čudovala sa Boriška i Feri, len Anna nie. Nevedno prečo, ale s istotou riekla: „Bol to môj anjel.“

       Stará Margita sa predsa v niečom mýlila. Už na jeseň, keď za hlaholu zvonov kráčal z kostola svadobný sprievod a na jeho čele vysmiaty Feri so šťastnou Boriškou, pri ceste stál Andráš a mával im. Zazreli ho len na okamih. Aj Anna ho videla. Viac už nie. Nikdy.






čitateľov: 2132